2025 Rasto

Považujem sa za človeka, čo keď niekam ide, chce podať čo najlepší výkon. Dostal som výborný nápad. Potrebujem niekoho, kto ma potiahne. V prvom momente mi prichádza na um Ondro, kolega, ktorý beháva, turistikuje a celkovo má rád výzvy. V druhom momente je to Mišo, spolužiak zo základnej a zo strednej, večný optimista, ktorý chodí na Sparťanov, ešte viac miluje výzvy ako Ondrej. Neváham oboch osloviť a čuduj sa svetu, dostávam pozitívne odpovede. Ach, Kriste pane na nebi, na čo som sa to dal… tak trocha som si uvedomoval, že keby ideme v tejto skupine, tak budem zrejme najslabší, ale veď o to vlastne šlo. Viac ľudí som neskúšal ani moc oslovovať, aj keď určite bolo v zálohe nejedno želiezko v ohni. S blížiacim sa termínom začínam pomaly trénovať, chodím poctivo do práce na bicykli (5 km tam, 5 km späť), poobedňajšie prechádzky so susedovým psom (cca. 2,5 km) … veď lepšie ako nič. Asi len ťažko natrénujem niečo ako 100vku.  Vo štvrtok poobede idem ešte s otcom na ryby a znova hovorí, že keby si má staviť či to prejdem, tak určite staví nemalé peniaze. Deň D sa pomaly blíži a nikto z dvojice Ondrej a Michal to stále neberú ako môj pokus o vtip a pomaly sa pripravujú. Počasie celý týždeň vyzeralo že bude super, až 2 dni pred štartom, sa v predpovedi vyskytla prehánka, deň pred štartom to už bola búrka. V piatok pred 100vkou ešte pozývam mamu na wellness do Trenčianskych Teplíc, teda je to možno naša posledná spoločná chvíľa, nakoľko nikto nevie, či nezomriem a vrátim sa odtiaľ. Výborne, telo je nasýtene sírovej vody a čo lepšie padne ako nejedno pivo s kamarátmi. Bolo naozaj nejedno, teda nedve a možno aj netri …. bolo ich jednoducho viac. Veď je piatok. Zopár vecí, ktoré by som si naozaj nechcel zabudnúť zobrať so sebou, tak som si v predstihu v piatok večer nachystal na stôl. Nezabúdam si teda nastaviť večer budík na 3:10 s tým, že ráno si spravím kávu, v kľude si spravím raňajky a pobalím všetko potrebné. Nakoľko všade chodím úplne natesno a otec ma mal odviezť na vlak, tak som si tu vytvoril rezervu 10 minút s tým, že som mu povedal, že vlak odchádza 3:45 z Trenčianskej Teplej. Reálne však odchádzal 3:56. Normálne by som šiel svojím autom na stanicu, ale auto som nechal kamošovi, ktorý mi prisľúbil, že pre mňa v sobotu príde ak skončím v Bukovej v rozmedzí od 18:00 do 22:00. Potom nech sa mu už neopovážim volať. Boh žehnaj takýmto kamarátom. Po pivách teda prídem domov, hodím večernú sprchu a idem spať. Zaspávam okamžite. 

Ráno intuitívne vypínam budík, potiahnutím prsta nahor sa však ozýva: ,,KDE SI???”. Akosi som prepočul budík (neskôr zisťujem, že som ho omylom nastavil na iný deň) a ten budík bol vlastne telefonát od otca, ktorý ma 3:30 mal čakať. V momente som vystrelil z postele a do telefónu mu hovorím ako som trocha zaspal, ale že už sa obúvam a som na ceste. Bola to samozrejme prvotriedna lož, lebo nemal som zbalené takmer nič. Káva a raňajky, všetko musím stihnúť vo vlaku. Beriem si náhradne kraťasy, jedny do dažďa, druhé voľnejšie. Obúvam si relatívne hrubé ale za to športové ponožky ale preventívne si berem aj jedny veľmi tenké. Neskôr sa ukáže, ako toto boli veľmi kľúčové momenty.  Ďalej balím fatru, 2 flektory 50mg, všetky zásoby proteinových tyčiniek, ktoré tu mám. Hádžem do seba magnézko a to je asi všetko. Celé to bolo v rekordne rýchlom čase, cca 4 minúty. Utekám ku vchodu k našim, kde už čaká môj otec, ktorý mi šomre ako to nestihneme a že som to podcenil. Vtedy stále netušil o mojom triku s 10 minútami. Vlak som stihol just in time. Dostávam ešte otcovskú radu z auta, aby som počas pochodu viac dýchal ako rozprával. Sedím vo vlaku. V Trenčíne prisadá Ondrej a tak trocha sa mu snažím vysvetliť, že je možné že som si zabudol X vecí a potrebujem kávu. Našťastie, výber Ondreja ako parťáka bol rovnako kľúčový, nakoľko mal v batohu nachystané úplne všetko a niečo aj dvojmo. Sedíme vo vlaku, cesta ubieha relatívne rýchlo.  

