Marec 2009

Došlá pošta

Odkazujem všetkým turistom - diaľkoplazom, že svoje pracovné a iné povinnosti som si zabezpečila tak, aby som v rámci priateľskej zodpovednosti za spoluorganizátorstvo na Trnavskej 100-ke v termíne 6. a 7. júna 2009 na kontrole Tri kamenné kopce - tento rok budem určite na "svojej" kontrole /ak sa nestane, čo minulý rok - náhly "odchod" blízkej osoby - účasť na pohrebe/.

zdraví Beata Mačicová

Máj 2009

Kalendár

6. - 7.6.2009 TRNAVSKÁ STOVKA 36.ročník
(sobota - nedeľa) Klub Trnavských Diaľkoplazov a HO Skoba Trnava

Trasy: 100 km/2800 m, 169 km/3400 m
100 km: Bratislava, hl. žel. st. - Kamzík - Biely Kríž - Tri kamenné kopce - Pezinská Baba - Čermákova lúka - Vápenná - Buková - Dobrá Voda - Brezová pod Bradlom
169 km: pokračovanie z Brezovej pod Bradlom: Myjava - vrch slobodných - Veľká Javorina - Mikulčin vrch - Kykula - Trenčín, žel.st.
Štart: Bratislava, hl. žel. st. (pod schodami, Žabotova ul.), 6.00 - 8.00 h
Cieľ: 100 km: Brezová pod Bradlom, 7.9.2009 do 8.00 h
169 km: Trenčín, žel.st., 7.9.2009 do 24.00 h
Štartovné: 1 EURO
Iné: akcia je zaradená do plnenia Malokarpatský superdiaľkoplaz (MKSD) a Slovenský superdiaľkoplaz (SSD)
Vedúci podujatia: Ing.Peter Minárik, Čajkovského 40, 917 08 Trnava
tel.: 0911-550 921, e-mail: mkd.minarik[zavináč]gmail.com

Pozvánka na Trnavskú stovku

Už za jedno EURO sa môžete zúčastniť v prvú júnovú sobotu 36. ročníka najslávnejšieho diaľkového pochodu na území Slovenska. O T -100 toho bolo už povedané veľmi veľa, preto by som veľmi rád pozval všetkých milovníkov prírody a dlhých turistických pochodov na túto

ojedinelú akciu osobne. Kto ešte nepozná tento pochod tak si môže prečítať všetky detaily v údajoch na konci MKD.

Novinka:

Pre tento ročník sme zabezpečili v cieli ubytovanie v "turistickej cene" 5 Euro za osobu a noc.

Prajem Vám len dobré počasie a ešte lepšiu náladu, čo je základný predpoklad úspešného dokončenia pochodu. Na trnavskú 100 a nikdy inak.

PS:
Na záver chcel by som informovať všetkých stovkárov, ktorí sledujú koľko kto prešiel stoviek, že nakoľko sa jedná už o 36. ročník, prestávam sledovať túto kategóriu, lebo množstvo "účinkujúcich" , ktorých bolo doteraz vyše 6200 je mimo mojich možností sledovania a spracovania... . Ponechávam to na samotných diaľkoplazov.

Samozrejme, že tak ako doteraz, všetky informácie o počte štartujúcich, počte v cieli, najstarší, najmladší, najvzdialenejší a podobné "klebety" a "klebietky" budú aj naďalej vychádzať na stránkach MKD, kde si ich môžete prečítať, skontrolovať resp. pridať tú svoju...

Trnava, máj 2009, hlavný organizátor T -100, Peter Minárik

Jun 2009

Šoky na T100

Tohto roku som na Trnavskej stovke zažil niekoľko mierne šokujúcich zážitkov. Hneď na štarte mnou zamával dlhý rad čakajúcich na registráciu. Ešteže medzi nimi bolo aj veľa mladých a pekných dievčat. Myslím, že mládež veľmi silne prevažovala nad "starou gardou", čo je pozitívny fakt do budúcnosti. Ďalší šok bol na prvej kontrole na Bielom kríži – pri pohľade na dlhý rad čakajúcich na pečiatku som dlho nemohol uveriť vlastným očiam. Jožo búchal pečiatky, ale aj tak to išlo pomaly.

Ďalej sa išlo v pohode, s Milanom sme sa v pohode dostali po Brezinky a tam sme zbadali približujúce sa čierne mračná a počuli hrmenie. Do krčmy na Bukovej sme vbehli 2 sekundy pred prietržou mračien. Našťastie lejak ustal skôr ako som dojedol výborný guláš. Hneď sme vyrazili ďalej. Párkrát pomrholilo, raz aj pršalo asi 1 minútu. Do cieľa na Brezovej to už bolo bez problémov, únava bola samozrejmá.

V cieli na Brezovej som z množstva mladých a pekných dievčat na štarte videl len 3, možno ďalšie došli až po mojom odchode. Tu už prevaha mládeže nad "starou gardou" nebola výrazná. Dúfam, že Minárik spraví štatistiku aj podľa veku.

Posledný šok ma čakal v nedeľu, keď som sa v správach dozvedel, že cez Záhorie prešla mimoriadne silná búrka, ktorá si vyžiadala aj ľudský život. Mňa našťastie vôbec nezasiahla, aj keď som od nej bol len pár kilometrov.

Vlado Chrapčiak

Júl 2009

36.ročník Trnavskej stovky v číslach:

Počet štartujúcich z Bratislavy: 384 turistov

Počet štartujúcich z Bukovej a Smoleníc: 6 turistov

Celkový počet štartujúcich na T -100: 390 turistov

Najmladší turista na štarte T-100:

• Michaela Schwarzová, nar. 23.11.2007, Bratislava, už druhýkrát na štarte

Najmladší turista, ktorý prišiel do Brezovej:

• Augustín Juraj, 1990, Vieska nad Žitavou

• Kincel Pavel, 1990, Belá Dulice

Najstarší turista na štarte T-100:

• Ondrej Rím, nar.1930, Bratislava

Najstarší turista, ktorý prišiel do Brezovej:

• Ondrej Rím, 1930, Bratislava

Najvzdialenejší účastník Slovensko:

• Petrovský Marek, 1987, Prešov

Najvzdialenejší účastník – zahraničie:

• manželia Renáta a Jiří Hofman z Prahy

Najmladšia žena v cieli Brezovej:

• už po druhýkrát Viola Ternényová, nar. 27.júna 1988

Vekový rozdiel medzi najmladším a najstarším zúčastneným turistom T-100 bol 77 rokov!!!

Do cieľa prišlo len 6 cykloturistov !!!

Na najdlhšiu trasu do Trenčína /169 km/ sa vybrali traja turisti:

1. Martin Divko z Tomášova, 1974, /skončil na Veľkej Javorine/
2. Attila Korčok z Bratislavy, 1941, /prišiel do Trenčína v pondelok 0,25 h/
3. Karol Šulek z Trnavy, 1950, /prišiel do TN v nedeľu večer o 19,45 h/

Traja najrýchlejší v cieli prešli trasu za:

1. Mráz René za 13,10 h
2. Švancár Vlado za 13,15 h
3. Cisár Vlado za 13,16 h

• Padol rekord v počte účastníkov Trnavskej stovky – Tento rok v 36. ročníku štartovalo z Bratislavy 384 turistov /ďalší 6 štartovali z Bukovej/, čiže celkom 390 ľudí. Doteraz najviac účastníkov bolo na desiatom ročníku v roku 1982 – 332 turistov.

• Posledných minimálne 15 rokov bola vždy počas trvania T-100 búrka, a to nie hocijaká. Tak tomu bolo aj v tomto ročníku. Tých rýchlejších to nechytilo, horšie to mali "bežní" stovkári. Takú prietrž mračien nezažili od minulého ročníka stovky. Zachytila úsek od Breziniek cez Bukovú, Rakovú, Mihalinovú, Dobrú Vodu, Brezovú a hlavne Myjavu. Takže už teraz môžeme predpovedať, že počas budúceho 37. ročníka Trnavskej stovky určite na trase nejaká tá búrka bude.

• Ondrej Rím sa viezol po prvýkrát autom /ale z cieľa domov/, doteraz chodil peši naspäť po trase.

• Buková – nakoľko 6.6.2009 bol deň Eurovolieb, osem turistov sa rozhodlo, že si splní svoju povinnosť na Bukovej a išlo tu voliť. Koho, to neprezradili.

Trnavská stovka je posledné dobrodružstvo na území Malých Karpát a okolia. Cieľ je prakticky celú noc bez akéhokoľvek spojenia, ste tu odrezaní od sveta. Čo si nezabezpečíte, to nemáte. Musíte sa sami postarať o seba. Prepočítať si kam si ešte trúfate dôjsť a brať do úvahy aj tú skutočnosť, čo keby sa niečo stalo. Navyše na mnohých miestach v okolí Dobrej Vody nie je žiadny mobilný signál. Takže divočina prvého stupňa.

Mailové správy

Ahoj,

tak sa hlási štartovné číslo 63. Trenčín odolal mojej snahe. Skončil som v tom veľkom blate na Veľkej Javorine, cez to som sa ešte dostal, ale na Holubyho chate o 3.00 bol môj koniec. Aj tak dík a teším sa na ďalšiu stovku!

