Máj 2010

Pozvánka na 37. ročník Trnavskej stovky

Trnavská stovka. Kto z diaľkových turistov by tento názov nepoznal. Veď sa jedná o najstarší, najslávnejší a najdlhší aktívny diaľkový turistický pochod na území Slovenska.

Pochod sa začína po 37. krát na bratislavskej hlavnej stanici /pod schodami na Žabotovej ul./. Štart je v sobotu ráno 5. júna 2010, /čiže v prvú júnovú sobotu/. Netreba sa dopredu nahlasovať, prihlasovať, ani niekomu telefonovať, či mailovať. Stačí prísť toho 5. júna s úsmevom na tvári a dobrou pohodou na štart a je to vybavené.

Trasa sa počas celých 37 rokov, až na malé výnimky, nemenila, ostala klasika. Len názov červenej značky sa menil. A ten kúsok zo stanice na Kamzík trochu ozelenel. Takže z Kamzíka až po Brezinky po červenej. Tu ju na pár kilometrov opustíme, aby sme sa mohli v miestnej reštaurácii u "Tibora Škrabáka" občerstviť a odpočinúť si. Tí unavenejší a tí, čo sa boja nočnej tmy, tu spravidla končia. Pre tých druhých začína nočná časť Trnavskej stovky.

Po odchode z reštaurácie pokračujeme po ceste a asi po 1 km sa znovu napojíme na červenú TZ. Tou by sme sa mali "teoreticky" dostať až do cieľa stovky na Brezovú. Prečo teoreticky? Bývalá červená TZ išla z Dobrej Vody po starej lesnej ceste až do Brezovej. Pred pár rokmi ju zrušili a potiahli to cez cintorín, Slopy a hrebeňom až nad Brezovú. Podľa mňa na nočnú časť je to dosť nevhodne zvolená trasa. Predstavte si ísť o polnoci krížom cez cintorín... Takže kto to pozná, radšej nech ide po ceste, nebude ho strašiť a ani nezablúdi.

Cieľ v posledných rokoch je v škole pri stanici. Zasa platí: kto to nepozná, od benzínovej pumpy doľava a ste tam. Jednoduchšia rada je: držte sa "starých stovkárov", nebudete "kufrovať". Tu majú možnosť sa turisti osprchovať a odpočinúť si.

Azda najväčší problém je doprava z cieľa. Dopravné spojenie nie je "veškeré" žiadne. Prvé autobusy idú /aspoň ešte vlani chodili/ niečo pred siedmou. Ideálne je spojiť sa viacerí a dohodnúť si odvoz sami.

Je možné si objednať turistické ubytovanie na škole /cca 6 Euro noc/.

Tí najotrlejší diaľkoplazi pokračujú ďalej do Myjavy, na Veľkú Javorinu, Mikulčin vrch až do Trenčína, kde je cieľ 169 km pochodu.

Doporučujeme mať so sebou mapu Malých Karpát /celých/ alebo počas pochodu sa držať skúsených "stovkárov". Ako ich spoznáte? Uvidíte na trase a šenkoch...

Trnava, máj 2010, vedúci Trnavskej stovky Peter Minárik

Ako sa pripravujú diaľkoví turisti na 37. ročník Trnavskej stovky /T-100/

Tri otázky pre stovkárov - blesková anketa:

1. Ako sa pripravuješ na Trnavskú stovku
2. Aké počasie máš najradšej na DP
3. Koľko máš účastí na T-100

Jozef Rosina:

Pravidelne, už viac ako 25 rokov, je predpríprava rovnaká. Nakoľko nemám mnoho času v priebehu roku, aby som pravidelne chodil na túry /zaujímam sa a pravidelne robím aj iný druh športu/, tak posledná previerka k Trnavskej stovke je Častovská päťdesiatka. Má ideálnu trasu, veď dvakrát musím výjsť na Vápennú. Po nej určite viem či na to mám alebo nie. Doteraz to vyšlo skoro vždy, aj keď v cieli bývam pravidelne posledný. Čo sa týka účastí, tak som niekde vpredu, možno druhý, tretí.

Peter Bada:

1. Na Trnavskú stovku som sa nikdy osobitne nepripravoval. U mňa vôbec nezáležalo na počte kilometrov, ktoré som mal pred T-100 nachodené. Napríklad, v roku 1987 som v pohode zdolal stovku ako prvý pochod v tom roku. Za predpokladu dobrého zdravotného stavu považujem za najdôležitejšie pre úspech na stovke jednoznačne "pevnú vôľu a dobrú obuv" !!!

2. Najväčším nepriateľom pre mňa osobne boli vždy horúčavy nad 30 stupňov a nepríjemné boli aj dlhotrvajúce dažde.

3. Celkom som sa zúčastnil na 25–tich Trnavských stovkách. Prvú som urobil v roku 1978 a poslednú v roku 2005, kedy som skončil na Bukovej /65 km/. V roku 1988 som na žiadosť syna, vtedy 13-ročného, absolvoval iba nočnú časť. Z Častej na Brezovú. Úspešne mám absolvovaných teda 22 Trnavských stoviek. Po srdcovej príhode v roku 2006 chodím už len na diaľkové pochody v maximálnej dĺžke 50 km.

Boris Ottmar:

1. Na Trnavskú stovku sa pripravujem štandardne. Keďže rodina má v súčasnosti prioritu, tak tento rok mám zatiaľ len dve účasti na diaľkových pochodoch.

2. Čo sa týka počasia, bolo by dobré dať nejaký úplatok Medardovi, aby toho 5. júna neúradoval.

3. Celú kompletnú trasu Trnavskej stovky mám absolvovanú len raz, ale čiastkovo Bratislava – Čermák, Sološnica - Vápenná – Buková – Dobrá Voda – Brezová asi 10 krát. Tento rok mi Trnavská stovka, ak sa niečo neplánovane nestane, vyjde len tak tak. Totiž od 25. mája do 3. júna som na jednej turistickej akcii v Albánsku. A ak mi dá manželka "opušťák", čo je na dobrej ceste, tak sa T-100 zúčastním. Je pravda, že neplánujem celú trasu, ale len zo Sološnice cez Vápennú, Bukovú, do Brezovej.

