Marec 2008

T100 / R100

Trnavská stovka... to je mne známy pojem, odkedy ma kedysi kamaráti vyvliekli z Rače na Biely kríž, ledva som to prežil a pritom oni ľahko našlapovali behom až hore. Ten hlúpy pocit, že niekto to urobí ľahko a prečo preboha to nemôžem aj ja tak isto. Tak postupne vznikol rešpekt pred číslom 50 km, potom 100 km. Hneď vtedy som ale zvládol svoju prvú štyridsiatku. Kamarát sa ku koncu rozbehol do cieľa a potom nám klusal oproti, že kde sa flákame. Nechápal som. Vtedy po príchode domov som mal horúčkovitú triašku a na WC som so zdesením zistil stav prírody <3cm. Ale rýchlo sa to skonsolidovalo, takže vznikol plán skúšať to ďalej. Diaľkové pochody sa stali normou, 50 km ako štandardná pohoda. Napríklad aj každý víkend. Povedzme sobota 50 km, večer country bál v PKO a v nedeľu s prvou električkou na štart ešte aspoň nejakej 35-ky. Ale niečo ako stovka znelo výnimočne, na to asi treba niečo mať zhora dané alebo čojaviem. Tak prešli desaťročia, zhruba dve. Sezóna 2005, štartuje Trnavská stovka, veď už som strašne starý diaľkoplaz a je bezpodmienečne nutné vyraziť a PREČO by to nemohlo byť konečne aj sto?. Tak poďme to skúsiť. Tak som vyrazil, čo sa budem šetriť. Nech je už konečne 100. Biely kríž, Pezinská Baba, Zochova chata na obzore... taká “malá" vzdialenosť a telo zákerne magicky vypovedalo službu. Horúčka, chrípka. Potupné doplazenie sa v hroznom stave do autobusu na Zochovej chate. Akonáhle sa tam dvere autobusu zatvorili, z lesa vybehla naozajstná tsunami. Aj to presne tak vyzeralo, aj to malo taký účinok. Pršalo nám za golier, bolo to v cene cestovného lístka. Pri prejazde autobusu cez Pezinok už bolo vidno zatopené vinice. Nadprirodzené sily na mňa zoslali horúčku behom pochodu, aby ma uchránili? So far so good, prišla ďalšia sezóna 2006. Znovu prišiel monzún ako sviňa. Začal piatok, celú noc to hučalo do soboty. Tak sme ráno vyrazili pro forma, aspoň demo. Zo štartu povedzme na Biely kríž, aby sa nepovedalo a útek domov. Lenže počasie sa začalo zákerne zlepšovať. Tak sme išli... v ťažkej monzúnovej výstroji a hrubé bagandže. A išli, bez rozmýšlania. O štvrtej ráno sme sa akosi ocitli v Bukovej, na nohách otlaky z nevhodnej obuvi, nik nepočítal s viac ako formálnymi 10 km. Ale majú tam veľmi pohostinnú autobusovú zastávku v tej Bukovej... zateplená pravým plechom :) a nadránom potácajúci sa návštevníci krčiem nás pozdravovali, kým prišiel autobus.

Potom nastalo hlboké zamyslenie. Parťák synovec, absolvovavší expedičné výlety typu Irán a podobne, bol fascinovaný skutočnosťou, že tu kdesi pri Bratislave je akási stovka a ani po dvoch sezónach ani za ten svet to nejde prekonať. Keď to nejde, tak to nejde (refrén...). Anyway, každá skúška má aspoň jeden opravný termín. Vyučujúci stanoví kedy sa naučíte a prídete. Tak sme to striktne stanovili. Jeseň 2006. Damoklov meč. Prišiel akýsi deň, sobota, my dvaja blázni normálne ideme. Zlepšovák: busom do Brezovej pod Bradlom, ráno potom šlapať opačne. Zrodila sa takzvaná opačná stovka (opačná Trnavská). Ja to odborne nazývam reverzná stovka. R100. Princíp zlepšováku – nadránom v hlbokej tme sa človek nepotáca kdesi v neznámych lesoch smerom na Dobrú vodu, ale kdesi smerom na Biely kríž. Tam už to bratislaváci poznajú ako svoje topánky a v prípade stroskotania tam rodinní príslušníci ľahšie nájdu ich telesné (ešte asi žijúce) pozostatky.

Vyrazili sme a podvečer došli (pokročilá jeseň) do Bukovej. Pršalo, padala tma, vyrazili sme z Bukovej ďalej. Kdesi nás pozastavili nejakí chatári s autami, že kam ideme, tvrdili sme svorne, že na Zochovu chatu. Pohoršili sa, či nám nešibe (inú destináciu sme im radšej pre istotu nespomenuli). Až na Vápennej som začal veriť, že azda niekam dôjdeme. Za Vápennou blúdenie na ďalšej hore – potme je kompas dobrá vec, tiež aj preto, lebo pol metra lístia v jeseni zotrie všetky stopy a chodníky. Na Pezinskej Babe radšej len krátka prestávka na drink and food. Okolo Somára koncom noci prudké lejaky, tomu Meresjevovi to už bolo jedno. Potom hmlisté temné svetlo pomedzi mokré stromy, začínalo ráno. Biely kríž, ešte trocha temnota, hromady lístia a konárov, skupinka ranných turistov prekvapene na nás pozerajúca. Prišiel som bližšie, prázdny les. Ani človeka, žiadna skupinka. Tak už som bol jasný... ani biely prášok nebolo treba na ten stav. Keď odhliadnem od chyby v račianskej električke, že som si na 10 minút neprozreteľne sadol a potom sa márne pokúšal vystúpiť s chodidlami oddeľujúcimi sa od tela, tak to bolo celé fajn. Nejakých trinásť hodín po tme (jeseň), čelová lampa na hlave, bicyklová lampa do ruky a ďalšia vo vrecku a tucet bateriek v ruksaku. A viacero zvedavých zodpovedných kamarátov, čo celú noc adrenalínovo sledovali naše sms, že čo sa deje. Pri rozvidnení divný pocit, že sa dá nebodaj ísť a vidieť okolo seba aj bez umelých svetiel. A takto sa zrodila Reverzná stovka. Po takomto opravnom termíne už nebol problém v sezóne 2007, konečne urobiť našu Prvú ozajstnú Trnavskú stovku. Celkom sa nám vydarila. Aj promotion vyšlo, zopár kamarátov nás etapovo sprevádzalo a pod Vápennou nám dokonca pristavili auto so šampusom, občerstvením a ananásovou tortou. To keď sme neprozreteľne poslali dráždivú sms, že ak nám chcete doniesť občerstvenie tak si prosíme tortu na Vápennej. Oni blázni to takmer vykonali, ale na Vápennú sme si potom museli vyšlapať sami. A celú noc podávať sms-headlines. Nadránom v lesoch nad Dobrou vodou sme mnohokrát stretávali v hlbokej tme všelijaké zombie s čelovými lampami, potácajúce sa v blate tam a aj smerom nazad. Nejak to vyšlo a boli sme v cieli. Tak ma napadlo, že by možno nejaká komerčná televízia mohla dostať nápad, celú noc vysielať reportáž z útrpného šlapania stovky... aby sa mohli daňoví poplatníci pijúci pivo na gauči pozerať na to celú sobotnú noc :) stačí vyprovokovať zopár celebrít, že nech to skúsia prejsť. Inak teda dobrý zdroj zisku, čo vy na to? Teda zisku pre televíziu, neviem čo my :)

Po úspešnej letnej T100/2007 prišla myšlienka – čo naša R100? Dostali sme chuť. Takže jeseň 2007, ale tentoraz najprv noc a potom deň. To je ďalší zlepšovák – celú noc začerstva z Brezovej smer Vápenná určite prejdeme a potom cez deň až budeme mať krízu, to už bude v blízkosti Blavy a bude deň a naši priatelia nás nájdu na známych chodníkoch, ako umierame. Už sme boli traja, Peter, Lucia a ja. Teóriu však narušila sama Príroda. Kto by predpokladal pri tom všetkom slávnom globálnom oteplení, že v akomsi novembri 2007 bude nad Blavou pol až jeden meter snehu? Takže to nevyšlo, nevzali sme si lyže, presne pod Vápennou sme to v hlbokom snehu po celonočnom brodení statočne vzdali. Ale jeseň 2008 nás čaká, to bude výzva. Podrobné zážitky a fotodokumentácia, pozri špeciálnu internetovú stránku http://petervojtek.eu/T100/ (termín 2008 bude určený v jeseni)

Juraj Štefanovič

Máj

Pozvánka

Je to trochu neskutočné, ale v sobotu 7.júna 2008 sa bude konať už 35. ročník diaľkového turistického pochodu Trnavská stovka. Všetko je po starom, nič sa nemení, stále sa ide z Bratislavskej hlavnej stanice - po červenej turistickej značke /s výnimkou Zárub/ až do Brezovej pod Bradlom. Určite každý, kto tú Brezovú uvidí, je "hrdina" a je to jedno, či príde večer o deviatej alebo ráno o siedmej a či má sedemnásť alebo sedemdesiat.

Tešíme sa na vašu účasť.

Informácie všeho druhu: e-mail: mkd.minarik[zavináč]@gmail.com, mobil: 0911 - 550 921

Spomienky účastníkov T-100 v roku 2007

Dejstvo prvé:

Zvláštny deň a noc na planéte zem, tento raz prostý hexametrov alebo keď tú Tróju dobijeme, môžeme ísť domov?

04.00 h - Utrpím budíček a do hlavy sa dostavuje prvá zásadná štúdia o veciach nastávajúcich. 100 km, to je vzdialenosť na meranie čohosi v astronómii alebo tak podobne. Zíííív. Lenže v našich krajoch trknutých neuctievajú.

06.08 – Stojíme spolu so Zuzkou v nepochopiteľnom ľudskom hade pred registračným miestom. Hroznový cukor, náhradné ponožky, 200 gr. oravskej slaniny, horká čokoláda a ruská buzola. Pod prístreškom bývalého výčapu "Utrhnutý vagón" hmýrenie bazáru diagnóz. Škľabí sa v ňom na nás Maťo von Podhubie. Mieša sa flanelová klasika s fleece avantgardou. Plátené trofejné ruksaky s camelbackmi. Zastrihnuté šediny s farebnými odtieňmi "už nikdy žiadna helma". Naše štartovacie pozície boli 149 a 150. Had za nami stále tučnel. Zdá sa, že pochod je verejnosťou chápaný ako pecka nekonečná. Tak do toho. Deep forest soloing.

Štart. Účastnícka procesia optimistickým tempom stúpa k televíznej veži v odéroch aviváží. Nemá to brzdy. Už za Kamzíkom nás zaujal týpek kráčajúci s bakuľou masívnosti kola do prenosného rímskeho palisádového opevnenia. Bolo zrejmé, že len on sám vie, čo od toho očakáva a ja som mu nechcel klásť nezdvorilé otázky. Boli sme len zvedaví, kedy to zahodí. Nie, prečo to nesie. Cvrlikanie mobilov zdravo konkuruje spevavému vtáctvu.

13.kilometer – na Bielom kríži obchádzame lesný bufáč "Včelín" /proces oddelenia zrna od pliev/ s výhľadom na čapovaný Bernard na Babe nebolo ťažké zostať zrnami najrýdzejšími... Zajatecký tábor pre divé svine vpravo od cesty spĺňal všetky ženevské konvencie, mašurkovia vykŕmení do veľkosti odstrojených cestných motoriek Yamaha boli happy, že sa pre nich existenčná vojna skončila. Nám všetko ešte len začínalo. Prípadná smrť na hnoji z ponožiek a iné stavy európskych variánt praktizovania duchovných náuk. Pri ohrade spevňujeme poradový krok a salutujeme.

23.kilometer – Tri Kamenné Kopce – z krabice zavesenej na rampe vojenského priestoru nečakane fasujeme sladké koláčiky. Tak to bolo, prisahám! Kdežeby glykemické haluzie pozrážané na mozog kilometrami pochodu. Pred Konskými hlavami sa mi Zuzka potichu zdôveruje s podozrením, že "ten istý biker už okolo nás prešiel aspoň tretí krát"... Ubezpečil som ju, že je to úplne normálne. Bikeri sú už raz takí tajomní šuhajkovia.

29.kilometer – Pezinská Baba – "Páročky boli dovnútra", vyletela teta z kuchyne s tanierom v napriahnutej pravačke. Záchvat smiechu paralyzoval všetkých prítomných partizánov z Hnutia za oslobodenie Slovenska spod záhradkárskej poroby. Páročky alá von či dnu... Tak takéto veci sa stávajú čudným ľuďom na čudných miestach akokeby ani nemali hodinky. Bernard juchúúú, poď do mňa a kam zatečieš, tam prospievaj!!! Ešte stále sme mali po dve nohy a pocit, že sto je málo. O 110% je to iné.

Dejstvo druhé:

Pokračovanie o tom, že vesmír je veľmi zvláštne miesto pre život...

Odysseus: "Kto načmáral na moju veliteľskú loď "Za pár"?!?

Achilleus: "Buhaha!"

Skupinky i jednotlivci prekračujú asfaltku v sedle Baby a za pravidelného prdenia /viac i menej zodpovedné kalorické kombinácie a experimenty/, stúpajú na Čmelok. Znelo to ako morzeovka, volací znak Alfa BIO. Cícerové pomazánky v črievku sú tomu príčinou. ... ou, ou R and B soul. Až po Čermákovu lúku sa míňame s pánom v plátených kopačkách, hlasno rozoberajúcim zúfalý stav ekonómie vo vlasti synov pridájaných Poľanou. Každý má svoju mantru, prečo nie?

36.kilometer, 13.59 h. Čermákova lúka - Žalúdok ohlásil presný čas, je o päť minút jedna. Dopĺňame vodu a razítka do kontrolnej karty. Ísť niekam ďalej z miesta, kde sme už niekedy boli, je podstata celého podniku. S výhľadom svinského prevýšenia na Vápennú. Vápenná... to je osud. Týpek Riman medzitým vystriedal niekoľko druhov priemerov palíc, naposledy bol videný s pružným konárikom hrúbky prstenníka. Môj odhad – ak to napikuje strmhlav až do cieľa, pravdepodobne mu oporu poskytne už len steblo trávy. Za Taricovými skalami sa už schyľovalo k dobrým slovenským zvykom k odsúdencom... na kopci sa vešalo, pri rieke upaľovalo, pri kaplnke stínalo a na diaľkových pochodoch skoro vždy bol dážď s blatom. Prekliata dolina, ideme do búrky. Dŕŕŕŕŕb... Znelo to ako plná ráž zo 125-ky, keď čierne hadice v čiernych hovoriacich čiapkach opäť raz nič netrafili /laická predstava, že z tanku je niečo aj vidieť je naivná/. Krátka prehánka. Raz som si dal poldeci z indických pakobyliek mecerovaných v liehu, v druhej polovici stúpania na Vápennú by určite zabralo. Hladký a intenzívny účinok. Horúci pot v termotrenkách. Jednoducho paráda. Juchúúúú...

48.kilometer – Vápenná 748 m n.m. Celý severovýchod vypĺňa čierňava stáda zdivených baránkov bez pastiera. Až teraz to bude zaujímavé. Zuzka nasadzuje do kampane tajnú zbraň – fľašu slaného bujónu. Určite je to lepšie než piť vlastný moč. Zuzka, geniálny nápad. Tak si pripime, nech bohovia držia dlho sucho v našich topánkach a dážď mimo našej trasy. Súdiac podľa zvukovej kulisy dŕŕŕŕb, za blízkym kopcom tie čierne hadice stále nič netrafili. Horká čokoláda so slaným bujónom nám stabilizovala základné duševné funkcie. Zbiehame na Mesačnú lúku po razítka, veselá kontrola ponúka pútnikom sponzorské pivo chladené v prameni. Topvar. No fasa ... Nie... spomienka na Bernard bola stále živá, nič také. Uznávam, mierne iracionálny postoj, najmä ak som o 16 km ďalej neprofesionálne vysmrkol dva zúfalé Steiny. Alebo zostup z Vápennej vyvoláva v duši romantické momenty. Ale to nás už so Zuzkou zamestnávala vízia, že Bukovú za svetla predsa len stihneme. Aloha!!!