5:40 vystupujeme v Bratislave na hlavnej. Už vo vlaku bola kopa turistov, ktorí rovnako ako my, idú skúsiť šťastie. Na hlavnej sa stretávam s Michalom, ktorý narozdiel od Ondreja je nabalený naozaj veľmi ľahko. Chalanov som predstavil nakoľko sa nepoznali a Michal na moje prekvapenie, sa pripravil veľmi dobre. Môj posledný 30 km pochod v mojom rodnom meste s Michalom pred 12. rokmi bol taký, že si zbalil hrozno a jedného radlera, ktorého vypil ani nie 300 metrov po štarte. Dnes ale mal stiahnutú mapu v hodinkách, tak nemuseli sme stále držať telefón. Aj keď od hlavnej stanice z Bratislavy to bola absolútna masovka. Štartovalo takmer 1000 ľudí, tak nemali sme na začiatku v podstate ani kde zablúdiť. Oboch borcov som pripravoval na to, že ja nebežím a odmietam behať a ak ma uvidia bežať, tak len preto že ma zrejme niečo naháňa. Vtedy by mali bežať aj oni. Nejedenkrát som im to zopakoval. Našu chôdzu by som definoval ako celkom rýchlu. Vyrážame teda ku Kamzíku a viacmenej všetkých obiehame okrem tých, čo idú miernym poklusom. Hovorím si, reku fajn. Takto asi vydržím ísť dlho. O chvíľu sa ocitáme na Kamzíku. 

Čas dobrý, vypisujeme formuláre, všetko fajn. Trocha sa napijem a ideme pomaly ďalej. Tak trocha zisťujem, že na nohe tie hrubé ponožky až tak úplne nesedia a noha sa dosť potí. Celkovo som na chodidle pociťoval miernu bolesť, ale zatiaľ nič, čo by som musel reportovať skupine. Horšie to bolo s úzkymi nohavicami. Akosi sa moc šúchajú a vnútornú stranu stehna. Stále si ideme svoje tempo, miestami prevažne kopcom dole sa javia nielen u kolegov, ale aj u mňa náznaky poklusu. Stále držíme rovnaké tempo. O 7:58 prichádzame k Bielemu Krížu. Cestou som vypil svoju 1,5 literku fatry s tým, že na zastávke doplním zásoby. Akosi sme sa všetci prerátali, ale voda netečie. Vtedy sa ukazuje Ondrova pripravenosť a dáva mi svoju záložnú polliterku. Vďaka. Rýchlo pečiatka, zopár orechov ako zdroj energie a ideme ďalej. Cesta má naďalej rôzny terén, ideme cez nejaké močariská, cez úzke cestičky, mierne aj menej mierne stúpania. Občas, keď vidím niečo zaujímavé, vyťahujem telefón a fotím. Všetko fajn až na zopár otravných cyklistov, ktorým sa vždy musím uhýbať. Popravde, nie som asi jediný komu vadia. O 10:36 prichádzame na Pezinskú Babu. 