Vlado Chrapčiak:

1. Voľakedy, keď som mal viac času na turistiku, tak som pred T-100 našlapal veľa kilometrov, najradšej pri nejakej hrebeňovke. V posledných rokoch som rád, ak pred Trnavskou stovkou si niečo prejdem v Malých Karpatoch a v Považskom Inovci. V roku 2010 mám len pár "prechádzok" v dĺžke do 30 kilometrov.

2. Pre mňa je najideálnejšie chladné, ale jasné počasie a hlavne BEZ dažďa!!!

3. Peter, ty vedieš evidenciu, tak by si to mal vedieť najlepšie. Môj odhad je: do cieľa v Brezovej som došiel 20 krát /dvadsať/ - alebo 19 krát, raz som skončil na Bukovej a 4 krát na Dobrej Vode, 2 krát som bol v čase konania T-100 v zahraničí a v náhradnom termíne som došiel do Smoleníc na autobus. Čiže suma-sumárum 27 krát šlapanie, z toho 20 krát až na Brezovú.

Jozef Oravec:

1. Špeciálne sa na Trnavskú stovku nepripravujem, lebo je už v rozbehnutej sezóne, keď sme už rozchodení/rozbehaní. Organizačná príprava na stovku si ale vždy vyžaduje od manželky priepustku a koordináciu s inými aktivitami, ako sú rodina, práca a pod. Keďže v poslednom čase volím si časovo kratšie aktivity, ako sú napríklad "poldenné výpady", asi aj v tomto roku absolvujem paralelne organizovaný LAMAČKOV maratón /Horolezecký maratón/.

2. Počasie, mám najradšej polojasno, vysokú oblačnosť a teplotu okolo 20 stupňov.

3. Koľko mám účastí na Trnavskej stovke, neviem, lebo presnú evidenciu si nevediem. Naposledy som sa nad účasťou zamyslel pri čítaní evidencie najkratších dosiahnutých časov v MKD, ale tam som bol citovaný len pri registrovaných časoch.

Vrátim ti otázku späť – nevedel by si mi info o počte mojich účastí vytiahnuť zo svojej databázy?
/Minárik: ale áno, podľa mojich štatistík je to 6 úspešných účastí do Brezovej./

Veronika Hrušková:

1. Ja som sa nikdy na ňu špeciálne nepripravovala, ja som ju išla len tak – emotívne, nemala som nikdy ani žiadne iontové nápoje, ani nič podobné a trénovala som normálne tak, že som chodila na diaľkové pochody, ktoré sú organizované v Malých Karpatoch predtým.

2. Počasie – to je už iná kapitola, najlepšie je bez dažďa, mierne pod mrakom a aj nejaké to slniečko.

3. Účasť na T-100 - neviem, ale pokiaľ si spomínam, tak asi dve dokončené /alebo 3/ a dve som išla len po Babu – ale to som mala normálne v pláne, nie že by som to len tak po ceste vzdala – to sa mi ešte na žiadnej stovke nestalo, že by som to vzdala...

Martin Marušic:

1. Chodím do roboty na bicykli, sem-tam si dám pešiu túru, napríklad keď chytím defekt.

2. Na stovke by nemalo byť veľmi teplo, samozrejme žiadny dážď a teplota tak okolo 18 – 20 stupňov. To je ale ideál.

3. Samozrejme, aj koľko nedokončených...

KALENDÁR

jún 2010 - Malé Karpaty a okolie:

5. - 6.6.2010 TRNAVSKÁ STOVKA 37. ročník
(sobota - nedeľa) Klub Trnavských Diaľkoplazov a HO Skoba Trnava

Trasy: 100 km/2800 m, 169 km/3400 m
100 km: Bratislava, hl. žel. st. - Kamzík - Biely Kríž - Tri kamenné kopce - Pezinská Baba - Čermákova lúka - Vápenná - Buková - Dobrá Voda - Brezová pod Bradlom
169 km: pokračovanie z Brezovej pod Bradlom: Myjava - vrch slobodných - Veľká Javorina - Mikulčin vrch - Kykula - Trenčín, žel.st.
Štart: Bratislava, hl. žel. st. (pod schodami, Žabotova ul.), 5.6.2010 6.00 - 8.00 h
Cieľ: 100 km: Brezová pod Bradlom, 6.6.2010 do 8.00 h
169 km: Trenčín, žel.st., 6.6.2010 do 24.00 h
Štartovné: 1 EURO
Iné: akcia je zaradená do plnenia Malokarpatský superdiaľkoplaz (MKSD) a Slovenský superdiaľkoplaz (SSD)
Vedúci podujatia: Ing.Peter Minárik, Čajkovského 40, 917 08 Trnava
tel.: 0911-550 921, e-mail: mkd.minarik[zavináč]gmail.com

Jún 2010

Trnavská stovka – 37. ročník

V prvom rade by som chcel poďakovať všetkým, ktorí sa pričinili o hladký priebeh Trnavskej stovky. Od všetkých kontrol na trase až po tú cieľovú, kde po dlhšom čase "vládla" zase teta Elza. Okrem nich aj bufetárovi vo Včelíne, Tiborovi Škrabákovi z reštaurácie v Bukovej, pánu Gálovi z reštaurácie na Dobrej Vode a podľa mňa najväčšiu vďaku si zasluhuje pán riaditeľ zo školy na Brezovej pod Bradlom, ktorý nám umožnil zakončiť túto akciu v priestoroch školy. Toľko poďakovania.

Všetci organizátori tohto pochodu boli veľmi prekvapení znovu prekonaným rekordom v počte účastníkov /456 + 4/. Je to už druhý rok za sebou, kedy počet účastníkov prekonal rekord /v roku 2009 to bolo 393/.

Keď si predstavíme, že rozdiel v rokoch medzi najmladšou účastníčkou, ktorou bola Miška Schwarzová /samozrejme, že bola s rodičmi/ a najstarším dlhoročným účastníkom, Ondrejom Rímom, ktorý mal na jar už 80 rokov – bol 77 rokov, tak to je čo povedať.