Dejstvo tretie:

Odysseovo blúdenie alebo ako Kirké neľútostne otvorila dvere chlievika, rozhádzala po zemi niekoľko hrstí žaluďov a drienok a nechala námorníkov, nech sa tam váľajú v bahne...

Tam hore rastú vysoké byliny a majú tvar niekoľkoramenného svietnika. Klokoč je kopec tajnosnubný a predsa len začal robiť drahoty. Pecka do činelov, sólo dŕŕŕb na dva kopáky prerastá na ethno world perkusenie dažďových kvapiek na kapucniach bleskovo tasených membránoviek. Do minúty chodník, posiaty epileptickými bublinkami peny v záchvate vypľúva rozdrvenú sklovinu bielych kamienkov. To je výhra, to je tiket... Traverz z otvoreného terénu pod buky, utesňujeme oblohu pršiplášťom nad hlavami, lebo dokiaľ nebo nespadne, treba aspoň naznačiť nejaký zámer nekonvertovať na život sladkovodných rýb pijúcich slaný bujón. Nasadili proti nám vodné delá? Opar stúpajúci z prehriatej zeme dostal jemnú vanilkovú príchuť. No proste padali sračky. Po 15 minútach nehybnosti prehodnocujeme situáciu. Uhrať partiu so samými esami v ruke nie je umenie. Ale vyhrať so zlými kartami, to je život. Nemôžeme strácať čas čakaním na lepšie časy, ktoré možno ani neprídu. Búrka ustáva presne v momente, keď opúšťame deravú strechu korún stromov. Dejú sa veci. Prichádza pestovaná dáma v bielom klobúku /iste madame, držte sa červenej značky a dostihy v Ascote nemôžete minúť/, so záhadným úsmevom bytosti, ktorá dosiahla posledný stupeň tajného poznania. Ale hovorí sa, že rovnaký druh úsmevu majú tiež osoby, ktoré len zriedka niečo chápu. – Hovorila maďarsky. Zmätené oči malých žiab nedôverčivo hľadeli z kaluží. Tri razy za sebou odievame a zhadzujeme bundy. Byť zmáčaný dažďom alebo vlastným potom? Volíme dážď. A nie tie smrady. Rýchlo dosahujeme Mon Repos a silná vízia gulášu v Bukovej nám dáva krídla. Vyhorené trosky chaty Brezinky sú majákom. Vôňa kravína sladko prestúpila nozdrami, už sme blízko, to sú priaznivé znamenia pre suchoplavcov vyzerajúcich nejaký sofistikovaný nápojový lístok.

65.kilometer, 21.00 h – obec Buková. V krčme nachádzame Maťa von Podhubie hodujúceho s družinou Zlatého rúna. Odpil som si zo Steinu až po peklo čierne /Stein. Chuť, ktorá si ťa nájde. Čo... vyhrážajú sa mi ?!?/. Mužný závan z WC preráža ponožky /praktické v prípade straty vizuálneho kontaktu s "jedálňou", stačí ho mať po pravej strane a rovno, jedného pekného dňa nám túto interaktívnu hygienu EÚ zatrhne/. Zjeme so Zuzkou guláš napoly. Je to dobré. Mužstvo, hláste škody na výstroji, zranenia, drobné zbláznenia... Nič? Potom je to lepšie ako ten guláš. Lebo ten je dobrý len preto, že je jediný svojho druhu v stokilometrovom okolí. Posledných 30 km je žeravý uhlík, pohadzujeme si ho v dlaniach, páli, ale nezhasne. Bukovú, tú slovenskú Tróju opúšťame za tmy. Mrholí. Podľa mňa ten guláš uvarili z dreveného koňa. Registrujem za nami postavu, nesúcu niečo ako motorovú pílu. Súmrak vraj dráždi šialencov, ako sa svojho času zazdalo Baudelairovi. Z charakterovej hororovej postavy sa vykľul 77 ročný starý pán v kockovej košeli a z populárnej drevorubačskej rekvizity zložený dáždnik. V druhej ruke držal starodávnu plechovú baterku MAY DAY. Medzi Sokolskými chatami sa už motáme vedno, zahustená zástavba nás orientačne metie, máme problém nájsť správnu červenú odbočku. Rozchádzame sa na tri strany. Zuzka búcha na okno. Vylieza bradatý týpek a tak získavame prvého nadšeného diváka na trati: "Idete stovku? Tú stovku? Fakt? Tak hore a doprava.... nech Vám to vyjde!" Ísť hore doprava síce bolo orientačne jasné aj predtým, ale nevadí. Následne ešte z kríkov vypadli dvaja ožratí, orientačne bezvýznamní občania. Pravdepodobne na nejakej chate spokojne ogrcali priečky. Wellness na slovenský spôsob. Až tretie stretnutie blízkeho druhu bolo plodné a ocitáme sa na mieste, ktoré spoznávam. Prichádzajú ďalšie čelovky, za mátožne osvetlenou vlakovou traťou sme už päťčlenná grupa a pohodlne uháňame k horárni Raková. Za chvíľu pred nami bude tradične najmazľavejší úsek pochodu, raj divokých svíň a malých ponyov, čo sú zase také veľké svine a rozoznáte ich podľa toho, že vám neuhnú z cesty. Zuzka sa drží obdivuhodne. Mrholenie príležitostne prechádza do dažďa. Šmýkame sa v stúpaniach, surfujeme v zostupoch. Úbohá krvavá pechota. Situácia sa nám nesmie vymknúť z nôh. Dobiehame ďalších odhodlaných zúfalcov. Bahno jedinečnej kombinácie výnimočne jemné a hydratujúco preniká ponožkami. Slepý mládenec s bielou paličkou, ktorého sme minuli pred Babou /prvý raz som ho stretol na stovke v roku 2004 a prešiel ju/, nám na diaľku zdvihol morál. Aký problém tu už môžeme mať my... Verím, že mu to vyšlo aj tento ročník. Noc nám berie hračka vizuálnych vnemov, myseľ je uvrhnutá do samotky pocitov. Vrátili sme sa do pračasov, keď na ďalekom severe boli havrany priekupníkmi psov a ľudia len tak stáli na zemi, sadnúť si netrúfali.

A čo by som si nezaspieval do kroku. "...ááá nikdy nebolo lepšie nech táto noc trvá večnéééé.." Otrasená Zuzka prejavila odhodlanie vytrhnúť a oprieť mi o lebku tyč rázcestníka na kóte Mihalinová. S patričným švihom.

"Čo falošne?" /Je pravdou, že sme dovtedy prebrali všetky legendárne kauzy členov Krištofíkovho spevokolu, vrátane nácviku Vianočnej piesne/. Les končí u kalvárie na okraji poľa, nočná obloha sú samé mastné naftové sadze napadané v ryži, schádzame k svetielkam v údolí. Zapráskané bahno!!! Držme krok, osvetlenie a slané chipsy sú na dosah. Juchúúú!

83.kilometer, 02.00 hod. - Dobrá Voda. Výýýkupujeme termoprádlo, kóóóóžky, vifónky, periééé... Osádka kontrolného stanovišťa pred miestnou krčmou je nečakane triezva, nemusíme dolovať razítka spod chladnúcich tiel padlých hrdinov. Lebo raz sa tak dialo. V krčme, ktorá fungovala ako miesto separovaného zberu diaľkoplazov, to žije a majstri špecializujúci sa na skupinové portréty kolektívov v šerosvite by si prišli na svoje. Pred nami postupujúca stará pechota vo wibramkách pokojne lámala do seba poldecáky pred záverečným útokom. Posledných 10 kilometrov ...

Štýlovejšie by bolo, keby ich pražili do hrdiel rovno z ešusov, v baraniciach s červenou hviezdou. Dve kávy, kofola, pivo neviem aké a mýtické zemiačiky za celkom zázračných 65 korún. "Horská soľ.. to je blbosť... neexistuje", uľavil som si nad balíčkom chipsov. Tlačová chyba. Mala to byť "morská soľ"? Keď sa ti lepí na mozog nôž, tak to je edém mozgu, zapamätal som si z prednášky o prvej pomoci v horách. Odložil som nôž do batoha. Nechcem to vedieť. Stále je to dobré. Starý pán s dáždnikom a baterkou MAY DAY nás prevedie zostávajúcou nocou po starej červenej trase, budeme company. A ide sa...

Kapitola "Mýty a Legendy" - starý pán za chôdze rozpráva. Asi tak prvé tri ročníky viedli hrebeňom Zárub. Trnavskí horolezci vtedy fixnými lanami zaistili úsek nad Ostrým Kameňom. Potom sa od toho upustilo. Starý pán to raz v cieli stovky otočil a vrátil sa pešo tou istou trasou do Bratislavy. Vraj nie je veľa ľudí, čo to dokázali.

Svitá. Príboj svetla vyvrhuje na brehy nového dňa podozrivo pohodových starcov. Rady mladých povážlivo zredli až na homeopatickú úroveň. Starci sa zdravia, bujaro pokrikujú. Fakt vyvaľujem oči. Veterán so šľachami vystrúhanými z dobre odležaného agátového dreva sa drží za bok. Kríva. Takmer všetci krívajú. Veterán je navyše ohnutý do strany ako luk, s ktorým Japonci odrazili prvú mongolskú inváziu. Ruka mu visí namiesto tetivy. Prechladli mu v noci platničky. Nezakasal si flanelovú košeľu do gatí. Ostatní starci si ho doberajú. Veterán sa smeje s nimi. Za stromami znenazdajky presiakne našimi tupými pohľadmi rozmazaná vodotlač múrov mestečka. Juchúúúúú....

Brezová pod Bradlom - 04.50 h. Po 22 h a 20 minútach pochodu a nočného prechodeného autizmu sme v cieli. A to je dobré. V poschodovej budove školy žiaden problém nájsť registračnú miestnosť. Stačí sa orientovať podľa čuchu. Samotná miestnosť je skôr čerstvo vykopaným masovým hrobom než čímkoľvek iným. Aj tváre bez očí sú biele ako vápno. Nikto nemá divácke otázky. Dostávame diplomy a účastnícke odznaky z roku 2006. A to je tiež pekná vtákovina. Na tabuli načarbané priebežné poradie po kategóriach. Vyrozumel som, že najlepší čas bol zatiaľ 17 hodín a pár minút? Unavene sa zosúvam po stene k Zuzke ležiacej na linoleu. Nemáme otlaky, svalovicu ani nekrívame. Len na polhodinu zahibernujeme do chladivého polospánku. Banda zablatených homelesákov, živá morová rana sa hromadne presúva na autobusový ostrovček. Znechutený vodič otvára dvere a čuduje sa odkiaľ poznáme peniaze. "Vždy som si to myslel. A teraz to musím aj čuchať!" tváril sa. Zaspím na podlahe. Zuzka ukoristila sedadlo. Bus cvične zastavuje pred pezinskou Cajlou. K sklamaniu vodiča nevystupuje nikto v ústrety odbornej starostlivosti. Vetrá statočne až na konečnú.

Áno, domov, to je aj blahodárna údená makrela a červené víno na raňajky. Sprcha až potom. Tak o rok, ľudia, nech nás je viac na tie prazvláštne zážitky z prehýreného dňa a noci v tajomných Karpatoch. Môžem len doporučiť.

Ak niekoho prekvapí, že v mojich spomienkach chýbajú krízové momenty, vedzte, neboli. Tak akosi to celé vypálilo. Samozrejme, stovka nie je riťprstovka. Počas posledných troch predštartových týždňov sme so Zuzkou nachodili 90 km a práve toľko nabehali. Zdá sa, že to splnilo naše nádeje na dôstojnejší priebeh diaľkoplazenia sa...

PS
Uvedený stovkár mal štartovné číslo: 149.
Iniciály: Ľubomír Galanský z Bratislavy, 1966 - neorganizovaný
Štart: Bratislava – hl. stanica - 07,20 h.
Cieľ: Brezová pod Bradlom - 04,50 h.

A čo na to jeho "spoluplazkyňa" Zuzka Bartošová z Lorinčíka?

Zuzkine spomienky na T-100, 34.ročník - rok 2007

Som samorast a samotár, organizovaným akciám, zaváňajúcim akýmkoľvek extrémom, z môjho subjektívneho pohľadu, som sa odjakživa vyhýbala. Ale v poslednom čase som sa záhadne zamontovala do nového zoskupenia, zatiaľ nejasného smerovania, menom – Lazy Bernards. Už neviem ako to celé vzniklo, kde bol ten zárodok zárodočný /že vraj onehdy, dávno v zime v Bernarde, ale to som tam ja nebola/, kedy skrsol ten nápad, zúčastniť sa výsostne organizovanej a hromadnej turistickej akcie "Trnavská stovka". Trnavská stovka sa mi zdala vždy ako totálna blbosť. Na čo ísť 100 km, keď mi stačí, čo ja viem, 30 km?

Ale červík v hlave, že čo bude, až bude, napríklad: 3 hodiny ráno, tma a dážď a 70 km za nami. Také otázky ma trýznili. A opäť som si, ako pri kokosoch, spomenula na moje pubertálne a nenaplnené sny o nočných túrach. A tak...

Stojíme ráno o šiestej na stanici, dusno a teplo, kopa ľudí. Hmmm, To bude paráda, prvomájový sprievod. A tak aj bolo, asi len po Biely Kríž. Potom Pezinská Baba. Padla celá klobása a na moje prekvapenie aj Bernard. Začína mi byť už fakt veľmi teplo. Bolí ma hlava, už od rána ma bolí. Ale moje nôžky, nôžky najlepšie na svete, oni vládzu, aj keď sa už celé telo búri voči akýmkoľvek výkonom. Idem zo zotrvačnosti, už niekoľko dní. Táto stovka to je už len taký bónus. Viem, že provokujem, viem, že toto si budem u svojho tela ešte dlho žehliť, ale verím, že vydrží. Myslím na to, čo máme pred sebou a snažím sa ísť čo najrýchlejšie. Jašter má zas nápady, že mohli by sme si vylepšiť časy a všetky zostupy a rovinky bežať. U mňa žiadny beh nehrozí, ešte by z toho bola - klobáska von... No, a tak sa kľukatíme Karpatami, občas v zástupe, občas sami. Všetko je zelené, vlhké dusno sa mi lepí na kožu, bleeee. Stúpame na Vápennú. Túžim vyjsť až vysoko, vysoko, ponad ten dusný opar, kde by ma ovanul ostrý horský vzduch. Ten, čo štípe v nose. Snívajte s nami, z Vápennej ideme zas dole...

Sem-tam dostávame nejaké pečiatky. Ale nie, trasu si pamätám, len veľmi ma to netrápilo, Jašter vedel kade ísť a tak som šla za nosom. Zväčša po červenej. Dusno sa premieňalo na dážď, a tak sme mokli nielen vlastným potom. A potom, nekonečná bola asfaltka na Bukovú. To bola hrozná zrada, lebo Jašter mi hovoril, že je to 10 minútová záležitosť. Prečo ja všetkému uverím? Konečne. Opäť sa míňame s Maťom a jeho partiou. Nasilu tlačím nejaké jedlo. Záchody sú tu v prekvapivo dobrom stave...

No a zas ďalej, do tmy. Dobieha nás starší pán s retro výbavou, ktorého nohy si už prešli svoje. Hráme sa na bludičky, až kým nás jeden jasnozrivý domorodec nevyvedie z motanice cestičiek na tú našu, samozrejme plnú blata. Nechutne sa šmýka. Keďže som lenivá a pohodlná, veľmi skoro situácia vyzerá následovne – Jašter ide vpredu a hľadá značky a ja sa čľapkám za ním. A idem hrozne pomalyyyy... Aj tak cestou stretávame nejaké ďalšie čelovky. Je to nekonečné, ako celý vesmír, len blato a ja, na večné veky, amen... až keď si vyvrtnem oba členky, blatové galeje končia a gúľame sa z kopca. V Dobrej Vode krčmárka pochopila, že stovka je šanca! Obsluhuje bez známky únavy, bez nepríjemných mimických prejavov, akokeby nič. Akokeby bolo 15.00 h, pracovný deň. Ale je hlboká noc a krčma plná smädných kreatúr...

