Máj 2014

Z histórie TRNAVSKEJ STOVKY

Z príležitosti organizovania 40. ročníka Trnavskej stovky sme chceli dať dokopy históriu tohto známeho, populárneho a najnavštevovanejšieho slovenského stokilometrového pochodu. Štyridsať rokov v živote človeka je dosť a dosť je to aj v histórii organizovania dajakého pochodu, a o to viac, že sa jedná o úspešné podujatie. Veľa písomných pamiatok, informácií najmä o tých prvých rokoch organizovania sa nezachovalo. Možno, že aj preto, že turisti radšej hovoria ako píšu. Medzitým aj mnohí turisti, ktorí boli pri zrode Trnavskej stovky, už nechodia na pochody a mnohí z nich už aj vôbec nechodia. Neviem kto to zaviedol, kto to prvý začal tvrdiť, myslím, že to boli herci, ktorí začali tvrdiť, že ich nebohí bývalí hereckí či spevácki kolegovia pokračujú hore v nebi vo svojej činnosti (však by im sv. Peter dal, keby pokračovali v tom čo tuná dole stvárali) a že zároveň sa zhora pozerajú na činnosť súčasných hercov tu na zemi. Tvrdí sa, že títo hereckí nebožtíci sú tam v nebi združení v dajakých hereckých odboroch a že tam majú svoje vlastné herecké nebeské nebíčko. Neviem z čoho pramení to silné presvedčenie hercov, že všetci už nežijúci herci sa nachádzajú práve v nebi. Veď je všeobecne známe, že u hercov je tá morálka trochu voľnejšia, samopašnejšia. Veď herec, herečka len dva-trikrát ženatý, vydatá, to je akoby vôbec neboli v posvätnom manželskom zväzku. Zároveň tento jav je i dôkazom o vymožiteľnosti práva pri rozvodoch v oných krajinách. Tých prehreškov majú omnoho viac na rováši. Niektorí z nich aj obľubovali teplúčko a prečo potom všetci museli ísť automaticky až tak vysoko a ďaleko, keď vieme, kde sa dajú zohnať teplučké miesta aj bližšie?

V porovnaní s nimi naši turisti aké vážne prehrešky mali tu na zemi oproti hercom? Skratkovali, no bože, keby nič horšieho nebolo. A preto aj turistickí pešiaci majú nárok na to svoje nebíčko. Nebudeme to riešiť, tí hore nám už nič nepovedali, a tak aj napriek tomu sme zháňali všetky dostupné údaje o T-100. Myslím si, že z väčšej časti sa nám to podarilo. Dlhou záhadou bola skutočnosť, ako to vlastne bolo po desiatom ročníku pochodu, keď si horolezci povedali, že už bolo toho dosť a jednoducho sa vzdali organizovania pochodu. Vedeli sme, že sa nakoniec uskutočnil aj 11. ročník pochodu, ktorý nekončil však v Brezovej pod Bradlom, ale v Trnave, tak ako sa to na trnavskú stovku patrí. Vedeli sme, že tým záchrancom stovky bol predovšetkým niekto zo Štartu VD Bratislava a menovite Juraj Hromkovič. Juraj sa hodne rokov dozadu zo Slovenska vytratil. Odišiel do Nemecka, kde získal profesúru a prednášal na univerzite. A pred niekoľkými rokmi zmenil pôsobisko. Profesorom zostal, ale na univerzite vo Švajčiarsku. Ako turistu, výborného a aktívneho tu doma, začali lákať predsa asi tie švajčiarske hory. A tak sme sa na neho nakontaktovali a on nám napísal akú trasu do Trnavy mal 11. ročník, ale aj ostatné okolnosti a zaujímavosti o tomto pochode. List uverejňujeme v plnom znení.

Doplňujeme informáciu o to, že trasa z roku 1985 bola trasou aj niekoľkých ďalších ročníkov, keď organizovanie pochodu si zobral pod svoje krídla Peter Minárik.

Trnavská stovka - spomienky Juraja Hromkoviča

2. 6. 1984

Bratislava, hlavná stanica - Koliba - Kamzík, cvičná lúka - Tri duby - Pekná cesta - Biely Kríž - Tri kamenné kopce - Pezinská Baba - Čmelek - Javorina - Skalnatá - Čermákova lúka - Vápenná - Amon - Monrepos - Brezinky - Buková - kameňolom - Trstín - Bíňovce - Boleráz - Klčovany - Šelpice - Trnava, železničná stanica

1. 6. 1985

Bratislava, hlavná stanica - Kamzík, cvičná lúka - Biely Kríž - Tri kamenné kopce - Pezinská Baba - Čmelek - Skalnatá - Čermákova lúka - Zochova chata - Častá - Sklená Huta - Kolovrátok - Klokoč - Amon - Plavecký Mikuláš - Plavecký Peter - vodná nádrž Buková - Hrubý Kamenec - Kopánky - Vápenková skala (470) - Rozbehy - Buková - Brezinky - Jahodník

Obe Trnavské stovky v rokoch 1984 a 1985 nekončili v Brezovej pod Bradlom z jednoduchého dôvodu. Chceli sme sa vyhnúť dlhému nočnému čakaniu na ranné dopravné spoje. 1. 6. 1985 sme mali ale mimoriadny dôvod končiť v Smoleniciach. Náš Rudko sa tam ženil a svadobná hostina bola naplánovaná na večer. Neženil sa síce po prvýkrát, ale čo na tom, keď má niekto rád ľudové veselice. Nehovoriac o tom, že keď sa vzdal sna byť olympijským víťazom, chcel byť aspoň trénerom svojej nastávajúcej s cieľom získať takto olympijské zlato do rodiny. I keď sme jeho plány nikdy nebrali celkom vážne, pretože začiatok realizácie odkladal z roka na rok, minimálne krok do manželstva bol reálny a rozhodli sme sa preto pri jeho uskutočňovaní zodpovedajúco morálne podporiť. Vybehli sme preto z Bratislavy svižným behom, aby sme Rudka zachránili pred možným odročením svojho životného plánu. Výsledkom bolo, že to bola najrýchlejšia stovka v mojom živote. Napriek tomu, že sme s Jožom a Mustom dorazili do cieľa v dobrom stave (čo dokumentuje i skutočnosť, že si dobre pamätám na viacero detailov z pochodu), si okrem príchodu na svadbu už ale nič nepamätám, ani ako som sa dostal domov. Z toho uzatváram, že taká svadba je ďaleko náročnejšia ako nejaká stovka, aj keď Trnavská.

