Januar 2007

Zahraniční jubilanti z Moravy
Zdeňka Tvrdá, * 10.6.1956

Ahoj Zdeňka, kamaráti okolo MKD si na Teba spomenuli, aj keď trochu "po funuse", že oslavuješ svoje jubileum. Preto sme si pripravili pre Teba zopár otázok - dúfame, že nás neodmietneš.

1. Zdeňka, roky - rokúce si bola pravidelná účastníčka Trnavskej stovky - avšak posledných tuším 5 rokov si sa odmlčala - čo sa vlastne stalo?

2. Keď si neprišla Ty, tak ani Jiří Vala - dôvod je rovnaký?

3. Preto hneď na začiatku sa Ťa musím spýtať - zdravie slúži?

4. K T- 100 sa ešte vrátime, 50-ka je pre človeka pekný kus života za sebou, ale spomínaš si, čo Ťa vlastne priviedlo do prírody, po kom si zdedila lásku k nej?

5. Ako si začínala, ako iskrička, ako pionierka, či individualistka cez voľné víkendy?

6. Tradícia turistických pochodov v Čechách a na Morave je oveľa staršia ako u nás, preto otázka znie: Tvoj prvý kontakt s hociakým turistickým pochodom?

7. A Tvoj prvý diaľkový pochod, kto Ťa na neho naviedol, čo Ťa na ňom zaujalo a čo sklamalo?

8. Bola si okamžite zaujatá, resp. "očarená" DP?

9. Ako diaľkárka si vedieš istotne svoj kilometrový denník - tak, aký je jeho stav k tomu jubilejnému termínu?

10. Koľko toho našlapeš ročne?

11. Chodíš len na organizované pochody alebo si aj nejaké vymýšľaš? Pýtam sa preto, že sme uviedli od Teba zopár článkov, kde si s Jirkom prešla od Beskýd až po slovenské hory. A každá takáto trasa mala vždy minimálne 100 a viac km.

12. Ktorý diaľkový pochod máš obľúbený v Ćechách, na Morave a na Slovensku - samozrejme aj. prečo?

13. Aká je situácia v súčasnosti u Vás v diaľkovej turistike?

14. Tvoje obľubené turistické miesto - kde si ideš odpočinúť, "vypnúť" a zrelaxovať sa?

15. Viem, že na DP, čo sa týka jedla a pitia, si bola dosť nenáročná. Ale aj. tak si mala vždy nejaké "špeciality" so sebou. Prezraď ako sa stravuje a aký pitný režim má "špičková" diaľkoplazkyňa.

16. Trnavská stovka - presne teraz neviem, ale určite si vytvorila rekord v počte účastí, pokiaľ sa týka jej najdlhšej trate. Prvé roky si chodila do Trenčína, potom sme hlavne kvôli Vám dvom jednu variantu najdlhšej trasy zaviedli na Moravu. Veď nikto z účastníkov neprešiel toľkokrát túto 170 km trasu. Každý, kto ju pokoril, tak max raz, dva, tri - aby si dokázal, že to zvládne. Ale Ty si ich robila roky ako na bežiacom páse. Otázka je preto kratšia ako celý úvod: Bavilo Ťa to až po ten 170 km?

17. Spomínaš si na nejakú historku z Trnavskej stovky, peknú, smutnú, veselú alebo zaujímavú?

18. Koľko máš odšlapaných doteraz stoviek?

19. Ktoré diaľkové pochody na Slovesnku si navštívila, a ktorý naposledy?

20. Ktoré z nich sa Ti najviac páčili a prečo?

21. Máš nejaké krédo, motív, myšlienku - ktorú by si chcela povedať, odkázať kamarátom turistom v Malých Karpatoch a okolí?

Zdeňka Tvrdá:

Ahoj Peter,

děkuji za dopis s blahopřáním k letošním narozeninám. Ty jsem oslavila turisticky na 50 km pochodu Memoriál Jaroslava Švarce ve Velkém Újezdě u Olomouce – Oderské vrchy. Držela jsem se hesla: "Kolik let oslavuješ, tolik kilometrů v den svých narozenin nebo v období kolem nich musíš ujít či uběhnout, chceš-li si zachovat pevné zdraví a kondici do dalších let." Takže toho 10. června jsem byla na pochodu, v cíli jsme si připili slivovicí (*) a k tomu ochutnali valašské frgály (domácí koláče) a další den následovaly oslavy v rodině se známými. Předtím jsem ještě musela i něco připravit v práci (jsem teď na učilišti v Olomouci). Takže mi jaksi ten čas na Trnavskou 168 nevycházel.

(*) Takže víme, z čeho vznikl člověk. Existují na to 2 teorie. Ta první – zpracovatelská – říká, že ze švestky (slivky). Je to asi tak: ze švestky se vypálí slivovice, ze slivovice vznikne opice a z opice dle Darwinovy teorie se vyvinul člověk. Ta druhá – pěstitelská – jde ještě dál. Aby vyrostla švestka, k tomu musí být pecka, ta se zasadí, vyroste strom a na něm švestka ... a dál už navazuje na předchozí teorii.

A teď ke Tvým otázkám:

1. Co se týká Trnavské 168, byla jsem na ní naposledy v roce 2003. Tehdy byl Jirka Vala nemocný a já jsem si našla společníky: Petra Brešťanského a Janka Pristacha. Další rok jsem dostala nabídku od Tomáše Ruska a ultramaratónců běžet v Itálii stovku přes Apeniny z Florencie do Faenzy zvanou Via del Passatore (cesta pastýřů), kopcovitou trasu s velkým převýšením. Tuto možnost jsem využila v samém závěru května 2004, a proto mi nevyšlo jet na Trnavskou. Další rok (2005) byly problémy v zaměstnání včetně pracovních víkendů a zkrátka nebyl čas. Na Trnavskou 168 jsem určitě nezanevřela a chystám se přijet příští rok. Uvažovali jsme jít trasu i opačně (z Bylnice do Bratislavy), ale jaksi jsme se nedohodli na vhodném termínu. Problémy jsou též s nočním čekáním v Brně. Poslední spoj od Přerova je tu kolem 21. hodiny večer, Pannonia jede zhruba ve 2.30 a po 22. hodině se v Brně uzavírá hlavní nádraží a není kde čekat. V městských ulicích je to nejen nepohodlné, ale i nebezpečné. Na příští rok jsem se domluvila s tetou v Jundrově na okraji Brna, tak to snad vyjde.

2. Co se týká Jirky Valy, ten měl zdravotní problémy – opakovaný zánět žil v noze – a byl na operaci s křečovými žilami. Teď už je to zase dobré a znovu chodí stovky. Takže snad se v příštím roce znovu na Trnavské 168 sejdeme.