Ďalšou zaujímavosťou je, že viacerí sa zúčastnili pochodu ako otec so synom, resp. viacerí rodinní príslušníci, niektorí aj traja, aj štyria. To všetko značí, že Trnavská stovka má svoje meno aj naďalej a priťahuje už tretiu generáciu mladých. Nech to vydrží čo najdlhšie.

Peter Minárik

Júl 2010

Vážení turistickí priatelia,

tento mesiac nás opustili dve významné postavy trnavského turistického diania – Celo Radványi a Peter Minárik. Celo, vždy plný humoru a dobrej nálady, mal svoje korene medzi horolezcami, avšak vďaka založeniu Trnavskej stovky si veľmi rýchlo našiel svoje miesto aj medzi nami, turistami. Veď bol aj veľa rokov na čele rebríčka čo sa týka počtu úspešne absolvovaných Trnavských stoviek. Keď sa trnavskí horolezci rozhodli tento diaľkový pochod prestať organizovať, bol to práve Peter, ktorý zobral na svoje plecia náročnú úlohu zachovať tradíciu tohto podujatia. Jeho neutíchajúcej energii vďačíme aj za ďalšie turistické akcie, či už to bol Zimný prechod Čiernou skalou, Výstup trnavských turistov na Ostrú, či Orešanský botocross, ktoré dlhé roky organizoval.

Celo a Peter, bolo nám s Vami dobre. Budeme často spomínať na naše stretnutia na turistických chodníčkoch. Nikdy na Vás nezabudneme. Česť Vašej pamiatke!

Za diaľkoplazov - Peter Obdržálek

Odišiel známy trnavský horolezec

Umrel Celo Radványi

Posledná rozlúčka s Celestínom Radványim sa konala na cintoríne na Ulici Terézie Vansovej minulý štvrtok, 15. 7. 2010.

Keď sme v marci tohto roku gratulovali k okrúhlej sedemdesiatke známemu trnavskému horolezcovi Celestínovi Radványimu, nik netušil, že o necelé 4 mesiace sa budeme s ním lúčiť navždy. Smrť si prišla poňho neohlásená náhle 12. júla. Zarmútila nielen príbuzných, ale aj veľkú komunitu trnavských horolezcov a turistov, ktorej bol dlhé roky súčasťou.

Celestín Radványi, alebo Celo, ako mu hovorili priatelia, nebol síce trnavským rodákom, narodil sa v Bratislave, ale od svojich 12 rokov až do smrti žil v Trnave a sám sa aj za Trnavčana považoval. Patril do veľkej rodiny “vlakárov" dochádzajúcich každodenne za prácou do Bratislavy a svoj voľný čas delil medzi svoje najväčšie záľuby, ktoré sa navzájom dopĺňali - knihy a príroda.

Dlhé roky pôsobil ako tajomník Horolezeckého oddielu Slávia v Trnave i ako funkcionár celoštátnych športových organizácií. No nebol len teoretik. Práve naopak. Poznali sme ho ako zapáleného praktika, ktorý vyliezol viac ako 400 výstupov v Tatrách a na svojom konte má aj veľa prvovýstupov na skalách a skalkách v trnavskom regióne. Úspechy v horách v zahraničí mu neboli súdené, lebo na semafore minulého režimu mu svietila červená. “Von" sa dostal až po roku 1989, keď sa mu podarilo liezť v Dolomitoch, oblasti Mont Blancu, Gross Glocknera a Monte Rosy. O svoje bohaté skúsenosti sa vždy rád podelil, či už ako publicista, bol spoluautorom Sprievodcu po trnavských skalkách, alebo ako horolezecký inštruktor.

Vychoval veľa horolezcov a cez jeho ruky, či vlastne lano, prešla v priebehu rokov väčšina známych trnavských horolezcov ako Stano Tomovič, Maroš Tomaškovič, Beňo Václavík, Miro Cíferský, Laco Vitek mladší, Mišo Borovan, Martin Gabovic, bratia Haršányovci či nebohý Ľuboš Stacho. Za jeho činnosť ho roku 1996 ocenili najvyšším vyznamenaním Slovenského horolezeckého zväzu - Zlatým odznakom JAMES. Celo Radványi nebol len horolezcom, ale aj nadšeným obdivovateľom krás prírody a patril k zakladateľom dnes už tradičného 24-hodinového turistického nonstop pochodu Malými Karpatmi - známej Trnavskej stovky.

Bohužiaľ smrť nemilosrdne preťala svojou kosou lano jeho života a minulý štvrtok (12. 7. 2010) sme sa s ním rozlúčili na Novom cintoríne v Trnave, kde našiel svoj posledný odpočinok. Celo, nezabudneme!

Za výbor Horolezeckého klubu SKOBA TRNAVA, text napísal jeho predseda Jano Trubač
Internet: trnava.sme.sk, pondelok 19. 7. 2010, 11:06

August 2010

Niečo sa deje u sv. Petra

Niečo sa musí diať u svätého Petra. Nevieme čo to je, môžeme sa iba domnievať. Nie je predsa náhoda, že v priebehu snáď 24 hodín si povolal sv. Peter k sebe dvoch známych turistov, trnavčanov, ktorých mená a činnosť bude navždy spojená s organizovaním Trnavskej stovky. Jedného našiel doma v Trnave a druhého si povolal do konca z Grécka. Jeden bol “vynálezcom" pochodu a súčasne mnohoročným absolventom pochodu a druhý predovšetkým hlavným a dlhodobým organizátorom v posledných rokoch v predlhej histórii pochodu. Čo sa tam môže diať, keď sa tam tak náhle sústreďujú takéto turisticko – horolezecké kapacity? Svätý Peter, čo také veľké chystáš, keď Ti už nestačia takí vynikajúci turisti, ako boli Juraj Špánik, Janko Kyselica, Karol Tauber, Ivan Košický, Adamkovič, Anton Beňo a ďalší a ďalší, na ktorých si aj teraz úctivo spomíname. Chlapci, neplačeme a neroníme slzy za Vami, len si spomíname na tie mnohé krásne zážitky, humorné a veselé príbehy, skrátka pohodu, ktorú sme spolu na turistike, na diaľkových pochodoch zažili. Spomíname na tie kufrovania, ktorým sa nevyhnú ani tí najlepší turisti. Na druhej strane, svoju vysokú turistickú kvalitu ste dokázali i tým, že ste nemali problémy absolvovať aj tie najťažšie diaľkové pochody a slovo zabalenie, predčasné ukončenie pochodu, bolo pre Vás takmer cudzie slovo. Ak ste to nedokončili, skutočne to musel byť veľmi vážny dôvod. Vysoké, priam profesorské kvality ste dosahovali v odbornej, teoretickej rovine. Vaše čítanie mapy bolo excelentné. Na mape ste našli aj to, čo tam nebolo a na popise trasy si prečítali aj to, čo tam nebolo napísané. Vaše topografické znalosti najpodrobnejšie, ako je vôbec možné dosiahnuť “zachytávajúc" zvláštnosti zemského povrchu, najmä v časti Malé Karpaty, boli neprekonateľné. Optimalizácia trasy, ako tomu hovoril Juraj, bola obdivuhodná. Aj v tomto ste boli veľkí majstri. Netitulovaní majstri turistky.