Juraj Hromkovič

Jún 2014

Trnavská stovka – 41. ročník
Bratislava - Brezová pod Bradlom, resp. Trenčín

V minulom roku už táto stovka dosiahla celkom 40 organizovaných pochodov. Oslávila 40. jubilejný ročník. O rok neskôr, v tomto roku, T-100 načala už ďalšiu novú desiatku pochodov. Po úspešnom jubilejnom ročníku nehrozil, podobne, ako tomu bolo v minulosti, keď po úspešných, veľmi úspešných 10 ročníkov, ktoré rozbehli Trnavskú stovku až k terajšej sláve, keď si organizátori pochodu, trnavskí horolezci, povedali a už dosť, v najlepšom treba skončiť a samotnú stovku nechali napospas. V tomto roku nebolo treba hľadať nového “spasiteľa”, ako tomu bolo pri 11. ročníku pochodu, kedy Štarták z Bratislavy si zobral na starosť organizovanie pochodu, aj keď trochu improvizovanom. O tomto pochode sa až donedávna nevedelo, že trasa viedla z Bratislavy, z tradičného miesta štartu (pod schodmi hlavnej železničnej stanice), ale skončila v meste Trnava, tak, ako to hovorí názov tejto stovky. Aj tento 41. ročník bol poznačený niekoľkými problémami, ktoré však k takémuto obrovskému podujatiu organizovanému na amatérskej úrovni už akosi neoddeliteľne patrí. Treba dodať, že pochod je síce organizovaný amatérmi, ale podujatiu Trnavská stovka štatút amatérske podujatie nemožno prisúdiť. Aspoň si to myslíme a vy to môžete potvrdiť alebo vyvrátiť. Kto za týmto úspešným organizovaním stoviek stojí? Sú to desiatky obetavých ľudí, organizátorov, pripravujúcich všetko potrebné pre pochod a ktorí sa potom zväčša i fyzicky zúčastňujú pochodu ako kontroly, či v inej funkcii. Za Trnavskou stovkou nestoja iba dvaja hlavní organizátori uvádzaní napríklad aj v slovenskom či oblastnom turistickom kalendári Malé Karpaty a okolie. Trnavská stovka má dvoch takýchto funkcionárov, ktorí majú pekne podelené funkcie (jeden je výkonný a druhý reprezentačný). Kto nám v tomto ročníku diaľkového pochodu pomáhal na trase?

Štart pochodu - Bratislava, hlavná stanica

V tomto roku fungovali “štartéri" v nasledujúcom zložení: Ivan Nižnan, Marian Nižnan, Peter Hrdlička, Milan Patrovič, Ľuboš Korbela, Peter Groman. V tomto roku vypadli zo zostavy dvaja inžinieri, skúsení organizátori. Pavol Šoula a Ľudovít Bahurinský. Obaja v čase konania stovky boli v zahraničí. Dlhé roky sa robil štart v drevenom prístrešku, ktorý patril k susediacej reštaurácii. Tento prístrešok, ktorý nebol prakticky v prevádzke, začal majiteľ zariadenia na noc uzamykať, aby ho ochránil pred bezdomovcami. Dlhé roky chodil Bahuro alebo Marian Nižnan k majiteľovi zapožičať si kľúčik od tohto prístrešku, kde potom Paľo riadil prevádzku štartu. Prichádzajúci turisti dostávali od Paľa na vyplnenie “účastnícke lístky” a v jednej polovičke prístrešku na stoloch mali pripravené písacie potreby a po vyplnení lístku ich nasmeroval na jedno z “pracovísk”, ktoré boli od seba dostatočne oddelené, aby tam nenastala tlačenica. Bolo to dobre zorganizované, bolo to plynulé. Ono sa to zdá, že z toho robíme vedu. Žiadna veda to nie je, je to len dobrá organizácia, ktorá je nevyhnutná vtedy, keď rýchliky skoro ráno chŕlia množstvo ľudí prichádzajúcich do Bratislavy a oni namiesto toho, aby išli do mesta alebo do práce na MHD, väčšina z nich sa valí dolu po schodoch na relatívne malú plochu, kde sú rozložení štartéri. Chvíľami to vyzeralo ako na niekdajších prvomájových sprievodoch, keď masy ľudí kráčali pred slávnostnú tribúnu, aby tam našim “čelným predstaviteľom" demonštrovali bla, bla, resp. atď. Odštartovať stovky turistov v priebehu krátkeho času tak, aby sa zbytočne nezdržovali, nemožno v chaose, ale ako tak organizovanom poriadku.