3. Co se mého zdraví týká, tak až na drobná nachlazení a indispozice slouží dobře. Loni jsem si při běhání přivodila kuriózní úraz na ruce. Běžela jsem z práce z odpolední směny ve fabrice (to jsem ještě dělala u firmy 5 km vzdálené od nás, a tak jsem kvůli využití času a kondice do práce běhala. Bylo to ten deštivý srpen, večer po 22. hodině, byla tma a lilo. Já jsem sbíhala z mírného kopečku už skoro domů, uklouzla jsem a brzdila pád rukou. Ta se zasekla předloktím o díru v asfaltové silnici a já jsem skončila s tržnou krvácející ranou na pohotovosti v hranické nemocnici, kde mně to sešili 10 stehy ve 2 vrstvách do hloubky a divili se, jak někdo může v tomto nečasu potmě běhat. Pak jsem týden chodila s obvázanou rukou i do práce, neboť jsem zrovna přecházela do jiného zaměstnání a marodění by byl průšvih, a tak jsem pracovala manuálně u stroje levou rukou. Za moc to nestálo, ale nějak jsem to přetrpěla a zvládla i výběrové řízení na zaměstnání, kde jsem teď. (Prostě bylo to na ta 2 potvrzení – jedno, že jsem Lazar, a druhé, že jsem úplně zdravá a fit.) Ale spravilo se to rychle, a to jsem ještě týden poté (ještě se stehy v ruce), ovšem za suchého slunečného počasí, prošla Jesenickou stovku (přes vrcholy Jeseníků), ale šla jsem tentokrát opatrně, nesměla jsem si dovolit další pády. Jinak jsem se snažila si zdraví udržet, takže je to spíš taková drobnost, co se také může stát.

4. Do přírody mně přivedli rodiče, hlavně tatínek byl vášnivý houbař a o dovolené rád jezdil do hor na túry (prošli jsme Tatry, Slovenský raj apod.). Jako děti jsme chodili v okolí bydliště (města Koryčan) do chřibských lesů. Následovali kamarádi z VŠLD ve Zvolenu a móda dálkových pochodů v té době.

5. Jako holka jsem chodila s kamarádkami a kamarády na výšlapy za poznáním okolí a Chřiby jsme prošli opravdu důkladně, něco jsme i projeli na kolech, později jsme absolvovali i náročnější túry, tak hlavně od 13 do 17 let. Hlavně to byly jednodenní výlety, protože na delší nás rodiče nechtěli pustit.

6. Můj první kontakt s turistickým pochodem byl v dubnu 1975 na Kyjovské padesátce v Kyjově, kde jsem s kamarádkami šla jen 25 km, protože jsme nevěděly, co to obnáší, a měly jsme strach zkusit si hned delší trasu. Ušly jsme to velmi lehce a litovaly, že jsme si nedaly hned padesátku. Tu jsme si zkusily se sestrou v září 1975 na Bučovické padesátce. I ta se nám zdála lehká. Pochod byl inzerován plakáty ve městě, a tak jsme o něm věděly dopředu. Počasí bylo příznivé.

7. Můj první opravdu dálkový pochod byla Žilinská stovka. 17. listopadu 1975 jsem se jako studentka VŠLD nechala zlákat na hromadnou a mezi studenty důkladně propagovanou akci ke Dni studentstva. Akce se jevila spíše jako horror z vyprávění těch, kteří patřili mezi ty 3/4 odpadlíků. Přihlásilo se přes 400 lidí a došlo do cíle 120 (z toho 10 děvčat) a já byla mezi nimi. Nijak zvlášť mě to nezničilo, i když se šlo za mokrého sněhu a bláta z Žiliny přes Čičmany a Fačkov do Považské Bystrice a přes Manín a Roháč do Žiliny. Čas 23 hodin byl strašlivý, ale bylo v tom kufrování a špatné vybavení (v hladkých pionýrkách, co se nosily na zemiakové brigády, bez baterky a čepice). Nechybělo nám ovšem nadšení a některé věci (např. baterku a čepici) mi půjčili lépe vybavení kamarádi, kteří to cestou vzdali. Atmosféra byla ovšem fantastická, to se dnes už téměř nevidí.

8. Na "DP" nás nadchla romantika putování v noci, mělo to "punc dobrodružství" a těšilo nás, že jsme tak trochu zvládli sáhnout si do rezervy sil a dokázat si, že na to prostě máme. To je jeden z důvodů, který nás táhne na DP znovu, vyzkoušet si, že "na to máme" a všudypřítomný duch kamarádství.

9. Pochody si značím a potvrzuji do tzv. vandrovní knížky každý rok. Celkový počet km nevím, zlatý turistický odznak mám už delší dobu a počet stovek k 11.11.2006 je 284 (včetně těch delších, např. i T168).

10. Ročně našlapu něco mezi 1000 a 1400 km. Loni bylo méně času, tak jsem ušla jen 990 km, letos se blížím spíš té horní hranici. K tomu jsou ještě nějaké běžecké závody. Letos to byly 2 maratóny (v Ostravě a v Kroměříži), 2 závody v půlmaratónu (21 km) a několik běhů do vrchu (v rámci Českého poháru: běh na Radhošť, na Veřovský Javorník, na Lysou horu).

11. Kromě organizovaných DP, kterých v Čechách i na Moravě ubývá, zvládáme ročně tak 2 až 3 individuální stovky (většinou s Jirkou Valou). Loni jsme šli například Strážovské vrchy od Javorníků (od Karolinky), Rychlebské hory apod. Naposled jsme šli letos v listopadu z Brna na Vysočinu krajem Járy da Cimrmana.

12. Můj oblíbený DP je např. Montérské putování Beskydami – pořádá Ing. Z. Olbřímek z Ostravy. V Čechách se mi líbila Krakonošova stovka, ale teď je tam pro nás drahé cestovné a špatné spojení. Na Moravě je též pěkná trasa "Po stopách Jesenické stovky" ze Šumperku – pořádá A. Heiker z Lesnice u Zábřehu. Kamarádským duchem listopadová vyniká Vřesovická stovka - pořádá J. Adámek z Bučovic. Na Slovensku je bezkonkurenčně nejlepší Trnavská stovka včetně té inflační...

13. Situace v DP není dobrá. Zájemců o turistiku ubývá, hlavně mezi mladými. V módě jsou spíše akce na horských kolech a jiné aktivity. Počty účastníků se snižují a hlavně ubývá stovek, málokdo je chce pořádat. Pánové Simet a Vachek už mají dávno svých 1000 stovek a spousta lidí se (bohužel) naučila švindlovat.