Najlepší sú ortodoxní stovkári profesionáli. Poznáte ich podľa špeciálnej výbavy, obuvi, oblečenia, sú skrátka nezameniteľne štýloví a vládzu... Šlapú ako hodinky. Majú svoj svet, svoj rytmus. Ale aj tak, kde sa tí hrabú na pani v bielom klobúku. Je to víla, prízrak z rozprávky. Blato od nej odskakovalo, videla som to na vlastné oči. Vždy sa objavila, navoňaná, upravená a svieža. Tajomná tvár... Žeby 3 D reklama na aviváž??? Tipujem, nebola z nášho sveta...

V konečnej stanici, v škole v Brezovej, to vyzerá ako výpuk hroznej epidémie – smrad, bledé tváre rozkotúľané a nemé, rôzne kôpky zmuchlaných končatín... Sme ako vírus, nakazené bunky, poznať nás z diaľky. Bolestivý presun na zastávku. Nechutne sa narveme do autobusu, zobúdzam sa až na Nivách. Ulice sú v nedeľu ráno prázdne. Len my, krívajúci, rozliezame sa rôznymi smermi, už nemáme spoločný cieľ. Ujo v stánku vykladá čerešne. Nekúpili sme. Sme proste Lazy Bernards a tak zakončíme stovku štýlovo – vifónkou. Slaná a dobrá, krevetová. Dúfam, že budúci rok to bude lepšie. Vyhlasujem koniec komatickému plazeniu. Dobre sa pred vyspím a budem sa lepšie sústrediť na výkon, na čas. Dá sa to.

Takže tak nejak to prebiehalo v mojej hlave. Táto čisto subjektívna zážitková vec. Budúci rok, Lazy Bernards, vyzývam Vás, príďte vo väčšom počte, je to parádaaa.

PS
Zuzka Bartošová z Lorinčíka – Košice: mala štartové číslo 150, neorganizovaná.
Štart: Bratislava hl. stanica – 07,20 h.
Cieľ: Brezová pod Bradlom - 04.50 h.

Spomienka na Trnavskú stovku 2007 - Maťo Kiňo
Skrivené tváre, rovný tieň

V pozoruhodnom zozname "100 vecí, ktoré musíte urobiť, aby ste mohli v kľude zomrieť" určite nenájdete pochod na sto kilometrov. Teda niežeby Vás podujatie "Trnavská stovka" urobilo nesmrteľnými, len si z každého dobrého dňa odložte polovicu na horšie časy.

Edgar Allan Poe spriada myšlienky za ponurého večera: "Keď autor píše, celému dielu prechádza chladná úvaha o tom, že tvorí len preto, lebo chce byť čítaný". Text píšem preto, lebo mi to prišlo ako nutná bodka za Trnavskou stovkou, alebo tri bodky? A tiež by text mohol navnadiť viacerých účastníkov na budúci ročník. Na úvod pekný citát z takej knihy, lebo potom to už nebude mať úroveň.:

"Vždycky, keď som si určil tempo, bolo dobre. Keď ma niekto nútil ponáhľať sa, bol výsledok horší, ako pri mojom vlastnom tempe. Chyby, strata kontroly, prehriate rezervy, to sú následky náhlenia. Žijem, pretože som udržal svoje tempo. Som perpetuum mobile, ktoré má svoj rytmus, ktoré ho samo od seba musí nájsť, vo dne, v noci, od východu až po západ slnka a opäť v noci… Odniekiaľ som prišiel a niekam idem… i keď výzor sa mení".

Požiadajme maliara, aby nám namaľoval obraz stovky! Namaľuj mi zmorené, lopotiace sa, krvavý pot vylučujúce postavy – indivíduá. Ďalej namaľuj vykorisťované, upotené robotnícke masy drejúce na zhýralého panovníka, plahočiace sa po kolená zaborené v glejovitom galejníckom bahne, slizkom ako ostrokyslá polievka z ázijského bistra na Obchodnej ulici. Namaľuj tiež les, tmavý, dusný, daždivý, plný krvilačného cudzopasného hmyzu s množstvom klamlivých, mätúcich prtí lesnej zveri. Vlož do toho obrazu vrchu, neprístupné, ako menu v Le Monde, Alize alebo Camouflage, opachy nezvratných skál, pod ktorými sa muži menia na deti, mlčanlivo uhýbajúce prekážke. To všetko nech je ponorené do akvária s ťaživou atmosférou obrazu Burlaci na Volge. Ak to niekto nechápe, skrátene povedané, podmienky sú ako na Coteraze.

No jednoducho, stovka je ako život. Má zhruba rovnakú dĺžku, nastupuje sa na ňu svieži ako decko, je tam jedna hlavná cesta, kopec podvratných odbočiek, sem tam sa oslavuje nejaké jubileum – méta, a na konci zostáva krivkajúci starec s počtom rokov sto!

Stovka mi vniesla do života nepokoj. Išiel som spať o polnoci, avšak už o štvrtej ráno som nemohol spať. O pol šiestej už som bol na Hlavnej stanici. Hľadal som nejakú zábavku. Celkom dobrá kratochvíľa býva, pozorovať iných ľudí. Na štart sa už totiž kdekto dovalil. Čakal som hlavne osoby veľmi špecifického výzoru. Predstavoval som si diaľkoplazov, že sú to väčšinou starci v pumpkách a vibramoch v roztrhanom tričku, ako Sveťo Krno. O ňom pojednáme neskôr. Takto mi boli vykresľovaní. Nebolo to však celkom tak, prišiel kdekto. Pravými diaľkoplazmi však aj tak boli starci ako sa nakoniec ukázalo. Dostavili sa aj zahraniční účastníci, napr. maďarskí plaziči. Z ich tlupy sa mi jedno dievča sťažovalo, že nikto tu nerozumie maďarsky ani anglicky a že ona súrne potrebuje, aby jej previezli do Brezovej batožinu, lebo takto sa plaziť nedá, že ide až do Trenčína – 169 km, ale napokon skončila v Brezovej. Inak bola dosť blbá, šak stačilo použiť slovenčinu a dohodla by sa. Postupne sa ľudia zbierali, červené plátno transparentu Trnavskej stovky ich priťahovalo nie ako býka, ale ako lampa ohlúpnutý nočný hmyz, ktorý nakoniec od vysilenia otrčí nožičky a vyvráti zložené očká. Žeby to mala byť symbolika následovného pochodu? Z účastníkov asi najviac zaujal slepý chlapík, to je jasné. Sila vôle naživo…

Ľudia sa zaregistrovali a postupne odchádzali na trasu. Účasť neviem porovnať, ale som čakal oveľa menšiu. Bol som súčasťou útočného šesťčlenného tímu. A koľko nás pochod dokončilo? No koľko? Vyplynie to z doleuvedeného.

Vyrazili sme medzi poslednými, čakali sme na kamaráta, ktorý občas vypne na trafostanici v Stupave elektrické vedenie zabezpečujúce prívod elektrickej energie na východ Slovenska. Za trest stovku nedokončí.

Na pochod sa dostavili ešte 2, slovom dvaja, členovia klubu AC Lokomotíva. Obidvaja mali úhľadne upravené vlasy do copu, termotričká, aero a – termodynamika jak vyšitá. Naša tlupa, vyrastená na klasike z roku 1918 si tiež dovolila až priveľa. Moderné termotričká, nylonové nohavice, horibilne drahé ponožky, bundy s membránou. Etiku sme pochovali, vyradili sme pôsobenie malokarpatských živlov na našich telách podopieraných slabým mestským genotypom. Vypadali sme ako nejaká elitná paradesantná brigáda. Už chýbalo len napaplať si ksichty maskovacou farbou. "Proste obličej natřený barvivem, kapsy jsou narvaný střelivem."

Naproti tomu starí klasici v pumpkách a potom aj stredný turistický prúd, ktorý bežne zhadzuje kamene z Pajštúna. Celkovo hodnotené – na štarte T-100 sa zišla prehliadka odevov z dvoch posledných storočí.

Jedlo bolo skromné, akoby zozbierané v bangladéšskom slume. Ja som si dovolil len malú výstrednosť – bambíno, ktoré bude o chvíľu obradne podrezané na obetnom oltáriku na Čermáku. Áno, každého počas stovky chytali chúťky stvárať šamanské kúsky. Jeden z nás mal aj energetický nápoj! BOOM! Tieto názvy energydrinkov sú naozaj originálne: Kráľ energie – power king, boom up… fakt sa na tom dá pobaviť.

Tak sme teda kráčali, vcelku svižne, bezstarostne, boli sme nesmrteľní. Na nejakom stanovišti nás tety ponúkli koláčikmi.Tu treba stručne pojednať o organizácii. Diaľkoplaz musel s ňou byť ozaj spokojný, nebudem zrádzať aké príjemnosti na stovkárov čakajú, keďže hlavne je to o nepríjemnostiach, nechajme týchto zopár žiarivých uhlíkov v kope popola tlieť, až kým nepríde ďalšia stovka. Pár plazov sme prešliapli a zanechali hltať prach za sebou. Potom som sa utrhol všetkému. Páročky vonku a klobáska dnu totiž priťahovali ako magnet. Predbehol som Sveťa Krnu – je to šéf expedičnej sekcie Klubu slovenských turistov. Vášnivo diskutoval o SNS. Vraj je aj politológom.

Na Babe radno zaplašiť smäd jedným, dvoma bernardami. To nie je reklama. Proste je to jednoduché a účelné. No a potom poprípade odpovedať na volanie Sirény, ktorá vábi putujúcich námorníkov mámivým hlaholom: Páročky dnu, páročky von…

Pookriali sme a už letíme v ústrety tmavým zajtrajškom – Čmeľok! Netreba sa s ním srať. Keď pahrb rozdýchame, zapneme sa do fixov, niektorí dajú reláciu so ženskými čo ostali doma a postupujeme nezadržateľne vpred a vedieme plodné dialógy. Napríklad, že sa oplatí nosiť do hôr kobercofku /mali sme ju prvýkrát, potom ako sa mi osvedčila na lepenie leziek/, dá sa s ňou vyspraviť čokoľvek, napríklad zafixovať boľavé kĺby poprípade vyrobiť z nej cieľovú pásku. Počas takéhoto pochodu človek pospomína aj starých skutočných horolezcov. Do reči prišiel Fero Kele, ktorý tvrdí, že najlepším vankúšom je balvan spod vrchu nejakého kopca. Tiež nás oslovil jeden odrb systému v podobe založenia sekcie SAV pre výskum vysokých pohorí. Nuž tak. Postupne sa začala prebúdzať aj citová zložka stovky. Menej sa kecalo, skupinky sa rozdrobili, chodci sa zahlbovali do svojho vnútorného sveta a prežívali metre na stezce. Akoby sme začali splývať výzorom aj chovaním s Karpatami. Účastníci pôsobili ako prapôvodná malokarpatská fauna. Keď bytosť zrástla s chodníkom a kráčala do nekonečna lesom, bolo to akoby sa navracala ktomu, čo jej je blízke a už oddávna vlastné.

Mala nás preveriť Vápenná. Nevedeli sme odhadnúť, ako sa po nej budeme cítiť. Nesrali sme sa s tým a vybehli hore. Na vrchole som podchvíľou videl hviezdičky. Rozhodli sme sa zistiť počet členov našej tlupy. Mali sme už 50% straty a hora začala ukazovať svoju moc nad nami. Nedalo sa totižto nikomu dovolať. V Malých Karpatoch sú aj gigantickí mobilní operátori vyradení. Budúcnosť je jasná, budúcnosť je stovka. Len s oneskorením niekoľkých časových zón – bolo to až na druhý deň – sa dozvieme, že náš kamarát Francúz, nazývaný aj Riman bol pozorovaný ako bosý zostupuje do Sološnice. Vápenná vyberala dane. Mohol byť rád, že ju uplatil topánkami, korupčník jeden. Hlavne sa začalo ukazovať, každý ide vlastne sám. Tu som sa cítil vinný, pretože na Čermáku som sa nechal opantať popravou bambína, že som si neuvedomil, že s Francúzom sa niečo deje, že má vlastne dosť! Vnímal som to len podvedome.

Od Vápennej začalo hrmieť, okrem toho, že nám to trávilo, bola aj ozajstná búrka, pár prehánok. Divili sme sa, že aspoň nám dvom, čo sme zostali z pôvodnej zostavy, nič okrem kamarátov nechýba. Obradné voodoo s bambínom sa začalo vyplácať. Hnali sme sa ďalej. Niektoré podvratné bytosti začali obchádzať určité úseky trasy nultým variantom. Mám aspoň jedno ganglium aj cytoplazmatické retikulum, ale nepochopím, prečo to robili. Tak sme sa teda ocitli na Klokoči sami. Vlastne nie. Stovka je dosť promiskuitná a počas cesty sme vystriedali niekoľko partnerov. Na Klokoči napríklad sa k nám pridali dvaja. Boli to sympaťáci a bolo nám takto veselšie. Mrzelo ma, že sa vynechávajú Záruby, neviem nakoľko nebezpečný by bol prechod nimi v noci, ale štvalo ma, že pred nami to ľudia chodili a bolo to čistejšie. ..

Aby som to skrátil. Na Bukovej sme bombardovali Pearl Harbour v hajzli. Sem sa hodí pesnička:

Keď sa rite dotýkajú záchodových mís
hovná dole padajú tak jako Tetris
Neviem, hovorili, že to kvôli zákonom
viem len, že sú už všetky z najhoršieho von

Kto si radšej dobrovoľne všetko odserie
ten už môže s hovnom rovno spísať prímerie
a čakať až sa ľuďom čo mu serú nahlavu
zúži ritný otvor do pôvodného stavu

Odľahčení a šťastní dali sme si ozaj nechutne nevegetariánsky guláš, zapli podľa európských noriem všetky čelovky a vyrazili na posledné dve etapy, pomerne tmavé, daždivé a poasfaltované.

Šli sme celkom s istotou, kým sa neobjavila chatárská oblasť Sokolské chaty, či jak sa to tam volá. Je to tam také ako v nebi, hlavne tá početnosť populácie. Aj si spomeniem na pesničku Lost in the supermarket, keď sa stratíme. Správny směr znie: cez tri potoky späť a doprava. No jasné. Cestu sme našli. Cítil som sa ako vo výprave na koniec vesmíru, len tma a nikde nikto a stále nie a nie dôjsť na koniec. Predbiehame niekoľko svätojánskych sólomušiek v pončách. V tejto etape bolo ozaj dosť plazov, ktorí šli s nami. Boli to osamelí bežci v pumpkách a wibramkách, ktorí sa počas niekoľkých ročníkov stovky dokázali napojiť na samotné nekonečno a pradávny rytmus obiehajúcich planét. Ich tempo je presné a nekonečné ako atómové hodiny. To sme teda čumeli na tých pradedov.

Ak v Tatrách je mäsožravá kosodrevina, tak v Malých Karpatoch je potom mäsožravé bahno. Zostup z Mihalinovej na Dobrú Vodu bol bojom s týmto živlom. Ťažkosti by tu mal aj pásový "hackel" nemeckej armády. Na takéto podmienky som mal veľmi nevhodnú obuv, plahočil som sa posledný a bol som celý vysratý, že si vylomím členky. Aj som spadol. Myslím, že tu som si natiahol nejaké šľachy, od tohoto úseku som mal ozaj bolesti, že som až zuby zatínal, občas som si myslel, že si vyhryziem vložku v stoličke, ktorú tam mám dočasne miesto plomby. Na počudovanie som bol ozaj čerstvý a spať sa mi nechcelo. Trochu mi aj došlo zle, ale už sme boli blízko .