Obrovská rada na vodu je znamením, že nielen my sme ju nenačapovali. Tetuška s pečiatkami má vedľa seba soľ, tak trocha si nasypávam do fľaše a napúšťam po samý okraj vody. Medzitým Ondrovi zavolali kolegovia z našej práce, že ako sa nám darí. Ja už pociťujem prvý náznak únavy, tak hovorím, že asi to nebol dobrý nápad. Ale beriem to zatiaľ viac s humorom ako vážne. Medzi tým si idem prezliecť kraťasy za voľnejšie. Vidím hrubý pás červenej zošúchanej kože... nič príjemné, ale snažil som sa to ignorovať.  Dávam do seba jedno malé čapované, chalani si dávajú kofolu a ide sa ďalej. Kolegovia s tým poklusom asi nepochopili čo som myslel na začiatku a keby nezačnem poklusávať vždy aspoň cestou dole, tak mi dajú k ďalšej zastávke kvalitných 20 minút. Tu už ale začínajú úradovať hrubé ponožky a hlavne cestou dole pociťujem väčšiu bolesť. O 12:38 sa ocitáme na Čermákovej lúke. Vravím chalanom, že sa musím akútne prezuť. Celkovo ma dosť bolia kolená a najťažšie je vstať a urobiť prvých možno 100 krokov. Preto sa chystám prezuť a Ondrovi dávam prázdnu fľašu, nech mi ju naplní. Chodidlo nevyzerá dobre, ale ochladím ho, osuším, prezúvam ponožky a ani sa nenazdám a znova ideme ďalej. Začínam pociťovať každý jeden krok nie zrovna príjemne ale s bolesťou, no výmena ponožiek naozaj veľmi, ale že veľmi pomohla. Tempo je stále vysoké, nestíham už ani fotiť. Chalani sú kúsok cca 3 min.predo mnou. O 14:49 prichádzame k Sološníckej útulni. 

Ondro pije kokosový RedBull. Tuna som si sadol a požiadal dobrovolníčku tiež o jeden podobný zdroj energie ale s tým, nech mi ho donesie. Odvďačím sa sprepitným, lebo fakt postaviť sa a prejsť 5 krokov bol dosť problém. Ja, čo som energeťák pil naposledy pred troma rokmi. Aby toho nebolo málo, vyťahujem eso z rukáva, Flector 50mg.  Akcia bola pripravená na vysokej úrovni. Veď za 5€ ti normálne vydá tak na dubajskú zmrzlinu. Všade na stole dobroty, krowky, mastný chleba s cibuľou a rôzne iné pochutiny. Do toho dostávam triašku. Zvláštne, neviem či je to z vyčerpania či z čoho. Michal nás ženie dopredu, ale hovorím mu, nech mi dá chvíľu oddýchnuť. Nakoniec som to ukecal na ďalšie +3 minúty. Presne v tomto bode hovorím Michalovi, že počasie nemohlo byť ani lepšie, ani horšie. Teplota bola tak akurát. Postavím sa, reku že ideme. V momente sa spúšťa lejak. Dávame na seba pršiplášte, prezervatívy na batohy a pomaly vykračujeme. Cesta hore je blatistá, šmýka sa, celkovo sa ide dosť zle. Kopa turistov ostala v útulni a čaká, ako sa vyvinie dážď. Pred nami je Vápenná – najvyšší bod 100vky. Znova sa mi v hlave prehráva, ako strašne by som chcel skončiť v Bukovej, lebo toto, čo zažívam je ozaj peklo. V zásade som sa nedíval ani na stúpanie, ale iba som nasledoval kroky pohľadom do zeme niekoho, kto šiel predomnou. Okolitú prírodu som absolútne nevnímal. Od Sološníckej útulne to už masovka nebola. Stretávame stále tých istých ľudí, raz oni obehnú nás, potom my ich. S jednou pani/slečnou som sa trocha zakecal a hovorí mi, ako je po Vápennú tá najhoršia časť čo sa týka stúpania za nami. Toto bola rovnako kľúčová veta, vďaka ktorej som mal akú takú motiváciu ísť ďalej. Veď už iba vyšliapem jeden kopec a potom to bude lepšie.   Bol to taký malý plamienok v duši. Reálne, keby mám predtým signál na mobile, tak už dávno by som napísal kamošovi, ktorý mal moje auto, aby sa chystal do Bukovej. Cestou na Vápennú však začal účinkovať aj redbull aj flector. Sme hore na Vápennej. 