Miroslav Divko

Ahoj Peter,

hlásim, že som šťastne ukončil najdlhšiu trasu Trnavskej stovky do Trenčína. /169 km/. Trvalo mi to 37,5 hodiny. V Trenčíne u výpravcu som sa hlásil presne o 19.45 h. S božou pomocou som prekonal všetky blatové nástrahy na Veľkej Javorine. Už som videl v horách všeličo, ale to blato tam prekonalo všetko. Zdravím všetkých diaľkoplazov

Karol Šulek, Trnava

Dobrý deň,

chcel by som sa opýtať, či by bolo možné zistiť mená a adresy účastníkov Trnavskej stovky, ktorí sú z Dubnice nad Váhom. Dnes som sa dozvedel, že tam boli minimálne dvaja od nás. Bol by som vďačný za ochotu, nech nemusím ísť budúci rok opäť sám. A ešte som sa dozvedel, že uverejňujete zoznam úspešných stovkárov, ktorí tento pochod dokončili. Kde sa o tom môžem informovať?

Dubnica nad Váhom, Peter Landsfeld

Ahoj Peter,

konečne po dlhšej dobe sa mi podarila prejsť predĺžená T-100 až do Trenčína a konečne zisťujem, že mám aj nohy /unavené/.

Asi budem musieť častejšie absolvovať tú T-100 až do Trenčína. No ľahké to nebolo. V Myjave ma prekvapilo bahno po ceste a chodníkoch. Problém s pečiatkou som mal na Mikulčinom vrchu. Bývalá vyhoretá chata je už prestavaná na "Penzión Patrik".

Už príchod k nej neveštil nič dobré. "Soukromní pozemek pouze pro ubytované hosty" hlásal nápis pred chatou, penziónom. Napriek tomu idem ku dverám, reku skúsim zazvoniť. Všelijaké gombičky, číslice napojené na políciu. Už to chcem vzdať, keď vtom sa otvoria dvere a v nich sa objaví prísna tvár /asi Patrik/ a ešte prísnejší hlas "co si přejete?" A já s nevinnou tvárou "Prosím si nejaké razítko na kartu". "No jó, my takové věci nemáme", ešte raz zopakuje a zabuchne dvere. Už som mu ani nestačil povedať "chudáku Patriku, to vás tá kríza tak kvárí, mohli ste mi dať aspoň nejaké zemiakové razítko..."

Asi sa nechcel baviť so zablateným vandrákom. No asi som vypadal hrozne.

Mrmlajúc naštvaný idem ďalej. Až dole pri leteckom pomníčku si spomeniem, že na horskej chate ZEVETA by ma iste neodmietli, ale to sa mi už nechce šlapať naspäť hore. Únava sa už dosť hlásila. Našťastie ospalosť na trase som si ustrážil /nie ako vlani, keď ma Jožo Rosina našiel spať/, ale v Drietome som si už musel trocha zdriemnuť. To ma ale stálo malé zmeškanie, a tak príchod na železničnú stanicu v Trenčíne bol až po polnoci /0,25 h/.

U pokladníčky som mal ešte malý problém, že majú zákaz dávať pečiatku na súkromné účely. Ale veď doteraz vždy ochotne dali. Hovorím jej, tak idem za náčelníkom, on mi ju určite dá. Až potom zmäkla a váhavo mi kontrolnú kartu oštemplila. Takto som teda dokončil predĺženú Trnavskú stovku. Dnes už mám tri dni po pochode, únava odchádza, hor sa teda na ďalšie diaľkové pochody !!!

Horám, diaľkam a predĺženej Trnavskej stovke Zdar!

Bratislava, 9.9.2009, Attila Korčok

Bleskový rozhovor Martinom Marušičom
účastníkom 36.ročníka T-100

1.za MKD Peter Minárik: - Čo sa stalo s Martinom Marušicom, že nedošiel do cieľa tohtoročnej stovky?

Martin Marušic: - Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Kúsok pred Amonovou lúkou som zle stúpil a vytkol som si členok. Potom som bol rád, že som asi za tri hodiny docupkal do Plaveckého Podhradia, kde som skončil. Inak som dosť dlho pred T-100 uvažoval, či zobrať vibramy alebo tenisky, lebo na asfaltovú cestu nie sú dobré vibramy a do ťažších terénov zase tenisky. Na budúci rok v tom budem mať jasno.

2.MKD: - Martin, vidím, že máš stále tie začiatočnícke dilemy, "čo na seba a čo do seba". Pokiaľ sa týka obuvi, mohol si si všimnúť, že na T-100 sa nosí na nohách či oblečení všetko možné. Ale vždy sa jedná o to, aby sa dotyčný cítil v tom pohodlne. Nikdy, ak chceš uspieť, nemôžeš dať na radu druhého. Napríklad počas dlhých rokov organizovania T-100 sme si robili rozbor čo majú na sebe a v čom sú obutí stovkári. Obutie bolo na prekvapenie najviac rozdielne. Od klasických "futbalových štuplákov", v čom napríklad Sveťo Krno chodil desaťročia, až po bežné pracovné "bagandže". A to hovorím o stovkároch, ktorí pravidelne a bez veľkých problémov prichádzali minimálne do Brezovej. Nuž, skús v budúcom 37. ročníku nedať na rady druhého a prísť na štart v tom, v čom sa dobre cítiš. Nepozeraj na značku, Trnavská stovka nie je prehliadka najnovších modelov, ak aj, tak len po maximálne 36 km. Bacha, "Chlieb sa láme" až na Vápennej. Neodradí ťa tento tohoročný "neúspech" do ďalších štartov na T-100 ???

Martin Marušic: - Určite nie! Skôr vyhecuje k ďalším špekuláciam ako ju "zdolať".

3.MKD: - Ako si videl priebeh Trnavskej stovky svojimi očami?

Martin Marušic: - Poviem ti zaujímavosť. Dvaja neznámi turisti ma zastavili a spýtali sa ma, či som to ja, čo na internete popísal minulý ročník. Tak vidíš, už som "internetová hviezda". Stretol som sa s niektorými turistami, s ktorými som išiel aj minulý rok, a pamätal som si ich, aj oni mňa. Ale čo ma prekvapilo, bola tá búrka, ktorá sa strhla. V médiach hlásili, že to malo byť len "miestami dážď" a ona prišla povodeň. A ešte jedno ponaučenie. Ak chcem zdolať Trnavskú stovku, tak na budúci rok musím viac trénovať

S pozdravom pekného dňa Martin Marušic, 18.6.2009

Trnavská stovka 2009 keď prúser, tak poriadny

Slovo na úvod

Keď povesť letí svetom a Vám nedá pokoja až pokiaľ sa rozhodnete prísť veci na koreň. Nadýchať sa tej aury, ktorú varia v kuchyni Trnavskej stovky už 36 rokov. Čo sú to za ľudia a o čo tu vlastne ide? To som zisťoval na vlastnej koži 6. júna 2009.

Trnavská stovka – zlatý plod slovenského stromu turistiky

Vo svojej turistickej kariére som si stanovil 2 absolútne vrcholy. Cestu hrdinov SNP a Trnavskú stovku. Prvý ma už ovenčil v lete minulého roku, ten druhý mal prísť v sobotu 6.júna 2009.

Ešte sú nejaké dva týždne do štartu 36.ročníka Trnavskej stovky a vnútorný hlas mi donekonečna opakuje, že by som sa mal konečne ísť niekam rozhýbať, avšak neustále to odkladám na zajtra. Hlavne preto, že naposledy som bol poriadne vonku v septembri!!!

Piatok, deň pred štartom, je mojím posledným zúfalým nápadom, aj keď skôr na smiech ako na osoh, cesta peši z práce v starom meste domov, do Petržalky. No nič, nie som predsa holá riť, hovorím si. Bude to síce bez prípravy trochu viac bolieť, ale možnosť nedať dole stovku si vôbec nepripúšťam.

Budík zvoní ráno o piatej, dám si sprchu a upaľujem ešte do Tesca nakúpiť nejakú poživeň a hlavne zháňam po regáli s Deli Guaranou. Kúpim si 6 kúskov a makám na 93-ku. Ivo už čaká na hlavnej stanici a medzitým nás zaregistruje.

Výber ľudí je tu naozaj široký. Prišli skutoční makači, ktorí majú oddrvené tisícky kilometrov, presne takí, o ktorých som kedysi čítal knižky ako dobývali svet vo flanelových košeliach a Malú Fatru zo Suchého na Veľký Rozsutec, prebehnú na štyri kroky. Prišli i sviatoční turisti s menšími cieľmi, ako dôjsť na Brezovú, možno len skúsiť svoje možnosti, vyjsť si s partiou von alebo podobne ako ja, zaradiť sa aspoň na chvíľu k turistickej smotánke a nadýchať sa tejto výnimočnej atmosféry. Na stanici si spravíme úvodnú fotečku a o 6,30 prvým krokom otvárame Pandorinu skrinku. Ako mi vravel Vlado na Trnavskej stovke, musíš drviť na push the tempo stále. Berieme si teda jeho slová k srdcu a s Ivom sme nasadili naozaj vysoko. Kopec ľudí obiehame bez nejakých komplikácii, sme na prvom check pointe – Biely Kríž - a tu nás na nemilé prekvapenie čaká rad na pečiatky. No nič, aspoň sa najeme, dáme si kofolku a prehodíme zopár slov s ešte čerstvými a vyškerenými účastníkmi. Za mnou stojí v rade "Pán turista" – stará škola, a tak debatujeme, že kedysi drvili až do Trenčína. Neuveriteľné. Tu sa kvôli rade zdržíme asi 15 minút a začíname nakladať ďalej.