Vcelku podpitá posádka na Dobrej Vode nám dala potrebné štemple a my, že teda my ideme na poslednú časť etapy. Pridáva sa k nám chalanisko, že vraj či ho potiahneme. Nakoniec išiel prvý. Ale potiahli sme ho duchovne, lebo uštedroval stovke prúd nadávok a my sme zase vôbec nenadávali. Zrazu sa začal ospravedlňovať, že tak nadáva a úplne prestal. Ale my nie sme takí slušní. Nakoniec ma to už nebavilo a som sa vychytil a doklepal tú poslednú časť. Hrozne ma boleli predné šľachy na členkoch pri zostupe asfaltkou do Brezovej. Ale už sme tu, už počuť fanfáry, výšku znížime, klameme radary. Útok na špicu hitparády sa vydaril. Na Základnej škole to vyzerá ako po brutálnom fláme – každý kde odpadol, tam spal, tak ako došiel, spotený, zablatený, neprezlečený. Skladáme sa na linoleu – aké to skvelé poležaníčko. Zrazu sa klepem od zimy, dám si bundu a je mi dobre.

O chvíľu ide bus do domova. Okolo päťdesiat ľudí kríva nejaké dva kilometre na zastávku, je tu aj Sveťo Krno v prastarých kopačkách s podivným ruksackom. Bledé mŕtvolky okamžite zaspávajú. Ak aj nie sú mŕtvi, minimálne tak smrdia. Absolútne komicky pôsobí zástup krívajúcich zombíkov, ktorý vystúpi v Bratislave na Nivoch. Celý týždeň som si natieral nohy Fastum gélom, to nie je reklama, proste to len bolo potrebné. Ale som bol spokojný a vytešený. Pár hodín, ktoré vcelku dosť naplnia dušu. Inak silným momentom bol v celkovej šedi druhej polovive stovky aj nezničiteľný Zuzkin úsmev. Z pôvodnej "tlupy" sme zostali dvaja. Muflóny som opäť nevidel.

Prečo sme vlastne šli na stovku???
Asi preto, že nás nepozvali do Vertiga…

Maťo Kiňo

PS
Maťo Kiňo mal štartové číslo 103 a do cieľa v Brezovej pod Bradlom prišiel o 3,10 h ráno.

Peter Minárik, hlavný organizátor T-100

Máj 2008

KALENDÁR

jún 2008 - Malé Karpaty a okolie:

7. - 8.6.2008 TRNAVSKÁ STOVKA 35.ročník
(sobota - nedeľa) Klub Trnavských Diaľkoplazov a HO Skoba Trnava

Trasy: 100 km/2800 m
Bratislava, hl. žel. st. - Kamzík - Biely Kríž - Tri kamenné kopce - Pezinská Baba - Čermákova lúka - Vápenná - Buková - Dobrá Voda - Brezová pod Bradlom
Štart: Bratislava, hl. žel. st. (pod schodami, Žabotova ul.), 6.00 - 7.30 h
Cieľ: Brezová pod Bradlom, do rána 8.00 h
Štartovné: 20 Sk
Iné: akcia je zaradená do plnenia Malokarpatský superdiaľkoplaz (MKSD) a Slovenský superdiaľkoplaz (SSD)
Riaditeľ podujatia: Ing.Peter Minárik, Čajkovského 40, 917 08 Trnava
tel.: 0911-550 921

Jún 2008

Trnavská stovka
Odysea pokračovala aj v roku 2007

Trnavská stovka je turistické podujatie, organizované každoročne Klubom Diaľkoplazov a Horolezcov Skoba Trnava. Je zaradené do klasifikácie Malokarpatský Diaľkoplaz a Slovenský superdiaľkoplaz. Tento ročník (r.2007) je už 34. Je zaujímavé, že aj keď tento pochod nesie názov “Trnavská stovka”, cez Trnavu trasa neprechádza. V skutočnosti sa začína v Bratislave na hlavnej stanici a hrebeňom Malých Karpát prejde až do Brezovej pod Bradlom.

Neviem, kde a ako som sa o Trnavskej stovke dozvedela. Možno to bolo pri prezeraní webových stránok s turistickou tematikou. Pred dvomi mesiacmi sa mi však do rúk dostal nový výtlačok Bajovho “Smiechu na lane”. V jednom z článkov opisoval svoje zážitky z Trnavskej stovky. Odvtedy mi v hlave vŕtala otázka: “Dokážeš to? Prejdeš za 24 hodín 100 km?” A tu už stačilo len málo, mať pri sebe správnych ľudí, naladených na tú istú vlnu, odhodlaných preveriť si svoju kondíciu, motiváciu a pevnú vôľu.

Tak sme myšlienku šírili medzi známych v nádeji, že sa podobných šialencov nazbiera viac, ale ako sa približoval termín štartu Trnavskej stovky, motivácia postupne upadala, meteorológovia hlásili tlakovú níž s dažďom, všetkých nás súrili študijné povinnosti. A tak napokon sme zostali len dvaja – Marek a Barbora.

Celý týždeň u nás na strednom Slovensku bol poznačený poobedňajšími búrkami. Obávame sa, že podobné by to mohlo byť aj na stovke. Ďalšou komplikáciou je skorý štart. Začína sa na bratislavskej hlavnej stanici, medzi šiestou a ôsmou. Hlavný organizátor nás upokojil, v Bratislave bolo celý týždeň krásne. A čo je najlepšie, počká na nás, pretože prvý spoj z Banskej Bystrice do Bratislavy prichádza až o 8,30 h.

Ešte večer o deviatej nakupujeme nevyhnutné zásoby. Základ nášho jedálneho lístka tvoria sójové rezy, müsli tyčinky a chlebíky, ktoré si pripravíme až ráno. Podľa mapy je v priebehu trasy dostatok možností na načerpanie vody, takže si berieme každý po jeden a pol litri. Vyriešili sme aj dilemu s potrebným vybavením. Každý si oblečieme na seba niečo ľahké a vzdušné. Do batohu nepremokavú bundu, náhradné ponožky, teplejšie tričko s dlhým rukávom a na noc čelovku. Obúvame si trekové tenisky. Dali sme si podmienku – ak bude ráno pršať – nikam nejdeme!!!

Ráno s nevôľou pozerám na mobil, 4,45 h, to je pre väčšinu ľudí ešte hlboká noc. Ešte tu je možnosť, že nikam nepôjdeme? Pozerám z okna, ale pri pohľade na vychádzajúce slnko a modrú oblohu sa všetka nádej na príjemne strávený deň rozplýva. V rýchlosti raňajkujeme, balíme zvyšné jedlo a o 5,20 h vyrážame na vlak.

Prestávame veriť pesimistickej predpovedi počasia, postupne rozplývajúci sa opar veští teplý a slnečný deň. Zo začiatku sa vo vlaku pokúšame dohnať spánkový deficit, avšak nejako sa spať nedá. Prezeráme dookola trasu, ktorá nás dnes čaká. Na starej mape Malých Karpát v mierke 1:100 000 vyzerá sto kilometrov celkom sympaticky.

S miernym meškaním zastavujeme v našom hlavnom meste. Pán Ing. Peter Minárik by nás mal čakať pod schodmi vedúcimi zo železničnej stanice. Po chvíľke hľadania nás víta s úsmevom na tvári. Zaplatením dvadsaťkorunového štartovného sme oficiálne zaregistrovaní. Sme poslední, s poradovými číslami 268 a 269. Keďže také množstvo účastníkov prekvapilo aj samotných organizátorov, každý so štartovným číslom nad 200 dostal namiesto tradičnej kontrolnej karty – pohľadnicu pochodu. My sme neboli výnimkou.

Úvodná eufória: Bratislava, hlavná stanica – Biely Kríž

Prvou métou je Koliba a vysielač Kamzík. Nestrácame ani sekundu a o deviatej hodine cvakáme prvé vysmiate zábery v pozadí so siluetou rannej Bratislavy. Dávame našim nohám zabrať pri prekonávaní prvých výškových metrov.

Po zelenej značke parkom prichádzame na Kolibu /320 m n.m./, kde sa pripájame na červenú značku. Červená značka nenápadne odbočila z asfaltky na lesný chodník. V dobrej nálade a silne motivovaní ukrajujeme prvé kilometre. Ukazovateľom prejdenej vzdialenosti je vysielač Kamzík miznúci za nami. Slnko už poriadne pripeká a po asfaltovej ceste lemovanej zeleňou sa nám kráča príjemne. Máme celkom dobré tempo. Predbiehame turistov, ktorí sa tak neženú a vychutnávajú si prvú júnovú sobotu. Tajne im závidíme? Neviem, čo si o nás môžu myslieť, ale pani, ktorá sa nás pýtala na cieľ našej cesty, iba zagúľala očami...

Po 12,5 km o 11,15 h prichádzame na prvý kontrolný bod – horáreň Biely Kríž /500 m n.m./. V tieni stromu na lavičke sedí zjavne už unudený pán. Čaká nás skoro hodinu. Dostávame pečiatky na pohľadnice, dopĺňame tekutiny a hor sa ďalej na druhú etapu.

Rezkým krokom ďalej: Biely Kríž – sedlo Tri kamenné kopce

Namiesto asfaltu kráčame po spevnenej lesnej ceste. Nohy už cítia, že kráčajú nad limit. Naša bežná túra zvyčajne neprevyšuje 20 kilometrov. Obloha sa postupne zakrýva oblakmi, začína byť dusno, presne ako pred búrkou. Ani nie po dvoch hodinách stojíme na ďalšom kontrolnom bode, na 23.kilometri. Stretávame sa so skupinou kontrolórok, ktoré sa už pomaly balia na odchod. Stihli sme. Dokonca sme podľa ich záznamov stiahli náskok posledných “stovkárov” na asi dvadsať minút, čo nám poriadne zdvihlo sebavedomie. Obohatení o radu – pred zotmením sa treba kvôli ťažkej orientácii pridať k niekomu, kto trasu už pozná – vyrážame ďalej.

Už treba spomaliť: Sedlo Tri Kamenné Kopce – Čermákova lúka

Okolie sa vôbec nemení – prašná cesta, potom hustý listnatý les, lúka a zase prašná cesta, les, lúka... Ale čo ma teší, je Kamzík strácajúci sa v letnom opare. Lesom prichádzame okolo druhej hodiny na Pezinskú Babu. Tu sa v nás prvýkrát ohlásil pud sebazáchovy a kupujeme si prvé dnešné teplé jedlo. Hustá fazuľová polievka /s rezancami?!/ je to pravé pre vyhladnuté telo. Po doplnení vody, trochu oddýchnutí, pokračujeme.

Chodník začína stúpať. V sprievode hukotu stíhačiek lietajúcich nad základňou v Kuchyni prichádzame k bývalému vojenskému vysielaču, kde už lapáme po dychu. Vzápätí zase klesáme. Postup začína byť náročnejší, musíme trochu spomaliť. Najvyšší bod tejto lokality je Skalnatá, vysoká 704 m n.m. Za ňou, asi po pätnástich minútach chôdze, nás čaká vytúžená Čermákova lúka. Tu konečne dobiehame posledných “stovkárov”. Ich dva a pol hodinový náskok je minulosťou. S nevôľou prijímame fakt, že sme prešli iba 35km, dúfali sme, že to bude viac.

Lámanie chleba: Čermákova lúka – Pod Vápennou

S ďalšou pečiatkou na pohľadnici predbiehame pomalšiu skupinku Trnavčanov a Pezinčanov. Na základe skúsenosti z predošlého ročníka nás upozornili, že sa jeden úsek trasy skracuje cez oboru, čím sa vyhneme Taricovým skalám. Na koži cítime prvé kvapky dažďa. Našťastie kráčame dlhý úsek hustým lesom, takže dážď vnímame skôr ako príjemné osvieženie. Asi po pol hodine prichádzame k spomínanej obore, skupinku skúsenejších “stovkárov” sme už nechali ďaleko za sebou. Rozhodnutí neriskovať blúdenie po obore pokračujeme teda po červenej značke kopírujúc plot. Stále prší a čo je horšie, k dažďu sa pridáva vzdialené hrmenie. Pred Taricovými skalami nám chodník skrížila nádherne sfarbená salamandra škvrnitá. Prekonávame klzké skaly, človek si tu rozmyslí každý krok.

Obišli sme celú ohradu a znovu sa stretávame so spomenutými “stovkármi”, ktorí vďaka skratke cez oboru zmazali náš náskok. Tento raz sa k nim pridávame a s boľavými nohami zostupujeme nepríjemným terénom až na asfaltku vedúcu do Sološnice. Teraz nás čaká vyše 500 metrové stúpanie na najvyšší bod celej trasy – Vápennú, mrholí, stále nevieme, či nás búrka obíde. A hlavne, civilizácia je tak blízko... S ubúdajúcimi silami, mierne demotivovaní, si dopriavame oddych a poriadnu porciu kalórií neďaleko nenápadnej zarastenej odbočky. Padlo rozhodnutie – ideme hore!!! Vápenná je skúškou, kto vraj prejde cez Vápennú, prejde celú “stovku”.

Strašení neutíchajúcim hrmením pomaly prekonávame nepríjemné stúpanie. Dýchame dusný, vlhký vzduch. Konečne sme hore. Konečne máme rozhľad na široké okolie, vidíme búrku, ktorá nás strašila už od Čermákovej lúky. Úplne zmenila smer. Nebudeme sa zdržovať na vrchole veľmi dlho, čaká nás ešte náročný zostup mokrým skalnatým terénom. Definitívne sme sa rozlúčili s našimi trnavskými spoločníkmi, ktorí sa rozhodli vzdať sa. Aj my riešime tento problém, zdá sa nám, že je už dosť neskoro.

52.kilometer Osem hodím. Sme za polovicou. Traja príjemní páni na ďalšej kontrole nás ponúkajú chladenou limonádou a pivom. Presviedčajú nás, že ešte nič nie je stratené, “stovkári” sa vraj v Bukovej čakajú. A práve to sme potrebovali, chytiť druhý dych.

Druhý dych: Pod Vápennou - Buková

Začína sa stmievať, obzvlášť v lese. Scenéria Amonovej lúky v miznúcom svetle je veľmi bizarná. Chodník lemujú obrovské bodliaky, kríky sú zospodu objedené asi ovečkami...

Už za šera prichádzame na lesnú cestu a míňame kaštieľ Mon Repos. Pred nami kráča pán odhodlaný dôjsť až do Brezovej. Keďže túto etapu prešiel niekoľko dní pred stovkou, pridávame sa k nemu. Medzitým sa úplne zotmelo. Za svetla čeloviek sa zastavujeme pri smerovníku na Brezinkách, kde trasa stovky opúšťa červenú značku vyhýbajúc sa najvyššiemu bodu Malých Karpát, Zárubám, 767 m n.m. Neviem si predstaviť ísť tento hrebeň za úplnej tmy. Okolo vodnej nádrže pokračujeme do Bukovej asfaltkou. Pre naše chodidlá to nie je nič príjemné. Svetlá dediny sa pomaly približujú, udržujeme si rýchle tempo. Hnaní hladom a smädom predbiehame ďalších “stovkárov”, ktorí s čelovkami v tme svietia ako svätojánské mušky. Cítime deficit sily v nohách a celkovú únavu.

Konečne Buková! O 22,30 h míňame značku začiatku obce, už je to len pár krokov do miestneho pohostinstva. Je tu plno, všetko stovkári... Máme obrovskú radosť, že po celom dni vidíme aj iných “šialencov” alebo lepšie “nadšencov”? Niektorí sa rozhodli ukončiť pochod tu, na 64 kilometri, iných prišli podporiť rodinní príslušníci, hlavne manželky, ktoré doniesli svojim polovičkám teplé domáce jedlo. My si vyberáme z ponuky pohostinstva teplú držkovú a čaj. “Dobíjame baterky”. Držíme sa rady panej z druhej kontroly a pridávame sa k skupinke viacnásobných absolventov. 23,30 h, pred nami je posledných 7 hodín pochodu, tak odchod...!!!

Martýrium: Buková - Dobrá Voda

Znovu začína pršať, po prvýkrát si obliekame nepremokavé bundy. Kráčame najprv po asfaltke dolu dedinou, potom pieskovou cestou okolo kameňolomu, kde sa znovu napájame na červenú turistickú značku prichádzajúcou zo Zárub. Turistický smerovník tu udáva sedem hodín do Brezovej pod Bradlom. Je to už len polovicu z toho , čo máme za sebou. Jediné, na čo sa v týchto chvíľach sústreďujeme, sú osvetlené päty tých, čo idú pred nami.

