Marec 2013

Trnavská stovka a cyklisti

Trnavská stovka, teda stokilometrový diaľkový pochod pešej turistiky, ale nielen T 100, ale aj ďalšie stovky a dlhšie diaľkové pochody sú už dlhodobejšie spojené s účasťou cyklistov, ale i bežcov. Už dlhé roky väčšie, či menšie skupinky takýchto športovcov – turistov sa zúčastňujú aj týchto podujatí. Obe skupiny sú zásadne rýchlejšie ako bežný radový, aj keď “výkonnostný" peší turista. Diaľkové pochody sú podujatiami pešej turistiky a nie bežeckej ani cyklistickej kategórie, a preto kritériá by mali zodpovedať pešiackej úrovni a nie (aspoň nie výrazne) potrebám behu a cyklistiky. Roky organizovania takýchto spoločných podujatí ukazuje, že symbióza je možná. Aj keď symbióza znamená navzájom prospešné spolužitie, ale tá prospešnosť by mala byť orientovaná výraznejšie k tým pešiakom, ktorí okrem iného predstavujú výraznú väčšinu účastníkov. Cyklistika je krásny šport, aj keď mnohí hovoria, čo to môže byť za šport, keď športovec pritom sedí. Nuž ale aj šachisti pritom sedia a je to šport. Aj keď dvaja pingpongisti hrajú stolný tenis v base, teda sedia, predsa vykonávajú šport. Koľko obdivovateľov a akú popularitu majú napríklad etapové preteky ako sú Tour de France, ktorých trasa je vedená prekrásnou krajinou. Ako ďaleko posunula cyklistika lekársku vedu pri objavovaní nových a nových dopingových prostriedkov a ako výrazne sa pozdvihla technická, či iná úroveň pri antidopingových skúškach. Ako sme obdivovali skutočne obdivuhodné výkony cyklistu Amstronga a až prakticky po skončení jeho kariéry, teda po mnohých rokoch jeho pretekania, nám povedia, že je exkomunikovaný z cyklistiky. Zakážu mu ísť tam, kam by aj tak už nešiel. Aký zásadový a nekompromisný ortieľ vynesú cyklistickí komisári, keď mu odoberú žlté tričká, ktoré získal v dosť vzdialenej minulosti. Sú dve možnosti. Buď objavili “techniku”, ktorá presne zistí použitie dopingu aj pred mnohými rokmi a v danom čase alebo že doping mu zistili už aj vtedy, ale netrúfali si veľkého cyklistu potrestať. Presný opak toho, čo u nás robia politici. Politici všetkých strán, všetkých prevrátených kabátov, spojených i nespojených v kluboch (poslaneckých), hovoria o korupcii svojich kolegov, už od počiatku našej doby, teda od Adama. Dokonca niekedy aj korupčné sumy hádžu do vetra. Možno, že vedia aj o konkrétnej korupcii, ale väčšinou to hovoria len zo svojej vlastnej skúsenosti (veď, keď ja som bral, aký je dôvod, aby on nebral, veď nie je sprostejší ako ja, čo tu treba dokazovať). Aj keď je pravdou, že o korupcii môže hovoriť každý, aj ten poslanec s najnižším IQ (takýchto cítime až príliš veľký prebytok, hoci v čase krízy máme všetkého nedostatok). Dokazovať korupciu je obtiažne, lebo tá sa realizuje medzi dvoma zainteresovanými, a tí s tým na bubon nepôjdu. Napriek všetkemu je obdivuhodná ich súdržnosť a tá je pochopiteľná (veď, keď zatvoria jeho oponenta, môžu potom aj mňa raz tiež zatvoriť). Každý hovorí o yetym a mnohí ho aj vraj videli, doteraz ale nezatvorili ešte ani jedného yetiho. Amstronga nakoniec potrestali aspoň “dodatočne”, naším politikom sa to nemôže stať. Staršie ročníky sa pamätajú na nášho vynikajúceho a populárneho cestného cyklistu Vlastu Ružičku z vinohradníckej Rače, ktorý dosiahol množstvo úspechov najmä na Pretekoch mieru Praha – Berlín - Varšava. Ten nepotreboval doping, ani modernú alchýmiu, stačilo troška “umu” do čaju a potom s takou odvahou a riskom absolvoval zjazd z kopca neviem ako náročný, s množstvom zákrut a nečudo potom, že v cieli býval prvý. My turisti pešiaci nemáme potrebu nadávať (občas si zafrflať, áno) na cyklistov. Dakedy cyklisti – turisti jazdili po lesných cestičkách. Tým, že sa zdokonalujú ich stroje, si trúfajú už aj na úzke turističké chodníčky, na ktorých už aj predbiehanie pešiakov nie je celkom jednoduché a je dosť problematické, keď pešiaka na úzkom chodníku predbieha cyklista bez zvončeka. Zatiaľ tých kolízií a najmä vážnych nebolo až tak veľa. Ale dokedy. Ja by som si vedel predstaviť cyklistov na diaľkovom pochode aj inak. Medzi cyklistami sú aj cyklisti, ktorí majú funkciu nosiča vody. Nemohli by vodu nosiť aj pre pešiakov? Napriek tomu cyklistika je pekný šport.

Je nutné poznamenať, že stokilometrové pochody, ktoré nám ešte donedávna klasifikátori KST zakazovali a označovali ich ako extrémne podujatia a “dovolovali” nám maximálne päťdesiatku a aj to je veľa. Veď ktorý klasifikátor prešiel na jedenkrát 50 kilometrov. Veď pre tých (česť výnimkám) sú vhodné tak 10 km pochody a tú nulu navyše môžu dostať grátis. Aj keď sa hovorí, že výnimka potvrdzuje pravidlo, asi ťažko by sme mohli hovoriť o pravidle, veď kde by sme zohnali tú výnimku. Treba povedať, že stokilometrový pochod je v encyklopédii turistiky označovaný ako podujatie pešej turistiky, ktoré má stokilometrovú dĺžku, bez udania alebo limitovania prevýšenia, bez ohľadu na počasie. Je však daný časový limit a ten je daný jednoznačne a to absolvovanie pochodu v limite 24 hodín (1 deň). Organizátori zväčša k tomu pridávajú primeranú toleranciu. (Diaľkový pochod nie je pretek.) Veľmi slušná rýchlosť pochodu pre pešiaka je 5 km za hodinu, to znamená, že s nutnými menšími prestávkami, prípadne menším kufrovaním by dobrý turista mal byť v cieli v rozpätí 20 – 22 hodín. Limit 24 hodín s primeranou toleranciou by mal stihnúť aj smoliarsky turista.

Dnes sa dostávame do opačného extrému, keď počet organizovaných stoviek v minulom storočí výrazne klesal. Na konci toho storočia sa počet stoviek ustálil na päť stoviek organizovaných na Slovensku (T 100, Rudohorská, Haličská, Pochod ŠPCH a 2 x 50 a dosť.) a takto to bolo zastabilizované na dosť dlhú dobu. Dnes už sa začínajú organizovať nové 100 kilometrové pochody. Podľa informácií väčšinu z nich nemožno zaradiť medzi klasické stovky určené pre pešiu turistiku, lebo požadované základné pravidlo stovky nedokážu splniť niekedy ani extrémni bežci a “vitamínoví” turisti. To nie je stovka, keď turisti prichádzajú do cieľa v čase 27 – 30 hodín. To pripomína niekdajšie plnenie 100 jarných kilometrov, kde časový limit na 100 km bola celá jar. To nie je splnená stovka, keď jeden výborný stovkár, ktorý ich má v nohách už pekný kopec, povie, že to bola ťažká stovka, lebo on ju urobil za 33 hodín. Ak sa chce niekto pretekať v tom, kto zorganizuje najťažšiu “stovku”, ponúkame radu: trasa 15 x hore a dole na niektorý tatranský kopec. Ak niekto chce organizovať ešte náročnejšie podujatie ako je stokilometrový pochod, nech to urobí ako Peter Minárik. Organizoval “normálnu stovku” Bratislava - Brezová pod Bradlom a komu to nestačí, nech sa páči do Trenčína (na 165 km).

Aj v ďalekej minulosti, nie však až tak strašne ďalekej, len v minulosti niekoľko desaťročí dozadu, behávali, resp. striedali beh s poklusom a s chôdzou niektorí turisti. Boli to turisti, zväčša členovia VD Štart Bratislava, turistické hviezdy – “star”. K označeniu ich kvalít – star si prispôsobili aj názov svojho klubu, len si k slovu star pridali písmeno t a mäkčeň, aby vtedajšia “verchuška” ich nemohla podozrievať zo šírenia a propagovania kultúry a extrémnych podujatí z končín, kde aj slnko zapadá a vychádzajú krízy. V tom čase nebolo módne, ani sa nedoporučovalo spelovať, nás učili azbukovať, a to sa nám nechcelo. Socialistický športovec ani nadávať nesmel, aby nemuseli zisťovať či nenadáva na dajaký orgán (myslene socialistický). Nesmelo sa ani vulgárne nadávať na verejnosti. Vulgárne sa mohlo nadávať potajomky, takpovediac v ilegalite, napríklad doma, manželke. Povolené boli nádavky naše rýdzo slovenské ako pačmaga, ogrgeň, papľuh, potvora, paskuda, ohava, pľuha, netvor, stranícky nespoľahlivý, triedny nepriateľ a podobne. Vtedy aj slovo pošva znamenalo púzdro alebo ľudovo povedané futrál a nie to, čo dnes znamená. Dnes môžeš slobodne vulgárne nadávať všade, aj na verejnosti, v hromadných prostriedkoch a o ulici ani nehovoriac. Niektorí jedinci dnes nadávajú s takou kadenciou, že sa zdá, že v hovorovom prejave vulgárne slová používajú ako interpunkčné znamienko (bodka, čiarka). Niečo podobné, ako niektorí pražaci slovko vole, vole. Ale je tiež pravdou, že vulgarizmov sa nezbavili ani dnešní turisti, len to robia skrytou, inteligentnejšou formou. Viete čo to znamená KPČ? Tak to vôbec nie, čo si myslíte. Je to skratka, to je pravda. Ale traduje sa, že jeden turista, ktorému sa nedarilo napísať to turistické KPČ, tak si uľavil súborom nadávok, ktoré potom pretavil do uvedenej skratky. Ktoré sú to tie slová? Veď uhádnite. My vám iba pomôžeme, že prvé a tretie písmeno sú synonymá.

Bola to strašná doba. Nesmelo sa vulgárne (ale nielen vulgárne) nadávať ani na stranu. To je pochopiteľné, vtedy bola iba jedna strana a nadávka bola adresná. Dnes, no ktovie na ktorú stranu nadávaš, keď je ich toľko. Ja pre istotu nadávam na sever (severnú stranu, lebo je chladná). Ale aby sme príliš neodskakovali od témy, vráťme sa k skonštatovaniu, že mená tých bežcov boli: Bábor ml., Juraj Hromkovič, Jožo Oravec a ďalší. Treba však povedať, že títo dobiehali v pešiackych limitoch a nespôsobovali ani najmenšie problémy pre organizátorov.