Mnohí herci pri svojich mimohereckých vystúpeniach často, keď spomínajú na svojho už nebohého kolegu, pohľadom a rukou ukazujú dohora a odvolávajú sa na kolegu, ktorý sa nachádza v hereckom nebíčku. A to vždy bez ohľadu na to, akým tu na zemi ten herec bol. Veď vieme, že mnohí z nich boli bohémi, “bonviváni”, nie žiadni anjeli, mnohí aj s väčšími či menšími neresťami, väčší alebo menší hriešnici a predsa sú všetci v nebi. Prečo? To je otázka. Veď teplo je aj pod zemou. Nakoniec ani hore nie je až tak teplo, ako sa nám to snaží nahovoriť bájka o Daidalosovi a jeho synovi Ikarosovi (maďarský Ikarus), ktorí pri úteku z Kréty použili umelé vtáčie krídla. Ikaros pri tomto lete pre technickú poruchu leteckého zariadenia (krídel) padol do mora a utopil sa. Gréci, aby zakryli tento technický nedostatok v konštrukcii, vymysleli (tak ako sa to aj u nás robilo) takúto bájku: “Daidalosovmu neposlušnému synovi sa lietanie tak zapáčilo, že neposlúchol otcov príkaz, aby neletel stále vyššie a vyššie, stále bližšie a bližšie k Slnku, až napokon vyletel tak vysoko, že mu Slnko roztopilo vosk, ktorým mal pozliepané vtáčie krídla, zrútil sa na zem a skonal následkom tvrdého pádu.” Dnes už deti sa v škole učia, že teplota atmosféry v troposfére (aby sme múdro a kompetentne hovorili) plynule klesá s výškou a vo výške asi 10 km dosahuje hodnotu mínus 55 stupňov Celzia, takže Ikarosovi sa nemohol roztopiť vosk na krídlach, skôr dostal námrazu na krídlach. Na počesť neposlušného Ikarosa Maďari pomenovali svoj tiež nie veľmi poslušný autobus (Ikarus), ktorý mal tiež problémy so stúpaním. Treba však popravde povedať, že v porovnaní s tým, ako dopadol Ikaros, boli na tom Ikarusy lepšie.

Neviem prečo by aj turisti nemohli mať svoje turistické nebo, kde by sa sústreďovali tak, ako herci vo svojom hereckom nebíčku. Možno, že toto neočakávané povolanie dvoch našich kamarátov, ktorí nás nedávno opustili, vzniklo aj vďaka informačnému šumu. Lebo do neba sa dostala informácia o trnavských bílych andeloch a v domnení, že bílí andeli sú turisti a nie futbalisti

a k tomu úspešní organizátori T–100. Nuž nečudo, v nebi by určite radi privítali dobrých organizátorov a k tomu ešte anjelov. Na organizovanie Prvej nebeskej stovky. Určite nebol proti ani archanjel Gabriel, ktorý dozerá na kontrolu pochodu.

Celo, ty si vždy bol veselý a ukecaný chlap. Možno, že v tej nebeskej spoločnosti sa ti bude hodiť poznať jeden nebeský - rajský vtip. Možno, že ho ešte nepoznáš.

Andropov (sovietsky najvyšší potentát) zomrel a prišiel pred nebeskú bránu. Tam ho už ako štátnika čakal svätý Peter a vraví mu: Najskôr musíš vypísať dajaké tlačivá. Ak máš chuť, uvarím Ti zatiaľ kávu. Ja by som si tiež dal. Andropov poďakoval, že mu káva dobre padne, veď cesta do neba bola únavná a pre neho, ako komunistu, zvlášť obtiažna. Svätý Peter teda postavil vodu a prichystal tri šálky. – Pre koho je tá tretia šálka? – prekvapene sa Petra pýta Andropov. - Kým voda zovrie, bude tu aj Černenko, - odvetil sv. Peter (Černenko bol nástupca Andropova vo funkcii, ktorý nemal dlhého trvania a za pár dní po nástupe k moci odišiel na druhý svet aj on).

A ešte jeden aj pre Petra:

Archanjel Gabriel vyháňa z raja Adama a Evu. Nahnevaný Pán Boh kričí z neba na Adama, ktorý ho tak sklamal: - Aby si vedel, ty somár, stvorím Ti ešte aj svokru !