14. Oblíbených turistických míst by se našlo hodně. Upřednostňuji ty, co mám blízko z domu, kam si zaběhnu či zajedu na kole: vrchol Maleníku, Uhřínovské louky s výhledy po okolí, vyhlídku na Praděd ze Středolesí, rozhled na Beskydy od Stříteže a Partutovic, kopcovité silničky na kole ke Spálovu. A až napadne sníh, vydám se tam na běžkách.

15. Stravování a pitný režim je celá alchymie, co se týká dlouhých DP, ale v zásadě to, co je lehké na žaludek i do batohu a také vydatné. Pokud jedeme na T168, tak elixíry proti spaní a rozpustné ionťáky do vedra nám vždy hodně pomohly. Jinak sníme chéb se sádlem, vhodný je balený plátkový sýr, suchary, tatranky, müsli tyčinky a třeba i sušené ovoce (švestky, křížaly) a energit (Besip – hroznový cukr), sušenky Be-Be dobré ráno apod. V podstatě musíme uvážit, co nám poskytují pořadatelé a co si musíme zajistit sami. Na padesátku stačí třeba rohlík a 2 tatranky. Na individuální stovku to chce rozpočítat aspoň 3 svačiny (chléb nebo rohlík s něčím) a pro doplnění sušenky a oplatky. Speciální kapitolu tvoří Trnavská 168. Máme tu výhodu, že do Brezové si můžeme nechat odvézt část proviantu a nemusíme věci na druhý den tahat po celý první den s sebou. Na nákup lze spoléhat jen částečně u DP, kde se jde dost civilizovanými místy. Na pochodech po horách se nekoupí nic, a pokud někde, tak jen omezeně a draze...

16. Co se týká Trnavské stovky, učarovala mně její atmosféra, dobří lidé na startu i trasách, kde "nieto normálnych ľudí, iba samí diaľkoplazi". Navíc mě lákala svou prodlouženou trasou jako možnost zkusit si něco náročnějšího, i když jsem si hlavně v počátečních ročnících této trasy tak někde za Javořinou mnohdy v duchu říkala, zda to mám zapotřebí. (Jak by řekl kamarád Vlado Orság: "Čo som komu spravil...?”) Únava a potíže narůstaly a my jsme byli nuceni s nimi bojovat, abychom dorazili do cíle. Zprvu se nám zdálo, že se to v nějaké pohodě vlastně ani nedá. Přesvědčili jsme se o opaku, když jsme jednoho roku dorazili do Trenčína za krásného slunného odpoledne tak kolem 16.30 (vlak jel až v 18.00) a zdánlivě svěží se dali na procházku městem a na vyhlídku ze skal Trenčianského hradu (čas kolem 34 hodin byl náš nejrychlejší). Prostě v tu dobu to byla krásná shoda ideálního počasí (teplo, ale ne vedro, bez dešťů, a tudíž suchý terén, výborná kondice a minimum krizí a momentálních indispozic). Od té doby se nám to tak rychle a v takové pohodě nepodařilo. Proto když se mě někdo zeptá, zda se dá jít T168 v pohodě a bez větších krizí, odpovídám "ano” – už jsme si to ověřili a zvládli (ovšem podobá se to kvalitnímu sportovnímu výkonu za ideálních podmínek). A jestli mě to bavilo až po ten 170. km – na to není jednoznačná odpověď. Tedy ano i ne ... tedy po Brezovú je to taková normální stovka, i s občasnými spacími krizemi potmě z Dobrej Vody to jde. Horší to někdy bývalo už na Bradlo, kde se nám chtělo spát, následovalo kufrování za Jandovou dolinou a pak po odpočinku na Myjave záleželo na tom, jak rychle zvládneme táhlé cesty na Javořinu. Tady jsme obvykle bojovali s ospalostí a únavou naráz. Vzpomínám na ten rok, kdy jsme šli s kamarádem z Maďarska a já jsem měla na vrcholu (spíše už pod ním) pocit totálního vyčerpání. U chaty jsem chvíli lehla do trávy a sbírala síly. Pomohlo občerstvení a energity. Zato pod vrcholem Lopeníku jsme zkoušeli vybíhání kopce a únava byla pryč – jak se to povedlo, neumím vysvětlit. A ty závěry nebyly také mnohdy nijak skvělé, někdy to bylo pro nás spíš trápení a honba s časem, přičemž nejhůř jsme se cítili, pokud bylo mokro (deště, bouřky) a 2 dny máčená chodidla to odnesla rozsáhlejšími puchýři a otlaky, kterým se dalo jen těžko vyhnout. Pak už naše chůze v závěru, ať jsme se snažili jakkoliv, musela připomínat invalidy. Prostě zažili jsme tu už ledacos pěkného i toho méně příjemného. Ty pěkné zážitky nám však nikdo nevezme a ty ostatní zasune čas do schránky zapomnění.

17. Chcete-li nějakou historku z Trnavské stovky, tak nejčastěji se mi vybaví ta, které se s odstupem času zasmějeme, když si ji připomeneme, ale tehdy nám do smíchu nebylo... Nevím, který přesně ročník to byl. Pořadatelé přesunuli kontrolu z Dobré Vody na nedaleké rekreační místo zvané Mariáš. Po značkách to znamenalo dojít do Dobré Vody a po jejím obejití přejít až sem. Doporučili nám ale výhodnou zkratku: ještě v lese před Dobrou Vodou je třeba odbočit na širokou lesní cestu, která nás tam prý dovede. "Spýtajte sa tých, čo sú odtiaľ, oni vás tam dovedú..." Dle této rady jsme se drželi skupiny "domorodců – znalců terénu". Cesta hezky ubíhala, jenže pak se nějak divně stáčela v nepatřičném směru a dělila se na méně výrazné cesty. Nám se to nelíbilo a "domorodcům" se rovněž voľačo nepozdávalo. Debata vypadala asi takto: "A vieš ty, kde teraz vlastne ideme?” "No teraz už ani neviem." "No ale veď si vravel, že to tu dobre poznáš." Dotázaný pokrčil rameny. "No bol som tu, dakedy pred 15 rokmi..." To nás dorazilo. Ve skupince nastal chaos a zmatek. I my jsme hledali, jak se vymotat zpět. Ale když nevíte, kde jste, a k dispozici je jen nepřesná mapa 1:100 000, jde to těžko. Nakonec z toho byl návrat k původní cestě na Dobrou Vodu a po značkách dále; tato oklika nás stála téměř 2 hodiny ztráty, které jsme už nedohnali, a naše veškeré časové rezervy byly pryč. Ten rok jsme došli do Trenčína až večer po odjezdu všech rozumných spojů a čekala nás cesta vlakem přes noc až do pondělního rána. Takže ta teď veselá historka byla tehdy přinejmenším na naštvání... Příběhů z kufrování by bylo víc, i cesty na start byly aspoň občas veselé a zajímavé. Jak se říká, v noci se pohybují venku hlavně 3 typy lidí: zloději, prostitutky a dálkoplazové; dá se však setkat i s takovými, kteří nepatří ani do jedné z těchto skupin. Cestovali jsme s jednou starší paní, která přesto, že jako "čarodějnice" měla řidičák na koště, jela raději rychlíkem do Budapešti, a aby neseděla v kupé sama, přidala se k nám, před pochodem ještě slušně a důvěryhodně vypadajícím turistům. Zajímavé bylo také hledání společníků na trasu Brezová – Trenčín, když můj osvědčený kamarád náhle onemocněl a nemohl jet. Spravil to ručně psaný plakát na startu, něco jako inzerát: "Hľadám spoločníkov pre spoločnú 168 km cestu cez Malé a Biele Karpaty – zn. spolehlivost, vytrvalost, kamarádský přístup, znalost terénu vítána. Nabízím společnost zkušené dálkoplazky a trochu vitamínu dobré nálady."