Ale teraz už vážne k problému Trnavská stovka a cyklisti. V posledných dvoch rokoch zaznamenala Trnavská stovka enormný záujem u turistov. Taký veľký počet pešiakov už robí problémy aj cyklistom. Tým lepším pešiakom robia cyklisti niekoľkonásobné väčšie problémy. Zatiaľ čo cyklisti ich predbiehajú na rovinatejšom teréne, pešiaci im to vracajú pri stúpaní do kopca, a tak sa stáva, že takto sa vzájomne musia predbehnúť niekoľkokrát. V minulom roku sme urobili jeden pokus. Posunúť štart cyklistov pred štart pešiakov nie je reálny. Jednak cyklisti majú sklon štartovať neskôr ako veľmi skoro. Aj keď je oficiálny štart medzi 6:00 – 8:00 h (v priebehu dvoch hodín, 120 minút sa také veľke množstvo ľudí ani nedá odštartovať), štartuje sa už od piatej. Prvé vlaky prichádzajú do Bratislavy po piatej, organizátori sú už v tom čase na štarte, a tak do šiestej hodiny je aj viac ako stovka turistov na trase. Cyklisti boli štartovaní priebežne, tak ako prichádzali na štart, ale ich trasa smerovala po ceste do Pezinka a odtiaľ na Babu. Týmto sa cyklisti vyhli predbiehaniu minimálne štyrom stovkám pešiakov, pričom na ceste Bratislava – Pezinok v tom čase nie je až taká veľká premávka. Pre tento rok sa pripravuje ďalšia úprava trasy. Je nezmyslom dávať cyklistom trasu cez Vápennú, keď tam aj tak nikto nevylezie a následne kontrolu na Rosničkovú lúku a v cieli im potom tolerovať chýbajúcu kontrolu. V návrhu na novú cyklistickú trasu sú pripravené dve varianty. Túto trasu vám dávame na oponentúru a pripomienky. Očakávame aj vaše súhlasné hlasy do začiatku mája, aby organizátori mohli pripraviť všetko potrebné pre cyklistickú trasu T 100. Cyklistike zdar a pešiakom zvlášť!

Ivan Nižnan

Jún 2013

40. ročník
stokilometrového pochodu
TRNAVSKÁ STOVKA
1. 6. 2013

Dosť rýchlo sa blížil termín štartu Trnavskej stovky. Stovky, ktorá vždy spôsobí nebývalý rozruch pod bratislavskou hlavnou stanicou (mimochodom, ktorej rekonštrukcia aj s prestavbou električkovej trate sa už dlho plánuje a pripravuje a ešte pravdepodobne dlho bude). V sobotu v prvom dni júna v ranných hodinách sa tu zišli stovky ľudí s podozrivými batohmi na chrbtoch (atentátnikov z Bostonského maratónu identifikovali na základe batohov). Neboli to štrajkujúci ani protestujúci, lebo ako sa rýchlo zhromaždili, tak sa i rýchlo rozišli. Tá rýchlosť, akou sa rozchádzali, bola závislá aj od rýchlosti akou pracovali registrátori. Na štarte ešte nevieme koľko účastníkov pritiahne jubilejný 40. ročník stokilometrového diaľkového pochodu Trnavská stovka na trase Bratislava – Bradlo a prípadne pre niektorých aj Trenčín. Je však isté, že sa jedná o najlepší, najobľúbenejší, najnavštevovanejší stokilometrový pochod na Slovensku, ktorý nám najmä z pohľadu na počet účastníkov závidia aj v Čechách, kde majú takéto pochody dlhodobejšiu tradíciu. Organizačné štáby už niekoľko dní až týždňov pred podujatím naplno pracovali a už iba dolaďujú niektoré velikosti (lebo na T-100 nie je nič malé) a môžu zahlásiť - sme pripravení štartovať. Tento pochod sa dožil štyridsiatky. Možno, že ani samotní organizátori si nemysleli, že toto ich dieťa, toto ich dielo bude mať takú životnosť. Takéto vzácne jubileum sa zvykne náležite osláviť a pripomenúť. Zdá sa, že iba náš mesačník MKD túto skutočnosť neregistruje. Mesačník, ktorý sa má venovať predovšetkým témam a podujatiam z oblasti Malých Karpát. Čo môže byť ešte najmalokarpatskejšie ako Trnavská stovka. Možno mnohí si radi prečítajú referát z Týždňa turistiky na Valašsku. Možno ich zaujme informácia, že organizátori použili na registráciu turistov šatňové lístky, že trasa teraz išla z Horní Boudy priamo do Dolní Boudy a že Prostrední pole sa obchádzalo, možne je dobre sa dozvedieť v januárovom čísle, v čase krutých mrazov, že teplota na pochodoch sa v jednotlivých dňoch pohybovala okolo 30 stupňov. Aj keď teploty sa nemerali presným digitálnym teplomerom, takže ich nemôže využiť ani meteorologický ústav. Dobré je vedieť aj koľko psov štekalo na tohoročnom týždni.

Napriek tomu myslím si, že väčšinu čitateľov by zaujímali informácie o jubilujúcom pochode, o jeho histórii a podobne. Málokto vie, že zakladateľmi pochodu sú trnavskí horolezci. Aj keď v súčasnosti horolezci nemajú možnosti organizovať alebo spoluorganizovať T-100, tak aspoň pri tomto jubileu sa k svojmu dielu prihlásili, nemajú sa za čo ako stvoritelia hanbiť. Možno by tiež mohli načrieť do svojho archívu a hoc aj cez MKD niečo napísať o začiatkoch T-100. Veď aj veteráni vojny pri príležitosti výročia sa vyštafírujú, metále si pripnú na klopy kabátov a prídu sa ukázať. Pokiaľ ja viem, pred 40 rokmi sa osem horolezcov, členov trnavského horolezeckého klubu v rámci zvyšovania fyzickej kondície vybralo na absolvovanie trasy po hrebeni Malých Karpát z Bratislavy na Bradlo. Pochod začalo osem horolezcov, ale do cieľa prišli iba dvaja. Tento “neúspech” ich vyhecoval, že začali tento pochod pravidelne organizovať pre čoraz širšiu a početnejšiu verejnosť. Medzi organizátormi bol i Celo Radványi, ktorý potom pravidelne sa zúčastňoval pochodu a dlhú dobu bol na čele tabuľky s najväčším počtom prejdených T-100. Po niekoľkých ročníkoch nemal kto organizovať stovku, tak sa jej ujali turisti z VD ŠTART Bratislava (v tom čase veľmi agilný a úspešný turistický klub). Štartáci viedli trasu z Bratislavy cez Karpaty do Trnavy. V nasledujúcom roku sa organizovania ujal Peter Minárik. Ten na niekoľko ročníkov pomenil trasu, a to z Bratislavy do Častej, kde končila prvá päťdesiatka a trasa pokračovala cez Hrubý Kamenec, Rozbehy, Bukovú a Brezinky na Jahodník.

Neskôr sa Peter vrátil k pôvodnej trase Bratislava – Brezová a dlhé roky bol pochod organizovaný v jeho réžii, až do jeho smrti (v roku 2010). Zaujímavá je i skutočnosť, že dve osoby, ktoré sa najvýraznejšie zapísali do análov T-100, Peter Minarik a Celo Radványi, zomreli presne v ten istý deň. Jeden v Grécku pod Olympom (Peter) a druhý doma v Trnave (Celo).

Celo mal aj zaujímavého a netradičného koníčka. Zbieral a spracovával životopisy spisovateľov. Už pred mnohými rokmi ich mal šesťtisíc. Potom pri nejakej príležitosti spomínal, že mu priatelia darovali počítač a že sa už dostal na číslo desaťtisíc. Túto svoju vášeň zrejme zdedil po svojom strýkovi, Celestínovi Radvanyiovi (1911 – 1978), spisovateľovi a novinárovi, ktorý zostavil slovníkové dielo o živote a diele významných Slovákov od Veľkej Moravy až po súčasnosť. Mňa táto Celova činnosť veľmi zaujímala a chcel som vedieť v akej forme tieto údaje zachováva a spracováva. Nepodarilo sa mi za jeho života s ním spojiť a porozprávať sa s ním o tejto jeho činnosti. Ja mám tiež podobnú záľubu už od študentských rokov. Spracovávam životopisy a zbieram fotografie svetových osobností obecne. Mám už vyše 8 000 hesiel a fotografií. O tom, aký to bol ten Celo človek, dosvedčujú i výroky jeho priateľov o ňom uverejnené po jeho smrti na internete.

Ivan Nižnan

Júl 2013

Zvyšujúca sa výkonnosť turistov diaľkoplazov,

začína už vadiť aj niektorým manželkám. Dakedy

ich manžel prichádzal z Trnavskej stovky až ráno.

Dnes už ich často prekvapí (poteší ??) príchodom

uprostred noci.

Trnavská stovka mala štyridsať !

Už len dve päťročnice chýbajú do toho, aby sme si mohli zaspievať pesničku, ktorú dávno, veľmi dávno spieval František Krištof Veselý, bonviván, žoviálny a šarmantný herec, režisér. Spevák obdivovaný ženami všetkých vekových kategórii, herec a spevák, ktorého museli rešpektovať i muži, lebo ženy by im nedovolili inak. Vynikajúci interpret slovenských dobových šlágrov, vtedajší slovenský GOTT (rozumej Boh, nie Karel Gott). Tá pesnička má názov “Čože je to päťdesiatka". Ešte aj dnes si ju spievajú starnúci muži v ich domnienke, že sú ešte mladí. Páni, to že sa vám páčia dievčatká, lebo tak znie ďalší text pesničky, to neznamená, že ste mladí. Vám nech sa páčia vaše vnučky.