 Vápenka – trápenka. Iné slová nenachádzam. Michal točí svoje ôsme video plné pozitivity, tak hovorím do videa, že ak chce niečo negatívne, nech ukáže kameru na mňa. V diaľke počuť hromy blesky a usudzujeme, že vysielač na Vápennej nie je zrovna najlepšie miesto na oddych. Dážď neprestáva. Cestou dole sa šmýka o moc viac ako hore a poctivo nastúpané kilometre sa menia na bolesť cestou dole, nakoľko celou svojou váhou tlačím na skrčené, mokré prsty v topánkach. Cestou stretávame Máriu. Mária je veľmi zaujímavá osoba, ktorá šla na 100vku po tretíkrát, s tým, že iba raz ju dokončila. Dnes to možno bude podruhé. Máriine tempo mi hore kopcom vyhovovalo, nakoľko ona nevládala s dychom a potrebovala občas zastaviť, čo moji dvaja spoločníci považovali za niečo neprípustné. Cestou z kopca sa im však celkom vyrovnala, ba dokonca niekedy šla aj rýchlejšie. Stále sme sa míňali a Mária prišla na nás s otázkou, či môže ísť potme v noci s nami. Ja som si stále prehrával dookola v hlave ako sa postavím v Bukovej ak sa tam na dlhšie rozsedím. Pokračujúcou cestou však s tesnými nohavicami mal problém aj Michal, ktorému sa rovnako ako mne šúchali o rôzne partie tela, no on ich nemal moc za čo vymeniť. O 17:25 prichádzame k Ámonovi, kde znova nás posilňuje mastný chleba. Tetušky majú v ponuke víno, no v kombinácii s flectorom a redbullom radšej odmietam. Znova dostávam triašku, už sa jej pri zastaveniach asi nezbavím. Ide sa ďalej. Smer Buková. Michal vyťahuje paličky, chvíľu mu ich nesiem, skúšam severskú chôdzu. Neviem či to robím dobre, no zdá sa mi, že sa mi kráča o čosi lepšie. Prichádzame na asfalt a moja kríza dosiahla najväčšiu úroveň akú som si vedel predstaviť. Nebaví ma to. Ideme po asfalte, paličky sú mi k ničomu, zavadzajú mi. Buková ďaleko. Ktosi vraví, tuna za zákrutou uvidíme už družstvo, ktoré je v Bukovej. Samozrejme, ak by ste hľadali najdlhšie družstvo na svete, tak podľa mňa sme ho našli. Cesta ozaj nemá konca, kráča sa mi zle. Okrem problémom s nohami mám aj problém s tým, že od rána som nejedol nič poriadne. Robí sa mi taká dlhá lepkavá slina v hrdle, možno to poznáte. Do toho sa mi občas začína čkať, čo znásobuje moje trápenie... Počul som že Plzeň je zásadité pivo, teda liek na daný problém. O 20:20 konečne Buková.

 S bolesťou dôjdem na bar a pýtam si malé plzenské a premýšľam, ako ďalej. Čítal som v rôznych blogoch, že častokrát sa v Bukovej láme chleba či dokončíš 100vku alebo nie. Tuna je to celé o hlave, ak si odhodlaný skončiť, tak ďalej jednoducho nepôjdeš. Ja som si teraz uvedomil, čo by som zažíval v práci, keby skončím a Ondro, kolega by to prešiel. Určite by sa mi nikto nesmial, veď prejsť cez 60km pešo nie je málo, ale prečo kvalita (Ondro je u nás inžinier kvality) to dokázala a výroba (ja som výrobný inžinier) nie. Dobíjame energiu gulášom a redbullom. Do toho ďalší flector. Mária mi ponúka voltaren na kĺby a svaly. Všetko to prijímam. Ak tu nechcem skončiť, musím vymyslieť plán. Potrebujem aj oddych ale čo viac, potrebujem ísť. Chalani ešte jedia, do toho Mária vraví, že ona pomaly pôjde, nech ju dobehneme. Ponúkol som sa, že jej spravím spoločnosť a pomaly rozhýbem svoje utrápené telo, kým nás rýchlici Ondro s Michalom nedobehnú. Tak aj bolo. Keby sa rozsedím, je to asi o moc horšie. Opúšťame Bukovú. Pomaly sa zotmelo a dávame si čelenky. Začína nám na chrbát dýchať skupina, že by Michal a Ondrej? Chvalabohu, ešte nie. Je to štvorica 100vkárov, no medzi nimi aj pán a pani, ktorí mali statočne po 60tke a kráčali si akoby nič s drevenou palicou v ruke. Wau, v takomto veku. Máte môj obdiv. Po chvíli nás ale už naozaj rýchlici dobiehajú s čelovkami na hlave. Ani sa nenazdáme a o 21:14 sme v Bufete u Stana kde vládne pohodlná sobotná atmosféra. Domáci popíjajú tvrdé a majú fajn zábavu na každom kto príde. Dávame si nanučky a pomaly vykračujeme. Už som sa zmieril s tým, že do cieľa dôjdem. Bolo by to zlé už len kvôli logistike nakoľko nás mal brať Ondrov kamarát. Pomaly si vykračujeme lesíkom a dostávam znova čkavku. Začína ma to ozaj hnevať a vypiť pol litra vody nijako nepomáha. Do toho Michal dopĺňa zrejme pamäťovú kartu, nakoľko toľko pozitívnych videí čo on natočil, tak na žiadny smartfón sa nedokáže uložiť. Je to neuveriteľné, ale stále svoju pozitivitu rozdával navôkol. Kto išiel v približne tých istých časoch ako my, tak si ho musel všimnúť. Reči ako nôžka míňa nôžku a podobne...  