Keď dva - tri dni pred štartom sme volali telefonicky majiteľovi prístrešku, telefónne číslo bolo neprístupné. Už táto skutočnosť predurčovala, že tu bude už dajaký zádrheľ. Po osobnej návšteve krčmy sme zistili, že je tu nový majiteľ a ten nemá ani najmenšie pochopenie pre naše turistické aktivity, aj keď je to Trnavská stovka. Začali sme okamžite hľadať alternatívne riešenia, aj keď sme dúfali, že majiteľ si to nakoniec rozmyslí. Nerozmyslel. O tom som sa osobne presvedčil, keď ako “zodpovedný vedúci", keď som v sobotu o pol piatej hodine prišiel ako prvý na štart a na plot krčmy som vyvesil dva malé oznamy. Mal som nešťastie alebo nie? O chvíľu do neďaleko zaparkovaného auta na chodníku nasadá osoba, hovorme mu “šofér”, a ide sa po chodníku smerom k schodom otočiť. A tu zbadá, že plot jeho vrelo milovanej krčmy zaťažujú dva papieriky. Zastavil auto a z okienka auta ma žiada, aby som strhol tie dva papiere. Na moju otázku, či to vadí, odpovedal, že áno. Bolo mi jasné, že tu k žiadnej dohode nepríde a so slovami, že “nevadí, my si dajako pomôžeme", som zobral oznam a na druhej strane, kde bol betónový plot, náhodou trčal suchý konár, na ktorý som oznam pripevnil. Tento môj počin ho natoľko rozčúlil, že okamžite prešiel na tykanie a na otázku či viem kto je on. Pravdu povediac nevedel som, kto je on. Podľa výzoru a správania mi to nevyzeralo na majiteľa podniku, podnikateľa, ale skôr na vyhadzovača v dajakom menej slušnom lokáli. Ale to už bol čas na konanie. Začali prichádzať prví turisti, a tak štartovaciu procedúru som vybavoval v stoji. O chvíľu prišla posila, a tak sme spolu s bratom úradovali v provizóriu. Na ceste na štart boli už dve autá. V jednom z nich (mini dodávka) boli naložené aj lavice, stoly, stoličky. Majiteľom tohto auta bol turista, nikto iný ako prvý v minuloročnom rebríčku príchodu do cieľa na Trnavskej stovke, ktorý aj o viac ako hodinu predbehol aj najchýrnejších bežcov. Nuž táto mimoriadna rýchlosť rozhodla, že sme vsadili (okrem iného aj nádej) na tohto mimoriadne schopného turistu. A osvedčilo sa to, nakoniec sa stal riadnym členom “tretej kasovej skupiny". Napriek problémom s činnosťou štartérov a i ich organizačnými schopnosťami môžeme byť spokojní. Pre budúci rok nám zostáva doriešiť prípadnú “mokrú” variantu štartu. Tohto roku bolo pekne slnečno. Najschodnejšie bude asi kúpiť lacný prístrešok a postaviť ho na neudržovanom trávniku medzi stanicou a už spomínanou krčmou, ale veď uvidíme.

Kontrola - Biely Kríž

Ďalšia kontrola bola na Bielom Kríži. Kontrolu robila bratislavsko - trnavská dvojica, Ladislav Farkašovský a Peter Bada. Nič mimoriadne sa na kontrole nestalo. My, ktorí sme boli na základnej vojenskej službe, sme po skončení služby podávali nadriadeným hlásenia v štýle “Súdruh nadporučík, počas služby sa nič mimoriadne nestalo”. “Problém” vystal v tom, že sa nevie, kto by mal podávať hlásenie, Peter alebo Laco a komu. Ale vážne. Táto kontrola vybavovala turistov priebežne, bez dlhého čakania. Mementom tejto kontroly je prípad už z pred mnohých rokov, ale turistami ešte stále pripomínaný, keď sa na tejto kontrole čakalo na vybavenie niekoľko desiatok minút (cca 4 a viac) a turisti si museli túto nedobrovoľnú prestávku krátiť v susednom bufete. Takéto zdržanie sa odrazilo na peknej tržbe krčmára a samotný krčmár na rozdiel od turistov si to aj pochvaľoval. Kontrolór na tejto kontrole, Jožko K., vo svojom článku pre MKD zaujal celkom neutrálny postoj, že všetko bolo v podstate poriadku, že rady boli aj 25 m dlhé a to turisti stáli ako voľakedy vo fronte na mäso, v trojstupe a zvyšok bol v pohostinstve. Informoval nás, že na štart prišiel o 6,36 h, že na jeho úseku bola z rána hmla, neskôr slnečno, no veterno, s teplotou 25 stupňov. Píše, že vedúci bufetu hneď ako prišiel na kontrolné stanovisko, ho presvedčoval, aby kontrolu presunul pod jeho prístrešok s občerstvením, vraj čo keby začalo pršať. Aktuálne počasie ani predpovede počasia vôbec nenaznačovali, že by sa také niečo malo stať.

Mazaný krčmár vedel čo chce. Jozef vo svojom článku potom len lakonicky konštatuje, že to bolo správne rozhodnutie pre obe strany. Zostáva už len odpovedať pre ktoré dve strany to bolo správne. Pre turistov to nebolo rozhodne správne rozhodnutie (že tam tak dlho čakali), pre krčmára to zase bolo rozhodne správne rozhodnutie (to naznačuje tržba) a Jozef sa musí sám rozhodnúť na ktorú stranu sa prikloní. On sám to zdôvodňoval tak, že omeškanie spôsobilo “otáčanie kontrolného lístku o 180 stupňov podľa vodorovnej osi”.

Tohto roku sa však stala na tejto kontrole aj jedna trochu mimoriadna udalosť, s ktorou sme ako organizátori nepočítali. Nakoniec pri takejto masovke s tým treba vždy rátať. Kontrola vyriešila tento problém operatívne a vecne. Na túto prvú kontrolu na Bielom Kríži sa dostavili dvaja Maďari, ktorým meškal vlak a chceli sa zúčastniť pochodu T 100. Rozdiel vzdialenosti medzi štartom zo stanice a štartom z Rače je asi osem kilometrov. Podľa regule pochodu nás to nemusí zaujímať. Ale na druhej strane trnavská stovka, tak ako ostatné diaľkové pochody, nie sú súťažou, ale otázkou cti a prestíže prekonať práve túto vzdialenosť. Treba tu brať do úvahy aj ľudský rozmer. Keď niekto pricestuje až z Maďarska a nie vlastnou vinou sa omešká štart, bolo by kruté nenájsť dajaké riešenie. U týchto Maďarov nie je problém s uznaním stokilometrového pochodu, lebo oni pokračovali v pochode až do Trenčína.