PS. Možno sa bude niekomu zdať, že píšeme o takejto smutnej záležitosti, ktorá je však neodvratná a nikoho neminie, dosť v ľahkom “tóne", možno až nedôstojne. Nie, to v žiadnom prípade nechceme. Toto číslo Malokarpatského diaľkoplaza chceme venovať pamiatke našich dvoch (ale i tých vyššie spomínaných) dobrých priateľov, turistov, diaľkoplazov, ako aj spomienkam na to, ako sme ich poznali, čo sme s nimi zažili a čomu aj ich zásluhou vďačíme. Myslíte si, že by Ivan Košický, ktorý nás ešte aj po toľkých rokoch baví svojimi vtipnými, často aj ostrými, teda dobrými kresbami, či vtipným slovom, lekár – zubár, ktorý závidel gynekológovi ten pekný výhľad, by bol radšej, keby sme tu skrúšene ronili slzy? Vážne, uhladené, našuchorené slová, či skôr frázy, sladké a srdcervúce reči patria do úst profesionálneho pohrebného ceremoniála, ktorý o odišlom tak krásne a toľko (ale bezducho) narozpráva a o pár minút ani nevie o kom to rozprával, lebo ho čaká ďalší pohreb a ďalšie pekné reči. Menovaní boli normálni ľudia, ľudia z mäsa, z kostí a z trocha tekutiny. Boli to turisti diaľkoplazci. Diaľkoplazi sú zvláštni ľudia, ktorých akoby dlhé hodiny a roky strávené v krásnej prírode, v našich ešte stále prekrásnych horách, robili lepších, tolerantnejších, optimistickejších, sudružnejších ľudí, ľudí so zmyslom pre humor, recesiu, vtip. Sú to ľudia, ktorí vedia i zo seba si urobiť srandu, trošku i pichnúť, či skôr podpichnúť, ale nie preto, aby skutočne pichli alebo urazili.

Chlapci v penzijnom veku, budete nám chýbať.

Ivan Nižnan

Plačeme, keď prichádzame na svet,
nie keď umierame.

J. Swift

NEUČESANÉ MYŠLIENKY

Tento článok nebude kondolenciou, prejavovaním a vyslovovaním sústrasti za Petrom Minárikom. Sústrasť jeho rodine a príbuzným sme prejavili už na cintoríne v Križovanoch, kde sa na pohrebe zúčastnilo okolo päťsto ľudí. Popri rodine, príbuzných a množstva známych sa na pohrebe zúčastnilo i veľké množstvo turistov a horolezcov. Boli tam turisti vykonávajúci ešte i teraz aktívnu diaľkoplazeckú turistiku, ale i značný počet turistov, ktorí výkonnostnú turistiku už zavesili na klinec. Na pohrebe sa zišli turisti z blízkeho i ďalekého okolia. Neboli tam len turisti z Trnavy, ale aj turisti z Bernolákova, Pezinka, Dunajskej Stredy, Osuského, Križovan, Šúroviec, Bratislavy a aj turisti Tesláci z TJ Tesla Bratislava, ktorých sme tam narátali do 15. Nie, Peter, nebola to agitácia, či verbovanie, naopak mnohí sa dozvedeli túto nevítanú správu neskoro. Tí, čo prišli, prišli tam jednoducho z vlastného pocitu potreby sa pokloniť a vzdať úctu veľkému priateľovi turistiky, aktívnemu výkonnostnému turistovi a organizátorovi turistických podujatí. Prišli tam preto, lebo si bol taký, aký si bol. Prišli tam aj kamaráti trampi, aby Ti nad hrobom zahrali a zaspievali krásne trampské pesničky. Keby si ich počul, určite by si bol dojatý aj Ty, aj keď viem, že už k takýmto veciam zaujímaš chladnejší postoj. Zomrel si na symbolickom mieste, pod Olympom v Grécku (prvé správy o Tvojej smrti hovorili, že si skonal dokonca na samom vrchole Olympu). Zomrel si pod Olympom, najvyšším vrcholom Grécka, mytologickým sídlom boha Dia a ďalších olympských bohov. Nie každému sa to “podarí”, nie že každému, ale máloktorému sa to podarí a podarilo. Svoju pozemskú púť si neukončil na samotnom vrchole Olympu, ale rozhodne si kráčal na Olymp. Odchádzal si s cieľom dosiahnuť tento vrchol. A symbolicky ani vo výkonnostnej turistike a turistike vôbec, či už ako aktívny turista alebo organizátor turistických podujatí, si ešte nedosiahol ten povestný Olymp. Mal si nabratý správny smer, kráčal si rázne a smelo za týmto cieľom, za Tebou zostal kus úspešnej cesty, ale väčší, či menší kúsok tej cesty na Olymp zostal pred Tebou. Symbolická turistická pochodeň Ti vypadla z rúk pod Olympom. Kto bude pokračovať v tej Tvojej začatej ceste? Oficiálni funkcionári KST či KBT, ktorých sme obaja za ich obrovskú pracovnú a funkcionársku aktivitu, tak vrelo milovali, to asi ťažko budú. Tí asi ťažko vymenia zeleň lesov a lúk za ich zelené súkno na ich “pracovných” stoloch. Tí sa asi ťažko vzdajú svojich siahodlhých, zväčša jalových a neefektívnych rokovaní v rôznych kútoch Slovenska namiesto konkrétnej riadiacej a organizačnej práce. Sám si v jednom čísle Malokarpatského mesačníka napísal, že pre teba orgány KST neexistujú a že budeme mať takú činnosť, akú si sami naplánujeme, zorganizujeme a aj zaplatíme. Na druhej strane, zakiaľ budeme mať tu dole, kde sa robí skutočná turistika, takých turistov a schopných a výkonných organizátorov, ako sú Paľo Šoula, Vida, Chrapčiak, Kelemen, Sládeček, Nádaský, Lietavec, Glesk, Královič, Bada a aj tých chlapcov, čo napriek tomu, že majú deravé kanady, organizujú slušné podujatie (podujatia). Medzi týchto treba zaradiť aj bývalých veľmi úspešných výkonnostných turistov (teraz už o niečo menej), ale zato schopných začínajúcich organizátorov turistických podujatí, akými sú Zuzka a Vlado Javorský. Možno, že by bolo potrebné do tohto tímu zaradiť aj toho z Tesly, ktorého ale zo skromnosti neuvádzam. Cintoríny sú plné nenahraditeľných ľudí, povedal G. Clemenceau, a ja dodávam, že aj géniov. A predsa život, svet ide ďalej, musí ísť ďalej. Našťastie, Peter, Ty si nebol génius, ale “iba” schopný, iniciatívny, vzdelaný, priateľský človek a kamarát, zaľúbený do turistiky, možno, že do všetkých jej foriem. Človek, ktorý veľa toho urobil pre turistiku a s ktorého menom je spojených veľa turistických aktivít. A preto je priam povinnosťou nás ostatných, aby sme trošku pridali v tých našich aktivitách a pomohli zvládnuť a zachovať to, čo si tu zanechal a naďalej organizovať Tvoje podujatia, na Tvoju počesť. Jednou z tých najväčších a najznámejších aktivít je Trnavská stovka, stokilometrový diaľkový pochod, a preto nám nezostáva nič iné, iba zvolať to známe “Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ”. 37. ročník T–100 je za nami, nech žije 38.ročník T-100 v roku 2011 !!!