Po 30 kilákoch zisťujem, že tých 30 kilákov na stovečke je 2 krát ťažších ako 30 kilometrová bežná túrička. Tu nie je čas na žiadne odpočinky, ležanie na tráve, popapkávanie ani voľné tempo chôdze. O kondíciu obavy nemám. Síce nemám toho mnoho natrénované, ale viem, že sa môžem spoľahnúť na pevnú vôľu. Veľká chyba vo výpočte. Kondíciu síce nahrádzam špičkovým výrobkom Deli Guarama, ale po čase a hlavne po bežeckých zostupoch dole z kopcov začínam pociťovať zhruba na 30 kometri kolená. A keď už začínam pociťovať, je jasné, že o takých desať kilometrov ich už budem cítiť poriadne. V štvrtej desiatke km prežívam prakticky celý čas krízu. Bolí ma totálne chodidlo, keď idem do kopca, po rovinke šľachy z druhej strany kolien a cestou dole z kopca nemôžem kvôli kolenu skoro vôbec zohnúť ľavú nohu. Sakra... Pred Sološníckou dolinou obieham chalaniska, ktorý je na tom podobne. Už má nohu ofačovanú a hovorí, že v Sološníckej doline končí. Ja som tiež na mraky. Dole ma už čaká Ivo.

Nakoniec sa rozhodnem výjsť ešte aspoň na Veľkú Vápennú. Predsa len, ak by som skončil ešte pred najvyšším vrcholom, ráno by som sa nemohol pozrieť do zrkadla. To za žiadnych okolností nedopustím. Dole pod vrcholom Vápennej, na Mesačnej lúke, si dočapujeme vodu, chvíľku pauzujeme, obieha nás Sveťo Krno, a tak spoločne pokračujeme ďalej. Na prekvapenie ma nič nebolí... tak to naozaj nechápem. Chcel som si zaklopať na drevo, ale našiel som len dvojročný stromček javora, tak zaklopem naň. Chyba! Pri zaujímavej debate so Sveťom mi opäť začína svietiť kontrolka. Ivo sa nám stráca z dohľadu a my sa tak zakecáme, že ani neviem kade sme šli, a už sme boli na Mon Repose.

Pri Bukovej sa schádza z červenej značky na zelenú značku, na asfalt. Tá asfaltka, aj keď je to zopár kilometrov, bude moja smrť, napokon ako vždy v mojom prípade. Po asfalte teda pokračujem, keď sa dvíha vietor a z ľavej strany ženie poriadne búrkové mraky. Stretáme, dobiehame Sveťa kŕmiaceho sa čerešňami, ktorý nám medzitým odbehol. Ponúka nás, no ja radšej kvôli blížiacej sa búrke zaradím 5. rýchlostný stupeň a čakám kedy mi nejakú časť nohy odvalí. Míňame jedného borca, ktorého výraz tváre hovorí za všetko, vlastne už asi dávno rezignoval a nohy prekladá ako metrovicu. Príliš sa naňho nepozerám, lebo sám by som nechcel, aby ma niekto videl v takom stave. To však ešte netuším, že sa to za 20 minút stane realitou. Aj tak teraz makám ako sviňa, tempo mám zhruba rovnaké ako na prvých 5 kilometroch a tak nechcem vyzerať, že sa povyšujem. Stretáme chalanov s občerstvením a borovičkou. Schmatnem horalku, poďakujem a makám ďalej. Vietor sa dvihol už ozaj poriadny a prináša so sebou prvé kvapky... Ak stihnem prísť na Bukovú pred búrkou, možno sa ešte pokúsim aspoň o Dobrú Vodu. Začína však liať, vyťahujem pršiplášť a makám ďalej. Obloha sa však v sekunde vyliala ako keď otočíte vaňu hore dnom. Krúpy mi bubnujú po hlave a chrbte a ja viem, že je koniec. Za chvíľočku mám o desať kilo viac, plný ruksak vody a každá topánka má hádam 5 kilo. V momente sa mi otlaky roztrieskajú na kašu. Ako som začínal byť pred búrkou optimista, teraz po nej sa situácia radikálne mení. Nemám silu už ďalej pokračovať, prekladať nohami stratilo pre mňa zmysel. Rozmýšľam, že si sadnem na tú cestu, po ktorej sa valí 10 cm potok a počkám čo sa bude diať, hádam ma zajtra nájdu. Nemám najmenšiu chuť prejsť tých pár sto metrov do šenku. Prežívam najhoršie chvíle môjho "turistického" života. Sínusoida energie a pohody dosiahla absolútne dno. Kráčam zlomený ako vzduchovka, no pred šenkom sa trocha narovnám a rezkejšie vykročím. Nechcem aby bolo vidieť, že som porazený ... na nulu. V šenku ma čakajú trnaváci a Ivo.

Oznamujem im, že končím na 65 kilometri. Napokon chcel som pôvodne skončiť kvôli kolenu v Sološníckej doline, tak som sa ešte hádam trochu zmohol. Dám si gulášik pomrkávam po krásnej blonďatej dievčine – čašníčke, ktorá mi dvíha náladu...

Za chvíľu mi je opäť fajn, ale ďalej nejdem. Chalani vypísali odmenu, že ak pôjdem ďalej, v cieli mi vyplatia odmenu 20 Euro. To však odmietam tiež. Nechám Ivovi čelovku a chlebík čo mi zostal, poprajem im veľa šťastia a rozlúčime sa...

Noc trávim u kamaráta v Priepasnom. Nemôžem spať. Rozmýšľam kde sa to posralo. Aj keď som sa na Bukovej zaprisahal, že nikdy viac už žiadna stovka nebude, o 5 hodín po teplej sprche bolo všetko inak. Stovka mi hodila rukavicu rovno do tváre a ja sa už teším na prvú júnovú sobotu roku 2010, keď tú výzvu prijmem. Aj keď sa teraz nemôžem ani postaviť.

Z vedľajšej miestnosti mi zapípa mobil. Ivo mi píše SMSku. Je už na Brezovej, ale na prvý raz nenašiel cieľ. Pizdy, je to možné? Som nasratý aj za Iva.

Celú cestu busom do Blavy rozmýšľam, čo je to Trnavská stovka. Prečo sú ľudia ochotní pre ňu toľko obetovať. Viem jedno.

Trnavská stovka nie je obyčajná túra. Možno práve to všetko, čo jej človek podriadi aby ju "dostal", z nej robí takú váženú akciu. Osudovú akciu. Je to ako zo ženou. Ak som sa rozhodol, že bude mojím životným turistickým vrcholom, je dobré, že nepadla na prvý pokus.

Bratislava, Mišo

Ideme na výlet – Trnavská stovka

Trnavská stovka – 100 km hrebeňom Malých Karpát za 24 hodín... takto ešte Trnavská trinástka – čo je chlastanie piva v trinástich trnavských pajzloch, tak to hej, ale kto kedy počul o Stovke... ale dakto predsa...

Neviem akým riadením osudu sa to stalo, ale do našej rodiny sa kedysi dostal jeden z prvých výtlačkov slávnej Bajovej knihy "Smiech na lane" /s podtitulkom len pre vnútornú potrebu JAMESu/. Nikto z našej rodiny síce nebol horolezec, ale otec mal za spolužiaka tuším niekoho z Bajovej rodiny alebo tak voľáko to muselo byť. Keď som mal asi 5 rokov, toto bola jedna z prvých knižiek čo som si prečítal. A boli tam tie super karikatúry, čo Bajo kreslil o živote horolezca, no na ušúľanie. Jeden z obrázkov, čo mi vtedy vŕtal v hlave bol jeho diplom z podujatia – Trnavská stovka – 100 km po hrebeni Malých Karpát za 24 hodín. Vtedy som to pokladal za ďalšiu "Bajovinu", veď kto by prešiel dnes 100 km peši? Prejsť takú vzdialenosť aj v našej rodinnej "embéčke" pre mňa vtedy znamenalo nekonečne dlhú cestu...

No za pár rôčkov som sa dozvedel, že to nie je žiaden frk, ale skutočné podujatie.