Pri kolíske dieťaťa, ktoré nazvali Trnavská Stovka, bez udania, čo je meno a čo je priezvisko, stáli horolezci (rozumej dolniaci trnavané). Horolezci po skalách, po vrchoch a možno aj v zamestnaní. Oni nielenže stáli pri kolíske, ale hovorí sa, že boli aj otcami Stovky. Tých otcov bolo zrejme viac, lebo sa hovorí, že úspech má veľa otcov a Trnavská Stovka je úspešná. To len neúspech býva sirotou a nikto sa k nemu nehlási. Možno, že ani samotní horolezci si neuvedomili čo splodili. Možno, že ani vo sne ich nenapadlo, že to ich dieťa sa dožije takého vysokého veku v plnom zdraví, ba priam s prekypujúcim zdravím. Urobili kus tvrdej práce, tí horolezci pri tvorbe dieťaťa. Ináč o tej skutočnej tvorbe dieťaťa sa hovorí, že čo to môže byť za tvrdú prácu, keď nástroj pri nej stojí a keď tú prácu aj posledný študentík zvládne lepšie ako profesor. Desať rokov sa o dieťa starali, ktoré rástlo ako z vody. Nečudo, veď ho napájali mliekom a vínom a do oboch tekutín sa v tomto regióne zvykne dávať veľa vody. Dieťa neustále priberalo (na počte účastníkov) a nakoniec bolo to celkom milé dieťa, zvyknuté na najvyššie hrebene aj keď Malých Karpát. Keď dieťa dosiahlo veku desať rokov, nevieme čo sa stalo, otcovia odišli od dieťaťa, ktoré muselo ísť do detského domova VD Štart, ktorý našiel decku v Trnave domov (cieľ). Našťastie po roku sa našiel tútor, ktorý sa ujal dieťaťa. Nebol to žiadny svätý, teda svätý Peter, ale iba obyčajný Peter. Vychovával ho a formoval. Zverené dieťa chcel dostať na nové chodníčky. Aj niekoľko rokov sa mu to darilo a dieťa chodilo na prázdniny k tetičke na Jahodník, kde to všetko končilo, i keď predtým vždy navštívili krstnú v Častej, kde dostalo vždy pohostenie. Avšak zakorenené zvyky z útleho detstva prinútili Petra, aby sa dieťa vrátilo na staré chodníčky lemované krčmami na Pezinskej Babe, Bukovej, či Dobrej Vode. Peter sa o výchovu dieťaťa staral ako vedel, aj keď sa mu výchova dieťaťa niekedy vymkla z rúk. Občas sa dieťa nedostavilo na Sokolské lúky, kde bolo predvolané a dokonca na jednom výlete ho nechal vytrestať tak, že ho nechal na Dobrej Vode. Aj toto dieťa, či skôr dospievajúca deva tak, ako iné Storácke decká, sa potulovala po nociach a neraz prišla domov až neskoro nad ránom. Aj jej výlety do Trenčína boli vyčerpávajúce. V jej spoločnosti sa začalo holdovať nielen vysoko kalorickým limonádam, ale aj pivu i borovičke, ktorá vraj energiu prináša. Zakázal jej aj chodiť na Záruby, lebo je to nebezpečné. Neskoršie začala paktovať s bežcami, lebo sú rýchlejší, schopnejší, výkonnejší, a čo je praktickejšie, že sú menej oblečení, ako tí ťarbaví, ťažkými batohmi obvešaní pešiaci. Nakoniec ani bežci jej nestačili a začala sa obzerať po majiteľoch s nablýskanými prilbami a sediacich na rýchlych strojoch zvaných bicykle. Tí jazdili veľmi rýchlo, najmä dolu kopcom, na pešiakov nie vždy veľký ohľad brali, aj keď to boli galantní muži, z ktorých galantnosť vždy rýchlo vypršala, keď fučiac ako parné lokomotívy museli svojich tátošov tlačiť hore kopcom. Neskoršie tieto kopce začali obchádzať aj napriek tomu, že ich na vrchole ako na kontrole dlho zbytočne očakávala Stovka. Takmer všetky jej výlety a záťahy končili v krčme na Brezovej pod Bradlom. Našťastie aj keď bola pod Bradlom, pod stolom nekončila nikdy. Dlho tam chodila, až sa krčmár naštval, vyhnal ju a povedal, že nech ide hen oproti do školy ešte sa učiť. A ona do školy išla a ešte doteraz školu nevychodila, aj keď sa povráva, že ju na budúci rok vyhodia. Deva dospievala, aj keď Petrovi neraz veľké starosti robila, ale aj čoraz väčšiu radosť prinášala. Dievčina rástla a pekne sa formovala. Začínala mať peknú postavu (teda postavenie medzi rovestníčkami). Mala aj veľké a obdivované prednosti, ba mala aj veľkú túto ... účasť. Začínala mať i veľa nápadníkov, ale tými domácimi zväčša pohŕdala. Veď čo jej mohol poskytnúť ten skupáň 2 x 50 a dosť alebo ten paholok z Lazov. Mala aj nápadníka z ďalekého východu, ktorý jej rudu a hory ponúkal, ale ona odolala. Chýr o jej kráse sa i za hranice preniesol. Aj maďarskí chlapci ju začali chodiť obkukávať. Ona však len strýčka z Ameriky očakávala, aj keď tam žiadneho nemala. Starosťami i radosťami sa otčim utrápil. Keď zomrel, zanechal Stovku, lebo tak sa deva volala, bez vena i peňazí, len jej krása zostala. Mnoho ľudí a turistov za jej otčimom smútilo a ani Stovke nebolo veľmi do plaču, teda nebolo do smiechu. Ona sama nevedela čo s ňou ďalej bude, kto sa o ňu postará. Stovka nakoniec dostala tútora, ba dokonca dvoch, ale ani títo to s ňou nemajú ľahké. Dievča neustále rastie a ďaleko prerástla všetky ostatné družky. Napriek starostiam tútori z nej majú radosť, lebo nemá páru doma, ani v blízkom zahraničí.

V dôsledku impotencie ešte nikto neumrel, ale ani sa nikto nenarodil.
Vďaka vám horolezci za tú potenciu.

Nemožno dať všetkým všetko, ani vyhovieť všetkým,
Lebo všetkých je veľa a všetkého málo.

Život nás núti robiť niektoré veci dobrovoľne
My to robíme radi a snažíme sa čo najlepšie.

Ivan Nižnan, tiež stovkár
Čo nepočuť už stonásobný

T100 v roku 2013 v číslach

V dňoch 1. - 2. 6. 2013 sa uskutočnil už 40. ročník diaľkového pochodu Trnavská 100. Tu je malá štatistika:

Počet účastníkov, ktorí prešli minimálne 67 km (tj. po Bukovú): 340
Počet účastníkov, ktorí došli do Brezovej: 221, z toho žien 14
Počet účastníkov, ktorí došli do Trenčína: 4
Najstarší účastník na štarte: Vladimír Svrček, ročník 1932
Najstarší účastník v cieli: Vladimír Svrček, ročník 1932
Najmladší účastník na štarte: Tereza Romanová, ročník 2001
Najmladší účastník v cieli: Andrej Krno, ročník 1998

Keď sa pozrieme na vekovú štruktúru účastníkov na štarte, tak vidíme naprostú dominanciu mladých:

Vek

podiel

10 – 19  4.8 %

20 – 29  32.2 %

30 – 39  37.6 %

40 – 49 15.0 %

50 – 59 6.5 %

60 – 69 2.1 %

70 – 79 0.5 %

80 – 89 0.2 %

Neudal 1.1 %

Keď sa však pozrieme na úspešnosť, tak vidíme, že čím starší, tým spoľahlivejší:

Obdivuhodná je najmä kategória 70 - 89 rokov, keď zo 4 na štarte 3 došli do cieľa. Gratulujem a závidím.

Výkon účastníkov vynikne, ak si uvedomíme kam až došli účastníci – na Pezinskú Babu došlo 97.5 % účastníkov, na Čermákovu lúku 83.8 %, na Bukovú 60.1 % a až 39.1 % na Brezovú. V porovnaní s rokom 2012 je úspešnosť horšia. Tí, čo došli až na Brezovú, sa sťažovali na množstvo blata.

T100 očami organizátora

1. - 2. 6. 2013 sa uskutočnil jubilejný 40. ročník Trnavskej 100. Na štart prišlo rekordné množstvo účastníkov, z ktorých do cieľa na Brezovej 221.

Na organizácii sa podieľali turisti z viacerých trnavských a bratislavských oddielov. Štart zabezpečila TESLA Bratislava (bratia Nižnanovci, Šoula, Hrdlička, Bahurinský a ďalší), kontrolu na Bielom kríži robili Bada s Farkašovským, na Pezinskej Babe s palacinkami bola Mačicová a spol. (a palacinky mali obrovský ohlas, veľa ľudí vymýšľalo rôzne podvody, aby si mohli zobrať ešte aj druhý raz...), na Čermákovej lúke bol atomák Naď, kontrolu na Vápennej zabezpečili “otcovia zakladatelia T100” horolezci z Trnavy (Zemková a spol.), v krčme na Bukovej už tradične Viselkovci, pri Sokolských chatách kontrolovali, dávali polievku a čaj Zaťkovci, na Dobrej Vode vypadli trampi, ale zastúpili ich Lopašovania (Šimna, Pašek, Horňák). Pretože v cieli je potrebné byť viac ako 14 h, tak sme vyskúšali spraviť 2 zmeny – od večera do polnoci boli Bratislavčania (Ivan Nižnan, Šoula, Hrdlička a Bahurinský – a pripravili mi vzorne zoradené účastnícke lístky, napísaný zoznam, roztriedené peniaze zo štartovného) a od polnoci prebrali štafetu atomáci (Chrapčiak a Nikodemová).

Našťastie v sobotu nepršalo a bolo celkom príjemne. Všetci, ktorí prišli do cieľa na Brezovej, sa však sťažovali na množstvo blata. Väčšina bola poriadne zablatená a niektorí mali blato aj na chrbte. Po trase pútal najväčšiu pozornosť ozbrojenec v maskáčoch a s puškou – to si jedna organizácia chcela vyskúšať T100 v plnej poľnej. Do cieľa došiel len jeden a aj ten toho mal dosť (“Už som absolvoval 11 stoviek, ale tak zničený ako dnes som ešte nikdy nebol.”). Padol aj rekord najstaršieho účastníka v cieli: Vlado Svrček - 81 rokov. 6 odvážlivcov pokračovalo ďalej do Trenčína, 4 došli do Trenčína a o 2 nevieme.

A ďalší poznatok je, že všetky 3 krčmy po trase (Pezinská Baba, Buková a Dobrá Voda) už s T100 počítajú, pripravujú sa na nápor stovkárov (majú pre nich pripravené polievky a niečo na pitie), dokonca sa dopredu informujú, či a kedy bude T100 a podľa potreby aj predĺžia otváraciu dobu. Už sa tešia na budúci rok. V roku 2014 sa opäť stretneme prvú júnovú sobotu 7. - 8. 6. 2014.

Chcem sa poďakovať všetkým organizátorom a kontrolám za to, že T100 prebehla bez problémov.

Postupne sa mi hromadia veci, ktoré si zabudli účastníci v cieli – už mám 2 čelovky. Zabudnuté čapice a tričká sme vyhodili.

Vladimír Chrapčiak

HISTÓRIA TRNAVSKEJ STOVKY
Ako to bolo na začiatku?