Ivan Nižnan

Oznámenie na parte: “Zosnul dňa 13.7.2010 vo veku 63 rokov v Grécku pod Olympom” a keď k tomu pridáme ešte meno zosnulého - Peter Minárik, nikto by nepovedal, že to môže byť ten známy Peter Minárik, ktorý v prvý júnový víkend riadil, organizoval, usmerňoval a kontroloval najmasovejšie podujatie výkonnostnej turistiky na Slovensku. Človek plný elánu, optimizmu a nadšenia i z toho, že sa mu spolu s ďalšími trnavskými organizátormi podaril prekonať neprekonateľné, a to rekordnú účasť na Trnavskej stovke z minulého roku, ktorá bola vyjadrená číslom 393. Trnavská stovka zaznamenala už niekoľko účastí s počtom nad tristo účastníkov, ale toto číslo už atakovalo štvorstovku. Nikto nepredpokladal, že tohto roku tá štvorstovka bude skutočnosťou. A už vôbec nie, že to bude číslo 460 turistov a z toho 189 pešiakov a cyklistov bude úspešných. Peter nezlepšoval rekordy “bubkovsky” (staršie ročníky poznajú vynikajúceho ruského alebo ukrajinského (?) atléta, žrďkára Sergeja Bubku, ktorý prekonával svoj vlastný svetový rekord vždy po jednom centimetri). Keď už prekonať, tak poriadne, povedal si Peter. Ak meno z parte a meno uvedené ako hlavný organizátor Trnavskej stovky nie je iba číra zhoda mien, akože nie je a že je to jeden a ten istý Peter, tak zvyšovanie účasti na T-100 pod jeho vedením sa definitívne ukončilo. Nevieme si ani predstaviť, že na budúci rok už Peter na štarte pod hlavnou železničnou stanicou v Bratislave už nebude, že nebude ani nikde na trase, či na kontrole v Bukovej a že nás už nebude vítať v cieli v Brezovej pod Bradlom. A bude sa vôbec organizovať 38. ročník Trnavskej stovky v roku 2011 ? Turisti, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť na cintorín v Križovanoch vo veľkom počte, tvrdili, že bude, že musí byť nielen preto, že je to slávna a populárna Trnavská stovka, ale že sa musí organizovať už len z povinnosti voči Petrovi a na jeho počesť. Z mnohých tento počiatočný elán časom vyprchá a keď príde k realizovaniu, keď sa budú žiadať činy a skutky, sa akosi vytratia, mnohí ochorejú, u mnohých mimoriadne stúpne zaneprázdnenosť, u mnohých sa začnú prejavovať prvé príznaky sklerózy a zabudnú čo sľúbili. Nuž, ale, tak to na svete chodí. Deľba práce existuje. Jedni tvoria, druhí užívajú.

Napriek tomu veríme, že i tak zostane ešte mnoho nadšencov a schopných ľudí, organizátorov, ktorí pomôžu a urobia všetko pre to, aby sa turisti zo všetkých strán mohli v prvú júnovú sobotu v roku 2011 stretnúť v Bratislave a vydať sa hrebeňom Malých Karpát do Brezovej pod Bradlom. Teslaci z TJ Tesla Bratislava budú na štarte, ale aj nápomocní pri organizovaní. Tak sľubujeme, aj keď neprisaháme.

Ivan Nižnan

Šok

Vo štvrtok (22.7.) večer mi telefonicky zavolal Ivan Nižnan, že asi neviem o tom, že Petra Minárika už pochovali. V prvom momente mi napadlo, že ide o nejakého menovca. Ja poznám totiž pod týmto menom iba toho nášho z Trnavy. Keď ma ale Ivan ubezpečil, že naozaj ide o tohto nášho, úprimne sa priznám, že už dávno som taký šok nezažil. Veď ten náš Peter ma zhruba pred pol druha mesiacom osobne privítal v Brezovej - v cieli 37. ročníka Trnavskej stovky v úplnej pohode a v optimistickej nálade.

S Peťom som sa zoznámil len cez diaľkové pochody. Od počiatku som u neho obdivoval jeho pokoj a vždy optimistickú náladu. Nikdy som ho nevidel nejak namosúreného. Ten jeho pokoj a náladu som veľmi intenzívne osobne prijímal.

Ďalej som u Peťa obdivoval jeho záujmy a pracovnú energiu. Veď len keď si predstavím, že popri normálnom zamestnaní stačil zverejniť v "Malokarpatskom Diaľkoplaze" spústu rôznych príspevkov, evidovať a pripraviť rozhovory s jubilantami, vyjednával, resp. lepšie povedané bojoval s ochranármi i s telovýchovnými funkcionármi a samotné organizovanie niektorých diaľkových pochodov. Mal mnoho námetov, ktoré spravidla vždy dotiahol do úspešného konca.

Spomínam si, keď asi pred 3 - 4 rokmi mi prezradil, že uvažuje zorganizovať pochod z Trnavy na Olymp. Priznal sa, že má problémy so zháňaním máp kadiaľ by trasa mala viesť. Ja som mu vtedy - viac menej s vtipom - navrhoval, že keď už by sa malo štartovať z Trnavy, t.j. zo slovenského Ríma, či by nebolo symbolickejšie putovať napr. do Mekky. Žartovne sme usúdili, že tých problémov by bolo ešte viac. Ale Peťo si svoj sen splnil a na Olymp sa vyšplhal i keď peši až z Trnavy určite nešiel.