18. K počtu mých odšlapaných stovek 284 už letos (v r.2006) moc nepřibude, možná jedna experimentální (v Ústí nad Orlicí) a navíc jedna padesátka (Předvánoční courání okolím Vyškova). Příští rok však hodlám pokračovat. Atmosféra noční oblohy i terénu a krajiny a sounáležitost lidí mě lákala a bude lákat i nadále.

19. Na Slovensku jsem v posledních letech byla jen na Trnavské 168 a několika soukromých pochodech, které se v žádném kalendáři nenajdou – Strážovské vrchy, Javorníky, Kysuce a část Slovenských Beskyd (to, co mám blízko). Dříve to byl Pochod ŠPCH (špačinských pekných chlapcov) a z dob studentských ve Zvolenu (1975-80) to byly Žilinská 100, Štiavnická 100, Levická 50, Nitrianska 100 a Tatranská 100, vše v časech slávy a nadšení DP, kdy jsem s pochody začínala jako studentka.

20. Pro svou stálost a neopakovatelnou atmosféru bych na první místo dala Trnavskou 100 a 168. Následovala by Nitrianska 100 VŠP. Z hlediska krás krajiny měla neopakovatelné kouzlo Tatranská 100 Vysoké Tatry – Ružomberok a stovka přes Štiavnické vrchy – vedly kouzelnou krajinou s náročným profilem. Na Nitranské 100 byl prubířským kamenem výstup na Žibricu (asi 90.km), po němž následoval sestup přes Zobor, a to už jsme měli v nohách Pohronský Inovec a Tríbeč, mnohdy ve sněhu… U Žilinské 100 se trasa měnila, ne vždy k lepšímu: jeden rok se to šlo celé po silnici, přestože byl krásný slunný podzim. To Trnavské nehrozí, tam je a bude převaha trasy v terénu.

21. Myšlenka, motiv, krédo? Musím popřemýšlet. Když se mi nedaří, inspiruje mě svým úslovím maratónec Jiří Březina z Přerova, který je první v ČR v počtu klasických maratónů (počátkem listopadu 2006 jich měl 396). Do běžeckého závodu popřeje hodně úspěchů a štěstí jediným slovem "bojuj…". To vyjadřuje vše. Je to úsilí o spontánní výkon, soutěžení, překonávání překážek. U náročných pochodů to platí také, taková T168 je náročný sportovní výkon, kde také musíme bojovat s únavou všeho druhu a ignorovat různé obtíže, abychom zdárně došli do cíle. Z těch hesel a myšlenek bych však přece jen některá vzpomněla, např.:

Tisíce v boji porazit lze, tisíckrát nad lidmi zvítězit, ale kdo zvítězí sám nad sebou, pravý je hrdina. Přemoci sám sebe vyšší je, než kdybys přemohl druhého, jestli se přemůžeš jednou, pak nadále stále se ovládáš…. (R. Kipling)

Mimo člověka ví snad celé tvorstvo, že základním životním cílem je radovat se ze života. (S. Hitler)

Zvítězit mohou ti, kdož věří, že mohou…. Skutek je dokončení a zveřejnění myšlenky…. (R. W. Emerson)

Potíže vzrůstají, čím blíže jsme k cíli. (J. W. Goethe)

Cesta k vítězství vede přes překážky. (A. Bikila)

Žít znamená bojovat (Seneca)

Svět kolem nás je plný nádherných přírodních jevů, nad kterými žasne rozum a srdce pookřeje, když je dokáže vnímat. (A. Einstein)

Chůze má v sobě něco, co oduševňuje a oživuje. Mé tělo musí být v pohybu, pokud se má do něho dostat můj duch. (J. J. Rouseau)

Pojď se mnou tam, kde nebe je vysoké a modré a kde oblaka bílá rychleji než jinde plují. Slyšíš tu píseň dálek závratných…? (J. Foglar)

Raduj se z čistého vlahého vzduchu, vítej jarní paprsky slunce…. Když jsem vstoupil do hor, jako bych do sebe dostal nový život. (C. Linné)

A ještě trochu romantiky: Jsem půvabná svými lesy, sličná svými háji, líbezná zelení svých luk a stříbrem svých vod. Buď ke mně šetrný, nauč se mě znát, milovat a chránit. (Příroda tvého domova)

A známá Prosba lesa: Milý člověče, jsem dárcem tepla ve tvém krbu za chladných nocí v zimě a dárcem přívětivého chládku v žáru letního slunce. Já jsem dal trámoví tvému obydlí a desku tvému stolu. Ze mne je lože, ve kterém spáváš, i kleč tvého rádla. Já jsem dodal topůrko do tvé sekery a branku tvému plotu. Ze mne je dřevo tvé kolébky i tvé rakve. Jsem tím, čím pro blahobyt je chléb a pro krásu kvítko. Slyš tedy moji prosbu: "Nepustoš mě." (Tvůj les)

Peter Minárik: Mám na Teba ešte jednu prosbu, Jiří Vala má 21.12.2006 rovnaké jubileum ako Ty, neurobila by si s ním rozhovor pre MKD???

Zdeňka Tvrdá: Jirku Valu jsem požádala, aby vyplnil váš dotazník; pošle jej společně s mým e-mailem. Jinak doufám, že se vydáme i příští rok na T168 z finančně vzdálené Moravy, i když spojení je stále horší, neboť jak víme, ČD je zkratka za "času dost" (nahrazuje dřívější ČSD = "člověče, seď doma”).