Aj keď nie som zrovna nejaký preborník z oblasti športu, turistika sa mi vždy páčila. A tak po jednom dlhšom, asi 40 km výlete do Modry, som si povedal – vzal to čert, keď som prešiel tých 40 km, tak prejdem aj tých 100 !!! – aj keby ma malo roztrhnúť! Konečne si dokážem, že nie som až taký nadraka športovec. Ale na prvý krok po tomto rozhodnutí bola konštelácia hviezd taká zlá, že som vôbec nebol doma, takže to padlo. No na druhý rok som to už vzal vážne – nastavím si skúšky na skoršie termíny a dôjdem do Bratislavy včas. Nič však nie je jednoduché - skúšku z fyzikály som robil dva dni pred termínom stovky a ďalší deň som cestoval. V autobuse ma ešte stále strašil Caratheodoryho princíp a podobné lahôdky, a tým pádom na prípravu Trnavskej stovky jednoducho nebol čas.

Na ďalší deň som bol v Bratislave skonfrontovaný s faktami – do jediných mojich tenisiek tečie, na sobotu hlásia dážď a vďaka nedostatku času je aj moja kondička naprd. No postavil som sa k tomu s hrdosťou. Topánky som zospodu výdatne naepoxydoval a zvnútra vypolstroval hrubým igelitom. Celé dielko som "zafixoval" kobercovou 5 centimetrov páskou, o ktorej sa vie, že je pri opravovaní lepšia ako Chuch Norris – priam všemocná. Na doktora Iľka v rozhlase som tiež urobil len dlhý nos, lebo na jednej prednáške z inžinierstva som bol presvedčený o tom, že predpovede počasia majú s princípu kvalitu porovnateľnú s horoskopom v magazíne Metro. No a moja kondička – čo už s ňou. Veci dáko už len dopadnú. Pripravil som si veci, dal budík na 4,30 h a šiel spať, nak som aspoň ráno dobre naladený....

Prekvapivo som sa zobudil neveľmi dobre naladený – ale ono to je asi o pol piatej celkom bežné. Na hlavne stanici som našiel inkriminované miesto kde bol štart, vyplnil nejaké lajstrá, zaplatil štartovné a bol som obdarený kartou so štartovým číslom namiesto donedávna bežného receptu do lekárne. Bol som nepríjemne prekvapený pár indivíduami, ktoré na túto bohumilú akciu prišli v maskáčoch a bagandžách. Okolo bola aj kopa ľudí čo nevedeli kam z konopí, lebo boli zelenáči tak ako ja, ale po chvíli hmýrenia som našiel skupinku starších pánov, čo zrejme poznali ten správny smer, lebo sa vydali neomylne okolo Jaskového radu a hurá hore. Horda ľudí dupotala po ulici, ktorá strmo stúpala na Kamzík. Po chvíli sme predbehli kočík, v ktorom dieťa veselo držalo svoje štartové číslo. Starší páni veselo trkotali medzi sebou. Po chvíli som však začul čosi ako: "... nó keď si na tej púšti a držíš sa vpravo, Kilimandžáro neminieš... Ja som tam bol pred tými xx rokmi a mali sme xy nosičov, bolo to tak akurát..."

Skrslo vo mne nepríjemné podozrenie a radšej som zahol po značke, zatiaľ čo táto skupinka si to rezala im dobre známymi skratkami. Hore na Kamzíku sa človek mohol konečne rozhliadnuť - odtiaľto až po Pezinskú Babu som mal trasu prechodenú. Pri východe na jednu z blízkych lúk som si nostalgicky zaspomínal na akcie typu "víno – ženy – spev", ktoré sa tu konali počas mojich študijných rokov. A šlo sa ďalej.

Rozveselil ma obrázok potiacich sa holohlavých – priateľov kanád, ktorí funeli pod svojimi nafutrovanými ruksakmi. Jeden z nich sa so strápenou tvárou opieral o plôtik a vyzúval si bagandžu, vyberajúc z nej strápenú nohu. No veru neviem, jak ďaleko títo národniari došli. Moje boty zatiaľ prežili úspešne aj krst z vyvieračiek, čo sa drali na povrch cez asfalt na ceste. Dobehol som akúsi partičku, čo usilovne napredovala s paličkami na chodenie. Pripojil som sa k ich rozhovoru o energetických nápojoch. Špeciálne na túto túru som si totiž po prvý raz v živote kúpil takýto skvelý výrobok. V našej delvíte mali široký výber – opustil som tradičné tituly: Red Bull – možno dáva krídla, ale ja sa trepať toho dňa nepotrebujem, IzoStár mi znel moc ošúchane a o Erektuse pomlčím... Zostali dva nápoje – s morbídnou radosťou som si všimol tituly – Kamikadze a Hazard. Človeče, kto robí marketing takýmto zázrakom, lepšie meno ozaj nemohli vymyslieť. Keďže to krásne zodpovedalo tomu, čo idem urobiť a navyše cena bola extra nízka – kúpil som si Hazard a pomyslel som si, že čo by mi asi povedal prof.Kodíček na tento výber /jak můžete pít takový svinstvo, to bych vám měl sebrat tu zkoušku z biochémie II, vždyť jste se nic nenaučil. Měl jste si koupit pívo 12-ku, to mě vzpruží vždycky,.../

Chlapík, čo mal záujem o energo nápoje, bol voľajaký moravák, ktorý na podobné atrakcie na Morave chodil častejšie. Fajne sme si pokecali o českej kinematografii a prišla prvá zastávka na Bielom Kríži. Tu odpadla časť tiež turistov, ktorí sa nechali zlákať nápojovým lístkom v podniku s poetickým názvom "Včelín". Ja som si to veru odpustil a využil som intimitu kríčkov za smetiakom a pokračoval ďalej. Na cestu sa šírila známa vôňa a spoza ohrady na nás mrkli divé svine, ktoré boli výdatne zásobené pomyjami. Ani prasa u strýka sa tak dobre nemalo, ako tieto tu. Po pár chvíľach som dorazil na sedlo Tri Kamenné kopce. Stále bolo pod mrakom a začalo byť ešte teplejšie, a tak som si výraznejšie upil z mitickej, čo som si niesol. Vyvážený pomer Ca – Ku – Mg. To by prof. Kodíček zaplesal. Na úzkej ceste ma skoro zašli cyklisti, ktorí sa ešte tvárili urazene, keď som na nich zazeral. Zo srdca som im želal, aby namiesto tých desať tisícových bicyklov šli na mojej favoritke, ktorá ešte k tomu aj slabo brzdí a nefunguje jej zvonček. Na Pezinskej Babe bolo všetko pozatvárané, a tak som sa obslúžil z vlastných zásob – horalkou, ktorú som zajedal várovou čokoládou Figaro – ultimátna energetická bomba.

Za Babou začal byť terén zaujímavejší – ľudia sa plazili hore po svahoch, čo lemovali stúpanie na Čermák. Začal som už cítiť nohy, tak som sa posadil na zadnicu a pozoroval kontrolu. Kontrolór tu bol nejaký chlapík oblečený ako dáky nóbl bajker a znudene sedel nad papiermi. Našťastie som vedel, že sa treba informovať na obchádzku Taricových skál, tak poinformovaný a oddýchnutý som sa vydal ďalej. Do bývalej mitickej som napustil pramenitú vodu z Čermáka a nasypal som dnu podozrivý žltý prášok, čo som si kúpil ešte pred iným výletom za onoho času. Stál 1,5 Kč. Syntheto – Citrón, hmmm... Po nasypaní do fľaše to vôbec nešumelo, čo vo mne ešte viac utvrdilo pochybnosti. Neopakovateľný chuťový zážitok.

Taricové skaly sa obchádzali cez oboru - preliezol sa plot tam a potom zas nazad /onoho času červená značka išla vlastne tade/. Že vraj súkromný pozemok, ale majiteľ o tom vie. No neviem, posledný raz, čo som bol na túre pri Bezovci, pretínal červenú značku niekoľkokrát plot nabitý elektrickým prúdom, tak to hádam nedopadne aj tu. Stretávam nejakých chalanov, ktorí sú tiež z Dlhých dielov, ba sú ešte mladší ako ja. Po ráznom klesaní sa zrazu ocitám v Sološníckej doline a široko ďaleko nikoho. Cítim trochu obavy - o stúpaní na Vápennú som počul všelijaké horory. Šlapem hore a potím sa jak prasa, lebo na potvoru zrovna vyliezlo slniečko. Nalievam sa tou žltou žbrndou. Hučí mi v ušiach a každých 10 minút si musím sadnúť. Proste si užívam tú ľahkú aeróbnu aktivitu, čo mi tak moja srdciarka odporúčala. Dobre, že už neberiem tú jej divotvornú medecínku, bo to by so mnou rovno šľahlo o zem. Konečne hore. Roštún / Vápenná má grád. Fúka fajný vetrík, ľudia posedávajú a trkocú, proste idyla. Zošrotujem rohlíčky so salámom a syrom, čo som si ako správny Slovák pripravil na cestu. Vytrepem sa na rozhľadňu a vidím ako sa z každej strany blíži čierňava, to ako na nás Dr.Iľko škerí zuby a ja začínam veriť horoskopom a predpovediam počasia. Ľudia okolo vyťahujú svoje príhody z predchádzajúcich stoviek. Vždy vraj zmokli ako myši. Ako povzbudivé...