Ja som sa s Peťom každoročne občas stretával na niektorých peších akciách v Malých Karpatoch. Po takom stretnutí mi vždy dodal náladu. Čo bolo ale zaujímavé, že spravidla som ho vždy stretol v protismere. Keď to bolo prvýkrát, myslel som, že asi idem blbo. Ale neskôr som zistil, že aj on aj ja ideme vždy správnym smerom. Rozdiel bol len v tom, že v cieli bol on vždy dávno predo mnou. Jedinečne sa vyznal v topografii Malých Karpát.

Prevažnú časť z 37-mych ročníkov Trnavskej stovky kočíroval Peter a musíme uznať, že úspešne. Dotiahol to na Slovensku na nevídanú úroveň. Veď počet účastníkov (a hlavne mladých) sa v posledných rokoch neustále zvyšoval i keď počasie nebolo vždy najideálnejšie. Tohto roku sa tejto akcie zúčastnilo vyše 4 a pol stovky (v minulom roku takmer 4 stovky) a z nich vždy okolo 40 až 50 percent absolvovalo najdlhšiu trasu, t.j. z Bratislavy do Brezovej.

Som pevne presvedčený, že táto akcia bude úspešne pokračovať i v ďalších rokoch už aj z vďaky Petrovi za tú doterajšiu jeho starosť a námahu. Peťo si minimálne takú pamiatku zaslúži.

Ja osobne cítim, že mi bude dosť dlho trvať, pokiaľ si zvyknem na realitu, že už Peťa na túre v Malých Karpatoch nebudem môcť stretnúť - v protismere.

Ondrej Rím

Spomienka na zosnulého kamaráta turistiky
Petra Minárika

Sám neviem, čo mám teraz napísať. Tento pocit som zažil pri rozlúčke s Karolom Tauberom, ktorý tiež navždy od nás odišiel. Karol nás trocha tak na túto chvíľu pomaličky pripravoval, keďže medzi nás kvôli svojmu zdravotnému stavu nechodil. U Teba, Peťo, je to oveľa horšia správa. Bol si plný života, elánu a optimizmu. Životných plánov do buducnosti. Zostal som v šoku stáť, keď táto smutná správa mi prišla e-mailom od Kurta Holma. Ľudko Bahuro a Boris Ottmar mi túto hroznú správu potvrdili. Dlho som tomu nechcel uveriť, že náš patrón malokarpatskej turistiky odišiel tam, odktiaľ sa nevracia. Na rad prišli spomienky na Peťa. V tú noc som sa prehádzoval v posteli a myslel na Peťa. Ako som ho spoznal ako organizátora turistických pochodov, kamaráta, ktorý nás ako mladších veľa naučil. Hlavne s ním bola veľká sranda, keďže mal veľmi veľký zmysel pre humor a srandu. Hlavne na Vianočných pochodoch do Trnavy, ktoré sa vďaka nemu stali tradíciou na konci roka. Trnavská stovka, to bez Teba, Peťo, jednoducho nešlo. Priznám, koľkokrát som na Teba, Peťo, aj zanadával, keď bola na Dobrej Vode zatvorená krčma. V cieli si nás čakal, aj si nám nalial zaslúžený štamprlík. Hlavne vďaka Tebe sa tento pochod stal najlepším v malokarpatskej oblasti. Spomínam na prvý ročník novembrového pochodu Orešanský botocross, vďaka Tvojmu dobrému nápadu sme hľadali neznačkové kopce v našich Karpatoch. Mnohokrát sme pobludili a zahrešili. Na Tvoje letné dovolenkové pochody priateľov piva. Na týchto akciách nás čakala veľká sranda a dobrá nálada. Zimná Čierna skala tiež nám poriadne preverila našu turistickú zdatnosť. Tvoj nápad s vrcholovu knihou na krásnej veľkofatranskej Ostrej bol tiež veľmi krásny. Tvoje rozprávania o meste Trnava boli tiež veľmi krásne a zaujímavé. Určite nezabudnuteľnou spomienkou na Teba zostane posledný májový pochod Kade nás nohy neviedli. Kde si sa ako pán turista trocha pomýlil v orientácii a my sme išli za Tebou. Ako si ma prehovoril na brod cez Rudavu za Sološnicou, keďže som mal obavy prejsť cez spadnuté konáre. To bol s Tebou posledný pochod, kde som s Tebou šlapal. Vtedy som vlastne dostal posledné fotky od Teba. Keď som bol teraz v auguste na turistickom pochode v Doľanoch, jednoducho si tam nebol. Viem, že si tam pravidelne chodil. Chýbal si tam nielen mne, celej našej turistickej partii. Veď si aj bol hlavným redaktorom nášho turistického časopisu Malokarpatský Diaľkoplaz. Teraz mám pocit, že všetci stojíme pred výzvou ako ďalej pokračovať. Ale Ty si nám vlastne ukázal cestu. Bol si medzi prvými malokarpatskými diaľkoplazeckými ťahúnmi. Stojíme pred križovatkou, ako ďalej v Tvojej začatej ceste pokračovať. Prosim Ťa, drž nám tam hore palce, aby sme v Tvojom turistickom diele dokázali pokračovať aspoň tak dobre, ako si to robil Ty. Maj sa tam hore pekne a pozeraj na nás tam dole. Naša turistická banda bude pozerať po Tebe, či náhodou sa nestane malý zázrak a nevyjdeš spoza stromu a neprehovoríš na nás Tvojím priateľským humorom. Povieš nám, ,,Chalani, poďme na pivo”. Peťo, bolo by to naozaj tak krásne, keby sa to tak stalo. Maj sa krásne!

Tvoj turistický kamarát Jozef Novák

Spomienka na Petra

Ťažko sa mi hľadajú slová pri písaní týchto riadkov. Veď Peter bol nielen mojím partnerom na desiatkach diaľkových pochodov, ale i 36 rokov bezprostredným susedom v trnavskom paneláku. Presne 21.10.1978 sme spolu absolvovali VI. ročník diaľkový pochod Jesenným Považským Inovcom v Piešťanoch. Bol to Petrov prvý diaľkový pochod, na ktorý často spomínal, pretože po ňom mal chvíľu problémy s kolenom. Potom nasledovali ďalšie pochody a rôzne iné turistické podujatia, ako bolo napríklad niekoľko ročníkov Silvestrovského výstupu na Marhát alebo tradičný Výstup na Ostrú vo Veľkej Fatre. Musím zdôrazniť aj jeho snahu osobne organizovať niekoľko pochodov v okolí Trnavy, ktoré sa stali v priebehu pár rokov veľmi populárnymi. Určite mnohí z nás majú nezabudnuteľné zážitky či už z pochodu "Kade nás nohy ešte neviedli", z novembrového "Botocrossu" alebo už z legendárnej Trnavskej stovky.