Stala sa však menšia administratívna chyba. Uvedení Maďari si prevzali kontrolný lístok od iného nášho turistu, ktorý z dajakých dôvodov musel skončiť. Prvá chyba sa stala, že ak niekto končí hoc kde na trase, tým jeho štartovné číslo vypadáva z hry. T-100 nie štafetový pochod a štartovné čísla sa neprenášajú. Za druhé, na jedno štartovné číslo nemôžu štartovať dvaja turisti. Výsledkom je, že podľa informácií turistov, ktorí išli až do Trenčína, vraj úspešne dopochodovali až do cieľa. Túto anomáliu mala zaznamenať aspoň niektorá naša kontrola (možno, že aj zaznamenala). Doteraz nevieme žiadne údaje o uvedenej dvojici. Môžeme iba vyhlásiť celoturistické pátranie po týchto turistoch. Asi určite chodia aj na iné pochody na Slovensku alebo v Čechách. Kto o nich niečo vie, nech nám podá informáciu a možno že sa aj oni ozvú na internete. Rozhodne však pre túto kontrolu, ale možno aj iné, je potrebné dodať niekoľko účastníckych i kontrolných lístkov, aby mohli zaregistrovať i takéto mimoriadne prípady, aby sme mali prehľad o turistoch, ktorých máme na trase.

Kontrola - Pezinská Baba

Beata Mačicová už dlhé obdobie robí jednu z kontrol Trnavskej stovky, takže smelo možno povedať, že už jej táto kontrola aj prischla a dostala jej meno. Začínala na kontrole na Troch kamenných kopcoch (TKK), ale novšie je to už kontrola Pezinská Baba, na ktorých robí pravidelne kontroly. Nerobí dve kontroly naraz v jednom ročníku, to len stanovisko kontroly sa menilo. Najskôr robila kontrolu na TKK. Tu sme ju pravidelne každoročne mohli vídať až na krátke obdobie, kedy ju Peter Minárik na túto kontrolu “nenominoval”. Potom, keď sme prevzali organizovanie Trnavskej stovky po Petrovi Minárikovi, sme túto kontrolu preložili späť na Pezinskú Babu, kde vtedy kontrola nebola (teda v prvých ročníkoch u horolezcov kontrola bola na Babe). Dôvodom bola aj skutočnosť, že tu sú lepšie možnosti občerstvenia. Peter Bada vybavil ako miesto kontroly Chatu Korenný vrch, ktorá sa nachádza neďaleko od červenej značky, po ktorej vedie trasa stokilometrového pochodu. Táto kontrola sa dostala do povedomia účastníkov pochodu najmä tým, že Beata vedela, že nielen láska prechádza cez žalúdok, ale že nato “naletia" aj diaľkoplazi, pre ktorých je vítané každé posilnenie, každé prijaté kalórie a preto spolu so svojím personálom ponúka turistov chutnými palacinkami. Keď horolezci začínali s organizovaním stovky, tak prvá kontrola bola umiestnená na Pezinskej Babe. Keď končili s organizovaním pochodu, mali na trase 10. ročníka päť kontrol, a to na Pezinskej Babe, údolí Rudavky, chate Brezinky, Rakovej, Dobrej Vode. Keď začal s organizovaním pochodu Peter, ako skúsený optimalizátor trasy už menej dôveroval turistom a na trase zriadil celkom sedem kontrol. Ako nová kontrola pribudla aj kontrola na Troch kamenných kopcoch.

O samotnej Pezinskej Babe sme sa veľa toho v príslušnej literatúre nedočítali a nedozvedeli sa. Nebolo to ani v literatúre tej bežnej, ani v odbornej či prostorekej. Je záhadou prečo taký pekný kus územia, kus peknej lesnej prírody bol venovaný či pomenovaný po pezinských babách. Veď také niečo nemajú ani bratislavské baby. Aj keď je pravdou, že jeden čas malá časť Bratislavy bola akoby pridelená jednej a špecifickej časti bratislavských dievčat, ktoré napriek tomu, že to boli mladé dievčatá, predsa sa venovali tomu najstaršiemu remeslu. Tam mali svoj raj a svojich klientov. Bola to známa Krížna ulica. Krízy, či polícia ich odtiaľ však dostala. O tom, že tieto dievčatá dobre zarábali, svedčí aj výpoveď jednej matky, ktorá mala tri dcéry. Jedna sa živila rukami a čo sa týka peňazí, nič moc to nebolo, tá, ktorá sa živila hlavou, bola na tom len o trochu lepšie a tá, ktorá sa živila celým telom, bola na tom ďaleko najlepšie.

Akurát čo sme sa mohli dočítať, že je to sedlo v hlavnom hrebeni Malých Karpát, 13 kilometrov od Pezinka, ktorým prechádza cesta z Pezinka do Perneku, teda na Záhorie. Že je to významné stredisko pešej i lyžiarskej turistiky, križovatka turistických značkovaných chodníkov a teda aj tej našej červenej, ktorá by nás mala doviesť po hrebeni až do Brezovej. Takže je to sedlo a nie pekná pezinská baba