S pozdravem

Zdeňka Tvrdá

Peter Minárik: Zdeňka, ďakujem Ti za rozhovor a prajem veľa zdravia, zdravia a ešte veľa krásnych chvíľ v prírode.

Trnava, Peter Minárik

Ing. Jiří Vala, * 21. 12. 1956 v Brně

1, 2 Důvod možná není úplně stejný. Jeden z těch kritizovaných roků byla na Trnavské (inflační) stovce jen Zdeňka, já jsem se vzpamatovával z jakési podivné nemoci, připomínající střevní chřipku, kterou jsem se krátce předtím pokoušel zcela neúspěšně léčit účastí na stovce Jarního montérského putování Beskydami v Ostravici. Potom jsem byl v Bratislavě aspoň na 2-krát 50 a dosť; Trnavská stovka je však jen jedna.... V dalších letech to vycházelo vždy nějak nevhodně minimálně jednomu z nás, občas jsme jen realizovali (v jiném termínu) náhradní soukromé trasy – viz 11. Jeden rok jsem také byl (formálně o své dovolené) v nemocnici, neboť stav mých nohou ohodnotil lékař jako zánět žil; následná rekonvalescence na dálkových pochodech se nicméně osvědčila.

3 Na zdraví si nestěžuji. Jediný "vážnější" letošní úraz jsem utrpěl v srpnu na přechodu pohoří Prokletie, Komovi a Moračke planine, když jsem v hustém lijáku tupě dobíhal k cílovému autobusu a pořezal jsem se o plech krytu zavazadlového prostoru, prozíravě otevřeného řidičem.

4 Rodina pochází z Vysočiny (míněno Českomoravské); přinejmenším tatínek měl k přírodě, horám i turistice výrazně kladný vztah, maminka by se už bývala bez těch hor obešla. Po řadu let jsme ale například jezdili v létě vždy na dva týdny do Tatranskej Štrby.

5 Jiskřičkou i pionýrem jsem formálně byl (maminka byla učitelka a opak jsme si nemohli dovolit), s přírodou ani turistikou to ale v mém případě nemělo společného vůbec nic. Až později přispěly k mé znalosti slovenských hor jednak ne zcela dobrovolný pobyt v lokalitě Oremov Laz, podporující poznání přírody pohoří Javorie a zvyků zde rozmístěných sovětských vojsk, jednak práce pro ZPA Praha-Čakovice při instalování operačních systémů minipočítačů ADT po různých slovenských městech (včetně Bratislavy a Trnavy).

6 O dálkových pochodech jsem se dozvěděl dílem ústním podáním od známých, dílem z mírně cenzurovaných sdělovacích prostředků. Sám jsem je začal chodit až v době vysokoškolského studia.

7 Poprvé jsem byl v Brně na Stavařské padesátce, kterou pořádala "má” Fakulta stavební VUT. Účastníků byly stovky, na dojmy a hodnocení nebyl v závěru čas – byl jsem rád, že jsem došel do cíle. Ještě hůře mně pak bylo na Lesácké stovce přes Bílé Karpaty, kde nás na startu stovky bylo přes 20 a já jsem došel sám (dávno po Zdeňce) jako poslední (tj. sedmý, po probloudění více než 120 km) do cíle na stanici Vrbovce druhý den večer, po odjezdu posledního rozumného vlaku s návazností na Brno.

8 Okamžité zaujetí asi fungovalo, sám bych se na některá podivná místa (jako na mizerně značené Strážnické lúky potmě – viz 7) určitě nevypravil; asi jsou dálkové pochody v některých případech zvláštní formou adrenalinového sportu. Hlavně že zaujetí vydrželo dodnes....

9 Záznamníky vedu, kilometry v nich i každoročně (od dob českého, dnes již zaniklého klubu Dálkoplaz) sčítám, v poslední době jsem se však nedostal k celkovému vyhodnocení. Mělo by vyjít přes 40000 km.

10 Ročně mívám v záznamníku kolem 2000 km, k čemuž přispívá nejvíce množství účastí na pochodech pořádaných v Brně a okolí.

11 Trasy pochodů začala vymýšlet spíše Zdeňka, ale teď už je to oboustranné. Namísto Trnavské stovky jsme například zkoušeli další trasy, které standardní trasu aspoň někde křižovaly: konkrétně přes Bílé Karpaty a Považský Inovec k Trenčínu, případně přes Javorníky a Strážovské vrchy tamtéž.

12 V Čechách je asi svou trasou i atmosférou stále nejzajímavější Krakonošova stovka ve Vrchlabí; od optimalizace vlakové dopravy, provázené zrušením rychlíku Brno – Liberec a zpět, jsem se však na ni nedostal. Z moravských pochodů se mně nejvíce líbí Montérské putování Beskydami, i když se už namísto dvakrát koná jen jednou ročně. Oba zmíněné pochody jsou přechody horských hřebenů, tedy klasická turistika, třeba i potmě a v dešti složitým terénem, což se o většině českých a moravských pochodů říci nedá – v noci převažují silniční okruhy (se stále silnějším automobilovým provozem), ve dne u řady pochodů společné zpevněné cesty pro pěší i cyklisty (pořadatelé to mají jednodušší s popisem tras i s kontrolami), často umožňující bezproblémové a nezjistitelné zkracování. Výjimky nesporně existují – patří k nim (kromě již jmenovaných) třeba i obnovená Jesenická stovka v Šumperku.

13 V České republice počet organizovaných stovek (přinejmenším těch uvedených v kalendáři KČT) dlouhodobě klesá – např. v Brně jen Moravská Slavia kdysi pořádala přes deset stovek ročně, letos oficiálně žádnou, neoficiálně (na poslední chvíli rozesílanými e-mailovými pozvánkami) možná 2 až 3, přičemž na jedné z nich, konkrétně v zimě na Černohorském pochodu, jsem byl jediným účastníkem, nepočítaje obětavého kontrolora s občerstvením v polovině trasy, kterého jsem donutil projít se mnou zbývajících 50 km mokrým sněhem do cíle. V posledních letech rovněž zemřely některé známé osobnosti dálkových pochodů, naposled Otakar Juren (český "zasloužilý mistr turistiky" i slovenský "zaslúžilý majster diaľkových pochodov") z Lanškrouna. Jedinou masovou brněnskou stovkou posledních let je tak Brněnské vokruch vokolo štatlu, který pořádá tzv. Rada korýšů (opak měkkýše) s vazbami na Masarykovu univerzitu, bohužel zpravidla v termínu kolidujícím s Trnavskou stovkou. Zanikání padesátek je pozvolnější, vzácně se objevují i nové. Dostatek turistů naproti tomu bývá na kratších (nejvýše maratónských) trasách některých pochodů IVV a IML, případně na Posledních puchýřích KČT, což je však spíše společenská záležitost (s poznávacími zájezdy, taneční zábavou apod.). Věkový průměr účastníků dlouhých tras plíživě roste, a zvrátit to nedokáže ani masivní studentská podpora ojedinělých akcí typu Brněnské vokruch vokolo štatlu – většina nezkušených pochodníků totiž prohlásí za svůj cíl některý hostinec při trase, obkružující brněnská předměstí. Z vlastní zkušenosti to mohu srovnávat s letními přechody rumunských, bulharských, černohorských, chorvatských, rakouských či norských hor – tam bývá průměrný věk účastníků nižší i o 25 let.