Prichádzame na Rakovú (22:54). Z diaľky počuť DnB, do toho varia cesnačku a v danom momente aj čaj čo tam podávali, bol asi najlepší, aký som pil. Dostávam znovu triašku. Cesnačka zrovna došla, možno preto že som váhal ale ak si počkáme, za pol hodiny bude ďalšia. Kdeže, stačí druhá porcia čaju, dojedám posledné kešu z batohu a ide sa ďalej. Michal s Ondrom chceli stihnúť mať 100 000 krokov za jeden deň, tak sa máličko ponáhlali. Ja nič takéto nepotrebujem. My s Máriou sme boli trocha pozadu a preberali naše životy. Príchod do Dobrej Vody (0:56) mi akosi rýchlo ušiel. V krčme sedí veľmi pekné dievča, hovorí Trnafčinou a chodí na moju Alma Mater do Trnavy. Tak som jej spomenul aké to tam bolo keď som tam chodil ja. Do toho som strašne stonal, že ma naozaj bolí úplne, ale že úplne všetko. Ona si tam v kľude s rodičmi popíjala borovičku s pivom ako pravá dáma a počúvala o mojich trápeniach. Do toho sa pridal jej otec, ktorý poznal bývalých futbalových trénerov z Dubnice (môjho rodného aj súčasného mesta). Do toho si prisadol Michal so svojou pozitivitou. Chvíľu niečo vyprával, na to sa dievčina ohradila, že na rok pôjde s nami, ale za tieto pozitívne reči, by mu najradšej prid*bala. Naozaj si vie predstaviť, že by šla. A teda ak pôjde, bude vyzerať ako toto. To "toto" som bol ja, zvíjajúci sa v neustálej bolesti na lavičke s triaškou. Do toho jej mamina povedala, že tu majú nejakého medveďa v lese. V tejto fáze cesty mi už došli flectory, tak som sa len snažil rozhýbať čo ma bolelo a šup ho ďalej. 