Kontrola Buková

Šéf kontroly: Erno Viselka

Kontrola Trnavskej stovky na Bukovej má dominantné postavenie v celej sústave kontrol tejto stovky. Je to zlomová časť celého pochodu. Tu začína pre väčšinu turistov nočná časť pochodu. Turisti majú už v nohách dve tretiny pochodu, ale do cieľa je to ešte stále dosť ďaleko. Na tejto kontrole končí, najmä v nepríjemnom počasí, dosť veľká časť turistov. Uspokoja sa aj s diplomom, kde bude napísaný menší počet odšliapaných kilometrov, ako je sto. Ale treba povedať, že aj to je slušný výkon. Pokus o absolvovanie celej Trnavskej stovky sa odkladá na budúcnosť. Kontrola sa už dlhé roky robí v príjemnom prostredí miestnej reštaurácie so slušným sortimentom jedál i pitia. Turisti okrem interiéru majú možnosť si posedieť, doplniť kalórie i odpočinúť si aj na krytej terase. Majiteľ reštaurácie sa už dopredu informuje o počte štartujúcich, ktorých najmä v posledných troch ročníkoch býva celkom slušný počet. A každým rokom sa rekord v počte prekonáva a podľa toho aj on pripravuje zásoby. Rekordné účasti spôsobili, že sa varí a obsluhuje i pred reštauráciou, v stane. Dlhoročným šéfom tejto kontroly býval MUDr. Ivan Košický, ktorý nielenže bol zanieteným turistom, ale i veľkým prispievateľom do nášho mesačníka Malokarpatský diaľkoplaz. Bol aj vynikajúcim kresličom a karikaturistom, ktorý svojím dielom neraz “vylepšil" tento náš mesačník. Povolaním bol lekár – zubár, ktorý ako profesionál vždy závidel gynekológom ten ich pohľad na miesto svojho profesionálneho pôsobenia. Predsa len vŕtať sa v hube s deravým zubom je niečo iné ako... Bol to priamy a otvorený človek, ktorý si nerobil problém svoju “závisť” vyjadriť aj v príslušnej karikatúre. Pod jeho vedením kontrola dlhé roky šliapala vždy perfektne a bez problémov. Po jeho predčasnej smrti toto zodpovedné miesto prevzal Erno a aj ten to robí perfektne a už tiež aj dlhé roky. Jeho zástupcom a zároveň aj jediným členom jeho kontrolného tímu je Zdenka Davideková. Je to dvojica, ktorá vie zvládnuť každý problém na kontrole v Bukovej so suverenitou, neviem čo napísať, napadá mi slovo predsa suverénov.

Peter Minárik, dlhoročný vrchný šéf Trnavskej stovky, mal zaužívaný postup, že potom, ako na štarte vypravil na cestu posledného turistu, sa pomaly vybral na svoju inšpekčnú cestu a najskôr sa dostavil na kontrolu na Bukovej, kde skontroloval, či je všetko v poriadku, akože aj vždy bolo, a potom sa presunul do cieľa v Brezovej, kde zotrval až do rána, do ukončenia pochodu. Tento inšpekčný rituál prevzali aj organizátori, ktorí nahradili zosnulého Petra. V jubilejnom roku 2013 bol šéfom inšpekčnej skupiny Bahuro, v roku 2014 už sme pracovali bez Bahura, ktorý nás v tom čase reprezentoval s ďalším známym turistom Františkom Královičom v zahraničí.

Kontrola Vápenná

Kontrolu Vápenná, ktorá je umiestnená na Rosničkovej lúke, dlhé roky aj po tom, čo prestali horolezci organizovať tento pochod, bola obsadzovaná horolezcami. Posádky sa tam striedali, občas sa stalo, že bola aj neobsadená. Peter Minarik obsadenie tejto kontroly “látal, ako sa dalo”. V minulom jubilejnom ročníku bola kontrola zas obsadená horolezcami. Pre tento rok bola kontrola “voľná – na transfer listine.” Problém tejto kontroly spočíva v tom, že je v mieste, kde nie je blízky prístup na kontrolu dopravným prostriedkom. Aj časové rozpätie trvania kontroly od 13:30 h do 20:00 h nie je najideálnejšie. Návrat domov už za súmraku, a preto na túto kontrolu treba nominovať turistov s dobrou kondíciou, skrátka profesionálov, výkonnostných turistov. V tomto roku bola na túto kontrolu nominovaná dvojica skúsených diaľkoplazov L. Bahurinský a F. Kráľovič. Avšak na termín konania Trnavskej stovky obaja dostali pozvanie, nomináciu na turnaj v zahraničí. Touto náročnou úlohou sme preto poverili skúseného a skutočne aj výkonného turistu, ktorý má už v nohách nachodených v rámci plnenia podmienok VOPT až 45 000 km (slovom sa nám to nechce ani vypisovať, tak verte číslici). V sobotu ráno od piatej hodiny zarezával na štarte a okolo deviatej hodiny sa presúval na kontrolu Vápenná, aby tam zotrval až do súmraku a potom sa pomaly peši presúval domov do Trnavy. Obdivuhodný a obetavý výkon. Dúfam, že mu klasifikátor tento výkon na rozdiel od minuloročného ročníka uzná, ako absolvovanie stovky. Už dlhé roky platí zásada, že ten turista, ktorý sa fyzicky zúčastní diaľkového pochodu, či už ako chodec alebo člen kontroly, prípadne i kombinácie pochodu a chôdze, sa mu toto podujatie zaratúva ako absolvovanie pochodu a súčasne sa zaratúva aj do súťaží majúce výkonnostný charakter, napríklad ako je plnenie podmienok VOPT, Malokarpatský superdiaľkoplaz, Slovenský superdiaľkoplaz alebo aj do Malokarpatského diaľkoplaza, prípadne aj iných výkonnostných turistických podujatí.