Pridávam sa k partii starších pánov, čo som predtým nevidel, čo medzi sebou mali jedného chalana asi v mojom veku. Dole lezieme po šmykľavých šutroch a čochvíľa sa niekto šmykne a vletí do pŕhľavy. Vládne veselá atmosféra a my schádzame ku ďalšej kontrole. Všetci okolo sa poznajú s kontrolou, bavia sa o tom, jak upadá stovka a že staršie ročníky už nejako nechodia a že mladí sú na draka. Frčíme čoraz rýchlejšie a míňame Amon. Ujovia tvrdia, že do Bukovej prídeme pred šiestou. No to už hej, s tým som ani nerátal. Pri Mon Repose stoja nabúchané SUV –čka /súkromný uličný valec/ a podľa stavu okolnej prírody sa tu hojne preháňajú, plné poctivých štátnych zamestnancov, s bumažkou na valcovanie stromov v IV stupni ochrany samozrejme. Ujovia sa rozrečnia o tom kto, kde, čo kúpil a za aké peniaze. Výdatne v tých príbehoch figuruje Ukrajinská mafia. No nazdar!

Zrýchľujeme pomaly na rýchlosť svetla a mne pomaly začína vyprchávať tá eufória rýchlosti. Aj ten chalan čo ide s nami, sa netvári najlepšie. Zrazu začína asfaltka pred Bukovou. Svištíme po nej akoby to bola diaľnica a ja si prestávam cítiť nohy. Nevnímam ani ďalší komplot mafie, ako získať chatu XY a môj mentálny mp3 prehrávač sa zasekol na jedinej pesničke.

Zatínam zuby a držím krok. V hlave stále počujem pochod Sandinistov...

"Hermano dame tu mano y juntos marchemos ya
Hacia el sol de la Victoria, trayectoria de la libertad..."

Z revolučného rozpoloženia ma vytrháva až prenikavá vôňa kravína. Buková je vôbec taká plná cudzokrajných pachov – keď človek príde takto znavený do krčmy, nevie kam hlavu otočiť – od baru sa šíri guláš, miestni dnuká fajčia ako by nemalo prísť zajtra, starý pes zapácha pod nohami a sprava sa šíri charakteristická aróma, čo vo východnej Európe signalizuje "Pánov". Objednávam si pivo a držkovú, ktoré na seba okamžite takmer vylejem, lebo môj stôl mal uvoľnenú dosku. Pivo je "noname" a polievka studená, spolu tuším za 60,- Sk /2E/. Ale v tej chvíli to na mňa pôsobí ako božská manna. Ujovia hovoria čosi o tom, že na Dobrú Vodu dôjdeme ešte za svetla. Ja len s úsmevom prikyvujem a myslím si svoje. Zato ten chalan vyzerá hodne zničene, ale keď sa zdvihnú, nasleduje ich preč. Ja prehodím, že si potrebujem ešte doplniť vodu a nechávam ich získať riadny náskok. Skutočne čapujem vodu z kohútika na "Pánoch" a pridávam pre šťastie syntho – pomaranč.

Kĺby ma bolia ako čert. Komplot starších pánov na mne nechal následky. Hovorím si, že odteraz pokračujem svojím tempom, aj keby krúpy padali. Doháňam dvoch vysokoškolákov, ktorí vyzerajú ešte horšie ako ja. Hovoria, že odo mňa aspoň naberú druhý dych. Ja som zas spokojný, že to ďalej poznajú, lebo na tejto akcii už raz boli, no došli len do Dobrej Vody. Po chvíli sa dozvedám, že jeden z nich robí správcu výpočtovej techniky na súťaži TMF, čo ma na strednej stála hodne nervov. Tak pokračujeme v bratskej atmosfére. Prichádzame k železnici a stmieva sa. Vyťahujem svoju čelovku od Číňana /alebo ako sa v Čechách hovorí – od ťongú/. Nevidno s ňou ani na vlastný nos, made in China, made in Tajwan. Našťastie moji kolegovia majú čosik silnejšieho, lebo za chvíľu zliezame do lesíka pri železnici. Značiek skoro niet a čochvíľa mizne aj cesta. Čo fčul, teoreticky vieme, že treba preliezť železnicu a pokračovať pri ceste smerom do Jablonice, ale ako? Za chvíľu uvidíme cestný viadukt, vyliezame naň a okamžite nachádzame značku, tú mrchu. Na ďalšej kontrole na Rakovej nás ponúkajú teplým čajom. Sadám si na chvíľu, aj keď ma od toho všetci odhovárajú. Že vraj sa nerozhýbem. Prd. Ja viem, čo mojím kĺbom svedčí najviac no nie?

Z Rakovej ideme lesom unavení a zničení. Každú chvíľku zastavujeme a narovnávame si kĺby. Kde si, moja mitická s horčíkom? Mizerná biochémia II – keby som aspoň nevedel čo sa mi s tými nohami deje, ale ja to viem!!! No a dnes by mi nepomohla ani tona horčíka, ale ani svätená voda. Nikoho nestretávame. Nie je nám moc do reči. Hrknem do seba ten ataralgin čo mám vo vačku. Ani to nepomôže. Ale ja viem čo by pomohlo – dáky tramal a zapiť ho s rumom. Nemôžem mať všetko. Je tma ako v rohu a čelovky blýskajú po značkách. Lezieme na Mihalinovú. Že vraj je to už len kúsok. Keď je popršané, musí to tu byť riaden marast. Šmýkame sa hore po ceste. Kóta, a zase dole. Z lúky už na nás žmurkajú svetlá Dobrej Vody, toho čarovného miesta, kde na jednu moju známu vytasili za rušenie nočného kľudu vidly. Je nám hneď veselšie. Mierime rovno do krčmy pod kostolom. Od kontroly fasujeme pečiatky a moji spolubojovníci vravia, že ďalej to už nepôjde. Ja mám tiež pochyby. Dávame si vystaviť diplomy. Oni si hneď objednávajú čaje, ale ja ani nie som smädný, ani mi nie je zima. Len ma bolí. Celý človek. Za chvíľu niekto prinesie rum. Ja som v pokušení, ale dať si rum na ataralgin? Moje dobré ja mi hovorí – vieš čo to s tebou spraví... Moje zlé ja kontruje – no veď práve! Nakoniec odolávam. Moji noví volajú voz, aby šli. Ale domov.. Posedávam na lavičke a lepím si nohy leukoplastom. Napohľad vyzerajú prekvapivo dobre. Dorazil ten bajker z Čermáka, všetci kontrolóri sa s ním vytrvalo nalievajú. Za chvíľu je tak veselo, že to musí riešiť krčmárka. Ja som sa rozhodol, že ten ataralgin zabral a že sa predsa len tak nevzdám. Dávam si poradiť od kontroly – a tá mi radí ísť po novej červenej značke cez cintorín. Ale tú značku poznám, nehodlám sa tam vydať, chcem ísť tou cestou, kde sa nedá stratiť – asfaltovou. Nakoniec mi radí jeden ujo v krčme. Je to niečo ako: "Nó, drž sa vľavo a odboč len na poslednej odbočke," ... hmm fakt sa nedá zablúdiť. Ale ktorá je to tá posledná odbočka?

Leziem von z dediny a stretávam týpka. Tomu vôbec nie je do reči, aj keď cieľ máme evidentne rovnaký. Rozmýšľam prečo – či je taký unavený alebo ma pokladá za vrahúňa alebo sa so svojimi budúcimi obeťami nebaví. Ťažko povedať. Nakoniec ho nechávam vzadu a deriem sa so svojou čelovkou cez les. Zo zeme vystupujú pary. V slabom kuželi čelovky sa hmýri hmyz od nočných môr až po svetlušky, ktoré na mňa blikajú svojimi zadočkami. Cesta je trochu popršaná. Bizarný úsek, jak z experimentálneho filmu. Proti mne idú dva kužele svetiel. Legendárne baterky May – Day. Zdravím sa s ujami, čo to majú za sebou a teraz sa vracajú naspäť do Dobrej Vody na ranný autobus. Cvoci. Ale potešia. V diaľke už vidieť svetlá prvých domov v Brezovej. V mysli sa mi vynoria slová z pesničky, voľakedy z čias keď som nastúpil na gympel:

"Rozkopaná cesta je, pokiaľ nohy stačia – kratšia.
Utrime si kropaje, pred nami je Veľká Mača"

Nakoniec dorážam do priemyslovky. Dostávam diplom a odchádzam do triedy na spanie. Strašný smrad, ale teplučko. Väčšinu z okolospiacich spoznávam. Ľahám a zakrytý čínskou bundou spím...

PS

• Ako obyčajne si vďaka môjmu mizernému písmu splietli meno a v análoch MKD som uvedený ako Hájek.

• Rozčaptané boty sú super, mal som len dva otlaky. Ak boh dá, tak nabudúce budú sandále.

• So staršími pánmi sa netreba zahrávať.

• Nie je to až taká "pálka" ako si všetci myslia, keby som mal lepšiu kondičku, tak do cieľa prídem v pohode a kľude.

• Nabudúce si namiesto MP3 prehrávača zoženiem dákych známych, s ktorými si zaspievam "o rok".