Trnavská stovka sa tohto roku dožila 40. výročia svojho vzniku. T-100 vôbec nevyzerá na to, že by dožívala, ale naopak zdá sa, že je v najlepších rokoch. Ako to začalo, sa veľa dozvieme z článku “Z histórie Trnavskej stovky”, ktorý v bulletine vydanému k 10. výročiu organizovania pochodu napísal vtedajší, dnes už nebohý tajomník horolezeckého oddielu, Celestín Radványi. Tento 62 stranový “zborník” vydaný k 10. ročníku pochodu Trnavskej stovky vôbec nevyzerá na to, že by to mala byť aj rozlúčka horolezcov s organizovaním T-100. Po tomto 10. ročníku hrozilo, že už 11. ročník a tobôž nie 40. ročník pochodu nikdy nebude. Našťastie k záchrane tohto podujatia sa podujal Juraj Hromkovič, dnes pôsobiaci ako vysokoškolský profesor niekde vo Švajčiarsku, keď predtým dlhé roky pôsobil ako profesor niekde a v nejakom Nemecku. Tento zaiste veľmi schopný muž odchovaný ako turista, pešiak, polobežec, v tom čase v špičkovom turistickom klube VD Štart Bratislava sa podujal zorganizovať Trnavskú stovku s úpravou trasy, ktorú presmeroval do cieľa v Trnave, aby pomenovanie Trnavská stovka bolo vierohodné a opodstatnené. Ako už vieme, po tomto improvizovanom ročníku nasledovala dlhá, predlhá éra Petra Minárika, ktorá trvala až do jeho smrti. V tomto článku čítame:

“Tohto roku sa diaľkový pochod “Trnavská stovka” dožíva významného jubilea, svojho X. ročníka. Diaľkové pochody sú známe už dlhšiu dobu a z roka na rok získavali na popularite. V Čechách a na Morave sa s nimi začalo už začiatkom 60. rokov. Trnavský horolezecký oddiel počas svojej činnosti poriadal v rámci kondičnej prípravy výkonných lezcov, ale aj za účelom poznávania krás našej vlasti, rôzne hrebeňové pochody a vysokohorské prechody hrebeňmi Malej a Veľkej Fatry, Slovenského Rudohoria, Nízkych, Západných a Vysokých Tatier. Niektoré z nich boli robené aj na čas, konkrétne v auguste 1979 skupina trnavských horolezcov prešla celým hrebeňom Západných Tatier za jeden aj pol dňa.

Po týchto hrebeňovkách a po dozvedení sa o 100 km pochodoch začali členovia nášho oddielu uvažovať o vlastnom diaľkovom pochode a keďže boli po ruke Malé Karpaty, tak je len samozrejmé, že sa naša pozornosť obrátila na ne s úmyslom prejsť celú trasu od Bratislavy po Brezovú za 24 hodín. K prvému pokusu došlo dňa 18.11.1972, keď sa členovia HO Šaštínská, Šimonočová, Niedel, J. Malec, Radványi a Šuster odhodlali tento 100 km hrebeňový pochod absolvovať za 24 hodín. Za neobyčajného zlého počasia - prívaly hustého a studeného dažďa sa dostala skupina po Pezinskú Babu, kde akcia stroskotala."

Poznámka: V tom čase ešte horolezci nevedeli, čo vedia dnes turisti pešiaci, že neexistuje zlé počasie, ale zle oblečení horolezci. Dnes výlet Bratislava - Pezinská Baba sa nepovažuje za výkon hodný označenia výkonnostná turistika, ale podujatie TOM, penzistov, či podujatia pre rodiny s deťmi.

“Prechod sa neuskutočnil, ale myšlienka zostala. Motívom bola faktická skúška vlastnej zdatnosti a vôle, športový výkon, kondičná príprava na vážnejšie lezecké podujatia a pohyb v peknom a zaujímavom prostredí malebného hrebeňa. Ďalší pokus 15.9.1973 nevyšiel pre neobyčajnú horúčavu, zúčastnili sa ho Šaštínska a Škvarková. Dostali sa po Havranicu”

Poznámka: Treba si uvedomiť , že to bolo v režime, kedy nepriateľom a výhovorkou pre akúkoľvek činnosti boli štyri ročné obdobia, lebo raz bolo teplo, potom zima, potom zase ani teplo ani zima. Dnes prichádzajú turisti do cieľa za každého počasia. Takže ešte vtedy dievčatá Šaštínska a Škvarková vašu turistickú prechádzku v peknom slnečnom počasí, nemôžeme ani omylom považovať za predchodcu pochodu T-100. Možno, že by sme mohli ako tak hovoriť o nultom ročníku s nulovým efektom. Na ďalší rok (1974) to, ale už skutočne prišlo.

“Po tomto už bola myšlienka uskutočniť prechod celým hrebeňom Malých Karpát hlboko zakorenená. Traja členovia HO Ing. Štros, František Vítek a Celo Radványi zvolili na pochod jesenný termín, a to na dni 9. - 10.11.1974 so štartom v Bratislave na hlavnej stanici s cieľom v Brezovej pod Bradlom."

Poznámka: Takže v tejto trojici horolezcov môžeme hľadať aspoň ideových zakladateľov Trnavskej stovky.

“Čas bol limitovaný na 24 hodín”.

Poznámka: Už títo stovkári vedeli, že stokilometrový pochod je limitovaný týmto časom a že stovkou nie je akcia “sto jarných kilometrov” s neobmedzeným časovým limitom.

“Akcie sa zúčastnilo 17 osôb, z ktorých bolo 10 členov HO. Vtedajší organizátori vôbec netušili, aký bič si na seba pletú. Do cieľa prišli v časovom limite Ondro Pochylý a Celo Radványi, obaja členovia HO a Ladislav Bergman neorganizovaný."

Poznámka: Ondro Pochylý bol významným horolezcom (nemýliť si s horelezcami). Jeho bratom bol tiež horolezec Pavol Pochylý, priekopník československého extrémneho horolezectva, najvýznamnejší tatranský horolezec 60. rokov, nazývaný pavúk. Výstupy, ktoré budili rešpekt, zdolával za pochodu, v neuveriteľných časoch. Pavol bol aj “vodcom povstania” v leopoldovskej väznici po “sametke” v roku 1989. Obaja bratia spolu zahynuli pri nenáročnom zimnom prechode vo Vysokých Tatrách. Celo Radványi nielenže úspešne absolvoval prvú T-100, ale potom tých úspešných stoviek bolo viac ako dve desiatky. Dlhé roky súťažil s Petrom Obdržálkom o prvenstvo v počte absolvovaných trnavských stoviek. Takže spojenie Trnavskej stovky s menom Celo Radványi je oprávnené. Je spolusploditeľom, bol i pri prvom pôrode, ale i tých ďalších, ako tajomník HO prvých 10 rokov hlavným organizátorom pochodu, skrátka pochod Celo - T-100.

“Po tomto krste prvého ročníka sa vedenie HO rozhodlo urobiť z prechodu pravidelnú akciu. Ako to dopadlo, to vidíte dnes. Termín podujatia bol presunutý na prvú júnovú sobotu a zostal stabilný. Do organizačného výboru sa zapojilo viacej členov HO. Druhý ročník bol 7. - 8. júna 1975 a na jeho štart z Bratislavy nastúpilo už 37 účastníkov, z čoho 14 členov HO Slávia Trnava. Do cieľa prišlo celkom 13, z členov HO Radványi, Lužak a Štros. Po tomto ročníku začal počet účastníkov rapídne vzrastať. V 3. ročníku to už bolo 77 športovcov, z čoho 22 z HO. Do cieľa prišlo 46 osôb. 4. ročník v dňoch 4. - 5.6.1977 mal už 173 štartujúcich, z ktorých 75 úspešne skončilo akciu. V ročníku, ku ktorému bol vydaný organizátormi bulletin, sa uskutočnil 3. - 4.6.1978. V tom čase sa už náš pochod stával populárnym a bol zaradený do kalendára diaľkových pochodov. Veľa v jeho propagácii urobil článok m. š. Ivana Baju v Krásach Slovenska. Vytvoril sa okruh oduševnených pracovníkov, zásluhou ktorých Trnavská stovka “nabrala" na svojej popularite. Na 6. ročníku v roku 1979 bol už rekordný počet štartujúcich 312, z nich prišlo do cieľa 208. V 7. ročníku v roku 1980 mal už aj zahraničných účastníkov z Maďarska. V 9. ročníku sa pochodu zúčastnilo tiež mnoho turistov. Želám zdar 10. ročníku Trnavskej stovky a účastníkom nohy bez pľuzgierov.”

Článok: Celestín Radványi, tajomník HO Slávia Trnava
Poznámky: Ivan Nižnan, mnohonásobný absolvent T-100

ŠTATISTIKA Trnavskej stovky

Niekoľko čísiel a údajov z prvých deväť rokov organizovania stovky horolezcami. Po deviatom ročníku pochodu menný zoznam účastníkov obsahoval už 1086 mien (slovom tisícosemdesiatšesť). Všetkých deväť pochodov samozrejme absolvoval Celo (ako jediný). Päť úspešných pochodov zo známych turistov už mal Ivan Bajo, Peter Bada, Jozef Rosina. V tomto zozname je aj Ondrej Rím - štyri účasti, jedna úspešná. Už v tom čase chodili na T-100 Chrapčák, Obdržálek, J. Obdržálková, J. Hanuš. Jednu úspešnú stovku má zaznamenanú aj Nižnan, ale Štefan (rodina Mariána a Ivana N.), V zozname je aj viac Hrdličiek, ale ani jedna nepripomína súčasného organizátora Petra Hrdličku, sú tam dvaja Jánošíkovia, ale ani jeden pravý. A ďalší.

Ivan Nižnan

Diaľkový pochod Bratislava - Bradlo - Trenčín
(173 km / 5695 m)

Diaľkový pochod Bratislava – Bradlo - Trenčín s dĺžkou 173 km a s prevýšením 5695 m nie je samostatným pochodom, ale je súčasťou Trnavskej stovky. Prvým organizátorom tohto pochodu bol Ing. Peter Minárik. Po prvých desiatich ročníkoch Trnavskej stovky, ktoré boli v réžii trnavských horolezcov z klubu Slávia Trnava a po “záchrannom" jedenástom ročníku Trnavskej stovky (T - 100), ktorému potom, čo sa nikto nemal k organizácii pochodu, záchrannú vestu hodil Juraj Hromkovič zo Štartu Bratislava, ktorý 11. ročník zorganizoval na trase Bratislava – Trnava. Po tomto ročníku pochodu to už bola záležitosť Petra Minárika, ktorý oddirigoval celkom 26 ročníkov Trnavskej stovky. Po tom poslednom ročníku Trnavskej stovky, ktorej bol hlavným organizátorom pochodu, v prvý júnový víkend v roku 2010 si odišiel oddýchnuť na dovolenku do Grécka, odkiaľ sa však už nevrátil. Skončil symbolicky pri výstupe na Olymp. Peter potom, čo začal organizovať T - 100, v roku 1985 zmenil trasu pochodu. Prvá päťdesiatka končila v Častej a odtiaľ pokračoval pochod cez Sklenú hutu, Plavecký Mikuláš, Rozbehy, Brezinky do cieľa na Jahodníku. Po tejto trase išli štyri ročníky až do roku 1988. Nebola to zlá trasa. Mala obrovskú výhodu, že cieľ bol na Jahodníku a turistom stálo za to “zamakať” na trase, aby sa ešte v ten istý deň mohli dostať, resp. vydať na cestu domov a nemuseli do rána čakať na svoje spoje. Nebol to však pochod hrebeňom Malých Karpát po červenej značke, ako to vymysleli horolezci. Preto v roku 1989 sa Peter vrátil na pôvodnú trasu a súčasne vymyslel predĺženie T - 100 o trasu cez Myjavu, Veľkú Javorinu, Mikulčin vrch, Kykulu, Drietomu do Trenčína. Bola to dobrá myšlienka. V prvej časti pochodu zorganizoval normálnu klasickú pešiacku stovku podľa “zákonov” pešej turistiky a pre tých, ktorí mali na viac, mohli si svoje schopnosti odskúšať na predĺženej trase do Trenčína. Škoda, že túto dobrú myšlienku si neosvojili organizátori nových “stoviek - 100 jarných kilometrov”. Tí, ktorí dlhšiu dobu pracujú v turistike, vedia, že dávnejšie sa na Slovensku organizovalo dosť stoviek. Veď len v Bratislave to boli organizátori Vinohrady, Vojenská akadémia, Stavbárska stovka, Štart, Rudo Pado. Koncom minulého storočia začali zanikať jedna stovka za druhou. Dôvodov bolo viacero a nebola to len nepriazeň telovýchovných orgánov. Dokonca “tiežfunkcionári turistiky" začiatkom storočia urobili to, čo si nedovolil ani niekdajší súdruhovia, teraz pánmi nazývaní, že stovky zo svojho zoznamu na niekoľko rokov vyčiarkli. Nakoniec na dobu poldruhého desaťročia zostalo iba päť stoviek. Na východe tvrdo odolávala nepriazni Rudohorská stovka a v Malých Karpatoch to boli známe T 100, Teslácka a Špačinská stovka a tá posledná do kvinteta bola Haličská.