Charakter terénu je rozmanitý. Chvíľu ideme rozmočeným turistickým chodníkom, vzápätí klzkou blatistou lesnou cestou. Prechádzame cez chatársku oblasť, kde nás spoza plota povzbudzuje z tmy vychádzajúci hlas víkendujúceho rekreanta. Križujeme cestu vedúcu z Jablonice do Trnavy a vchádzame do lesa. Toto bol azda najhorší úsek pochodu. Les nemá konca kraja. Celá skupinka kráča potichu, každý je sústredený len na svoje kroky. Ale ani sústredenie nestačí pri klesaní do Dobrej Vody. Viacerí strácajú rovnováhu a padajú na klzkom bahne. V takýchto chvíľach predstava sucha a tepla postele v nás vyvoláva pochybnosti o zmysle celého trápenia sa a bojujeme sami so sebou. Vychádzame z lesa a v diaľke vidíme svetlá. Dobrá Voda! Je to už len “kúsok”. Naplnení nádejou schádzame po lúkach do dediny a v polospánku si o 2,55 h konečne sadáme do tepla reštaurácie na námestí.

84.kilometer. Unavení na smrť si kupujeme čaj a pokúšame sa ešte ako – tak nabrať síl pred poslednými ôsmymi kilometrami. Dojedáme posledné zásoby sladkostí, proti únave sa snažíme bojovať aj pribaleným energetickým nápojom. Je 3,30 a pred nami je posledných 8 kilometrov.

Posledných 8 km: Dobrá Voda – Brezová pod Bradlom

Z krčmy sa odchádza veľmi ťažko, nohy sú úplne zdrevenené, ťažké ako centy. Rozhýbať sa treba pomaličky, celý človek bolí... Brezová je za kopcom. To sa už nedá vzdať, aj keby sme sa mali doplaziť. Opäť opúšťame červenú značku a mierne stúpame lesnou asfaltkou, dokonca prestalo pršať. Pomaly svitá, vymieňame si povzbudivé úsmevy. S blížiacim sa cieľom sa ide ťažšie a ťažšie. Asi pol hodiny pred cieľom stretávame znovu červenú značku a začíname prudko klesať do Brezovej. Dávame si veľký pozor na kolená a pomaličky s bolesťami dokrivkávame k smerovníku. Jeho názov – Brezová pod Bradlom.!!!

Sme takí unavení, že nie sme schopní sa ani tešiť.

Cieľ pochodu je v budove učilišťa Milana Rastislava Štefánika, asi 15 minút od smerovníka. Klincom do rakvy je výstup na prvé poschodie, kde majú organizátori prenajatú triedu. Desať minút pred šiestou vchádzame do triedy plnej “nemých tvárí” - “stovkárov” čakajúcich na autobus. Znovu sa stretávame s pánom Minárikom, pri ktorom sme začínali. Naše snaženie je ocenené diplomom a odznakom. Konečne môžeme dovoliť únave, aby nás na chvíľku premohla.

Sme v cieli. Po viac ako 24 hodinách bez spánku sme ako handrové bábiky. Ale v duchu sa usmievame, prekonali sme sami seba, objavili sme, čo sa v nás skrýva...

Nádherný je pocit víťazstva, ktorý prežívajú všetci, ktorí prišli aj napriek útrapám do cieľa.

Cesta domov....

Je nedeľa, skoro ráno. Spoje z Brezovej sú mizerné. O 6.55 h však odchádza autobus do Jablonice. Nasadáme aj s ostatnými účastníkmi pochodu. V momente spíme a všetko je nám jedno. Aj keby sme sa odviezli až do Skalice. V Jablonici všetci vystupujeme a ponáhľame sa na železničnú stanicu, ktorá je od autobusovej stanice vzdialená ešte asi kilometer. Na nás musel byť pohľad – krívajúci zástup na smrť unavených špinavých, zanedbaných “stovkárov”. Vyzeráme presne ako horolezci z príbehov Ivana Baja? Vlak do Trnavy sme stihli len tak - tak.

V Trnave sa presúvame na autobusovú stanicu a presedáme na autobus do Banskej Bystrice. Pokúšame sa zhodnotiť uplynulých 24 hodín, ale pod ťarchou únavy okamžite zaspávame. Na hodnotenie bude ešte času dosť.

O rok znova???

Banská Bystrica, jún 2007, Barbora Šolonyová

Trnavská stovka, 35.ročník, 6.-7.6.2008

Príprava

O Trnavskej som sa vôbec prvýkrát dozvedel pred rokom od spolužiaka. V prvom momente som jej nevenoval takmer žiadnu pozornosť, len obdiv. Ísť 100 km nonstop, to musí byť pre bláznov. To som vtedy ešte netušil, že sa k ním zaradím aj ja. Prišiel január a ja som išiel po rokoch s bratom na 20 km túru. Samozrejme bol sneh. Nadšenie a oddych od práce odštartovali, že sme chodili na 20-30 km každý týždeň. V tom čase som si googlil články ohľadom turistiky, aby som nachytal rady od skúsenejších. Stačilo si prečítať len jeden článok o TT stovke, a už to začalo. Snažil som sa vypátrať všetko na túto tému. Diskusie, blogy, diaľkoplaz, R100,... Niekoľkokrát som si čítal to isté. Každý písal o svojich chybách a skúsenostiach. Vedel som, že bez dobrej prípravy to na prvýkrát nezvládnem.

Raz za týždeň som sa snažil spraviť aspoň jednu 20 km túru. Brat sa častokrát nemohol zúčastniť, tak som sa naučil chodiť do lesov aj sám. V zime bola skoro tma, tak moje výlety neboli nikdy dlhšie ako 20-30 km. Po 25 km ma bežne začali bolieť kĺby na kolenách alebo bedrách. Spomenul som si, ako sme za mladi chodili po lesoch s drevenou palicou, ktorú sme si našli v lese. S ňou to bolo lepšie. Neskôr som sa dočítal o trekingových paličkách. Odkedy som ich začal používať, postupne sa prejavovali všetky výhody, o ktorých som dovtedy len čítal. Zníženie záťaže na kĺby, zvýšenie stability, rýchlosti (hlavne pri výstupe do kopca).

Staré tenisky už trošku tlačili. Výber obuvi bola veľmi dôležitá vec. Nedostatok financií ma nasmeroval od trekingovej obuvi, k športovej. Nakoniec sa to neukázalo ako zlá vec. Boty som postupne na túrach rozchodil a hlavne už netlačili.

Postupne som začal plánovať trasu celej stovky. Desiatkykrát som si ju celú prešiel a hľadal som možné skratky, o ktorých ľudia písali. Na 3-4 krát som si prešiel jednotlivé časti až po Bukovú, aby som sa zoznámil s terénom. Zároveň som začal mapovať turistické mapy v Malých Karpatoch pre free projekt OpenStreetMap.org/Freemap.sk. Postupne som sa zúčastnil na prvých pochodoch - Pochod oslobodenia Trnavy (35), a Častovská 50, Kade nás nohy neviedli (40).

Jednoznačne najhorší úsek je pre mňa Vápenná. Hrana stúpania dlhá pár kilometrov ma hneď prvýkrát pri zostupe odrovnala. Ledva som dokríval na Zochovu chatu. Druhýkrát na Častovskej 50-ke podobne zas pri stúpaní. Bolesti v kolene sa začali objavovať po 15 km túre a boli neznesiteľné. Skúšal som krémy, gély a viac menej bez výsledku. Mesiac pred stovkou som prestal "trénovať". Ak to neprejde, nikam sa nejde. 3 dni pred stovkou som si dal skúšku 17 km: Modra - Veľká Homoľa - taký cik-cak, lebo som chcel namapovať nenamapované. Paráda, koleno vyzerá byť ok, hurá na stovku.

Pár dní pred...

Správna výbava je asi tou najdôležitejšou vecou. Len čo som mal robiť, keď som ešte viac ako 50 km nešiel. Popísal som pár papierov, kým som sa sám so sebou dohodol, čo si vlastne vezmem. Obsah batoha tvorili témy: - pitný režim, jedenie, dážď, noc, elektronika, ostatné.

Koľko pitia a jedla zobrať. To bola azda najťažšia otázka. Pôvodná 2x litrovka+2 energy drink sa pretransformovala na 1.5 litra do batohu, 0.5 litra na bok batoha (aby som mohol upíjať za jazdy), 2 energy drinky ostali. Vypracoval som si plán, na ktorých studničkách budem asi dopĺňať vodu a kde kofolu po krčmách. S jedlom katastrofa. Úplne pôvodný zoznam sa našťastie nezmestil do batoha. Posledný večer som to zriedil na polovicu a aj to bolo, ako sa nakoniec ukázalo veľa. Výbava obsahovala: 3 čokoládky, 3 banány, 3 rožky+2 chleby, 5 sójových rezov, 3x fit tyčinky, šumienky, 3x bebe dobré ráno, 1x celozrnné chlebíčky, 2 sáčiky hroznového cukru, 1 arašidy. Z toto som neminul: 2 sójové rezy, 3 bebe, 1 celozrnné ch., arašidy.

Meteorológovia hlásili samý dážď. Odrádzalo ma to. Ale už toľkokrát hlásili dážď, a buď nebol vôbec alebo až po túre. Pršiplášť som síce mal, ale taký kratší. Batoh vôbec. Improvizovane som si upravil veľký igelitový šáčok, že ho nahodím na batoh v prípade toho najhoršieho.

Kategória elektronika obsahovala GPS bluetooth prijímač, telefón s Java aplikáciou Trekbuddy (+mapy MK). 2 USB nabíjačky - každá s kapacitou 5V x 2700 mAh dodávala dostatok šťavy pre dobíjanie GPS, telefónu a USB čelovky. 1 malá LED žiarovka do ruky a 1 obyčajná. Blikátko a nejaké náhradné baterky.

Zvyšok obsahoval lekárničku, šitie, mikroténové a igelit.sáčky (na odpad, atď.), 2 náhradné tričká, náhr.gate, 4 páry ponožiek, tenkú vetrovku, gél na kĺby, papier a pero na zápisky. Na sebe som mal shortky a klima tričko + palice. Foťák ostáva doma - 1kg aj s objektívom vláčiť nechcem.

Akcia

Budíček sa konal o 4. ráno. Rýchlo som sa nachystal a bežal som na autobus. Z Častej som to mal na 2 prestupy. Vlak ma vyhodil o 6.00 na hlavnej stanici. Po chvíli blúdenia po stanici som našiel štart Trnavskej stovky. Zaplatil som štartovné, vyplnil registračný formulár a hneď som sa vydal na cestu. Začal som voľnejším tempom stúpaním na Kamzík, aby sa nohy rozhýbali. Cesta je dlhá a od Kamzíku som postupne začal zrýchľovať tempo. Palice som zapojil do účasti hneď ako sa vstúpilo do lesa. Cesta vedie takmer celú trasu po červenej, tak sa tu toho nedá moc pokaziť. Rozhodol som sa, že skracovať trasy skratkami nebudem (s výnimkou Klokoča). Prvý checkpoint - Biely kríž. Pečiatka, prelial som energy drink do pol litrovky od kofoly a pokračoval som v ceste.

Cesta ubiehala pomerne rýchlo. Zamračenú oblohu striedalo slnko. Chvíľami to vyzeralo, že už už bude pršať. Na Tri kamenné kopce som dorazil 9.55. Kontrola nikde. Počkal som 10 minút, potom mi došlo, že čakám márne. Pezinská Baba - čas na výmenu ponožiek. Kamienky, ktoré som si nazbieral, ich na päte dotrhali. Pri výstupe na Čmelok a sedlo Javorinka začali protestovať kolená. Znížil som rýchlosť. Na dlho očakávanej Čermákovej lúke som si doplnil vodu a vyfasoval pečiatku. Akurát mi došli všetky zásoby vody (1 energy drink som si nechával ako železnú zásobu na horšie časy.

Opatrnosti na Tatricové skaly nikdy nie je dosť. Mám zlé spomienky na zimu, ako som sa tam skoro vyklopil, keď boli namrznuté. Teraz to nebolo také strašné, ale bolo blato a vlhko. Až po Sološnícku dolinu bolo utrpenie, nezmyselne začala bolieť píšťala (alebo niečo v jej okolí). Sťahovací obväz trocha pomohol znížiť bolesť. Obviazaná noha a obe kolená robili zo mňa skôr múmiu.

Pokračoval som výstupom na Vápennú. Pomalé tempo, veľa vody, prestávky pri miernom stúpaní. Konečne som ju zdolal bez problémov. Hore čakalo prekvapenie. Kontrola nikde. Ani ja by som na tom slnku hore nebol ;). Pridal som sa ku kolegovi Martinovi a chvíľu sme pokračovali spolu. Opäť začala noha vystrájať. Od bolesti som ich obe šúchal o žihľavy, ktoré rástli takmer na trase úzkeho chodníčka. Zdá sa, že to pomohlo. Na kontrolu z Vápennej sme narazili na Mesačnej lúke. Opäť som doplnil vodu, a bez prestávok som pokračoval ďalej.

Klokoč som obišiel po rovnej ceste, až po Bukovú bolo klesanie a stúpanie v norme. Pri Bukovej trošku pokvapkal dážď. V reštaurácií už čakala kontrola. Dal som si malú kofolu, ale väčšinu som si vylial do pollitrovky na cestu. Cesta po asfaltke nie je moc príjemná. Nohy mali dosť. Väčšie starosti mi robili plecia. Stuhnuté, boleli. Batoh bol asi ešte stále ťažký. Každú sekundu som chcel z neho niečo vyhodiť. Nabudúce by som asi nebral 1.5 litra vody na Mesačnej lúke, ale v Bukovej a Dobrej Vode by som si tam nechal naliať kúsok kofoly. Kilá by sa dali znížiť vylúčením stravy, ktorú som nezjedol. Okolo kameňolomu som sa popri chatkách vydal zase do lesov.

Zarazilo ma, že presmerovali zelenú značku pri Bukovej žel.st., po ktorej som išiel pred pár mesiacmi. Vyrástol tam ďalší plot chránený kamerami. Nohy už mali celkom dosť, a tak som bol rád, keď sa dostali do Dobrej Vody. Tu mi už bolo aj celkom známe, že by som mohol byť v Brezovej okolo polnoci. Nové ponožky, kofola, pripravil som svetlá a vydal sa do hôr. Už sa zotmelo. Našiel som si spoločnosť na cestu, aby som nešiel sám. Rýchlosťou okolo 4 km/h sme sa okolo polnoci dostali do Brezovej. Dedina už dávno spala. Blúdil som po dedine, kým som našiel náš cieľ - školu. Dostal som poslednú pečiatku, diplom. Brat prišiel po mňa, tak som sa mohol za odmenu aspoň dobre vyspať.

Pripájam časy:

Bratislava 06.10 h
Biely Kríž 08.20 h
Tri kamenné kopce 09.55 h
Pezinská Baba 10.44 h
Čermák 12.18 h
Vápenná 15.08 h
Buková 18.25 h
Dobrá voda 21.30 h
Brezová 00.15 h

Deň po...

Nečakal som, že ju tento rok vôbec zvládnem. Ocitnúť sa po 18 hodinách v cieli považujem za čistý zázrak. A k tomu ešte bez vážnejšej újmy na zdraví. Na každej päte mi ostal jeden pluzgier, plecia ešte trošku bolia, ostatné je všetko v pohode. Každý na záver píše "O rok zase ?"

Ľuboš Petrovič

Júl 2008

Počet účastníkov na všetkých 35 ročníkoch:

K informácii tohto druhu sme pristúpili z jednoduchého dôvodu. Bývalí, teda starší organizátori T -100 z HO TJ Slávia Trnava vždy po treťom pive sa búchajú do pŕs, že keď v prvých desiatich ročníkoch Trnavskú stovku organizovali oni, tak koľko že to turistov a ich členov horolezeckého oddielu sa na tejto akcii zúčastňovalo. A že záujem o turistiku a DP upadá. Tak sa mi ale zdá, že jedine čo upadá, sú oni. Poslednú dobu domáci horolezci nejako zvlášť na stovku nechodia.