Michal Májek, účastník 35. ročníka

August 2009

Trnavská stovka 2009
/očami úspešného účastníka - Juraja Škodu/

Na Trnavskú stovku som sa tešil už od minulého roku, kedy som ju absolvoval prvý raz. Môj vrchol bola vtedy Buková, čo predstavovalo 65 km. Podujatie sa organizuje každoročne a tento rok to bol už 36. ročník. Vedie po hrebeni Malých Karpát, pričom štart je v Bratislave a cieľ v Brezovej pod Bradlom. Tento rok som bol odhodlaný prísť až do cieľa. Bola to pre mňa veľká výzva a vedel som, že sa treba na takýto pochod pripraviť fyzicky, ale aj psychicky. Mesiac pred touto udalosťou som absolvoval niekoľko jednodňových túr a zabehol pár kilometrov. Ale aj napriek tomu som mal obavy, či dorazím až do cieľa, lebo som prípravu dosť odflákol.

Je sobota, 6.6.2009 – 4 h 30 minút, vstávam a zobudím aj môjho kamaráta z Moravy, ktorý sa podujal ísť na Trnavskú stovku spolu so mnou.

Veci sme si pripravili večer predtým. Odchádzame na vlak do Bratislavy. Vystupujeme na hlavnej stanici, kupujeme si nejaké sladkosti a bagety a ideme rovno na štart, ktorý je pod železničnou stanicou. Zaradíme sa do dlhého radu stovkárov čakajúcich na registráciu. Po pár minútach vypĺňame potrebné formuláre, zaplatíme po 1 Euro štartovné, berieme si kontrolné karty. Máme poradové čísla 282 a 283.

Už asi týždeň pred akciou som pozorne sledoval počasie a predpovede neboli veľmi optimistické. Všade predpovedali dážď a aj búrky. V to skoré ráno bola obloha zatiahnutá, ale aspoň nepršalo.

Ideme na to...

Štartujeme a vidíme aj mnohých ďalších "bláznov", ktorí sa podujali na túto trasu. Všetci sú zatiaľ vysmiati a plní energie a dobrej nálady. My nie sme výnimkou. Ideme po zelenej značke, ktorá vedie na Kamzík. Môj moravský spolupútnik Tomáš si zapaľuje prvú cigaretku, ide sa ľahko a v pohode stúpame ulicami Bratislavy na Kamzík. Tu už konečne vidíme aj stromy a vstupujeme do lesa. Máme dobrú náladu, bavíme sa a vtipkujeme. Máme dostatok síl, veď sme ešte len na začiatku. Prechádzame na červenú značku, ktorá nás bude viesť prakticky až do cieľa v Brezovej pod Bradlom.

Prvá kontrola je na Bielom kríži, čo je skoro 13 km od štartu. Tam prichádzame o 9 h, pred nami je asi 30 metrov dlhý rad stovkárov, ktorí čakajú na svoju prvú kontrolnú pečiatku. To nás dosť zaskočilo, ale čo máme robiť? Neostáva nám nič iné, len čakať. O 9,30 h dostávame pečiatky aj my a na chvíľu si sadáme pod stromy. Vyzujem si tenisky a dám dolu ponožky, aby som si na chvíľu vyvetral nohy. Tomáš si zapáli jednu zdravotnú cigaretku. Trošku sa občerstvíme a vyrážame ďalej. Na Bielom kríži si ešte vyfotím divé prasiatka, ktoré pobehujú v ohrade. Ich charakteristický pach je cítiť široko – ďaleko.

Pokračujeme po červenej značke ďalej na Kozí chrbát a odtiaľ na vrch Somár, ktorý je vysoký 649 m n.m. Počas chôdze nás predbiehajú cykloturisti, takže musíme dávať pozor aj zozadu, aby nás náhodou niekto nenabral.

Zo Somára je ďalšia kontrola vzdialená asi pol hodinu. Sú to Tri kamenné kopce, nachádzajúce sa na 23. kilometri trasy. Dostávame pečiatku a cukrík. Čas príchodu na kontrolu 11,42 h. Na chvíľu si sadáme, je tu dosť odpočívajúcich stovkárov, ktorí sa občerstvujú a naberajú ďalšie sily. Všimli sme si aj jednu partiu, kde sa jeden chlapík s veľkým batohom sťažuje kamarátovi, že na budúci rok pôjde spať pred stovkou radšej k nemu, lebo jeho stíhačka mu do batohu nabalila snáď aj vodováhu! Tú jeho stíhačku nepoznám, ale ten batoh mal fakt dosť veľký a zdal sa aj plný.

Opúšťame druhý kontrolný bod a pokračujeme po červenej značke na Konské hlavy a odtiaľ na Pezinskú Babu. Tu si dáme kofolu a niečo zajeme. Pezinská Baba je asi v tretine celej trasy. Vymením si ponožky a pokračujeme ďalej. Zo sedla Baba vedie trasa T-100 do strmého kopca na Čmelok a odtiaľ na sedlo Javorina. Tu už cítime, ako to dáva zabrať našim nohám. Tomáš sa ma pýta, či Vápenná bude ešte horšia. Tak ho uisťujem, že bude, ale nech neklesá na duchu, nejako tam vylezieme. Cítime už nohy a môj moravský kolega má problém s členkami. Čím sa blížime k ďalšej kontrole, ktorá je na Čermákovej lúke, tým je to horšie. Terén tu striedavo stúpa a klesá a dáva zabrať kĺbom a svalom. Dostávame sa na Skalnatú a odtiaľ na Čermákovú lúku, kde je ďalšia kontrola. Na lúke už vidíme odpočívať známe tváre stovkárov – bojovníkov, ako si užívajú zaslúžený odpočinok. Tomáš mi oznamuje, že nejde ďalej, nemá to význam, myseľ by mu aj velila pokračovať, ale nohy a únava sú proti. Uisťujem ho, že na prvýkrát je to dobrý výkon, veď Čermák je na 35. kilometri a to ešte musí zísť po turistických značkách do Modry na autobus, čo je asi 2,5 h šlapania, čiže cca 10 km. Dostávame pečiatky, idem si ešte nabrať vody do plastovej fľašky z neďalekého prameňa. Ukazujem na mape Tomášovi najbližšiu trasu do Modry a lúčime sa...

Ďalej už pokračujem sám. Pred Hubalovou sa mi naskytne krásny výhľad na Malé Karpaty. Dostávam sa k značke Hubalová a rozhodnem ísť cez oboru, preleziem plot po drevenom rebríku a pridávam sa k dvom chlapíkom, ktorí sa rozhodli isť rovnakou trasou a tým obchádzame Taricove skaly. Dávame sa do debaty, sú dobre naladení a zisťujem, že plánujú doraziť na Bukovú okolo 23. až 24. hodiny a odtiaľ chcú pokračovať až na Brezovú pod Bradlom. Spomenieme aj Vápennú, najvyšší bod Trnavskej stovky a zároveň aj najobávanejšiu časť pochodu, nakoľko výstup zo Sološnickej doliny až na vrchol Vápennej predstavuje 3 km stúpanie z nadmorskej výšky 270 m n.m až na vrchol Vápennej, čo je 752 m n.m. Skratkou cez oboru sa dostaneme znovu na červenú značku na Skalku. Tu si na chvíľu odpočiniem a lúčim sa s kolegami stovkármi, ktorí sa rozhodli odpočívať ešte dlhšie ako ja.

Zo Skalky smerujem do Sološnickej doliny. Je to dosť prudké klesanie v lese a moje kolená dostávajú riadne zabrať. Obávam sa, aby mi nevystrelili ako zátky na šampanskom. Snažím sa ich šetriť, ale veľmi sa mi to nedarí. Zostupujem až do Sološnickej doliny a pokračujem po asfaltke popri potoku až k tabuli, ktorá označuje smer na Vápennú. A je to tu!!! Obávaný výstup na Vápennú. Zlatý klinec programu. V okolí tabule, ktorá označuje smer na Vápennú, sa sústredilo dosť ľudí, ktorí sa psychicky chystajú na výstup. Niektorí sedia pri potoku a nohy majú strčené vo vode. Rozmýšľam, že to urobím aj ja, ale trošku ďalej. Nájdem si vhodné tiché miestečko a nohy mám namočené v studenej vode. Dlho nečakám, dávam si ponožky a obúvam sa. Zisťujem, že mi to pomohlo. Necítim takú únavu ako predtým a už vystupujem na Vápennú. Chcem to mať čo najskôr za sebou. Najskôr dorazím na Malú Vápennú /Malý Roštún/ a odtiaľ stúpam stále vyššie až na hlavný vrchol. Stúpanie nemá konca kraja, je to namáhavé, hlavne keď už mám v nohách 50 km. Pri stúpaní na vrchol Vápennej sa hrozne rozfúka. Zdvíha sa prudký vietor a čím stúpam vyššie, tým silnie. Asi o 18. h dosahujem vrchol Vápennej. Je tu krásny výhľad na okolité vrchy Malých Karpát. Urobím len zopár fotiek a ponáhľam sa ďalej po červenej značke, ktorá vedie po skalnatom hrebeni Vápennej. Naďalej fúka silný vietor, takže si musím dávať pozor, hlavne, keď síl už nemám nazvyš po takom výstupe. Za Vápennou – na Mesačnej lúke /Rosnička/ je ďalšie kontrolné stanovisko. Presne o 18.30 h dostávam kontrolnú pečiatku. Občerstvím sa, lebo som už dosť vyhladol a zjem dva chleby s klobásou a horalku. Je tu aj prameň vody, ktorý vyteká len veľmi pomaly, takže musím čakať, kým si naberú ostatní, ktorí tu už boli predo mnou. Zrazu počujeme neďaleko hrmenie, tak sa len všetci po sebe pozeráme a dúfame, že nezačne hneď pršať. To by bol brutus. Jeden odpočívajúci kolega – stovkár, len zo srandy poznamená, že to strieľajú vojaci na cvičení na Záhorí. Pozerám sa na oblohu a fakt to nevyzerá dobre... a to mám v pláne prísť na Bukovú okolo 22. hodiny.