Toto kvinteto robilo všetko pre to, aby sa udržalo pri živote, bojovalo proti veterným mlynom “vysokých funkcionárom (s malým obsahom...), ekonomickým podmienkam (likvidácia, a to nezmyselná likvidácia podniku Tesla), jeden čas chceli končiť aj v Haliči pre menší záujem turistov o stovku, ktorý sme vyriešili dodávkou turistov stovkárov z regiónu Malé Karpaty a okolie. Jeden čas mali úmysel končiť i v Špačinciach, kde mali na to aj pádny dôvod. Ako vieme, ich pochod sa nazýva Pochod ŠPCH (Špačinskí pekní chlapci). Postupom rokov nielen že starli, ale boli aj menej pekní a oni chceli zostať v povedomí turistiek stále mladí a pekní, a preto sa chceli stiahnuť. Malokarpatskí funkcionári na udržanie popularity a účasti vymysleli najskôr súťaž Malopkarpatský superdiaľkoplaz (MKSD) a neskoršie aj Slovenský superdiaľkoplaz (SSD) s pamätnými ozdobnými tanierikmi, kde sa k malokarpatským pochodom pribrali i Rudohorská a Haličská stovka. Absolvovanie piatich stoviek na Slovensku znamenalo získanie SSD. Absolvovanie SSD bola náročná záležitosť už aj z časových dôvodov. Nemohol sa vynechať ani jeden diaľkový pochod organizovaný na Slovensku. Neskôr sa kritéria pre SSD zľahčili tak, že sa ako alternatívny pochod pribrala Lazová stovka. Že tieto “taniere" pomohli, svedčia aj fakty a čísla. Haličská stovka sa koná naďalej, počet držiteľov ocenenia v jednom roku z cca desiatky držiteľov ocenenia sa zvýšil na viac ako tri desiatky. ŠPCH stovka mala dlhé roky regionálny charakter. Zhruba tri desiatky turistov sa regrutovali z Trnavy, Bratislavy a okolia. Dnes sa účasť pohybuje okolo stovky a okrem turistov z Čiech chodia na pochod aj turisti z Maďarska.

Je potešujúce, že sa týchto päť stoviek udržalo a je ešte potešujúcejšie, že v poslednom období vznikajú ďalšie nové stovky. Problém je však v tom, že organizátori, akoby sa pretekali, kto zorganizuje najťažšiu a najnáročnejšiu stovku. Vlastne to už ani nie sú pochody, ale extrémne behy (bežecký maratón má “iba” 40 km). Prevýšenia i dĺžku pochodu stanovujú tak, že ich absolvovanie nie je zvládnuteľné nielen pre turistov pešiakov v stanovených kritériách pre pešiu turistiku, ale v stanovenom čase neabsolvujú trasu ani dobre trénovaní bežci. Absolvovanie “stoviek” v časoch 28, či viac ako 30 h je už extrémna záležitosť. Pri stúpajúcej výkonnosti bežcov už vznikajú problémy aj organizátorom klasických stoviek, čo sa týka časového rozpätia jednotlivých kontrol a klasickým pešiakom sú nové stovky neprístupné. Ak by sme si vzali vzor z Petra Minárika a pripravili “riadnu” stovku a ako nadstavba pre tých najkvalitnejších už ani nie turistov – pešiakov, ale elitných bežcov urobiť to náročné predĺženie. Malo by to viacnásobný prospech, pochodu by sa zúčastnilo viacej turistov, extrémisti by si došli na svoje a aj bežci by prvú časť pochodu absolvovali pomalšie, bližšie k časovým rozpätiam kontrol. Organizátori by sme si mali uvedomiť, že podujatia organizujeme pre turistov a nie pre naše “potešenie” a ješitnosť.

Bratislava – Trenčín 2013

V tomto jubilejnom ročníku Trnavskej stovky sa vydalo na trasu celkom šesť turistov. Do cieľa prišli štyria.

Kováč Jaroslav
Kováč Peter
Šulek Karol
Turek Michal

Záznamy o tom, kto absolvoval túto predĺženú trasu T-100 v minulosti, sa po Petrovi zachovali v obmedzenej miere. Chceli by sme tento zoznam podľa možnosti zrekonštruovať. Prosíme turistov, ktorí túto trasu absolvovali a majú o tom vierohodný doklad, aby to oznámili do redakcie MKD. Prvý turista, ktorý tak učinil, je Karol Šulek. Ten absolvoval Trenčín v rokoch 2003, 2004, 2007, 2009 a 2013.

Ivan Nižnan

Odysea sa volá Trnavská stovka

Pod týmto názvom vyšiel v časopise Krásy Slovenska v roku 1977 článok o Trnavskej stovke od autora Ivana Baju. Tento článok vzbudil značnú pozornosť a značne prispel k propagácii a popularite diaľkového stokilometrového pochodu. Autor doslova literárnym spôsobom popisuje svoje pocity, zážitky, skúsenosti, poznatky, atmosféru na pochode. Je to doslova román, alebo reportáž ? z krátkeho časového úseku 24 hodín jedného turistu na jednom pochode, Trnavská stovka zvanom. Tento článok bol neskoršie publikovaný aj v bulletine V. ročníka Trnavská stovka, prechodu hrebeňa Malých Karpát z roku 1978. Aj keď od tej doby (teda napísania článku) uplynulo veľa času, veľmi veľa času, jedno štvrťstoročie, čo neznamená veľa času nielen v ľudskom živote, ale v histórii podujatia, akým T - 100 je. Za toto obdobie sa dosť vecí v súvislosti s týmto pochodom udialo, niečo sa aj pomenilo, ale základný charakter pochodu zostal nezmenený. I z tohto dôvodu vám tento článok v plnom znení predkladáme. Čítajte a porovnávajte so súčasnosťou.

Odysea sa volá Trnavská stovka

Keď som dovŕšil štyridsiaty rok života, vyhlásil som, že odteraz budem žiť múdro a zdravo. Keďže som sa ale nevzdal horolezectva, moji najbližší vzali toto predsavzatie s rezervou. V podstate mali pravdu. Žil som naďalej ako dovtedy, ale zato každú svoju hlúposť a nezdravé konanie som vedel parádne vyčačkať, zamaskovať alebo brilantne zdôvodniť. Pre svoj mikrosvet, ale pre seba. Ale, keď som o rok neskôr stál s 172 ďalšími účastníkmi na štarte “Trnavskej stovky", nezdalo sa mi to múdre, ani zdravé, ale ani zamaskovateľné a zdôvodniteľné.

“Trnavská stovka” je pravidelná, jarná verejná akcia trnavských horolezcov. Treba prejsť z bratislavskej hlavnej stanice sto kilometrovú cestu po Ceste hrdinov SNP na železničnú stanicu v Brezovej pod Bradlom nonstop za 24 hodín. Pred štartom som stretol staršiu príbuznú. Keď som jej vysvetlil čo idem páchať, padol jej na oči ustarostený tieň a opýtala sa: “... a ostatní doma sú zdraví?” O chvíľu sa tam vyskytol kolega - spolupracovník. Svoj úmysel som zamlčal, stačí, že leziem. Každý sme nejaký...

Motívy k rozhodnutiu zhumplovať si organizmus a duševné zdravie boli u mňa dva: Akciu som propagoval v Krásach Slovenska (1977/č.1) skôr, ako som ju sám absolvoval. (Neponúkaj, čo si neochutnal!”) A potom to bolo moje večné “Čo to asi so mnou urobí”, ktoré ma už neraz vohnalo do parádne patologických situácii.

Najprv bola prezentácia. Každý účastník dostal kartu a zaplatil 5 Kčs účastnícky poplatok. To posledné som považoval za zrnko čierneho humoru. Mohol som cez víkend ležať pri Slnečných jazerách v Senci, opaľovať sa, kúpať sa, užívať si. Pretože chcem vedieť “čo to so mnou urobí”, budem sa teraz 24 hodín štvať a vliecť s vyplazeným jazykom hore-dolu po Malých Karpatoch, budú ma bolieť nohy, kríže, budem nadávať, aký som sprostý. To je v poriadku, nakoniec, každý je viac-menej strojcom vlastného osudu. Ale že mám za to ešte zaplatiť, sa mi videlo priveľmi šibeničné.

Hromadné fotografovanie 173 automutulistov (automutulácia – psychiatrický termín pre poruchu pudu sebazáchovy, ktorý sa prejavuje dobrovoľným mrzačením vlastného tela) tesne pred štartom. Človeka poteší, že neblbne sám, individuálne, ale kolektívne. Koľkí prídeme do Brezovej? Koľkí padneme?

Je 7,00 h ráno – štart. “Stovkári" vyrazili po červenej značke hore na bratislavskú Kolibu. Po Pezinskú Babu ide po mojom boku zo solidarity moja žena Eva. Ona sa už nečuduje ničomu, čo podnikáme. Hore na Kolibe povzbudzujeme posledných: “Vydržte, už je to len 98 kilometrov.” Poslednú možnosť vrátiť sa trolejbusom do mesta si všetci “prešustrovali” – húf ide ďalej. Tak im treba!

Cestou na Pezinskú Babu sa stovkársky peletón poriadne roztiahol. Vpredu mladí “draci a dračice” - mládež, za nimi pomalší, potom starší. Idem celkom vzadu, na chvoste a snažím sa presvedčiť Evu, že tam kráčajú najrozumnejší.