Takže porovnávajme:

1974 -   1. ročník:   17 účastníkov
1975 -   2. ročník:   37 účastníkov
1976 -   3. ročník:   77 účastníkov
1977 -   4. ročník: 173 účastníkov
1978 -   5. ročník: 202 účastníkov
1979 -   6. ročník: 312 účastníkov
1980 -   7. ročník: 267 účastníkov
1981 -   8. ročník: 306 účastníkov
1982 -   9. ročník: 305 účastníkov
1983 - 10. ročník: 332 účastníkov
1984 - 11. ročník:   62 účastníkov
1985 - 12. ročník: 153 účastníkov
1986 - 13. ročník: 135 účastníkov
1987 - 14. ročník: 133 účastníkov
1988 - 15. ročník: 154 účastníkov
1989 - 16. ročník: 134 účastníkov
1990 - 17. ročník: 119 účastníkov
1991 - 18. ročník: 117 účastníkov
1992 - 19. ročník: 109 účastníkov
1993 - 20. ročník: 142 účastníkov
1994 - 21. ročník: 159 účastníkov
1995 - 22. ročník: 140 účastníkov
1996 - 23. ročník: 160 účastníkov
1997 - 24. ročník: 142 účastníkov
1998 - 25. ročník: 170 účastníkov
1999 - 26. ročník: 175 účastníkov
2000 - 27. ročník: 205 účastníkov
2001 - 28. ročník: 193 účastníkov
2002 - 29. ročník: 202 účastníkov
2003 - 30. ročník: 195 účastníkov
2004 - 31. ročník: 148 účastníkov
2005 - 32. ročník: 202 účastníkov
2006 - 33. ročník: 112 účastníkov
2007 - 34. ročník: 271 účastníkov
2008 - 35. ročník: 302 účastníkov
2009 - 36. ročník: ???????????????
––––––––––––––––––––––––––––––––––------––
Suma sumárum celkom: 6.062 účastníkov T-100

35. ročník Trnavskej stovky v číslach:

Počet štartujúcich z Bratislavy: 302 turistov
Počet turistov v cieli T-100: 136 turistov
Najmladší turista na štarte T-100: Michaela Schwarzová, nar. 23.11.2007, Bratislava
Najmladší turista v cieli T -100: Peter Hevesi, nar. 4. august 1993, Bratislava
Najstarší turista na štarte T-100: Ondrej Rím, nar. 1930, Bratislava
Najstarší turista v cieli T-100: Ondrej Rím, nar. 1930, Bratislava
Najrýchlejší v cieli T-100: Martin Vrábel, nar. 1977, Piešťany, celkový čas 13,14 h
Najpomalší v cieli T-100: Jozef Rosina a Attila Korčok ráno o 7,50 h /24,5 h/
Najvzdialenejší turista zo SR: René Mráz, nar. 1974, Prakovce, okr.Gelnica
Najvzdialenejší turista mimo SR: Michal Klapka, nar. 1962, Vrchlabí
Najmladšia turistka v cieli T-100: Viola Ternényová, nar. 27. júna 1988, Bratislava
Vekový rozdiel medzi najmladším a najstarším zúčastneným turistom bol 77 rokov!!!
V tomto roku, po dlhej dobe – nikto nepokračoval do Trenčína na trasu 169 km.

Poďakovanie všetkým, ktorí sa podieľali na organizovaní 35. ročníka T-100, hlavne tým na kontrolách. Menovite kontrola:

Biely Kríž: Jozef Karovič aj s jeho nápaditými pečiatkami
Čermáková lúka: Juraj Petráš z Deravej Kanady
Vápenná: Janko Trubač a kamarátmi z HO SKOBA Trnava
Buková: Peter Viselka s kamarátkou Zuzkou, manželia Orolínovci, ale aj Mášik.
Raková: Laco Zaťko /gumák/ s rodinou
Dobrá Voda: Filip Minárik s kamarátmi
Štart a cieľ: sám sebe neďakujem...
Veľké poďakovanie patrí Jarkovi Sasákovi za zabezpečenie cieľa v škole v Brezovej.

Nakoniec zopár zaujímavostí a klebiet z 35.ročníka

• 35. ročník mal rekord v počte účastníkov. Po prvýkrát od roku 1983 počet turistov na štarte prekročil hranicu 300 !!!

• Peter Lecký, pravidelný účastník T-100, tento rok bol znovu na štarte so svojím dlhoročným kamarátom a “vodičom" Mišom Jakubcom. Obidvaja prišli do Brezovej po šiestej hodine rannej. /Peter je úplne nevidiaci turista – všetka česť jeho výkonom./

• Najväčšie prekvapenie vyvolal svojím vrcholovým výkonom Ľubo Okruhlica. Do cieľa pribehol medzi prvými /o 19.59 h a s celkovým časom 13, 42/ o malý kúsok pred Mirom Cíferským /a to je rekordný bežec na T-100/ ako tretí v poradí, a v rovnakom čase. Po celú noc každý, kto prišiel a pozrel si výsledky, zvolal, takýto rýchly bol Ľubo ??? Čo sa stalo?

• Ján Gramblička /z Komjatíc/ prichádza už viac rokov na štart, kde sa zaregistruje, zoberie si kontrolnú kartu a .... nikam nejde ??? Vraj na štart sa musí prísť pozrieť kvôli neopísateľnej atmosfére.

• Po prvýkrát za celých 35 rokov bola v tomto roku na štarte aj prvá turistka v kočíku. /Michalea Schwarzová/. Spolu s rodičmi prešla až na Biely Kríž a odtiaľ do Rače.

• Pardón, ešte sa našla skupinka unavených turistov s číslami 219, 220 ,221 – ktorá po preflámovanej noci skončila na Bielom Kríži. Nuž ale to sú objektívne príčiny.

• Anglický turista, ktorý už tri mesiace prechádza po celej Európe, sa na Bukovej pýtal: “A kde tí turisti na tej stokilometrovej trase spia.???" On to zabalil kúsok za Sokolskými chatami a na lúke roztiahol strieborný spacák a spal. Vyzeral v tom ako “ufón".

• Na nočnú časť trasy sa tento rok vydala len jedna turistka – a do Brezovej prešla v pohode. Bola to Erika Hoblíková, ktorá si prešla trasu Smolenice – Brezinky – Buková – Dobrá Voda – Brezová.

• Známy bratislavský turista Milan Patrovič tento rok presedlal na cyklo... Chcel ísť len kúsok – po ceste sa rozhodol pokračovať, a tak prišiel až do cieľa v Brezovej. Horšie bolo, že odtiaľ nemal žiadne spojenie, a tak pokračoval ďalej. Nezistili sme ale ktorým smerom.

• Milan bol taký hladný a smädný, že na Bukovej si objednal najprv guláš, potom držkovú a nakoniec liter čaju. Liter mu ale nechceli dať, tak si kúpil 5 čajov. A to je jediná kritika na Tibora Škrabáka – kuchára a majiteľa reštaurácie v Bukovej.

• A to najdôležitejšie. Tento rok sa štartovné 20 slovenských korún platilo naposledy. O rok bude Euro. Koľko to ešte nikto nevie. Keď sa dožijeme, možno na poprvé aj štartovné zrušíme.

Trnava, jún 2008, Peter Minárik

Došlá pošta

Ahojte organizátori Trnavskej stovky!

Pôvodne som Vám chcel referovať o svojej ceste až po jej skončení v Trenčíne, ale človek mieni a okolnosti menia.

Pred štartom T-100 som na tom bol fyzicky veľmi slušne. Veď týždeň predtým som sa zúčastnil Haličskej stovky a po nej som putoval ďalšie tri dni až do Štúrova. Spal som pod celtou, kde sa dalo. Takže som bol, v sobotu ráno, ako už dávno nie, presvedčený, že to bude tentokrát určite Trenčín...

Po Bukovú išlo všetko v pohode, prišiel som tam práve keď sa zotmelo. V reštaurácii v telke dávali futbal, a tu zaúradovala moja nedisciplínovanosť. Futbal ma zaujal, a čas bežal. Po jeho skončení som pokračoval ďalej a pri Sokolských chatách ma chytil spánok, reku zvalím sa do trávy a “drochnem si". Prekonal som to a ďalší spánok ma chytil pri železničnej trati, kúsok za zastávkou Buková, reku tu sa hodím do trávy, jasné, že v dostatočnej vzdialenosti od koľajiska. A to už čas šprintuje. Po chvíli oddychu pokračujem ďalej, cez Mihalinovú prechádzam síce za sucha, ale už aj za svetla nedeľného brieždenia. Smerom do Brezovej dobieham Jožka Rosinu, ktorý mi hovorí - áno videl som človeka ležať pri koľajniciach, že sa vraj aj zľakol či nie je zrazený, ale zbadal, že póza je “normálne ležiaca a spavá", tak ho nechal tak, nech dospí...

Nuž takto som ja neslávne tento rok skončil, prišiel som síce do Brezovej, ale v mojom najhoršom doterajšom čase. A to za 24 a pol hodiny. V cieli som ešte rozmýšľal ísť ďalej aspoň do Myjavy či Starej Turej, určite by mi to šlo. Začalo však dosť silne pršať a to už psychika mi nedovolila. Možno zas na budúce.

Bratislava, 12. jún 2008, Attila Korčok

* * * * *

Hovorí Jozef Rosina: Počúvajte čo sa mi tento rok stalo, viete, že ja na Trnavskej stovke si už roky chodím svojím tempom, veď za viac ako dvadsať rokov si už telo a nohy zvyknú na určitý rytmus. Aj keď v koncovke som medzi poslednými. Prechádzal som okolo železničnej stanice Buková a tu vidím, že niekto pri koľajniciach leží. Ale dajako zvláštne. Leží na chrbte a nohy a ruky má vystreté dohora. Najprv som sa zľakol, či to nie je nejaká zabudnutá mŕtvola, ešte som sa s niečím podobným nestretol, prídem bližšie, posvietim si na neho, reku či žije. Žije, dýcha, tak je dobre, zasvietim mu do tváre a je to Attila. Nič mu tam nehrozí, preto ho nechávam dospať. Pred Brezovou ma dobieha, povedal som mu, že som ho videl spať, a on mi na to hovorí, že keď to na neho príde, tak si pospí hodinku a pokračuje ďalej... Veď takto to už roky praktizuje aj Sveťo Krno, len nie na koľajniciach.

Prvý príspevok z tohto ročnej T-100 poslal už v pondelok večer na internet Martin Marušic /ročník 1985/. Bol taký natešený z tohto úspechu, že to musel dať najavo celému svetu. Tak ešte raz blahoželáme a prinášame jeho dojmy, z jeho prvého a hneď úspešného štartu na T-100.

35. ročník Trnavskej stovky alebo ako som sa do Brezovej doplazil

V sobotu 7.júna 2008 sa konal už tridsiaty piaty ročník tradičného diaľkového pochodu Trnavská stovka, tentokrát premiérovo s mojou účasťou. Pochodová os sa vinie z bratislavskej hlavnej stanice cez pohorie Malé Karpaty až do Brezovej pod Bradlom.

Hneď na začiatku chcem povedať, že hoci sa táto akcia volá Trnavská stovka, trasa nejde cez Trnavu a dokonca to ani nie je celých sto kilometrov. Prvý paradox je spôsobený tým, že trasu organizuje Trnavský klub diaľkoplazov a turistov. Oficiálne je dlhá 91.486 km, ale ja som nameral až 93,12 km, čo svedčí zrejme o tom, že nepoznám všetky skratky.

A tak sa o šiestej hodine ráno nachádzam pod hlavnou stanicou, registrujem sa a dostávam registračné číslo 97. Presný počet spolublbcov, ktorí sa tiež chystajú na takú zabijácku trasu neviem, odhadom ale nechýba veľa do troch stoviek. Žiaden hromadný štart sa nekoná, lebo by nebol ani technicky možný. Akonáhle odovzdám kontrolnú kartičku na prihlásenie organizátorom, vyrážam smer Kamzík. O chvíľu ma predbehne zopár nadšencov, ktorí diaľkový pochod ponímajú ako beh v horskom teréne a hneď zo začiatku sú prudkí ako črevný problém. Medzi nimi aj kolega Filip, ktorý nakoniec dobehol do cieľa šiesty. No ja to beriem trošičku pomalšie.

Prvého človeka, ktorého predbieham ja, sa pýtam, či je to ešte ďaleko. Na Kamzíku je o pol siedmej nádherný výhľad, keď čisté ovzdušie dovoľuje vidieť až Zobor, vzdialený 76 kilometrov. Postupne sa samovoľne sformovala skupinka siedmich autodeštrukčných dobrodruhov a rozprúdi sa debata o starších ročníkoch. Spomína sa chlapík, ktorý išiel iba s malým ruksackom a keď ho kolega dobehol, držal v ruke otvorenú plechovku od piva. Kus štreky išli spolu. Keď chlapík dopil pivo, stlačil plechovku a strčil si ju do ruksacku. Po čase poslal náhodného sprievodcu dopredu, že on ho dobehne, zabehol si do lesa a o chvíľu sa vrátil s ďalším pivom v ruke. Na tom by nebolo nič podozrivé, veď odskočiť si treba, ale keď to zopakoval štvrtýkrát a vždy otvoril ďalšie pivo, tak sa ho spoluchodec opýtal, že ako sa mu toľko pív zmestí do ruksacku. Vtedy vyšlo najavo, že ten smädný turista mal geniálny nápad a v predchádzajúcich týždňoch si asi na päťkrát prešiel celú trasu a po lese si poschovával plechovky, aby mohol na stovke zaháňať smäd s ľahkým batohom. Nakoniec sa ale trochu prepočítal, lebo na Bukovej už bol na mol opitý a tam svoj pochod aj predčasne ukončil.

Ale vrátime sa do rannej atmosféry na asfaltke k Bielemu Krížu. Ohlušujúci rachot zhora a spoza zákruty sa na voľnobeh rúti dole stará volga, pred ktorou turisti uskakujú na stranu do priekopy. Valí sa ako blázon, pri skupine ľudí ani len nepribrzdí, ako náhle ju minie dupne na pedál a v šmyku skoro skončí v priekope, nazúrený vyskočí z auta a hnusne začne chodcom nadávať. Tí udivene pozerajú, čo je to za vyšinutého agresívneho jedinca na turistickej ceste, kde nemá čo hľadať, sa im ešte vyhráža. Keďže chodcov je ale sedem a nikto jeho slovník neopätuje, ani neokomentuje, naskakuje do auta a zase v štýle Schumachera ohrozuje ďalších turistov. Až po chvíľke sa posledný zo skupinky prizná, že tomu vodičovi gestom ukázal v zmysle, že či mu nehrabe, tak preto taká prudká reakcia.

Po čase a prvej kontrole sa skupinka rozpadáva a debaty pokračujú. Pred Pezinskou Babou sa dostávam do kontaktu s cyklistami, ktorí vyrazili na trať neskôr. Osobne by som privítal, keby ich naopak organizátori posielali pred chodcami, lebo ich divoké zjazdy sú priam živnou pôdou pre nebezpečné kolízie. Hoci chodci sú ochotní im uhnúť, málokto však pritom aj zastať a dostať sa z tempa. Mne sa skoro podarila škaredá zrážka, keď som ukročil nabok jednému cyklistovi a keď prefrčal, spravil som krok do strany naspäť na chodník, ibaže za ním išiel druhý, ktorého som predtým nevidel, keďže bol za prvým schovaný.