Kontrola Čermákova lúka

Tohoročná zostava: Vladimír Naď, Peter Miljkovič, Ivan Štefanovič

Všetko čo o Čermákovej lúke vieme, že to bola lúka dajakého pána Čermáka, možno i súdruha. Pochybujeme, že by sa na túto lúku ulakomil kadejaký gróf, či barón. Gróf Pálfy, ktorý v tomto regióne podnikal, tak ten by sa na túto lúku určite neulakomil. Áno, gróf Pálfy v tomto regióne podnikal, dobre počujete, vlastne čítate. Ako je známe, jemu patril hrad Červený Kameň, ale aj kaštieľ v neďalekých Budmericiach, kde dosť často pobýval a odtiaľ na kočiari podnikal cesty na Červený Kameň. Na lúke ani v jej blízkosti nie je žiadna zrúcanina, iba ak turistu (od vyčerpania) alebo aj kontroly (tiež od vyčerpania). Nachádza sa na križovatke viacerých turistických značiek, jedna z nich je aj červená, po ktorej ide trasa nášho pochodu. Na tejto križovatke majú viaceré diaľkové pochody umiestnené svoje pochody, ktoré majú charakter optimistický, ale i rozpačitý. Ten optimistický charakter má kontrola na pochode Bankových úradníkov, lebo po kontrole stačí potom zbehnúť cez Zochovu chatu (nie doslovne) a sme zanedlho v cieli v Harmónii, kde Bahuro každému, bez ohľadu na výkonnosť a zásluhy, podáva optimistické občerstvenie. Tú rozpačitú kontrolu tu má Trnavská stovka, lebo veľa sa dovtedy neprešlo a do cieľa je ešte ďaleko a treba prešliapať ešte mnoho kilometrov. Ďaleko lepšie vnímajú túto kontrolu tí, ktorí sa ženili v piatok trinásteho a podarilo sa im dostať za ženu takpovediac xantipu, nie menom, ale povahou. Tí si to pochvaľujú a vravia “to mám ešte toľko kilometrov od xantipy a ktomu, keď prirátam ešte cestu domov ojojojoj, to je slobody”. To sú práve tí turisti, ktorí si pochvaľujú a nesťažujú sa ani na ten najdlhší a najťažší pochod, lebo vedia porovnávať.

Kontrola Raková

Kontrola pôvodne bývala na Sokolských lúkach. Bola to jedna z tých, ktoré pridal Peter Minárik. Niekoľko rokov fungovala, potom niekoľko rokov bola opustená, až pred niekoľkými rokmi bola nahradená kontrolou na Rakovej, ktorá je o niečo bližšie, na rozdiel od Sokolských lúk, k cieľu. Tejto kontrole “vojakov" šéfuje už dlhšiu dobu Juraj Zaťko. Je to kontrola, ktorá začala svoju činnosť ešte za života Petra Minárika. Je to vynikajúco zvolená kontrola. Doslova balzam pre turistov. Niekoľko kilometrov pred cieľom, ale už s veľkým počtom kilometrov v nohách, ponúka turistom okrem vlastných kontrolných služieb i občerstvenie teplé i tvrdšie, ktoré dobre padne do záverečných kilometrov. Je to tam výborné a vynikajúce, tvrdia do jedného turisti. Je to i z časového hľadiska náročné pre členov kontroly. Trvá značnú časť poobedia a trvá až do druhej v noci. Je to predposledná kontrola, preto aj to časové rozpätie kontroly musí byt tak veľké. Tohto roku pod vedením Juraja Zaťku tvorili osadenstvo kontroly: Lenka Karperová, Lenka Jurisicová, Tomáš Slezák, Milan Martisovic, Katarína Bínovská.

Kontrola Dobrá Voda

Obec v okrese Trnava, je známa tým, že tu dožil svoj život spisovateľ, prekladateľ a katolícky kňaz Ján Hollý. Po požiari jeho fary v Maduniciach, kde pôsobil skoro tridsať rokov, pričom sám utrpel zranenie a prišiel o celé svoje osobné vlastníctvo, bol penzionovaný a v núdzi sa ho ujal jeho bývalý spolužiak z Dobrej Vody, kde napokon aj umrel a bol pochovaný. Druhou významnou udalosťou, ktorá zviditeľňuje Dobrú Vodu nielen na Slovensku, je skutočnosť, že už dlhé roky je Dobrá Voda poslednou kontrolou na dvoch významných diaľkoplazeckých stovkách, a to na Pochode ŠPCH a T-100. Rozdiel v týchto pochodoch je, že ich trasy sú protichodné. Na Trnavskej stovke je cieľ v Brezovej pod Bradlom vzdialený necelých 10 km, kým na Špačinskej stovke do cieľa v Špačinciach chýba asi až dvadsať kilometrov. Pri T-100 sa turisti v duchu radujú, že do cieľa je už kúsok a že je temer isté, že svoju stovku dokončia. Iní turisti na tejto stovke zbierajú posledné sily na prekonanie posledných kilometrov, nekonečnej vzdialenosti až 10 kilometrov. Čo o týchto posledných km napísal turista z tejto druhej kategórie turistov na internete? Pochod absolvoval ešte za života Petra Minárika spolu so svojou priateľkou. Bolo by zaujímavé vedieť, či autor článku Marek Lomnický sa potom, ako opísal posledné kilometre pochodu, ešte niekedy objavil na Trnavskej stovke. Tento turista sa zúčastnil “historického" pochodu, kedy Peter neočakával takú “vysokú “účasť” až nad dvesto účastníkov, preto namiesto kontrolného listu rozdával pohľadnice. Autor tohto článku bol spolu so svojou partnerkou posledný so štartovným číslom 268 a 269. Peter, keby si vedel, že na tom tvojom pochode tohto roku bola tiež rekordná účasť turistov, ale ich počet bol viac ako dvojnásobný.

Tu je úryvok z článku Mareka:

“Z krčmy sa odchádza veľmi ťažko, nohy sú úplne zdrevenené, ťažké ako centy. Rozhýbať sa treba pomaličky, celý človek bolí... Brezová je za kopcom. To sa už nedá vzdať, aj keby sme sa mali doplaziť. Opäť opúšťame červenú značku a mierne stúpame lesnou asfaltkou, dokonca prestalo pršať. Pomaly svitá, vymieňame si povzbudivé úsmevy. S blížiacim sa cieľom sa ide ťažšie a ťažšie. Asi pol hodiny pred cieľom stretávame červenú a začíname prudko klesať do Brezovej. Dávame si veľký pozor na kolená a pomaličky s bolesťami dokrivkávame k smerovníku. Jeho názov - Brezová pod Bradlom! Sme takí unavení, že sa nie sme schopní ani tešiť. Cieľ pochodu je v budove učilišťa Milana Rastislava Štefánika asi 15 minút od smerovníka. Klincom do rakvy je výstup na prvé poschodie, kde organizátori prenajali triedu. Desať minút pred šiestou vchádzame do triedy plnej “nemých tvárí” - “stovkárov” čakajúcich na autobus. Znovu sa stretávame s pánom Minárikom, pri ktorom sme začínali. Naše snaženie je ocenené diplomom a odznakom. Konečne môžeme dovoliť únave, aby nás premohla. Sme v cieli. Po viac ako 24 hodinách bez spánku sme ako handrové bábiky. Ale v duchu sa usmievame, prekonali sme sami seba, objavili sme, čo sa v nás skrýva. Nádherný je pocit víťazstva, ktorý prežívajú všetci, ktorí prišli aj napriek útrapám do cieľa."