Navigácia mi ukazuje 9 km. Mobil mám už vo vrecku bundy, a s približujúcim cieľom mapu pozerám čoraz častejšie. Ale aha, niečo sa deje. Cestu nám razí Michal a zrazu namiesto 9 km, sa mi ukáže na mape 12km. Je to ako keď beháš a nevládzeš a do toho si predstavíš, že kráčaš v zarobenom betóne a každý krok je ťažší a ťažší lebo betón postupne tuhne. Do toho sa asi po piaty krát spúšťa čkavka. Už ma to ozaj hnevá, mám znova tu takú dlhú slinu a chcem ju asi aj vygrcať, lebo už mi nebolo inej pomoci. Tak som si nadbehol, ale moje ručanie možno tak odplašilo vtáky, inak to bolo bez významu. Do toho niekto povedal, že moje ručanie bolo ako hluk medveďa. Naozaj som si predstavil, ako príde z krovia medveď a absolútne som bol odhodlaný stať sa hrdinom, ktorý sa obetuje pre tím, kým ostatní utečú. Asi taká bola moja miera frustrácie. Michal ale vybral správnu cestu a kto šiel krížom, tak si to skrátil. Mne to v danom momente mozog nebral a strašne som si chcel skrátiť čas, tak som si pustil podcast o politike. Michala to trocha hnevalo, že nemôže počuť zvuky nočného lesa, tak som si dokonca nadbehol. Ubehla ani nie hodina a stále bol cieľ strašne ďaleko. Zrazu s ocitám s Máriou na konci, chalani sú popredu. Znova nevládze s dychom tak robíme krátke zastávky. Snažím sa ju upokojiť, že vlastne už to bude iba cesta dole, lebo tak nejako mi to ukazuje navigácia. Samozrejme som sa mýlil a za každou zákrutou sa znova a znova šlo hore a hore. 4 km pred cieľom sa Mária vyzúva a oliepa si otlaky. Je to veľmi silná žena. Ja s hentakým niečim by som sa posťažoval každému. Do toho mi zvoní telefón. Chalani sú pred nami a robia si trocha starosť, či sa niečo nestalo. Nie, nestalo. Z vychádzajúceho lesa nás čaká ďalšia skupinka. Milé od nich ale celé som si to nejako ani neuvedomil a tak sa im ani nepoďakujem. Ktohovie čo si o nás budú myslieť. Do toho sa cesty spájajú s tými, ktorí šli krížom a mali síce kratšiu cestu, ale za to väčšie stúpanie.  Sme v Brezovej, neuveriteľné. 

Ešte sa pýtam celej skupiny, že za akú sumu by boli sa schopní otočiť a ísť späť do Bratislavy. Odpoveď neprichádza, samozrejme tomu rozumiem. Z diaľky blikajúce auto signalizuje, že miesto ktoré hľadáme je na dosah. A naozaj tak je. Je 4:00 a cestou do finálnej krčmy vedú najstrmšie schody na svete. Radosť že som to dokázal je neopísateľná. Objednávam 2 rumy na bare. Rýchlo finálová fotka. Ďakujem každému, kto mi povedal hocijakú pozitívnu vec, ktorá možno pre mňa bola absolútne kľúčová. Lúčim sa s Michalom a Máriou. Čakáme na Ondrovho kámoša, ktorý nás čakal na bradle. Vraj tam ešte niekoho vyťahoval s autom, lebo spadol niekde do priekopy alebo niečo podobné, veľmi zaujímavý príbeh, ale absolútne to nevnímam. Sádame do auta a v momente zaspávam. Nemám ani potuchu ako rýchlo ubehla cesta. Prichádzam domov, sprcha, zanalyzujem otlaky, sú presne 4. do toho jeden necht kompletne čierny.... inak už iba bolesť ľavého členku, ktorý mi ráno opuchol, lýtka, kolená, píšťala, vlastne takmer všetko okrem svalov. Na druhý deň sa pridávajú trapézy z batohu.

Mimoriadny obdiv majú bežci, čo to odbehli, nehovoriac o takých, ktorí sa odhodlali na 100 míľovku do Trenčína, na ktorú by ma neukecal ale poriadny balík peňazí. Organizátori to rovnako dali na výbornú. Vďaka patrí určite aj im. A záver? Podľa mňa som si siahol na absolútne dno svojich síl. Každý, kto by to chce vyskúšať, nech to naozaj skúsi. Dokážeš si, že si schopný spraviŤ viac, ako sa na prvýkrát zdá. Skončiť sa dá kdekoľvek. Keby idem druhýkrát, tak už viem čo všetko budem potrebovať a čo nie. Pár vecí by som spravil inak aj keď cestou som sa zaprisahal asi tak 20x, že už nikdy viac. 

Ale jeden nikdy nevie.

ČASY:

Biely Kríž 7:58

Pezinská Baba 10:36

Čermáková Lúka 12:38

Sološnícka Dolina 14:49

Amonova Lúka 17:25

Buková 20:20

U Stana 21:14

Raková 22:54

Dobrá Voda 0:56

Brezová pod Bradlom 4:00

Rasťo Moško