Z kontrolného stanoviska na Mesačnej lúke pokračujem k sedlu Uhliská, odtiaľ vedie červená značka na vrchol Klokoča. Ten sa dá zľava obísť po poľnej ceste a ja v tejto chvíli spolu s inými stovkármi túto skratku "využijem". Po asi 1,5 km sa opäť dostávam na červenú turistickú značku a o chvíľu som na Amonovej lúke, odkiaľ vedie turistický chodník až do Plaveckého Mikuláša. Ja smerujem ďalej po červenej značke k poľovníckej chate Mon Repos. Obloha sa úplne zatiahla a v lese som si pripadal, ako keby som kráčal v noci. Ledva som spoznával značky na stromoch. Po pravej strane míňam aj so skupinkou ďalších borcov Mon Repos a asi po ďalších 200 metroch sa to začalo. Spustil sa prudký lejak. Tí, čo boli predo mnou, vyťahujú nepremokavé bundy a snažia sa ukryť pred dažďom pod stromami. Ja tiež vyťahujem žlté pončo, čo som si kúpil v Tatrách a po prvýkrát ho používam. Dážď zosilnel a zrazu som zistil, že som pod stromami sám. Všetci sa rozutekali skryť sa smerom k neďalekej chate Mon Repos. Moje pončo ma ochránilo pred dažďom perfektne. Bol som suchý a aj môj batoh - to je základ. Počkal som 20 minút, kedy dážď ustal a pokračoval som ďalej po mokrej ceste smerom k Červenej hore.

Od Červenej hory pokračujem smerom na Brezinky, ktoré sú vzdialené 3 km. Tie sa už nachádzajú pri Bukovej a to ma poháňa ďalej. Dostávam sa na Brezinky. Na chvíľu si vyzúvam tenisky, aby som z nich vysypal drobné kamienky, ktoré ma už dlhšie tlačili pri chôdzi. Vtedy ma dobehli dvaja turisti, pridávam sa k nim a čaptáme po asfaltke na Bukovú ako kačice. Turisti sú dvaja chalani z Bratislavy, študenti a dávame sa spolu do reči. Chcú pokračovať až do Brezovej, ale potme nepoznajú cestu, tak sme sa dohodli, že pôjdeme spolu. Trasu z Bukovej na Dobrú Vodu som absolvoval asi pred mesiacom a snažil som sa zapamätať si trasu aj v prípade, ak by som ju musel absolvovať potme. Dohodli sme sa, že na Bukovej si oddýchneme maximálne 30 minút a vyrazíme. Pokračujeme po asfaltke a cítim ako ma bolia nohy. Prechádzame popri družstve a za ním vchádzame konečne do dediny.

Konečne Buková... 65 kilometer! Ocitáme sa pred krčmou. Na terase, ale aj vo vnútri je veľmi rušno. Je tu veľa stovkárov, mnohí zničení ležia na lavičkách alebo len tak sedia a občerstvujú sa. Pre mnohých je Buková konečná!!! Dostávam pečiatku na kontrolnú kartu a idem dovnútra, kde ma čaká môj podporný team. Zvítam sa s priateľkou a s kamošom, ktorí ma prišli pozrieť, hlavne povzbudiť, ale oznamujem im, že nekončím, ale pokračujem ďalej a že tu ostanem maximálne 30 minút, lebo som dohodnutý s ďalšími dvomi exotmi a nech sa ma nesnažia presviedčať, aby som skončil a išiel domov.

Pozerali sa na mňa ako puci, ale nech. Kúpil som si kofolu a čokoládu. Tušil som, že sa mi zíde. Nahádzal som do seba ešte držkovú polievku, dal som si nové ponožky a zobral som si ešte termosku s teplým čajom. Zdalo sa mi, že mala asi 2 kg, ale zobral som si ju do batohu.

Po asi 30 minútach od príchodu na Bukovú som bol pripravený pokračovať ďalej. Vonku bola už tma a zazrel som tam mojich dvoch kolegov, s ktorými budem pokračovať, ako tam už stepujú a čakajú ma. Rýchlo som sa rozlúčil s mojím "podporným teamom" a už sa vydávame po asfaltke na koniec Bukovej, smerom ku kameňolomu, za ktorým je odbočka smerom na Sokolské chaty a Rakovú.

Zapíname čelové lampy a v diaľke nad Trnavou vidíme blesky a počujeme hrmenie. Cestu som poznal až na Dobrú Vodu, takže som sa neobával, že zablúdime. Nakoniec sa k nám pridal aj ďalší borec. Laco od Prievidze, takže sme boli nakoniec štyria mušketieri. Za kameňolomom odbočíme z asfaltky doľava a napájame sa na červenú značku, ktorá smeruje k Sokolským chatám. Keďže som cestu poznal, išiel som prvý, ale aj napriek tomu som musel dávať pozor, aby sme nezablúdili. Značenie v tejto oblasti je dosť krkolomné. Ale zvládli sme to a smerujeme cez les smerom k značke Buková vlak. Ideme popri železničnej trati a viem, že po čase budeme križovať hlavnú cestu, ktorá vedie z Trstína do Jablonice. Cesta lesom je však veľmi rozbahnená a my sa šmýkame v tom bahne krásne. Nohy nám lietajú všetkými smermi, ako keby sme boli v "Lets´ Dance". Dávame pozor, kam vlastne stúpame, spadnúť do toho blata sa nám moc nechce.

Dostávame sa na hlavnú cestu a prechádzame cez most, ktorý vedie ponad železničnú trať. Za mostom pokračuje červená značka doľava na úzku asfaltovú cestu smerujúcu na Rakovú, kde je chatová oblasť. Ideme, vtipkujeme, nálada dobrá, aj keď nás bolia všetky svaly a kĺby na nohách, veď čo iné máme robiť. Laco si spomenie na svoju ženu, že mala pravdu, keď mu vravela, nech na tú stovku nejde a nech dostane už konečne rozum. Ako vidieť nedostal. Došli sme ale k záveru, že na Brezovej by mal byť nejaký psychiater, aby tam každého vyšetril. Veď to normálni ľudia nerobia, že po vlastných nohách idú skoro 100 km. A tých, ktorí idú až do Trenčína, by mali rovno zavrieť do blázninca. Ako tak ideme po asfaltke, zrazu vidíme pred nami veľkú vatru a pred ňou kríž s nápisom 100. Pečiatku nám dávajú dvaja chalani oblečení vo vojenských maskáčoch a jeden z nich mal dokonca aj helmu na hlave. Hudba im hrá na plné pecky a my sa občerstvujeme čajom a energetickým nápojom. Táto zastávka nám prišla aj vhod. Prehodíme s nimi pár slov, zavtipkujeme a pokračujeme ďalej.

Zatíname zuby a ideme dosť pomaly, nohy už bolia kvalitne. Cesta sa stáča doprava a ideme popri potoku pozvoľným stúpaním smerom na Mihalinovú. O niečo vyššie opúšťame asfaltku a vystupujeme do lesa. Turistický chodník je samé blato, ideme preto cez les, ako keby sme absolvovali nejaké boje vo Vietname, šmýkame sa, nohy nám letia do všetkých strán. Snažím sa dostať čo najrýchlejšie k tabuli pod Mihalinovou. Tam si pár minút odpočinieme a pokračujeme ďalej, zostupujeme a ja cítim kolená, ale myslím že nie som sám, borci čo idú so mnou, tiež nejako čudne stepujú po tom blate. Najhoršie je, že sa nám blato lepí na tenisky a tie majú hádam 2 kg. Snažím sa blato otriasť s tenisiek kde sa dá. Po krátkom stúpaní sme sa dostali na okraj lesa a odtiaľ už vidíme svetlá v doline. Dobrá Voda. Uľavilo sa nám.

Schádzame do údolia, ide to pomaly. A zdá sa nám, že Dobrá Voda sa k nám vôbec nepribližuje. Nakoniec dorážame do dediny a zrazu počujeme zozadu kroky, jeden borec nás predbehol a to jeho tempo nám pripadalo ako keby bol z inej planéty. Konečne krčma...