Pred Pezinskou Babou predchádzame skupinku krívajúcich, čo si na tvrdej asfaltke pred Bielym Krížom v rezkom pochode otriasli svaly a vyradili sa z uchádzačov o cieľ. Pezinská Baba - prvá kontrola. Škola vôle a charakteru, pretože lákadiel je tu dosť: bufet, reštaurácia, únikový autobus, či autostop, bielučká posteľ pod kopcom v pezinskej krajskej psychiatrickej liečebni. Dve tretiny ľudí sa však už rútia ďalej, smerom na Brezovú, ostatní vyrazia o chvíľu, mnohí tu však “padli”. Pozerám sa po nich a nečudujem sa. Poltopánky, novučičké vibramy, “lodičky” na polovysokom opätku, gumové čižmy. Odchádzajú aj tí, čo si predsavzali prísť len sem. Medzi nimi je aj Eva. Aspoň niekto v rodine musí mať rozum. Idem s kamarátmi Celom a Ferom. Dávajú mi záruku, že prídem do cieľa, keď nie na vlastných, “tak ťa tam donesieme trebárs v zuboch.” Sme poslední, spolu s lekárom “zberná" skupina. Vrchy Čmelek a Čertov kopec, oba nad sedemsto metrov, mnohých riadne zbrzdili a vyčerpali, naopak, horolezcom dali ten správny rytmus.

Kontrolné stanovište nad Malou Vápennou. Srdečné privítanie potleskom a čajom. Polčas, 50 kilometrov je za nami. Viacerí tu končia, ale vládne veselá vzájomnosť, dobrá nálada. Sme sami medzi sebou, niet tu “normálnych” ľudí.

Rozsedieť sa je nebezpečné. Ide sa ďalej. Malá a Veľká Vápenná (748 m) dávajú riadne zabrať. Ide sa mi výborne v dôverne známom teréne nad Jastrabími skalami, kde som ako horolezec rástol. Zmráka sa a začína mrholiť. Celo, ktorý sa zúčastnil všetkých ročníkov a trikrát prišiel do cieľa, poznamenáva, že tu “padne” najviac účastníkov: Veľká Vápenná po päťdesiatich kilometroch, tma, hmla, dážď, urobia riadnu “paseku”. Mal pravdu. Povzbudzujeme pomalých jedincov i skupinky, mnohým to pomôže, iní len rezignovane hľadia pred seba - nedá sa, minula sa sila, výdrž, vôľa. Zvíťazila únava, otlaky, achilovky, bolesti a kŕče v lýtkach. Jedni končia s “nikdy viac!” iní s “dovidenia o rok!" Viacerí zablúdili a viac sme ich už nevideli, ale v relácii Federálna kriminálna ústredňa pátra sa nevyskytli v nasledujúcich týždňoch pátrania po nezvestných z oblasti Malých Karpát.

Tretia kontrola je pri chate Brezinky pod Ostrým Kameňom (bývalá Jilemnického chata). Obraz skazy. Posedávajú, pokrivkávajú tu premoknutí, zničení stovkári – veselosť z posledného stanoviska je fuč. Viacerí to “zabalili” a prespia na chate. Mládež tu má povinné stop. – 70 kilometrov je pre ňu až–až. Diplom za absolvovanie dostávajú tu. Najviac kmitajú maséri a výčapník. “Mŕtvoly”, rozmasírované a napojené, začínajú ožívať. Hodíme do priestoru žart, pridá sa druhý, tretí a o chvíľu je zase plno smiechu a dobrej pohody. Dobrá nálada je na cestách práve tak dôležitá, ako dobré vibramy. S úsmevom možno naozaj prekonať všeličo.

Vyrážame nocou cez Kopanice ku kontrole na železničnej zástavke Buková. Pochodujem vo vnútri uzatvorenej skupinky. Kráčame pravidelným vojenským krokom. Po pravej ruke mám futbalového brankára, ktorý zajtra poobede chytá v súťažnom zápase. Bedáka, že ho zajtra fanúšikovia ukameňujú, ak im prehrá zápas. Nevedel si predstaviť, že bude musieť pobehnúť, vyskočiť, vykopnúť loptu. Ale ide ďalej. Vedľa mňa kamarát Fero v pravidelných intervaloch vyvreskuje: Nenávidím pochody! Nenávidím turistiku! Nenávidím lesy, hory! Ten, kto to vymyslel, je idiot! Ten, čo to vymyslel, Celo, jeden z otcov podujatia, sa chichúňa za nami a spokojne si mädlí ruky. Fero sa mi zdôveruje: “Neber to vážne, ja sa tak dopujem, pomáha mi to, mám taký zvyk z roboty – na niečo sa nadávať musí. Nemôžem predsa pripustiť, že idiot som ja, keď som tu už tretíkrát.” Kedykoľvek sa skupinka zastaví, chlap za mnou mi narazí do chrbta. Jednoducho spí, dokonca chvíľami chrápe. Ktosi si potichu vyspevuje akúsi “oblbovačku”, stále dokola, máme o neho starosť. Predo mnou dvaja priatelia držia prostredného – slabšieho za ruky – “pustíme ťa až v Brezovej.” Nejaký Trenčan podchvíľou rozdáva hroznový cukor. O chvíľu dostávam do dlane z druhej strany mesiačik pomaranča. V skupine vládne dobrá atmosféra ľudskej spolupatričnosti. Je isté, že všetci prídeme do cieľa do Brezovej, ak nie na vlastných, tak nás ostatní “prinesú v zuboch.” Až tu som pochopil, čo mi na začiatku pochodu ponúkli Celo a Fero. Naozaj v jednote je sila. S hrôzou zisťujem, že si viacerí pospevujeme tú oblbovačku...

Predposledná kontrola. Nemám chuť si sadnúť, odpočívať, iste by sme vyšli z rytmu. Čím viac sa blížime k cieľu stovky, tým väčšmi sú mi zastávky nepríjemné – po odpočinku som oveľa viac uťahaný ako pred ním. Viem, že niektorí už majú skúsenosti, je literatúra o diaľkových pochodoch, ale naschvál som ju nečítal. Chcem si až dodatočne skonfrontovať vlastnú skúsenosť s poznatkami iných. Odpočívať často – či zriedkavo? Dlho alebo krátko? V akej polohe? Jesť veľa, alebo málo? A čo? Podobne ako je to s pitím. Videl som mnohých pri kontrole padnúť a ležať. Iní len stáli, opretí o strom. Videl som mládenca s poriadnym batohom, čo z neho nepretržite voľačo vyťahoval a s obrovskou chuťou sa napchával. Išiel ako stroj. Potom zjedol poslednú klobásu s chlebom a o hodinu sa vzdal úplne bezvládny. Ja som stovku absolvoval s jednou tubou Jesienky. Boli takí, čo pili stále a stále boli smädní, iní sa za celý čas napili zo dvakrát. Na teplý čaj nedám dopustiť, ale videl som chlapa, čo sa stále nadájal pivom a do cieľa prišiel ako “rybička”. Iný si na každej kontrole namáčal chlieb do červeného vína, tvrdil, že prijímať treba pod obojím. “Čo je dobré, správne? Čo je chyba, omyl? Myslím, že je to dosť individuálne, čo ženie jedného, položilo by druhého, a naopak.

Začína svitať. Skupina za mnou zaostala, som vpredu sám. Spomalím krok, nejdú, zaostali, oddychujú. Treba počkať. A tu som spravil chybu. Oprel som sa o naukladané drevo. Stále nejdú. Mimovoľne som si sadol. Kde toľko trčia! Naraz prišla únava, slabosť – zaspal som. Strhnem sa na hlasitý “budíček” a na kroky skupiny. Prešli. Pokúšam sa vstať – zle je! Nemôžem sa narovnať, vstať. Čo je to? Kríže a kolená ako zavarené. Priatelia miznú za ohybom cesty, myslia si, že idem za nimi. Prevalil som sa z brvien na zem a pokúšam sa liezť štvornožky, lebo som stvrdol, v polohe, vhodnej na tento druh pohybu. Ide to, ale zdá sa mi blbé ísť takto ešte 20 kilometrov do Brezovej. Narovnám sa do dôstojnejšej polohy, po lícach sa mi kotúľajú slzy, ale stojím. Ako paragraf, ale stojím. Asi kilometer sa suniem ranným šerom ako kríženec Goléma a kráčajúceho rýpadla. Našiel som si spôsob ako ísť – čudesný, bolestivý, ale nesie ma vpred, to je hlavné. Svoju krízu, svoju slabú chvíľu som si práve vybral. Podo mnou je Dobrá Voda. Mátoživé postavy sa sunú dolu poľami do dediny. Vypálim za nimi rýchlosťou dobre trénovaného slimáka, ale čoskoro sa rozchádzam a naberám starý rytmus. Kontrola pri hostinci. Je pol piatej. Viacerí končia, kúsok, osem kilometrov pred cieľom. Rok ich to bude mrzieť. Vypýtam si dve slivovice, aby som videl “čo to so mnou urobí”, a pokračujem bez zástavky v ceste.

Posledná etapa Dolná Voda – Brezová pod Bradlom. Roztrúsené skupiny a jednotlivci – títo už prídu všetci. Tu už bojuje každý sám zo sebou. Predchádzam muža s teniskami, vypchatými trávou. Posledných desať metrov do cieľa prešiel po rukách. Idem popri ďalších, niektorí kráčajú, ale väčšina sa len sunie, kríva, potáca. Niektorí mlčky, iní v rozhovore a sú takí, čo majú veselú náladu a bavia sa na vlastný účet. Z lesa sa teperí v podrepe akýsi skrčenec. Chytila ho slabá chvíľa, odišiel za kríky a zostal v polohe, ktorú tam zaujal.

Zostup z hôr do Brezovej pre väčšinu je korunou utrpenia. Mnohí schádzali chrbtom dopredu. Počul som rozhorčené: ktorý blbec vymyslel tento kopec!

Cieľ. Tábor ľudu, dym, vôňa guláša. Dokázali sme to! Radosť – na ostatné sa zabúda. More čaju, výborný guláš, odvolávam svoju úvahu okolo páťkorunového účastníckeho poplatku. Diplomy, spoločné fotografovanie, potlesk pre ďalších, čo prichádzajú, smiech, nové priateľstvá, plány. Prichádza 60 – ročný Štefan Krška, čiapky dolu, všetka česť! Rozchádzame sa, dovidenia v prírode, v horách a o rok na “stovke”. To ešte mnohí nevedeli, že najbolestivejšia etapa je ešte pred nami: cesta domov z vlaku, autobusu, hore schodmi. A veru boli takí, ktorých museli z auta vyniesť, lebo zostali v tvare sedadla, aj takí, ktorí päťminútovú cestu od autobusu domov prekonávali pol hodiny.