Široká rodina diaľkoplazov na Teba nikdy nezabudne a ver mi, že mi budú chýbať aj Tvoje topánky, ktoré si mával po pochode pred dverami.

Peter Bada

Na pamiatku Petra Minárika...

Je skoré zimné ráno. Pozerám sa z okna, v slabom svetle pouličných lámp sa mihajú mokré snehové vločky a počujem zvuk nepríjemného severáka. Nič sa nedá robiť, musím ísť, dnes je “Dorota”, mám službu na Pánovej lúke a potom sa budem dusiť v zafajčenej krčme. Nemôžem reptať, kamaráti pomáhajú zachrániť tento pochod, na ktorom “držím” dve kontroly, no jeho garantkou, ani oficiálne, ani fakticky, som nikdy nebola.

No tak, Jana, teraz ruku na srdce, čo by si robila, keby si mala zorganizovať Trnavskú stovku, významný diaľkový pochod, až medzinárodného dosahu a dlhoročnej tradície? V žiadnom prípade nemám na to, aby som nahradila Petra Minárika. Veď tento človek, okrem bežných náležitostí (príprava prezentačných lístkov, propozícií a diplomov), musel zvládnuť obsadenie “živých” kontrol, zabezpečiť možnosti občerstvenia účastníkov v neskorých nočných hodinách a v cieli im pripraviť aspoň aký-taký komfort, kedysi v miestnej krčme v Brezovej pod Bradlom, neskôr v miestnej škole. Obdivujem ho, že bol ochotný zobrať tento pochod na svoje plecia so svojími snaživými spoluorganizátormi, keď bol na “spadnutie”, teda “zdedil” ho po trnavskej horolezeckej organizácii. Pamätám si ho usmiateho v “roji” nadšených mladých účastníkov i optimistických seniorov. Podobne ich vítal aj v “cieľovej stanici”, blahoželal im a pre každého mal milé slovo. Čo viem, na tejto akcii mával minimálne 100 ľudí, niekedy ich bolo 300 až 400.

Ja som sa Trnavskej stovky zúčastnila niekoľkokrát. V tomto roku som na nej nebola, mala som menšie zdravotné problémy. Možno sa vytrénujem tak, aby som ju prešla, no po jej absolvovaní si ruku s Petrom Minárikom už nepodám. A to bolí...

Jana Obdržálková

Moja spomienka na Nestora Petra Minárika

Smútok v duši, množstvo spomienok na spoločné akcie a tajne dúfam, že sa tam hore spolu s Ivanom K. nebudú potmehúdsky usmievať, že som sa pokladal a stále pokladám za ich priateľa. Veď kto vie, možno im chýba tretí do pekelného mariáša. A jeden nikdy nevie...

Ludvo Bahurinský

Za Petrom

Bolo to už dávno. Stretli sme sa 9. septembra 1989 na XII. ročníku Pochodu mieru, ktorý poriadala TJ Slávia Trnava. Nebol som vo forme. Oslavovali sa narodeniny a vypilo sa viac vína. Z Bukovej na Hrubý Kamenec a Brezinky sa kráčalo v pohode. Potom to prišlo. Záruby. Na najvyššom vrchu Malých Karpát som to chcel zabaliť. “Neblázni kamarát”, pristúpil ku mne príjemný, kučeravý mladík, “veď je to len kúsok na Ostrý Kameň a do Hrnčekovej doliny, kde sa osviežime a aj potúžime a do Smoleníc je ako by kameňom dohodil,” nabádal ma Peter. Zaťal som sa a do cieľa som došiel.

Dnes od pochodu uplynulo dvadsaťjeden rokov. Často spomínam na naše prvé stretnutie. Povzbudzoval si ma v tempe a zasvätil do diaľkových pochodov. A predsa som Ti zostal dlžníkom. Vždy si ma nabádal, aby som do Diaľkoplaza pravideľne písal. Nestalo sa tak. Ale napíšem. Verím, že materiál prejde cez nebeskú cenzúru sv. Petra. Myslím na Teba, na Tvoju mravenčiu prácu, ktorú si vykonal pre diaľkové pochody. Ďakujem za seba a nás všetkých.

Milan Kubiš

Petra som poznal veľmi dlho. Prakticky od doby, kedy som začal pravidelne chodiť na diaľkové pochody. Či už to boli pochody, ktoré organizoval Peter, ako sú Orešanský botocross, Zimný prechod Čiernou skalou, Vianočný pochod a najmä Trnavská stovka. Stretávali sme sa aj na ďalších diaľkových pochodoch, ktoré organizovali iné kluby KST, ale aj na pochodoch, ktoré organizovala naša TJ Tesla, aj keď v posledných rokoch to bolo zriedkavejšie. Bol to aktívny turista, funkcionár i organizátor. Všade, kde sa objavil, budil pozornosť nielen tým, že za tie dlhé roky turistickej činnosti bol všeobecne známy, ale aj preto, že tá jeho vitalita sa jednoducho nedala nevidieť. Správu o Petrovej smrti som sa dozvedel v areáli TJ Tesla, kde zhodou okolností bolo viacero známych turistov diaľkoplazov nielen z Bratislavy. Keď Julo Suran oznámil, že práve dostal telefonickú správu o tom, že Peter zomrel na Olympe, spôsobilo to u všetkých prítomných doslova šok. Pravdivosti tejto správy nikto nechcel veriť. Všetci stíchli a aj to vínko, čo sme popíjali, prestalo chutiť. Peter bol človekom, ktorý bude v diaľkoplazeckej turistickej činnosti určite chýbať. Česť jeho pamiatke.

Marián Nižnan

Späť na zoznam MKD 2001-2010