Sú 2,23 h ráno a my dostávame kontrolné pečiatky, už predposledné. Kontrola na Dobrej Vode je očividne v dobrej nálade, spočiatku sedíme na terase, ale zrazu je nám zima, tak sa s námahou presúvame do vnútra reštaurácie. Dávame si kofolu, kávu, čaj a čokoládu. Naberáme zbytok síl na poslednú časť Trnavskej stovky. V reštaurácii vidíme asi 15 až 20 stovkárov a je vidno, že všetci toho majú dosť. Povedali sme si, že o 3,10 vyrazíme.

Posledný úsek sa ide po asfaltke. Je to vlastne stará červená značka. Po nej by mala byť Brezová pod Bradlom vzdialená 8,5 km. To musím prejsť, aj keby som sa musel plaziť po tom asfalte, predsa to tu nevzdám.

Po 3. hodine ráno vyrážame z Dobrej Vody na posledný úsek. Spočiatku sa ide dosť ťažko, treba to rozchodiť. Ide nás viac a väčšinou sme ticho. Za dve hodiny by sme mali doraziť do cieľa. Ja sa radšej na hodinky ani nepozerám, lebo by ma porazilo, že idú tak pomaly. Tak len svietim čelovkou pred seba a kráčam potichu spolu s ostatnými. No, moc by som to kráčaním nenazval, skôr je to také čaptanie po ceste. Po štvrtej hodine rannej už začína svitať a my vypíname čelovky. Do cieľa nám zostáva posledná hodina... Volám z mobilu kamarátovi, že môže vyraziť do Brezovej pod Bradlom autom, tam ma v cieli vyzdvihne a spolu aj mojich troch spolubojovníkov, s ktorými som išiel z Bukovej.

Posledné asi 2 km je prudké klesanie po lesnej asfaltke, treba si dávať pozor na kolená a kĺby. Už vidíme Brezovú a vchádzame do dediny. Učilište, kde je konečná tohto pochodu, je našťastie hneď na začiatku Brezovej. Vchádzame dovnútra a na chodbe vidíme sedieť a ležať unavených, ale zato šťastných borcov, ktorí to dokázali. Pripadám si ako keby som prišiel niekam na traumatológiu, toľko krívajúcich ľudí pokope som veru dávno nevidel.

Ideme hore schodami a musíme dávať pozor, aby sme nezakopli o spiacich hrdinov, ktorí to dokázali. Vchádzame do triedy, ovalí ma taký zvláštny smrad. Dostávam pečiatku presne o 5,15 h.

Dokázal som to, je to úžasné!

Celá trasa mi trvala 22,40 hodín. Ale o čas tu vôbec nešlo. Víťazstvo bolo vôbec prísť do Brezovej pod Bradlom. Ešte dostanem diplom a čakám na mojich troch spolubojovníkov, kedy si prevezmú diplom. Sme strašne unavení, ale šťastní. Rozhodli sme sa, že ideme von na vzduch. O chvíľu už prichádza aj môj kamoš, ktorému som zveril auto a bol ochotný prísť po nás. Keďže sme boli totálne od blata, dostal som nápad, že zablatené tenisky a boty necháme v kufri a do auta nastúpime v ponožkách. Neskôr som to aj oľutoval. Akonáhle sme nastúpili do auta, tak som cítil smrad z našich ponožiek a ten smrad nás sprevádzal celú cestu do Trnavy. Bol to smrad z ponožiek štyroch bláznov, ktorí prešli po vlastných z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom. Nuž a kamarát čo šoféroval, to musel s nami vydržať. O 6,30 sme na železničnej stanici v Trnave. Z auta vystupujú traja borci v ponožkách a idú si vyzdvihnúť do kufra svoje zablatené tenisky, ktoré si hneď obúvajú. No to musel byť pohľad. Laco ide do Prievidze a dvaja chalani do Bratislavy. Lúčime sa a mňa kamarát vezie domov. Jediná myšlienka je teraz na to ako si dám teplú sprchu a ako konečne zaľahnem do postele.

Trnavská stovka je jedno fantastické podujatie, ktoré preverí Vaše fyzické a psychické sily. Ten pocit v cieli je úžasný a už teraz viem, že budúci rok by som sa chcel Trnavskej stovky zúčastniť opäť. Tí, ktorí si netrúfajú na celú trasu, môžu svoju túru ukončiť skôr. Vidieť tie nadšené tváre a rezký krok v Bratislave na štarte a potom zničených a krívajúcich borcov pred Bukovou alebo Brezovou, to stojí za to. Takže dúfam, že o rok sa znovu uvidíme.

Trnava, jún 2009, Juraj Škoda

Trnavská stovka 2009
pohľadom kontroly na Bielom Kríži

Diaľkový turistický pochod "Trnavská stovka" má už dlhoročnú tradíciu. Svojím spôsobom k tejto tradícii prispievam aj ja, a to tým, že už dlhšiu dobu zabezpečujem kontrolné stanovisko na Bielom kríži. Tento rok 6.6.2009 som už o 6,36 ráno bol na svojom stanovisku.

Po obhliadke miesta kontroly umiestňujem dve tabule s označením "T-100 – kontrola".

Po siedmej hodine sa v miestnom bufete zvanom "Včelín" zobudil aj jeho vedúci. Hneď ma presvedčoval aby som kontrolu presunul pod prístrešok, vraj čo keby začalo pršať. Samozrejme – bolo to správne rozhodnutie pre obidve strany. Takže kontrolné stanovisko aj s občerstvením je pripravené, môžu začať chodiť turisti.

Prví účastníci prichádzajú o 7,34 h, sú to zväčša nižšie čísla, ale o 7,38 h pribieha účastník so štartovým číslom 191, a to už začínam tušiť, čo ma asi bude dneskaj čakať. Približne o 7,50 h prichádza veľká skupinka turistov a už sa vytvára rad na kontrolnú pečiatku. V čase najväčšieho návalu mal rad dĺžku možno aj 25 metrov, a to turisti stáli ako voľakedy vo fronte na mäso, v trojstupe. Viacero turistov predkladá 3-5 kontrolných kariet. Ostatní, resp. zbytok tých čo nestoja v rade na pečiatku, stoja vo Včelíne v rade na pivo.

Komplikácie nastávajú tým, že číslo účastníka sa nachádza na prednej strane a miesto na pečiatku je na druhej, papiere musím teda otáčať o 180 stupňov okolo vodorovnej osi. Viacerí turisti chceli okrem pečiatky dopísať na KK aj čas, ktorý dosiahli na kontrole.

Automaticky sa utvoril aj rad pri bufete, kde skoro každý si dal buď pivo, nealko či "kalíštek".

Približne do 10. h som sa nezastavil. Potom sa to ukludnilo a turisti prichádzali buď jednotlivo alebo v menších skupinkách, max. 3 – 4. Bufetár tvrdil "to som veru nezažil" – a samozrejme bol veľmi spokojný. Čoby nie, veď mal tržbu ako inokedy za mesiac. Ale spokojnosť bola na obidvoch stranách, veď najbližšie občerstvenie, ak je vôbec otvorené, je na Pezinskej Babe.

Na súbežnom podujatí, ktoré sa išlo a ktoré malo trasu Kamzík - Zochova chata, vraj to bol nejaký horolezecký memoriál, neviem ale aký, boli účastníci peší, cyklo a bežci.

Na Bielom kríži im bufetár poskytol občerstvenie obyčajnou vodou a vodou s akýmisi iontami. Tak bol vraj s organizátormi dohodnutý.

V rámci Trnavskej stovky z 384 účastníkov cez moje kontrolné stanovisko, pokiaľ som tam bol, prešlo 369 turistov. Aj v tomto roku mi na kontrole ponúkali registračné kartičky, ktoré mali odovzdať na štarte a trom turistom som vystavil náhradné účastnícke preukazy. Na kontrolnom stanovisku som bol do 11.30, kedy som zlikvidoval kontrolu. Potom som šiel naspäť po červenej TZ až domov.

Medzi účastníkmi som veľa ľudí poznal, avšak zaneprázdnenosť mi nedala sa s nimi ani porozprávať. Medzi bežcami bol aj známy bratislavský diaľkoplaz Jozef Oravec.

Na kontrole som propagoval a turisti si mohli zobrať propozície na turistické podujatie, ktoré sa bude konať v polovici septembra "12 hodinový výšlap na Devínsku Kobylu".

Počasie na mojom úseku: z rána hmla, neskôr slnečno, no veterno.

Bratislava, 15.6.2009, Jozef Karovič, Kontrola č.1. / T-100

Prišlo mejlom

Subject: parťák
Date: Sun, 12 Jul 2009 22:51:23 +0200
From: Ivan Kimlička kimlicka.ivan[zavináč]bci-zilina.sk
To: soula[zavináč]elf.stuba.sk

Absolvoval som Trnavskú 100, do cieľa som dorazil s parťákom, s ktorým som šiel posledných cca 40 kilometrov a neviem ani kto to bol a nevymenili sme si ani kontakty. Nevidel som ho ani na Tesláckej stovke, kde sa chystal. Od Bukovej s nami šla moja dcéra, do cieľa sme dorazili o 2 40 hod. Podľa výsledkov by to mohol byť Peter. Ak sa spoznávaš a budeš sa chystať na ďalšiu stovku, budem rád keď sa ozveš.

Ivan Kimlička, 0905 260 136

Späť na zoznam MKD 2001-2010