Nie som priateľom “štvaníc” v prírode, lámania časov na informačných turistických tabuľkách, limitovaných diaľkových pochodov. Napriek tomu som sa zúčastnil Trnavskej stovky, aby som vedel “čo to so mnou urobí.” Prispela k sebapoznaniu i poznaniu iných vo vypätej i záťažovej situácii. A rozhodol som sa, že si zo stovky urobím pravidelný test osobnej chodeckej kondície.

Tak vidíte, ako som to parádne vyčačkal, zamaskoval a brilantne zdôvodnil?

Ivan BAJO, Krásy Slovenska, 1977/12

Chodím už dlhé roky na Trnavskú stovku, zažil som veľa príhod na Trnavskej stovke, pocítil som na vlastnom tele účinky stokilometrovej chôdze z obdobia svojej začiatočníckej éry, i v čase už skúseného turistu. Môžem potvrdiť, že menovec Ivan (doteraz neviem pochopiť prečo sa hovorí dvom osobám, ktoré majú rozličné mená napríklad Peter a Pavol, ale majú rovnaké priezvisko, menovci. Veď to by nemali byť menovci, ale priezviskovci) napísal reportáž realisticky, vtipne, s nadhľadom, so značnou dávkou zovšeobecnenia (veď je karikaturista), možno že niekedy až naturalisticky: ... a ostatní doma sú zdraví?, ktoré ma už neraz vohnalo do patologických situácií, zhumplovať si organizmus, obraz skazy, kotúľajúce sa slzy, pokúšam sa liezť štvornožky (poznámka: aj dnes sme niekedy svedkami lezenia po štyroch a niektorí aj celú trasu absolvovali štvornožky, o tom by mohli štekať Sveťové, či Ferové psy), mnohí schádzali chrbtom dopredu, boli takí, ktorých museli z auta vyniesť, ktorý blbec to vymyslel, to všetko sú “vytrhnuté citáty” z jeho článku. Veď svoj článok aj nazval, že “Odysea sa nazýva Trnavská stovka”. Odyseou sa nazýva dlhé putovanie s rozličnými prekážkami, a ani o tie na T - 100 nie je núdza. Odyseus bol grécky mytologický kráľ, ktorý po desaťročnej trojskej vojne a desaťročnom blúdení sa vrátil domov. Teraz nevieme, či desať rokov blúdil a desať rokov bojoval a vrátil sa po 20 rokoch alebo či desať rokov bojoval a súčasne blúdil (čo to bol turista?). Je to možné? Nakoniec je to mytologická postava, prečo nie. Najdôležitejšie na veci je fakt, že na neho doma túto dlhú dobu verne čakala žena Pene - lopa. V dnešnej dobe vám žena niekedy pení aj vtedy, keď po polnoci prídete z flámu a niekedy je to odysea horšia ako Trnavský pochod.

To všetko je pravda, ale pravdou sú aj slová, ktoré napísal a znovu citujem menovca: “čo majú veselú náladu a bavia sa na vlastný účet", “rozchádzame sa so slovami dovidenia v prírode, v horách a o rok na stovke”.

Dvakrát treba podčiarknuť (raz červenou – lebo to je farba Spartaku, a raz belasou, lebo to je farba Slovana) vety predposledného odseku Bajovho článku: “Nie som priateľom “štvaníc” v prírode, lámania časov na informačných tabuliach, limitovaných diaľkových pochodov. Napriek tomu som sa zúčastnil Trnavskej stovky, aby som vedel, “čo to so mnou urobí". Prispela k sebapoznaniu i k poznaniu iných vo vypätej i záťažovej situácii. A rozhodol som sa, že si zo stovky urobím pravidelný test osobnej chodeckej kondície."

PS: Ja som ochotný tolerovať nielen turistu kráčajúceho tempom netrénovaného slimáka, nabaleného ako expedičný turista, ale aj toho lámača rekordov, ktorý prebehne okolo mňa ako vietor (to zas nie, tak slabý nie som, pripúšťam vánok, resp. mierny vetrík). Do cieľa pribehne tento bežec často menej unavený, ako rozvážne kráčajúci turista. Niektorí pribehnú aj udychčaní, ale nie až tak, ako sa niektorí ľudia zadychčia, keď dobiehajú pár metrov na električku. Často sa pýtam bežca, ktorý ma predbieha, či sa môže aj bežať (na chodeckých pretekoch to nie je dovolené). Bežec mi odpovedá, že môžem bežať aj ja. A ja, keď už je bežec dosť ďaleko, odpovedám: Nemôžem, ja na to nemám.

Beriem aj turistov, ktorí “rezignovane hľadia pred seba – nedá sa, minula sa sila, výdrž a vôľa.” Ja sám som zažil tiež, tak trošku smutno, komickú situáciu z čias, keď nás Trnavčania z cieľa vozili autobusom na stanicu v Trnave. Je to, ako I.B. napísal, že najbolestivejšia etapa pochodu je cesta domov, z vlaku, autobusu, hore i dole schodíkmi dopravného prostriedku, ale i vlastného domova - bytu. Keď sme autobusom zastali na stanici v Trnave, videl som zo zadného sedadla vystupovať stvrdnutých, otlačených, dolámaných turistov, oblečených síce športovo – turisticky, ale ich pohyby v žiadnom prípade nenaznačovali, že sú tu športovci. Dve tetičky, ktoré tento výstup pozorovali medzi sebou hovoria: “Mara, kukni, henká idú mrzáčková z výletu". Ja snažiac sa napraviť “reputáciu" turistov, im hovorím, že to nie sú mrzáčikovia, ale turisti, ktorí mali haváriu autobusu a náhradný autobus ich priviezol na stanicu do Trnavy. Neviem či som dobre urobil, ale tetičky to strašne dojalo a začali ľutovať turistov ešte viac. Možno by bolo lepšie, keby som ich nechal ako mrzáčikov. Dnes sa všetko zrýchľuje, zvyšuje sa výkonnosť turistov, a preto aj rýchli bežci nie sú na T-100 žiadnou raritou. Že sa doba mení, dokumentuje to i príklad: “Predseda oddielu v roku 1977 odovzdáva 60–ročnému Štefanovi Krškovi diplom”. Tohoročný “predseda” (rok 2013) Vlado Chrapčiak odovzdal diplom 80–ročnému Vladovi Svrčkovi z TJ Tesla. Myslím si, že tá pestrosť výkonnosti, výstroja, ale aj zážitkov k dnešnej Trnavskej stovke patrí a mohli by sme povedať, že TO JE ONO, keby tieto tri slovíčka neboli tak zdevastovane, dehonestované, že dnes sú skôr symbolom irónie, sklamania ako skutočného priania spoločnosti. Dnes, keď počúvame alebo čítame správy takmer z celej Európy, najfrekventovanejšie sú slová: chudoba, kriminalita, terorizmus, korupcia, nezamestnanosť, kríza, štrajk, bezdomovci, demonštrácia a i. To snáď nie je ONO. Najhoršia je na tom skutočnosť, že už ani niektorí politici, ktorí nie sú na tom finančne najhoršie (pritom nie sú odmeňovaní, žiaľbohu, podľa vykonanej práce), sú nespokojní. Už im nepostačuje plat radového superdobre plateného poslanca, chcú ešte viac, ešte väčšie koryto. Nie tak dávno vznikala nová strana, takmer každý týždeň a každá z nich si do svojho mena nezabudla dať slovíčko demokraticky. Dnes už znovu, aj keď nie až v takom množstve, vznikajú nové strany, síce bez slova demokraticky v názve strany, majú už tradičnejšie názvy. Jednou z nich je i strana Noví boľševici (v slovenskom preklade Nová väčšina). Nič nie je na tejto strane nové – boľševikov už sme tu mali a ani podľa preferencií nemôžeme hovoriť o dajakej väčšine, správnejšie by bolo hovoriť o menševikov (strane menšiny), takí tu už tiež boli.

Ja viem, že sme si sľúbili i lásku. A čo z nej zostalo? Historické prvenstvo v láske Dona Chuana (píš Juan), záletníka, sukničkára, zvodcu žien, (dnes možno by bol aj zvodcom gayov) sme neohrozili. Najúprimnejšie to s tou láskou (povedal by som nekariérne) myslel Giacomo Casanova, ktorý tie ženy skutočne miloval (slovom i písmom, teda doslova). Casanovu niektoré zdroje uvádzajú ako spisovateľa a dobrodruha. Spisovateľom skutočne bol, lebo mal neskutočne dobré pero, ale prečo to označenie dobrodruh? Zato, že činil niektorým družkám dobro? Aj keď mnohým z tých milovaných žien z tej veľkej lásky zostali iba veľké bruchá, bol to boľšoj pisateľ.

V roku 2013 dva významné malokarpatské diaľkové stokilometrové pochody zaregistrovali svoje významné výročia. Trnavská stovka organizovala 40. ročník pochodu a Teslácka 2 x 50 a dosť “len” 30. výročie vzniku pochodu. Bol som pri oboch pochodoch blízko, veľmi blízko. U oboch som pri samotnej realizácii (bez prípravnej fázy) strávil množstvo hodín. Na vlastných nohách a občas aj zadku, s minimálnym percentom vlastného pohybu, som nepretržite strávil viac ako 30 hodín. A nielen ja, ale aj mnohí ďalší spoluorganizátori. Môžem povedať, že napriek tomu to neboli zabité hodiny, že hodiny strávené bezprostredne s turistami diaľkoplazmi mi potvrdili, že sú to zvláštni ľudia v dobrom slova zmysle, a to bez ohľadu na ich politickú príslušnosť, vzdelanie, povolanie, vierovyznanie a dokonca aj bez ohľadu na pohlavie (ešte šťastie, že sú len dve pohlavia, to naše a to druhé). Čo robí z týchto ľudí taký nezvyčajný, výnimočný kolektív, neviem, ale kus vplyvu na to majú aj tie naše hory a ten dlhý pobyt v nich, pobyt v prírode. Jeden taliansky horolezec Ricardo Casina povedal: Hory sú nevyčerpateľným zdrojom estetických, umeleckých, príjemných a niekedy krajne nepríjemných pocitov. Neznesväcujme hory tým, že do nich budeme vnášať malichernosti všedného života, hádky a udalosti vyvolávajúce bolesť. To všetko nechajme dole. Tam sa často nájde dôvod k nedorozumeniu. Do hôr však prichádzame, aby sme žili ideálom skutočného života.

A ja už len dodávam, milý Ricardo Cassina, že malokarpatskí turisti, ale i tí ostatní slovenskí turisti, tak činia.

A celkom na záver, niečo veselšie, vtipnejšie. Tento poznáte? Aha, poznáte, tak potom nič.