Táto kontrola je náročná aj pre kontroly a aj preto sa nevytvorila stála osádka kontroly, ale dosť často sa menila. Prvé dva roky po smrti Petra velil kontrole jeho mladší brat, ale nevydržal ani do jubilejnej stovky. Zdá sa, že túto “tradíciu zmien” narušia lopašovania Ivan Šimna, Ján Pašek a ten tretí, ktorého meno zatiaľ nepoznáme. Keď sme navštívili pri tohoročnej stovke týchto chlapcov v Dobrej Vode, nevyzeralo to, že by už kontroly mali dosť a o rok sa už nebudú hotovať na kontrolu. Zotrvať na kontrole od 16:00 až do 5:00 h je dosť únavné. Čas ukončenia kontroly o 5:00 h je priskorý. Turista, ktorý príde na kontrolu do Dobrej Vody aj o hodinu neskoršie, pohodlne stihne cieľ v limite na Brezovej. Najvhodnejším riešením bude to riešenie, ktoré sme odskúšali v tomto roku, že po odchode kontroly (môže odísť aj ráno prvým autobusom) zanechá na kontrole kontrolné číslo, prípadne kontrolné heslo (teoreticky by bolo možné aj “starú”, resp. hoc akú pečiatku, ktorú by ráno po otvorení hostinca niekto odložil.

Cieľ Brezová pod Bradlom

Cieľ nášho stokilometrového putovania končí v Brezovej pod Bradlom. Ak Dobrá Voda je známa, že v nej dožil život známy slovenský spisovateľ, tak Brezová sa môže popýšiť vzťahom k ešte väčšej slovenskej osobnosti. Jedna z najvýznamnejších osobností moderných česko -slovenských dejín je slovenský vedec, politik a francúzsky generál, ktorý sa narodil v neďalekých Košariskách a ktorý zahynul pri havárii lietadla pri Ivánke pri Dunaji a pochovaný bol v mohyle na Bradle. Mohyla Milana Rastislava Štefánika je národnou kultúrnou pamiatkou, ktorá je dielom ďalšej slovenskej osobnosti, architekta, narodeného, vlastne národného umelca Dušana Jurkoviča. Vlastne aj to narodeného platí. Keby sa nenarodil, nemohol by byť národný. Štefánik patril medzí tých, ktorí sa najvýznamnejšou mierou zaslúžili o vznik Československej republiky v roku 1918. Za jeho zásluhy ho aj vtedajší mocní patrične ocenili a odmenili zvláštnou funkciou, funkciou prvého a posledného ministra vojny, a to v čase, keď už skončila hrôzostrašná prvá svetová vojna. Do tohto kresla vlastne ani nemohol zasadnúť, lebo pri návrate do vlasti zahynul. Prečo sa mu neušla aspoň funkcia ministra obrany? Ťažko povedať. Jeho kvalifikácia generála francúzskej armády bola asi prinízka, a tak toto kreslo obsadil civil, možno s modrou knižkou. Ďaleko väčšej neprávosti sa dostalo Štefánikovi po druhej svetovej vojne. Nielen že pod vplyvom dobových politických kritérií hodnotili jeho osobnosť mierne povedané záporne, odstraňovali sa jeho sochy a pamätníky po celom Slovensku a Bratislavu nevynímajúc, až to prišlo do fázy, kedy sa o Štefánikovi mlčalo, a to aj napriek tomu, čo všetko stihol tento človek počas nie dlhého života a nie s dobrým zdravím vykonať.

A dnes práve po červenej značke, po magistrále M. R. Štefánika sme sa dostali do cieľa. A práve s miestom cieľa (nielen so štartom) sme tohto roku mali problémy. Dlhoročný cieľ v škole, ktorý sa uskutočňoval v jednej triede tunajšieho učilišťa a v minulom, jubilejnom roku to bola dokonca priestranná a veľmi slušná jedáleň. Priam ideálne miesto pre konanie cieľa, tak náročného stokilometrového pochodu. Ako keby sa chcelo potvrdiť heslo, že v najlepšom treba prestať, učilište bolo zrušené, škola vyprataná, čaká na svojho nového majiteľa. Prichýlili nás však na neďalekom futbalovom štadióne. Po niekoľkých úpravách a skúsenostiach by to mohol byť na niekoľko rokov prístrešok pre cieľ T-100. Samozrejme, že cieľ si vyžaduje najdlhšiu “pracovnú dobu” a tomu musí zodpovedať i obsadenie cieľa. Podľa “oficiálneho" rozpisu cieľ mal byť realizovaný v čase 18:00 – 8:00 h. Prvú časť cieľa (do polnoci) mala personálne zabezpečí Tesla a druhú časť Atóm Bohunice. Realizovať kontrolu až od 18:00 h by bolo nereálne. V tom čase by už celkom slušná skupina stála pred bránami. Odvolávať sa na to, že nemajú byť bežci tak rýchli, je priam komické. To je ako by organizátor maratónskeho behu zaregistroval na štarte najlepších maratóncov, čo je prirodzenou snahou každého organizátora podujatia pritiahnuť špičku (ak má na to peniaze) a po pribehnutí prvých maratóncov k bránam štadióna našli by bránu uzamknutú a s oznamom, že o dve - tri hodiny príde správca a otvorí im bránu, aby mohli bežci pribehnúť do cieľa. Chodím už dlhé roky na diaľkové pochody a vždy tam chodili (na moju zlosť) turisti, ktorí boli lepší, ako som bol ja. Boli to bežci, či “pobehovači”, ako Bábor ml., J. Oravec, Juraj Hromkovič, Severa, Mrlina, Švancar, Pristach, Jano Baláž a ďalší a ďalší. Mám dojem, že organizátori sa musia prispôsobiť turistom a nie turisti organizátorom. Keď sa organizátorom nedarí prísť na kontrolu o dve či viac hodín skôr, tak nech to neorganizujú. Prvú posádku cieľa tvorili turisti Ivan Nižnan, Marian Nižnan, Peter Hrdlička, Ctibor Páchnik, Iveta Szőcsová. Len čo sa zoznámili s novým cieľom, s novými podmienkami, vyznačili príjazd do cieľa a urobili ďalšie potrebné práce, začali sa objavovať prví turisti. Celá posádka mala čo robiť až do polnoci. A keďže Atóm sa asi predčasne rozštiepil a neprišiel striedať, musela si táto “posádka” predĺžiť službu až do rána. Traja z uvedenej posádky už boli pred piatou ráno na štarte, takže nastupovali do ďalšej šichty a po polnoci do tretej šichty. Statočne sa držala i jediná žena posádky, Ivetka, ako ju familiárne volajú niektorí turisti, ktorí ju poznajú z Tesláckej stovky i z ďalších diaľkových pochodov Tesly. Spolu s ostanými pracovala celú noc, prevažne vypisovala diplomy a keď si aj nad ránom v čase už menšej frekvencie príchodu turistov občas od únavy aj trochu za stolom zdriemla, keď započula dajaký ruch a výkriky” už idú ďalší, okamžite sa chopila svojho pera a písala. Nechcela sa nechať vystriedať za žiadnu cenu. V cieli sme zostali do deviatej hodiny, lebo sme dostali hlášku, že na trase sú ešte dajakí bojovníci, ktorí bojujú sami so sebou, aby prišli do cieľa tak túženej stovky.