Inak medzi cyklistami stretávam Danku, ktorá nakoniec medzi bajkermi, aby som bol v ich slovníku, došla do cieľa tretia, takže gratulácia smeruje k nej. Dlhší úsek cesty až po Čermákovu lúku prebieha tak, že dolu kopcom a po rovine cyklisti obiehajú mňa, hore kopcom fučia, tlačia bajky a vedľa nich zľahka poskakujem ja. Zo Skalnatej je prudké, veľmi šmykľavé klesanie, na ktorom tiež vedú bicykel vedľa seba, čo sa samozrejme nezaobíde bez mojich podrývačných rečí, že načo si brali do lesa také závažie, ktoré je treba aj dole kopcom tlačiť...

Prvá veľká kríza prichádza po menšom obede na Čermákovej lúke. Nohy trochu oťažievajú, tempo vedome spomaľujem a na Hubalovú doslova prikrivkám. Zvyčajne si v podobných prípadoch zvyšujem morálku spevom, tentokrát mi nepomáha ani moja najobľúbenejšia pochodová pieseň “Směr Praha". Až výhľad na pekných vápencových Taricových skalách mi vlieva nové sily do tela, obed je zrejme už strávený a v Sološnickej doline som veľmi rýchlo, keďže sa jedná o jediný úsek, ktorý som utekal, lebo bol značne dolu kopcom. Výstup na Vápennú, najvyšší bod na trati s výškou 752 m n.m. mi trvá asi hodinu a o tretej po obede som tam. Asi v polovici cesty je vyhliadka s nádherným výhľadom.

Pod Vápennou je jedna z kontrol, kde pri stolíku dávajú na lajstro pečiatku, že som tam skutočne bol. Títo mi ponúkajú akúsi malinovku, pričom sami výdatne nasávajú nejakú pálenku. Malinovka je síce mojim piatym najobľúbenejším nápojom na turistike, ale problém je zásadný v tom, že pijem zásadne iba prvé štyri. Neskôr dole stretávam štvorkolkárov. Dvaja sedia na jednej mašine a spokojne si rachotia. Po predchádzajúcich skúsenostiach viem, že polícia nemá techniku na to, aby ich naháňala po hore, aj tak ale volám na 158. Trochu rezignovane iba sucho poviem, že im chcem oznámiť, že takí ľudia tu sú a očakávam, že príslušník ma už nemôže ničím prekvapiť. No figu borovú. Policajt sa ma opýta, akú majú ešpézetku. Škoda, Že mi ju tí dvaja nepovedali.

O štvrť na sedem prichádzam do Bukovej k šenku s veľkým červeným transparentom: Trnavská stovka. Rýchlo si dávam do seba jeden guláš a idem ďalej. Tentokrát sám.

Dlhý úsek pred Bukovou vedúci po asfaltke a štvrťhodinová pauza si pýtajú svoju daň. Navyše sa mi po ceste zodrali podrážky na beztak starých topánkach, takže cítim všetky kamene, na ktoré stúpim. Každým krokom bolia chodidlá a zisťujem, prečo sa to volá stovka - asi na sto miestach oľutujem, že som sa na to podujal. Chvíľky absolútneho zúfalstva sa vo veľmi krátkych intervaloch striedajú s chvíľami, keď som skalopevne presvedčený, že to dnes dokončím. Až keď sa vymotám spoza kameňolomu a chatových osád a znovu sa dostávam na lesný chodník, opäť ožívam. V krátkom časovom slede v prítmí zbadám asi dvadsať metrov odo mňa plachtiaceho jastraba a stádo šestnástich, pravdepodobne muflónov, neviem presne, lebo také príšery vidím prvýkrát. Vzhľadom k tomu, že nemám záujem urobiť čo len jeden krok navyše, som značne nespokojný vždy, keď nie je na prvý pohľad jasné, kadiaľ vedie značka ďalej. Chudáci značkári by sa dozvedeli všetko o svojej rodine až do siedmeho kolena, keby boli nablízku. Na kontrole v Rakovej sa nechávam ponúknuť čajom a po pár sto metroch zisťujem, že ma bolí už iba pravá noha. Ja debil som si mal dať toho čaju aj do druhej nohy.

Medzitým prichádza súmrak a tma. Zapínam svetlo a povedľa gaštanovej aleje smerujem do lesa na Mihalinovej. V bielom svetle nevidno, čo je blato a čo pevná zem. Niekoľkokrát si pri šmyku pekne “zatancujem", že by mi aj v Lets dance závideli a Ďurovčíkovi by vlasy zbeleli. Tesne pred vyústením na úsek lepšej cesty som si ale zle vybral terén a ľavá noha vďaka mazľavému sajrajtu letí predo mňa, pravá už nestihne zareagovať a zem sa akosi tvrdo priblížila k mojej osobe. Vzápätí sa horou ozývajú výkriky, že koho a čo všetko súložím, že nezainteresovanej lesnej zveri to pripadá akoby sa Jóžin z Bážin chvastal životným orgazmom. Ako na potvoru, potok je hneď vedľa, ibaže sa k nemu nedá dostať cez všelijaké pichľavé zelinky, z ktorých by mal možno radosť Juraj Fándly, rozhodne však nie zasvinený Marušic v krátkych nohaviciach. Keby to bolo aspoň v Piešťanoch, očakával by som, že vstanem zdravší a do cieľa dobehnem, v lese pred Dobrou Vodou som ale vstal iba špinavší.

A ešte chvíľu na to mám telefonát, z ktorého počujem iba hurónsky smiech a vetu: “Skonči to, přijdi a já ti tady naliju". Na začiatku Dobrej Vody ma ale dobieha skupinka troch chalanov – Jano, Juraj a druhý Janko, ku ktorým sa pripájam.

Finiš

Posledná kontrola je v reštaurácii na Dobrej Vode. Zrovna sa tam koná zábava a hneď ako vstúpim, všetky ženy sa začnú obzerať, že kde sa to konajú tie chlapské zápasy v bahne. Zrejme si mysleli, že rodová rovnosť zašla už aj do tejto oblasti. Pečiatkári mastia za nesúvislých rečí poker, chvíľami namiesto žetónov prihadzujú vodku a snažia sa mi nahovoriť, že mi dajú diplom, ak skončím tu. No, ibaže ja chytám dvadsiaty šiesty dych a spolu s tými troma vyrážame vo výbornej a destilátmi posilnenej nálade po asfaltke - smer Brezová. Ktosi dostal nápad, že venuje Trnavskú stovku nejakej dievčine, čo má meniny. Ja poznamenávam, že výraz darujem Trnavskú stovku mi skôr evokuje, že za ňu zaplatí štartovné. To dievča za to zrejme stojí, preto sa o to pokúsime, prísť do cieľa ešte dnes, pred polnocou. Až doma som zistil, že meniny mal Róbert, verím však, že Trnavská stovka ako darček tú slečnu potešila. Cesta prešla mimoriadne rýchlo za rečí o výstavbe tunelov, kombinovaných so sprostými vtipmi. Po ceste z kopca dole do cieľa dokonca utekáme, ibaže ja už nie som v stave dlho sa tak premiestňovať a do cieľa, v škole, v Brezovej dokráčam päť minút pred polnocou. Najskôr zamierim do prvej miestnosti, kde sa svieti, tam sa ale ocitám zrejme na nejakej svadbe a rýchlo ma odtiaľ vyšikujú, že nemám kravatu. Danka na bicykli na trhla o štyri hodiny, hoci štartovala dosť po mne. Na budúci rok to bude riadna fuška to na ňu dohnať. Ale dnes mi prezradil môj dedo techniku, ako by sa to dalo: “Keď ideš na takúto túru, mal by si predtým trochu trénovať, trénovať a trénovať...“

Bratislava, 9. jún 2008, Martin Marušic

August 2008

Bleskový rozhovor s Martinom Marušicom

Tohtoročným účastníkom 35.r. Trnavskej stovky

Martin, ako som spomenul, si prvý, ktorý svoje dojmy z diaľkového pochodu Trnavská stovka “zavesil” už druhý deň po jej skončení na internet. Preto som si ťa vybral, aby si nám povedal zopár svojich postrehov ako jeden z tých relatívne mladších účastníkov.

Peter Minárik: - Martin, kedy a odkiaľ, z akého prameňa si sa prvýkrát dozvedel o diaľkovom pochode Trnavská stovka?

Martin Marušic: - To veru neviem celkom presne povedať. Myslím si však, že to bolo asi desať rokov dozadu a pravdepodobne od niekoho niekde na túre. Väčšiu pozornosť som však tomu vtedy nevenoval.

Peter M: - Čo si si myslel o tých “šialencoch”, ktorí takéto akcie šlapú?

Martin M.: - V tej dobe som si nič špecifické o nich nemyslel, nakoľko som nepoznal situáciu medzi nimi. Niektorí ľudia ma považujú za šialenca trebárs aj za to, keď idem peši tadiaľ, kde vedie lanovka. A či ide niekto peši 25 kilometrov alebo sto, to už je v podstate jedno, za šialenca ho majú tak či tak.

Peter M.: - Kedy a kto ťa nahovoril, aby si to vôbec skúsil prejsť?

Martin M.: - Ono to ani nebolo o nahováraní. Čítal som článok kamarátky Danky Dvořákovej o minulom ročníku, a tak som si povedal, že prečo nie? Potom ma už len ľudia so skúsenosťami s podobných akcií /Danka Dvořáková, Doc.Ravinger.../ vyzbrojili skúsenosťami a radami a z ich zážitkov som nadobudol presvedčenie, že idem.

Peter M.: - Že práve Danka ťa tak navnadila naT-100? Veď ona ju peši neprešla, len na bajku, to keby si si bol vzal príklad od jej priateľa Mira Cíferského, tak to nepoviem, ten okrem množstva účastí drží aj z minulého roku rekord v rýchlosti prejdenia T-100. Ale poďme k ďalšej otázke. Čo vieš o začiatkoch a vzniku T-100?

Martin M.: - Pravdupovediac o začiatku T-100 viem iba to, že sa začína na bratislavskej hlavnej stanici. Kedy, kde a v čej hlave stovka vznikla, neviem, ale z osobnej skúsenosti viem, že podobné, na prvý pohľad bláznivé nápady vznikajú hlavne v šenku a keď už nie tam, tak potom tesne pred delíriom, pričom tieto možnosti sa vzájomne nevylučujú.

Peter M.: - Martin, čo ťa prekvapilo, resp. sklamalo na tejto akcii, v tomto roku? Ale pravdu.

Martin M.: - Prekvapilo ma, že tam boli ľudia, ktorí ju bežali. Tiež ma príjemne prekvapilo na Dobrej Vode, že do Brezovej nie je nutné ísť stroho po červenej značke, povedľa hradu, cez nočný cintorín, ale po peknej širokej ceste. Trochu som rozčarovaný z kontroly na Troch kamenných kopcoch, odkiaľ mi chýba pečiatka a doma si zo závisti zo mňa robia srandu, že som si na Biely Kríž zavolal taxík, ktorý ma hodil na Babu. Tiež ma prekvapila kontrola na Dobrej Vode, kde bola diskotéka, s množstvom pekných dievčat, že som to tam skoro kvôli nim ukončil, /na budúci rok by ich možno organizátori mohli presunúť do cieľa/, ale oni namiesto toho, aby sa tým ženám venovali, hrali poker. No a úplne ma vytočilo, že mi Filip Jánoš prezradil malokarpatské turistické skratky až týždeň po T-100.

Peter M.: - K tomuto mám len pár drobných vysvetlení. Dlhoročná kontrola na Troch kamenných kopcoch /teta Betka/ nám tento rok jednoducho neprišla, dodnes nevieme čo sa stalo. Ale naozaj nikto dopredu o tom nevedel, tak ten taxík je bezpredmetný.
A tá druhá vec, cesta z Dobrej Vody do Brezovej po ceste. Ak si pozrieš staršie mapy, tak spred 15 – 20 rokov, uvidíš, že červená značka išla vlastne tade, a nie lesom. Je pravdou, že Celo Radványi /trnavský horolezec a jeden zo zakladateľov T-100/ o tejto ceste povedal, že má 99 zákrut. Párkrát sme to chceli naozaj aj spočítať, ale po 33. zákrute sme toho nechali.
A ešte k tomu pokru, ten hrali o dievčatá...
Martin, a teraz niečo aj z reality. Stretol si sa určite na trase aj so stovkármi veteránmi, čo si o nich myslíš?

Martin M.: - Mne sa páči, že aj staršia generácia má pekný koníček, ktorý ich ešte navyše aj udržuje v dobrej forme. Trochu ma na nich však hnevá, že niektorí ma predbehli.

Peter M.: - Čo si myslíš o súčasnosti Trnavskej stovky, má aj v dnešnej dobe ešte svoje opodstatnenie?

Martin M.: - Samozrejme všetko, čo udržuje človeka vo fyzickej kondícii, má svoje opodstatnenie /veď nenadarmo sa hovorí “V zdravom tele, zdravý súdruh”/. No a keď sa na takú akciu dostaví viac ako 200 ľudí, vidno, že určite nie je robená zbytočne.

Peter M.: - Musím ťa opraviť, tento rok bolo na štarte presne 302 účastníkov. A ešte k tomu prísloviu, my sme voľakedy hovorili “V zdravom tele, zdravý vzduch”. Nakoniec nám ešte povedz nejaký pekný zážitok z jubilejného 35.r. T-100.

Martin M.: - Veľmi pekný zážitok by som mal, keby bola T-100 skončila na Dobrej Vode, na tej diskotéke. Ale aj môj pád do blata, po ktorom som vyzeral ako Jóžin z Bážin, bolo niečo, čo sa mi tak často nestáva.

A teraz Peter ty mi odpovedz na mojich zopár otázok ako usporiadateľ tejto akcie.

Martin Marušic: - Kto a kedy vymyslel Trnavskú stovku?

Peter Minárik: - Trnavskú stovku vymysleli a zrealizovali Trnavskí horolezci, /preto je aj Trnavská/. Za jej “otcov” možno považovať troch horolezcov Slávie Trnava: Celestína Radványiho, Františka Viteka a Ing. Ladislava Štrosa. Akcia mala za úlohu motivovať skúšku zdatnosti, poznanie zaujímavého a pekného hrebeňa, solídny športový výkon a pre horolezcov výdatná chodecko – vytrvalostná príprava pred letnou sezónou vo veľhorách. Pod vedením “Buba” Nemeša, predsedu HO TJ Slávia Trnava, túto akciu organizovali presne 10.ročníkov. 11. ročník “vypustili” a tým aj skončili. Od 12.ročníka po dohode s vedením HO Slávia sme túto prebrali a pod mojím vedením ju organizujeme dodnes.

Martin M.: - Aký bol maximálny počet účastníkov a v ktorom roku?

Peter M.: - Najviac turistov prišlo na T-100 v roku 1983 na 10.ročníku – 332 účastníkov.

Martin M.: - Aký bol maximálny počet účastníkov v cieli celkovo?

Peter M.: - Na tom 10. ročníku prišlo do Brezovej 276 turistov a o rok skôr 266.

Martin M.: - Aký bol minimálny počet účastníkov v cieli celkovo za 35 rokov?

Peter M.: - V prvom ročníku prišli do cieľa len 3 /traja/ účastníci. V druhom 13. Keď odhliadneme od začiatkov, tak potom najmenej účastníkov prišlo do Brezovej v roku 2005 na 32. ročníku, iba 41 stovkárov. Vtedy si s nimi zahralo nepekne počasie. Výdatná niekoľko hodinová letná búrka s prietržou mračien v masíve Vápennej zlikvidovala väčšinu nádejí turistov. Na štarte bolo 202, do cieľa prišlo iba 41 turistov, a to bol v celej histórii najväčší “odpad”.

Martin M.: - Koľko ľudí sa zúčastnilo tohto roku a koľkí prišli do cieľa?

Peter M.: - Na štarte bolo 302 účastníkov a v cieli 136, všetci sú menovite vypísaní v MKD júl 2008.

Martin M.: - Eviduje sa aj nejaký traťový rekord alebo antirekord???