Ivan Nižnan

Dupľované desatoro mojich priestupkov zo zdravotného hľadiska pri absolvovaní stoviek

Pri zostavovaní kroniky a histórie najstaršieho ešte existujúceho stokilometrového pochodu Trnavská stovka a z príležitosti jeho jubilejného 40. výročia existencie pochodu som narazil akoby na embargá na informácie z týchto pochodov. Nikto nič prakticky nevedel alebo sa len hmlisto pamätal ako to bolo. Niet sa ani čomu čudovať. Dve mená, dve osoby, dve osobnosti Trnavskej stovky, ktoré sa v histórii najviac zaslúžili o tento pochod, už tri roky nie sú medzi nami. Rozhodli sa zomrieť v jeden deň a nezanechali po sebe žiadne väčšie informácie o stokilometrovom pochode. Možno, že aj zanechali, ale doteraz sa žiadne doklady neobjavili.

Aj touto cestou by som chcel vyzvať diaľkoplazov, ktorí majú dajaké znalosti a vedomosti, prípadne aj dajaký materiál najmä o prvých ročníkoch T-100 (vítané sú aj tie novšie informácie), aby sa ohlásili na adrese časopisu MKD a zapožičali, resp. poskytli tento materiál pre vyššie spomenuté účely. Určite sa veľa materiálu medzi turistami nájde. Dôkazom je aj Peter Bada, ktorý toho materiálu poskytol hodne.

Prvý ročník T-100 sa uskutočnil v roku 1974. Zúčastnilo sa ho 17 účastníkov, prevažne horolezcov. Do cieľa prišli iba dvaja horolezci a jeden tramp. Hovorí sa niečo aj o dvoch nultých ročníkoch - v roku 1972 a v roku 1973. Na prvom bolo 6 turistov a na druhom dve ženy. Prvý sa konal na jeseň za “zlého" počasia, pršalo a bola zima, druhý v lete a zas bolo príliš teplo. Oba pochody veľmi predčasne skončili za humnami Bratislavy, jeden na Babe (nebolo udané na ktorej) a ten druhý o niečo ďalej. Z dnešného pohľadu, keď do cieľa prichádza väčšina účastníkov za každého počasia, by sa nemalo hovoriť o nultých ročníkoch, ale nulových z hľadiska výsledku. Zo získaných materiálov k T-100 som sa dozvedel aj o zdravotnej stránke stokilometrového pochodu a čo všetko treba zo zdravotného hľadiska dodržiavať. Po prečítaní článku som takmer skamenel. Veď ja som to robil skoro opačne, ako to doporučuje lekár. Ako som mohol dosiahnuť tú stovku stoviek. Aj tento prípad dokazuje, ako sa teória a prax niekedy odlišuje.

1. Zo zdravotného hľadiska je nonstop pochod na 100 km vhodný len pre aktívnych, trénovaných turistov, ktorí sa pravidelne zúčastňujú na diaľkových pochodoch.

Môjho prvého diaľkového pochodu, ktorý bol súčasne aj mojou prvou stovkou, som sa zúčastnil bez turistického tréningu.

2. Predovšetkým v noci pred pochodom je potrebný výdatný spánok, najmenej 7 hodín.

Pravidelne chodím dosť neskoro spávať a v čase stovky ešte v noci vstávam, aby som stihol nočný spoj MHD.

3. Na pochod sa vydať včas, aby sa nemusela doháňať časová strata.

Robil som to presne naopak. Ešte, keď som chodil v skupine Juraja Špánika, som na štart chodil neskoršie a mal som pasiu z toho, ako som ich naháňal a vždy dobehol.

4. Dôležité je dokonale poznanie trate, či už praktické – z vlastnej skúsenosti, alebo teoretické – z propozícií, mapy a turistického sprievodcu.

Keď som už viackrát absolvoval ten istý pochod, tak som trasu poznal ako železničné stanice z Bratislavy do Trnavy. Bratislava, hl. stanica - Vinohrady - Rača - Svätý (predtým ešte nesvätý) Jur, .... Mapu som zásadne nenosil. Tú som potreboval vtedy, keď som poblúdil, aby som sa zorientoval a mohol sa rýchlo vrátiť na trasu pochodu. Nuž, ale aj kufrovanie patrí k turistike.

5. Sprvu šľapeme v jednom kuse 5 – 6 hodín pri tempe 5 km za 1 hodinu ...

Turistika sa nerobí na tartanovej dráhe, ale v horách, kde sa striedajú v značnom slede výstupy na kopec so zostupom. A veru pri výstupe na väčší kopec značne spomalím na dlhšiu dobu. Pri schádzaní z kopca som brzdy nepoužíval, aby som dodržiaval priemerné tempo, ale som to využil ako sa dalo. Priznám sa, že keď to na mňa prišlo, neváhal som aj prerušiť pochod.

6. Nasleduje pauza 20 – 30 minút s občerstvením.

Občerstvoval sa, teda pil a jedol som väčšinou za pochodu. Pol hodinové stvrdnutie a následné rozchodenie bol veľký prepych.

7. Odpočinok si naplánujeme už vopred a nie až keď už únava vrcholí.

Nikdy som si prestávky neplánoval. Nikdy som nebol jednoznačným prívržencom plánovaného ani trhového “hospodárstva”. Niekedy je dobrý trh (viecha na trhu), niekedy plán (to, čo mám naplánované na dnes, odložiť na zajtra, možno to nebude už potrebné). Kontroly na pochode sú dosť početné na to, aby si turista mohol vydýchnuť.

8. Ak máme nejaké ťažkosti, ktoré sa nedajú prekonať, ale sa len stupňujú, radšej ukončíme pochod, než by sme si spôsobili ujmu na zdraví.

Ak mám nejaké ťažkosti, tak sa na to vyseriem hneď, ale nevzdávam a pokračujem v pochode ďalej. Uvedomujem si, že by mohlo prísť ani nie tak k újme na zdraví, ale na šatstve.

9. Prestávku využime skutočne na oddych. Najlepšie je ľahnúť si na pláštenku, vyzuť si topánky, vymeniť ponožky aspoň z nohy na nohu a vyložiť nohy do zvýšenej polohy.

To by mi krčmár dal, keby som si vyzul topánky a položil nohy na stôl.

10. Najmenej mesiac pred pochodom si dajme odstrániť všetky otlaky.

V mesiaci jún sa organizujú prakticky štyri stovky za sebou. Navrhovaný časový harmonogram odstraňovania otlakov je tu problematický. Otlaky z Lazovej si nechám odstrániť pred T-100, otlaky z Trnavskej stovky si nechám odstrániť pred Rudohorskou, otlaky z Rudohorskej pred Tesláckou stovkou a otlaky z Tesláckej stovky si môžem ponechať celé leto.

11. Večer pred pochodom umyme si nohy najprv v teplej a potom v studenej vode.

Ja sa večer osprchujem celý v teplej vode. V studenej vode netreba, veď do rána vychladnem.

12. Spodky nie tesné a na ne golfky. Pod flanelovú košeľu cvernové tričko.

Na tesnosť spodkov som nikdy nehľadel a golfky nikdy nenosil.

13. Obuv musíme mať dobre vyšliapanú – buď botasky alebo pionierky, kto je ako zvyknutý.

Ja som nebol zvyknutý na pionierky, skôr na mládežníčky. S tou vyšliapanou obuvou je to pravda.

Ja som uvažoval ešte v čase, keď na Krížnej šľapali šlapky, či by mi nemohli vyšliapať obuv. Odmietli s tým, že oni majú v pracovnej náplni iný druh šliapania.

14. Proti silnému slnečnému žiareniu zelené okuliare.

Ja som nosil občas akurát dioptrické okuliare.

15. Strava musí byť kvalitná a kaloricky hodnotná. Zo stravy vylúčime ťažko straviteľné jedlá (napr. údenú slaninu), ostré a korenené jedlá.

Po príchode z diaľkového pochodu vždy vyložím z batohu špinavé veci a k batohu sa dostanem až cca hodinu pred odchodom na ďalší pochod. Pripravím si už tradičnú stravu. Obľubujem pikantné vtipy a klobásku. Klobásku zjem už vo vlaku, aby som ju aspoň trochu strávil už pred pochodom, do batohu dám dva krajce chleba s niečím a vodu, minerálku na pitie.

16. Za pochodu pijeme len v malých dávkach, aby sme sa cítili svieži. Vyhýbame sa príliš studeným nápojom, alkohol zásadne pred a za pochodu nepijeme.

Nemôžem povedať, že pijem v malých dávkach. Počas pochodu nechce sa mi často vyťahovať pitie z batohu. Priznám sa, že na stovke sa necítim dajako zvlášť svieži, stovka nie je žiadny relax, vyžaduje dajaký výkon a vytrvalosť na stovke a aj do cieľa prichádzam unavený, ale nie zničený.

Čo sa týka alkoholu, nemôžem odmietnuť už k vôli “udržaniu" priateľstva kalíšťok tvrdšieho nápoja, ak vás ponúkne priateľ, a tých priateľov mám dosť. Nakoniec aj na Špačinskej stovke majú dobrý zvyk testovať turistov na požitie alkoholu pred pochodom, resp. predchádzajúci deň originálnou testovacou metódou. Princíp skúšky je jednoduchý. Je všeobecne známe, že po opici vám na druhý deň nechutí alkohol. Ponúknu vám pohárik páleného. Ak odmietnete, ste podozrivý, že ste predtým pili, ak pohárik vypijete ste negatívny.

17. Jeme zásadne po menších dávkach, ale častejšie, pretože pri nadmernej námahe prechádza hlad v nechutenstvo. To má potom za následok, že žijeme zo zásob vlastného tela a dostaví sa vyčerpanie s psychickými poruchami, ktoré sa potom často prejavujú halucináciami.

Nedá sa povedať, že by som dodržiaval zásadu menej a často a ani si nemyslím, že by som mal psychické poruchy a tobôž nie halucinácie. Možno, že aj preto, že “nadmernej námahe” sa snažím na pochode vyhýbať.

18. Po skončení pochodu budeme dlhšie odpočívať, jesť a piť po menších dávkach.

Už cesta z pochodu je dostatočnou dobou, aby po príchode domov a osprchovaní som normálne jedol a pil a fungoval v normálnom režime.

19. Na druhý deň po pochode si spravíme kratšiu rekreačnú prechádzku na duševné a telesné uvoľnenie.

Na druhý deň som zväčša absolvoval dlhšiu cestu do práce a zapojil sa do normálnej, predovšetkým duševne dosť náročnej práce.

Na viac previnení a prehreškov proti zdravotným zásadám na stokilometrových pochodoch si nepamätám.

PS. Účastníci starší ako 40-roční by mali to a to urobiť, či neurobiť. Pán doktor by sa musel veľmi čudovať, keby v cieli Trnavskej stovky v Brezovej uvidel 80 – ročného Vlada Svrčka, člena TJ Tesla Bratislava, fungujúceho bez halucinácií a psychickej poruchy.

Nespochybňujem, že uvedené lekárske rady sú správne a opodstatnené. Je až neuveriteľné, že napriek tomu, že som mnohé zo zásad nedodržoval, možno povedať, že permanentne napriek tomu som to dotiahol na 100 x 100. Na druhej strane, keby som sa striktne držal týchto zásad, už by som mohol mať možno aj dvojstovku.

Ivan Nižnan

Späť na zoznam MKD 2011-2016