14 Na dálkových pochodech patří k mým oblíbeným cílům Jeseníky a Beskydy, pokud možno ovšem nejen přecivilizované úseky jako Ovčárna – Praděd nebo Pustevny – Radhošť. Letos jsem třeba zkoušeli se Zdeňkou projít na podzim 100 km severem Jeseníků z Bruntálu do Vrbna pod Pradědem, mj. přes Krasovský kotel, Biskupskou kopu, Příčný vrch a Koberštejn, což byla místa (s výjimkou strážce rozhledny na Biskupské kopě) téměř opuštěná. Jinak v létě pravidelně vyrážím s nějakou dobrodružně zaměřenou cestovní kanceláří do poněkud vyšších evropských hor – letos to bylo s brněnskou Alpinou, kromě již vzpomínaného pomezí Černé Hory a Albánie ještě do rumunských krasových kuriozit Bihoru a Vladeasy.

15 Stravovacímu a pitnému režimu jsem dlouho nevěnoval přiměřenou pozornost, proto také závěry pochodů (včetně 168. km Trnavské stovky v Trenčíně) bývaly krizové. Celkem třikrát jsem byl na pochodu 2-krát 100 km Napříč Moravou alias Brno – Lanškroun – Brno, nejvíce však vzpomínám na ročník, kdy jsem se za velkého červnového vedra a sucha, jež se příliš nezmírnilo ani k ránu druhé noci, úspěšně zařadil na závěr pěšího procesí, se kterým jsem za zpěvu nábožných písní došel od kostela ve Sloupu v Moravském krasu až do Křtin, kde už měl hostinec naproti poutní basilice v očekávání zvýšených tržeb mimořádně otevřeno, takže se nepromyšlený pitný režim dal kompenzovat starobrněnským pivem. Jinak jsem schopen na trasách konzumovat běžné věci – salámy, sýry, sladkosti, ke konci však vždy převažují nápoje vzniklé rozmícháním vyspělých produktů chemického průmyslu, doporučené Zdeňkou (která má k tomu adekvátnější vysokoškolské vzdělání), v místní pramenité vodě.

16 Trasa 168 km, navíc v místy téměř horském terénu, je spíše než radostná a příjemná turistika nadstandardní sportovní výkon. Znalost terénu po několika ročnících (i z protisměru díky Pochodu ŠPCH) pak minimalizuje ztrátové časy při marných pokusech hledání další cesty. O zábavě se v závěru nedá většinou mluvit, před Trenčínem či Bylnicí se hlavně přepočítávají kilometry, časy a místa funkčních pramenů pitné vody, aby se podařilo stihnout poslední rychlík zpět na Moravu, od letošního roku degradovaný na osobní vlak. Vzpomínám si pouze na jeden výjimečný ročník (počasím i naší kondicí a náladou), kdy jsme po dosažení stanice v Trenčíně ještě z dlouhé chvíle vyrazili na obhlídku hradu....

17 Zajímavý byl určitě ročník, kdy jsme se až do Trenčína pohybovali převážně za osazenstvem mikrobusu maďarských turistů, jimž řidič vyjel se zásobami a rezervním oblečením téměř kamkoliv, mimo jiné až na Holubyho chatu. Poněkud dopředu jsme se dostali až v úplném závěru, kde měli maďarští turisté problémy s úřední češtinou při hledání kontroly přeložené z chaty na Mikulčině vrchu do chaty o něco níže na rozcestí a řidič jejich mikrobusu též s nalezením správné vlakové stanice v Trenčíně.

18 Odhadem bych už měl mít na "kontě" něco přes 300 stovek, tedy velice málo oproti skupině českých rekordmanů s 1000 stovek a více; dohánět je (za cenu podřízení všech životních aktivit dálkovým pochodům) nehodlám.

19 Ze slovenských oficiálních pochodů jsem jezdil kromě Trnavské stovky na Pochod ŠPCH, jednou jsem byl na 2-krát 50 a dosť (viz 2). Letos jsem se na žádný z těchto pochodů z řady soukromých i pracovních důvodů nedostal. Loni jsem zato byl nějakou dobu v Bratislavě, a tak jsem stihl otestovat aspoň některé změny značených turistických tras v Malých Karpatech. Jinak je však i mezi malokarpatskými turisty známo, že některé moravské pochody (po vzoru beskydských vlků, rysů a medvědů) nenápadně křižují slovenskou hranici – za příklad může sloužit už vzpomínané Montérské putování Beskydami.

20 Před pár lety jsem si na vizitky své programátorské firmy natiskl "Našim posláním v životě není mít úspěch, ale v dobré náladě pokračovat v chybování" (R. L. Stevenson); znatelně větší zájem byl pak o vizitky samotné než o nabízené aktivity firmy. Od té doby se raději deklarativním krédům, mottům a citátům vyhýbám; snad to překonám při některém dalším jubileu. Takže mně nezbývá než poděkovat kamarádům okolo MKD, že si i na mě vzpomněli, a zamyslet se nad sebou: mám zmiňovanou firmu a učím na VUT, z odborných časopisů se mnou jako se zasloužilým jubilantem nikdo dělat rozhovor nepřišel – jsou tedy skutečně mými největšími životními a pracovními úspěchy hojné účasti na dálkových pochodech v dosahu moravsko-slovenského pomezí...? V každém případě budu mít o důvod víc vrátit se v příštím roce na trasu Trnavské (inflační) stovky.

Ďakujeme za rozhovor

redakcia MKD

Apríl 2007

Jozef Rosina
Turista s najväčším počtom účastí na T-100
sa dožíva 4.marca 2007 svojej 50-ky.

1.Za MKD Peter Minárik: - Jozef, už sme zase tu, to znamená, že ďalších päť rokov je za nami, ako sa vlastne vžívaš do role päťdesiatnika?

Jozef Rosina: - Predstav si, je to veľmi príjemný pocit! Uvedomujem si, že sa mi dostalo veľkého daru - dožiť sa v zdraví takéhoto veku. Nedá mi však pri takejto príležitosti nespomenúť si na mnohých kamarátov a známych, ktorým to súdené nebolo.