Peter M.: - Čo myslíš pod tým antirekord? V prvých desiatich ročníkoch sa vôbec rýchlosť prejdenia stovky neregistrovala. Úspešný bol každý kto uvidel svetlá Brezovej. Po čase sme začali pre zaujímavosť evidovať aj časy tých najrýchlejších.
V tomto ročníku, ako si dobre videl v škole na tabuli, najrýchlejšie prišiel Martin Vrábel za 13,14 h. V minulom ročníku to bol Miro Cíferský s časom 11,27 h registrovaný ako doteraz najrýchlejší. V 16. ročníku Tomáš Kuchta prešiel, prebehol trať za 12,05 h. V minulom roku prešiel trasu v dobrom čase aj Vlado Švancár za 13,13 h. Predtým v 18.ročníku Peter Nedoma za 13,15 h. V 17. a 20. ročníku Miro Doležal a Jozef Oravec trasu prešli za 13,30 h a tak podobne. Takže každý čas pod 14 h je vynikajúci! A ten antirekord? Podmienka prejdenia Trnavskej stovky je trasu prejsť do 24 hodín. Že by niekto prišiel neskoršie? Možno, ale neviem o tom a ani nikto sa k tomu nehlásil.

Martin M.: - Koľký v poradí som došiel do cieľa ja? V cieli si mi to nevedel povedať.

Peter M.: - Nuž Martin, na prvýkrát to bolo dobré. V cieli si bol o 23.55 h a spolu s tebou prišlo do cieľa viacero turistov. Podľa mojich záznamov si bol v cieli 42. v poradí. Stačí?

Peter Minárik a Martin Marušic, júl 2008

September 2008

Ešte raz Trnavská stovka

V minulom čísle ma Martin Marušic totálne zaskočil otázkou, keď sa ma opýtal koľko účastníkov dokončilo, či dokončuje Trnavskú stovku, resp. aký je “odpad" stovkárov. Dokonca to chcel v percentách. Koľko turistov sa zúčastňovalo na štarte T-100 som už napísal v júnovom čísle MKD, ale koľkí stovku dokončili, nie. Súčasne sa ma pýtal aké sú najlepšie časy prejdenia stovky. Veruže som lovil v pamäti a ani som si nebol istý údajmi.

Musel som si sadnúť k starým uloženým materiálom a pekne porade to načítavať, a tu je výsledok od prvého po posledný 35 ročník. Prvý údaj ročník, dátum konania, potom je počet štartujúcich, počet v cieli a najrýchlejší v tom ktorom ročníku, pokiaľ sú údaje k dispozícii:

1.ročník: 9. - 10. 11. 1974 17 / 3 najrýchlejší účastník v cieli – údaj neznámy
2.ročník: 7. - 8. júna 1975 37 / 13 -“-
3.ročník: 5. - 6. júna 1976 77 / 46 -“-
4.ročník: 4. - 5. júna 1977 173 / 75 -“-
5.ročník: 3. - 4. júna 1978 282 / 183 -“-
6.ročník: 2. - 3. júna 1979 312 / 208 -“-
7.ročník: 7. - 8 júna 1980 297 / 217, najrýchlejší Ján Baláž 12,20 h
8.ročník: 6. - 7. júna 1981 302 / 241, údaj neznámy
9.ročník: 5. - 6. júna 1982 305 / 266 -“-
10.ročník: 4. - 5 .júna 1983 332 / 276 -“-

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

Prvých 10 ročníkov organizoval Horolezecký oddiel TJ Slávia Trnava pod vedením Judr. Eugena Nemeša /Buba/.

11.ročník 1984 62/40, tento ročník neorganizoval nikto, nakoľko sa Trnavskí horolezci vzdali organizovania, ale nikomu to neoznámili, tak na štarte prevzali iniciatívu turisti z TJ ŠTART Bratislava aby nesklamali tých, ktorí prišli na štart T-100.

Od 12. ročníka po dnes /35r./ spoluorganizujem tento pochod ja. Prvé roky pod hlavičkou TJ Štart Tatrachema Trnava, neskôr KTD Trnava.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––12.ročník: 1. - 2. júna 1985 153 / 121 najrýchlejší Anton Parolek 11,30 h

13.ročník: 7. - 8. júna 1986 135 / 111 Jozef Oravec 12,15 h, Juraj Hromkovič 12,30 h
14.ročník: 6. - 7. júna 1987 133 / 107 Tomáš Kuchta 12,20 h
15.ročník: 4. - 5. júna 1988 154 / 123 Babor Bystrík 10,55 h, Jozef Oravec 10,55 h
16.ročník: 3. - 4. júna 1989 134 / 77 Tomáš Kuchta 12.05 h, Peter Nedoma 13,10 h
17.ročník: 2. - 3. júna 1990 119 / 75 Jozef Oravec 13,30 h, Milan Soboňa 13,30 h
18.ročník: 1. - 2. júna 1991 117 / 76 Peter Nedoma 13,15 h
19.ročník: 6. - 7. júna 1992 109 / 63 Miro Doležal 14,15 h
20.ročník: 5. - 6. júna 1993 142 / 115 Miro Doležal 13,30 h, Vlado Plulík 14,30 h
21.ročník: 4. - 5. júna 1994 159 / 83 Milan Rakús 15,45 h
22.ročník: 3. - 4. júna 1995 140 / 101 Vlado Vagač 14,00 h
23.ročník: 1. - 2. júna 1996 160 / 105 Vlado Vagač 14,10 h, Ivan Vongrej 14,10 h
24.ročník: 7. - 8. júna 1997 142 / 103 Vlado Vagač 14.00 h, Vlado Švancár 14,10 h, Ján Mrlina 14,10 hod.
25.ročník: 6. - 7. júna 1998 170 / 101 Ján Mrlina 13,30 h, Vlado Švancár 13,30 h
26.ročník: 5. - 6. júna 1999 175 / 125 Miro Lietavec 12,00 h, Ján Mrlina 12,35 h
27.ročník: 3. - 4. júna 2000 205 / 122 údaj neznámy
28.ročník: 2. - 3. júna 2001 193 / 119 údaj neznámy
29.ročník: 1. - 2. júna 2002 202 / 123 Ján Kováčik 12,20 h, Slávo Glesk 12,30 h
30.ročník: 7. - 8. júna 2003 195 / 118 Slávo Glesk 13,52 h, Vlado Dudlák 13,52 h
31.ročník: 5. - 6. júna 2004 148 / 89 Jozef Schwarz 15,10 h
32.ročník: 4. - 5. júna 2005 202 / 41 Vlado Švancár 13,50 h
33.ročník: 3. - 4. júna 2006 112 / 47 Vlado Švancár 13,30 h, Miro Cíferský 14,00 h
34.ročník: 2. - 3. júna 2007 271 / 103 Miro Cíferský 11,27 h, Vlado Švancár 13,50 h
35.ročník: 7. - 8. júna 2008 302 / 136 Martin Vrábel 13,14 h, Miro Cíferský 13,42 h, Ľubo Okruhlica 13,42 h

Z týchto oficiálnych údajov by sa dala zostaviť tabuľka najlepších desať najrýchlejších za posledných tridsať päť rokov:

1. - Babor Bystrík, Bratislava 10,55 h 1988
1. - Oravec Jozef, Bratislava 10,55 h 1988
3. - Cíferský Miroslav, Trnava 11,27 h 2007
4. - Parolek Anton, Bratislava 11,30 h 1985
5. - Lietavec Miroslav, Špačince 12,00 h 1999
6. - Kuchta Tomáš, Bratislava 12,05 h 1989
7. - Oravec Jozef, Bratislava 12,15 h 1986
8. - Baláž Ján, Trnava 12,20 h 1980
8. - Kuchta Tomáš, Bratislava 12,20 h 1987
8. - Kováčik Ján, Bratislava 12,20 h 2002

Trnava, 8.8.2008, Peter Minárik

November 2008

Zažil som na Trnavskej stovke

V rámci hesla ani jedno číslo Malokarpatského diaľkoplaza bez Trnavskej stovky, prispievam aj ja krátkou príhodou zažitou na T-100. Na tomto pochode som zaznamenal dosiaľ platný osobný rekord v počte "zakufrovaných kilometrov". Väčšinu trasy na tejto stovke, tak ako v poslednom čase už bežne som absolvoval sám /na dobrých nemám výkonnosť a na slabých nemám čas/.

Už sa pomaly stmievalo a ja som sa približoval k optimistickému bodu trasy k Dobrej Vode. Nebolo to pre mňa zas tak blízko k tej Dobrej Vode. Ako skutočnosť neskôr ukázala, bola pre mňa Dobrá Voda až príliš ďaleko. Faktom je, že to kritické miesto bola Mihalinová a z tej sa bežní turisti po dvoch klesaniach za "chvíľku" dostanú na miesto kontroly v Dobrej Vode.

Príhoda sa stala v čase, keď sa krátky úsek pred Mihalinovou preznačkoval. V nastávajúcom šere som zaregistroval nejakú fáborku a tak som sa vydal tým smerom. Keď som po dlhšom čase nezaregistroval žiadnu ďalšiu fáborku, tak som zmenil orientáciu na osvedčené turistické značky. Nuž, ale ako sa orientovať podľa značiek, keď tam žiadne neboli. Patrím medzi tých turistických suverénov, /tvrdohlavých/ ktorí si myslia, že majú dobrú orientáciu a že poznajú v Malých Karpatoch každý chodníček /poznámka: mapu zásadne už nenosím, tá odpočíva v knižnici/ a ktorí sa pri zakufrovaní /z ješitnosti/ nevrátia ani o meter naspäť. Ktorí sa držia teórie a zásady, že toto tu prejdem kúsok ďalej, krížom a som sa trase alebo pôjdem ešte kúsok a tým druhým chodníkom sa navrátim na trasu alebo dá sa ešte ísť tuto alebo tamto, hore, dole, aj vpravo sa dá ísť, dá sa tam dostať cez oráčinu na poli, ešte toto obídem, do toho kopca nejdem a bác, kufor ako hrom. Po dlhšom čase som narazil na asfaltovú cestu a keďže som sa v škole učil, že každá cesta vedie od niekam niekde, tak som sa vydal po nej s tým, že keď ma dovedie niekam, že tam sa zorientujem.

Nuž ale cesty sú dlhé, niektoré až veľmi dlhé a to nehovoriac o diaľniciach, ktoré môžu viesť i do zahraničia /že som v zahraničí bol, by som asi spoznal po reči, ak by som niekoho stretol/. Pol hodina šliapania po dobrej asfaltke v lese, v teplej letnej noci ma nijako nevzrušovala, keď už to bola celá hodina, to som si už myslel svoje. A keď prešla aj druhá hodina, tak som nadával na všetko /okrem seba/, dokonca aj na cestárov, že robia také dlhé cesty.

"Kto vytrvalo kráča po vytýčenej ceste, k cieľu a vykúpeniu sa dostane".

Mojím vykúpením bol bližšie nešpecifikovaný tím, čo do počtu a zloženia, veľmi zdatných a fyzicky odolných ľudí, ktorí vydržali flámovať pri ohni /a možno aj pri alkohole/ aj v tak pokročilej noci. Tím som nemohol špecifikovať nie preto, že bola noc, ale že oni flámovali vedľa cesty, ale na vyvýšenom mieste a za živým plotom a tak sme komunikovali hlasovo.

Ja som sa po slovensky spýtal ako sa dostanem do Dobrej Vody alebo Brezovej /po toľkých hodinách chôdze som potajmo dúfal, že som niekde pri Brezovej/. Dostal som odpoveď po slovensky /prvé dobré znamenie po dlhej dobe/, že sa musím vrátiť, že som križovatku už prešiel a na nej musím zabočiť vľavo. To, že musím zabočiť vľavo som vedel už hore na kopci /len som nevedel kde, a kde/ a napriek tomu, že ma posielajú úplne opačným smerom bola to pozitívna správa. Bez slova som zaďakoval a bez ďalšieho komentára som pokračoval v smere, ktorý som si sám vytýčil k spásonosnej križovatke. Ten opačný smer nebola z ich strany dajaká recesia, zlomyseľnosť alebo niečo podobné, bol to nedostatok vizuálnej komunikácie.

Jednoducho ich nemohlo napadnúť, že tak neskoro v noci ide niekto z lesa, skôr si pomysleli, že tak skoro ide do lesa dajaký pytliak. Križovatka bola už mimo lesa a vpredu už bolo vidieť svetlá. Vedel som, že to Brezová nebude, ale o Dobrej Vode som bol presvedčený. Po krátkej dobe ma na začiatku dediny zamrazila tabuľa s nápisom Naháč. V prvej chvíli som sa utešoval, že som asi na národostne zmiešanom území a že dajaký zlomyselník strhol tabuľu so slovenským nápisom Dobrá Voda a že nápis Naháč je len jeho maďarská verzia. Potom som si uvedomil, že kde by maďari nabrali "C" s mäkčeňom /tak ako Taliani mäkčeň na pizzu/ . Nuž realita bola jasná, som v Naháči. Potom som sa utešoval tým, že sa na vlastné oči presvedčím, či je dedina hodná svojho mena. Naivita, kto a kde by chodili neskoro v noci po dedine ako naháči. Uspokojil som sa tým, že ma vlastne naháči nezaujímajú a ak by ma malo niečo v tomto rozpoložení zaujať, tak bola by to dedina, ktorá by sa nevolala Naháč ale Naháčka. Neostáva mi nič iné ako pokračovať v ceste k ďalšej dedine. Tu ma očakáva ďalší šok, v ľudoprázdnej dedine stretávam človeka, ďalšieho turistu /čo iné môžeme tak neskoro v noci stretnúť, flámovača, zlodeja, diaľkoplaza/ Mira Lietavca. Hurá už nebudem sám. Ale prečo ide oproti /keby som išiel v jeho smere, tak ho zase nedobehnem/, nemali predsa tí flámovači pravdu, že sa mám otočiť? Keď mi Miro vysvetlil, že so mnou nechce ísť, že on už v cieli bol a nechce čakať celú noc na ranný spoj, a tak sa vydal ako niekedy Ondro Rím pešo domov. Tá dedina, v ktorej som sa stretol s Mirom, sa volala Dechtice, a tí, ktorí chodia na Špačinskú stovku, poznajú ten nekonečne dlhý úsek medzi Dobrou Vodou a Dechticami. A to vo mne nevyvolávalo žiadne nadšenie.

Ale predsa to stretnutie bolo ako keď sa v púšti stretnete s druhým človekom a nie je to púštny "terorista". A tak nad ránom asi o 4. hodine nepozorovane vchádzam do hostinca, v ktorom bola posledná kontrola na Trnavskej stovke, /na vysvetlenie uvádzam, že vždy tam chodím okolo polnoci/ a priateľom, ktorí už mali nejedno pivo za sebou, len tak na pol úst vysvetľujem, že som sa bol trochu "prejsť", aby mi nebolo dlho čakať do rána. Táto moja malá prechádzka merala niečo okolo 20 km. Pri stokilometrovom pochode to nie je až tak veľa.

Toto je len jedna z nespočetných príhod, spočiatku únavnej a tvrdej, ale postupom času sa meniacej na úsmevnú príhodu, ktoré sa prihodili na už minulom, 35. ročníku T-100. Ja sám mám za sebou už účasť na 21 ročníkoch tohto pochodu, z toho 19 úspešných a chodím tam už pravidelne ako mohamedán do tejto stovkárskej Mekky.

A nemusel by som, veď ja si viem zorganizovať stovku aj sám – pre neinformovaných uvádzam, že môj stovkársky pochod sa volá "2 x 50 a dosť!". Mám úspešných a zdokumentovaných 19 stoviek T-100, napriek tomu mi Peter Minárik v prehľadoch už roky uvádza o jeden pochod menej a to aj napriek tomu, že ten sporný pochod som dokladoval diplomom Petrom vlastnoručne podpísaným, kontrolným lístkom, ktoré si ukladám, záznamom v denníku a nič. Vždy mi sľúbi, že to opraví a keď príde k činu, zverejní nesprávny údaj, resp.ten neopravený. Nuž čo narobíme, aj skleróza je ľudská.

Vážená zavádzaná čitateľská verejnosť MKD, ak Peter zverejní, že po 35.ročníku T-100 som úspešne absolvoval len 18 ročníkov pochodu – neverte mu.

Bratislava, september 2008, Ivan Nižnan

Späť na zoznam MKD 2001-2010