Tohto roku až traja organizátori Ivan Nižnan, Marian Nižnan a Peter Hrdlička “organizovali” na Trnavskej stovke od štartu až do cieľa. Teda boli asi 32 hodín na nohách. Ocenenie a poďakovanie si zaslúžia aj ďalší organizátori, ktorí boli priamo súčasťou pochodu. Celkom sme napočítali, že ich bolo 28. Za úspešný priebeh pochodu treba poďakovať aj dvom turistom, ktorí boli v čase konania pochodu v zahraničí, ale výrazne sa podieľali na príprave pochodu, a to Paľovi Šoulovi a Ľudovítovi Bahurinskému.

PS

Quo vadis Trnavská stovka. Z roka na rok rastieš a priberáš na účastníkoch. Zatiaľ si ako tak zvládnuteľná aj s tým, čo máš teraz k dispozícii. Ale čo s tebou, keď nepristúpiš na diétu a budeš stále a stále priberať. Ešte dajaká rezerva sa nájde v organizácii, aj keď si myslíme, že v celkom slušnej organizácii pochodu. Vždy sa dá niečo “vyšolíchať”, vždy sa dá aspoň niečo vylepšiť. Sú aj úvahy o menšej reorganizácii pochodu. V žiadnom prípade nie na úkor termínu konania a trasy pochodu. Občas sa ozývajú aj hlasy, že to nie je tá pôvodná horolezecká trasa, že je zmenená. Na prvom ročníku štartovalo osem turistov a len traja prišli do cieľa a pritom to neboli žiadne padavky, ale horolezci, ktorí v horách niečo dokážu. Áno, boli ročníky, keď pochod išiel cez Častú, bol pochod, ktorý končil v Trnave. Teraz pochod už dlhé roky ide po hrebeni, po magistrále od Bratislavy po Brezovú. Vynechal sa (obišiel) iba jeden úsek na Záruby, a to z bezpečnostných dôvodov, ale aj malého nadšenia ochranárov prírody. Pred Zárubami majú turisti v nohách okolo sedemdesiat kilometrov pochodu a niektorí by vrcholom prechádzali aj za tmy. Mnohokrát sa stovky zúčastňujú i takí turisti, ktorí ešte neabsolvovali ani jeden kratší diaľkový pochod. Pochodu sa zúčastňujú i tzv. “pokušitelia". Pokúšajú sa zdolať stovku bez akejkoľvek turistickej prípravy. Za takejto situácie nemôžu organizátori urobiť nič iné, ako urobili. Na druhej strane organizátori ani nemôžu zakázať, aby cez Záruby niekto neoficiálne šiel. Ozývajú sa aj ojedinelé hlasy o pravých a nepravých stovkároch. Že niekto šiel po vrstevnici, že niekto išiel cez oboru (mimochodom cez oboru niekedy viedla červená značka a červené značky sú na trase zachované, takže takýto turista ide tiež po červenej značke). Na trase je celkom osem kontrol a keď turista všetky kontroly absolvuje, podal veľmi solídny športový výkon. Je to dosť podobné orientačnému behu. Keď si našiel ako orientačný bežec všetky značky, splnil si cieľ, bez ohľadu na to kadiaľ si bežal. T–100 nie je pretek, ale skúška odolnosti, vytrvalosti a niekedy aj v primeranej miere odolnosti voči únave. Po vytýčenej trase nejdú ani tí turisti, ktorí zakufrovali (a nie málokrát a nie málo kilometrov), ale napokon sa na trasu predsa dostali a prišli do cieľa. Ak by sme chceli byť na sto percent “spravodliví”, museli by sme diaľkový pochod organizovať na štadióne, na tartane, za účasti komisárov.

Do cieľa v Brezovej pod Bradlom prišlo 296 účastníkov, z toho žien bolo 19 a 4 účastníci pokračovali ďalej do Trenčína. Najstarší účastníci boli 2 a mali po 82 rokov, najmladší, ktorý prešiel celú 100-ku, mal 17 rokov, najmladší zaregistrovaný účastník na štarte mal 5 a pol mesiaca. Na realizácii pochodu sa priamo v teréne podieľalo 18 organizátorov. 

Späť na zoznam MKD 2011-2016