2.Peter M.: - Tak teda na úplný začiatok, zdravíčko slúži?

Jozef Rosina: - Ďakujem za opýtanie, slúži!!! Bohužiaľ pribúdajú mi nielen roky, ale aj kilá. Mňa samého to však trápi oveľa menej ako mojich najbližších, ktorí ma za to denne kritizujú, odvolávajúc sa pritom na možné dôsledky nadváhy. Pritom oni všetci /manželka a tri deti/ podchvíľou maródujú, neustále majú "soplík" a berú lieky. A ja som nemaródoval od roku 2000 a antibiotiká som nebral najmenej 10 rokov. Zrejme vplyv aktívneho pohybu v prírode a v telocvični.

3.Peter M.: - Čo Tvoje dlhoročné športové aktivity, ako je bedminton, turistika. Ako v tom pokračuješ a čo v súčasnosti prevláda?

Jozef Rosina: - Stále sa aktívne venujem obom. V súčasnosti hrá družstvo Slávie Trnava, ktorého som dlhoročným členom, v 1.lige - čo je najvyššia slovenská súťaž. Je to náročné na výkony, ale v dnešnej dobe aj na financie, ktoré treba zháňať a to ma plne zamestnáva. Okrem toho ešte naplno trénujem, najmä ako sparingpartner svojich spoluhráčov, čo ma núti byť stále vo forme. Čo sa týka turistiky, tu je to stále na rovnakej úrovni - v roku 2006 som prešiel Častovskú 50-ku a Trnavskú stovku, okrem toho mnoho súkromných túr najmä v Malých Karpatoch, ale aj v Bielych Karpatoch. Svedčia o tom aj zápisy vo vrcholových knihách týchto našich kopcov.

4.Peter M.: - Pred časom si vyhlásil, že by si bol rád, keby Ti vydržali oba tieto športy čo najdlhšie - takže sa Ti to plní.

Jozef Rosina: - Samozrejme plní, snažím sa tento životný štýl udržiavať a udržať si ho čo najdlhšie. Veď človek potrebuje pohyb a samozrejme aj spoločnosť ľudí rovnakej krvnej skupiny.

5.Peter M.: - Takže nič nového, nejaký nový adrenalínový šport, tak ako je to teraz moderné?

Jozef Rosina: - Nie, už aj tieto súčasné sú časové dosť náročné, potom ešte práca, rodina atď.

6.Peter M.: - Zo známych zdrojov sme sa dozvedeli, že si sa pridal k známemu trnavskému spolku Vincech, takže predsa nejaká zmena? Znamená to, "chuťovo" dozrievaš?

Jozef Rosina: - Vincech je združenie milovníkov a odborníkov kvalitného vína, predovšetkým z tejto našej Malokarpatskej oblasti. Vznikol postupne združovaním sa štamgastov známej trnavskej vinotéky "Dobrý pocit" do organizácie, ktorá má svoje regule, preukazy, svoj program a pod. Najdôležitejšie však je to, že sa podieľa na príprave a organizovaní mnohých akcií spojených s vínom ako sú - Víno Tirnavia, Deň vínnych pivníc v Trnave, Požehnanie mladých vín a pod. Kultúrna konzumácia vína si získava v Trnave čoraz viac priaznivcov, a to je náš cieľ.

7.Peter M.: - Pred časom si sa zúčastňoval aj rôznych televíznych súťaží, pokračuješ v tom?

Jozef Rosina: - Uspešný som bol v dvoch, v "Pokušení" na Markíze a v "Riskuj" na JOJ-ke. Viac sa mi darilo v Pokušení, ale o tom som už na stránkach MKD už písal /Diaľkoplaz v Pokušení/. Mám v pláne štartovať i v ďalších súťažiach, ale dostať sa tam nie je také ľahké pre veľký divácky záujem o súťaženie.

8.Peter M.: - A čo Trnavská stovka, môže byť ešte jeden ročník?

Jozef Rosina: - Trnavská stovka je moja srdcová záležitosť! Dokiaľ budem žiť, nohy ma budú niesť a T-100 sa bude konať, budem na ňu chodiť! To, že som medzi prvými v počte absolvovaných ročníkov ma teší, ale nie je to mojím cieľom. Nepokladám sa totiž za najlepšieho diaľkoplaza. Možno som len najtvrdohlavejší. Keby som sa dožil ešte pár rokov, vždy v prvú júnovú sobotu ráno o 6,00 budem na jej štarte, v Bratislave na Hlavnej stanici.

9.Peter M.: - Aké počasie Tebe konkrétne vyhovuje na takejto akcii ako je T-100?

Jozef Rosina: - Zažil som na Trnavskej stovke všetky možné typy počasia, najrozličnejšie od 34 stupňových horúčav až po búrky a celodenné lejaky. Najvhodnejšie počasie je pre mňa osobne teplota okolo 25 stupňov a jasný slnečný deň, ktorý dodáva človeku duševnú pohodu. Pri veľkom horku sa ide zle, treba stále piť, človek sa potí, všetko sa na neho lepí, rýchlo sa unaví. Pri daždi je zasa blato, chôdza je únavná, šmýka sa to pri zostupe z kopcov. Dobré je, keď je jasná noc alebo spln mesiaca, vtedy sa kráča nocou úplne ideálne. A potom nočná časť T-100 je lepšia než denná časť pochodu.

10.Peter M.: - Tvoj pitný režim a stravovanie na takejto akcii?

Jozef Rosina: - Čo sa týka stravovania a pitného režimu na T-100, už o tom som párkrát na stránkach MKD hovoril. Žiadne nové skúsenosti nemám. V krátkosti zhrniem: treba mať dostatok jedla so sebou, aby si nebol odkázaný na nikoho, nejaké sladkosti a ovocie. Nuž a guláš alebo držková na Bukovej je už samozrejmosťou. Pijem prevažne vodu z prameňov, ktorých je po ceste dosť. Pivo si dám tak isto, keď je teplo, ale tvrdý alkohol vylučujem.

11.Peter M.: - Jozef, bolo u Teba za tých posledných päť rokov aj nejaké turistické zahraničie?

Jozef Rosina: - V roku 2004 som navštívil Grécko, kde som absolvoval poznávací zájazd po antických pamiatkach. Popri tom som urobil aj niekoľko túr na ostrovoch v súostroví Dodekanézy /Kos, Kalymnos/, ale aj o tom som už v Diaľkoplaze písal. V roku 2005 som navštívil Chorvátsko - Dalmáciu a Plitvické jazerá.

12.Peter M.: - A čo "naša" domovina? Podarilo sa Ti prejsť niečo aj na Slovensku?

Jozef Rosina: - Počas svojich individuálnych túr, ktoré absolvujem zásadne sám, som prešiel už pekný kus Slovenska. Vykonal som túry v Bielych Karpatoch - od Brezovej cez Myjavu až na Veľkú Javorinu po červenej a odtiaľ do Starej Turej, z Trenčína do Trenčianskych Teplíc a odtiaľ na Omšenskú Babu. V tejto oblasti výstup na Baske, veľa túr som nachodil na východnom Slovensku vo Volovských vrchoch. S deťmi som v roku 2003 prešiel niekoľko dolín v Slovenskom raji - Zemarská roklina, prielom Hornádu, a pod. V roku 2004 som so synom navštívil Štiavnické vrchy, kde sme urobili pešiu túru z Banskej Štiavnice na Sitno so zostupom cez Sitniansky hrad do obce Ilja. Na ďalšie túry si momentálne nespomínam, ale snažím sa pochodiť toho čo najviac.

13.Peter M.: - Vraj si sa dal nahovoriť aj na bicykel?

Jozef Rosina: - Aké nahovorenie? Ja som starý bicyklista! Od mlada chodím na bicykli, ale najmä do práce.

Keď som učil kedysi vo Voderadoch, urobil som denne, zima, leto, 25 km na bicykli, teraz pracujem v Hrnčiarovciach a to je len asi 10 km denne. Horským bicyklom som na chuť neprišiel, v horách dávam prednosť pešej turistike.

14.Peter M.: - Keď som robil výpis z vrcholovej knihy z Čiernej skaly, tak som tam natrafil aj na zápis, teraz budem citovať "Dňa 26.4. a 6.7.2006 dosiahli vrchol J. a A. Rosinovi z Trnavy. To znamená, že si svoju manželku prehovoril aj na takéto veci?

Jozef Rosina: - Musím to predsa len upresniť. A. Rosinová je moja mladšia dcérka Alžbeta, ktorá sa so mnou občas vyberie na výlet. Moja manželka nemôže chodiť veľa peši, preto uprednostňuje len občasné nenáročné vychádzky do lesa, najradšej v okolí Červeného Kameňa.

15.PeterM.: - Pred časom si prezradil svoje životné krédo "Nikdy sa nevzdávaj!" Platí to u Teba naďalej?

Jozef Rosina: - Nikdy sa nevzdávaj! To platilo a stále platí. Vďaka tejto zásade vyplývajúcej z mojej tvrdohlavosti som dosiahol mnoho športových i životných úspechov.

16.Peter M.: - Chceš niečo odkázať svojim kamarátom, turistom, bedmintonistom, vinárom a to nielen tým päťdesiatnikom?

Jozef Rosina: - Svojím kamarátom turistom odkazujem, že často na nich spomínam. Na tých živých i na tých mŕtvych. Spravidla je to vždy, keď idem oblasťou, ktorá je nejako spätá s ich pamiatkou. Hovorím o nich často aj doma deťom a manželke, spomínam na zážitky a rozhovory počas pochodov i náhodných stretnutí. Držím palce všetkým, ktorí organizujú diaľkové pochody, značkárom, ktorí sa starajú o turistickú sieť chodníkov, diaľkoplazom, ktorí sobotu čo sobotu "naháňajú" kilometre, skrátka všetkým ľuďom mojej "krvnej skupiny". Želám im veľa zdravia a mnoho rokov a kilometrov strávených v prírode. Aby zostali mladí aj po nejakej tej 50-ke, 60-ke či 70-ke... Veď na tom veku až tak nezáleží. To Vám praje Jozef Rosina.

A ja za všetkých ostatných prajem Jozefovi veľa zdravia, šťastia, lásky a peňazí. Okrem tej 50-ky Ti prajem aj všetko naj... k Jozefovi.

Trnava, 3.marca 2007, Peter Minárik

Máj 2007

Pozvánka
Trnavská stovka, 34.ročník, 2.- 3. júna 2007

Za tú kopu rokov, čo sa T-100 organizuje, sa k jej konaniu už toho popísalo a nakreslilo habadej. Takže k 34.ročníku už vlastne netreba až tak moc povedať. Treba sa len ráno premôcť a vstať z postele o trochu skôr než obykle, nabrať z "komory" dobrej nálady, zabaliť do batohu niečo aj tekuté, niečo tuhé, obliecť sa ako zvyčajne na DP - a už len sa postaviť na pomyselný štart T-100, v Bratislave na hlavnej stanici. Ťažko sa dá dopredu povedať, čo nás na nej v tomto roku čaká, vlastne ani len to počasie moderná doba nevie predpovedať na mesiac vopred.

Trasa pochodu je stále tá istá, nič sa nemení ani na kontrolách, ani na občerstvení v Bukovej. Čo sa mení stále a každý rok, to sme len my - stárneme, získavame skúsenosti, kondíciu a mnoho nezabudnuteľných zážitkov /ako pre koho?/.

Čoraz populárnejšia sa stáva tzv.dodatková čiastočná nočná trasa T-100 a to Buková - Brezová. Má len okolo 25 km, ale mnohých turistov, ktorí si na celú stovku netrúfajú, dostatočne vtiahne do jej deja. Hlavne aj preto, že sa štartuje z Bukovej až od 18.h a do skončenia doby kontroly, čo je asi tak do 23,00 h.

Za všetkých spoluorganizátorov Vám prajem ľahký krok a dostatočné zásoby tekutín, lebo dehydrovanému turistovi o sto kilometroch radšej nerozprávaj...

P.S
Pozor, tento rok vláčik z Brezovej nepôjde...

Peter Minárik

KALENDÁR

jún 2007:

2. - 3.6.2007 TRNAVSKÁ STOVKA 34.ročník
(sobota - nedeľa) Klub Trnavských Diaľkoplazov a HO Skoba Trnava

Trasy: 100 km/2800 m
Bratislava, hl. žel. st. - Kamzík - Biely Kríž - Tri kamenné kopce - Pezinská Baba - Čermákova lúka - Vápenná - Buková - Dobrá Voda - Brezová pod Bradlom
Štart: Bratislava, hl. žel. st. (pod schodami, Žabotova ul.), 6.00 - 7.00 h
Cieľ: Brezová pod Bradlom, do rána 8.00 h
Štartovné: 20 Sk
Iné: akcia je zaradená do plnenia Malokarpatský superdiaľkoplaz (MKSD) a Slovenský superdiaľkoplaz (SSD)
Riaditeľ podujatia: Ing.Peter Minárik, Čajkovského 40, 917 08 Trnava, tel.: 0911-550 921

Jún 2007

Náš jubilant  Milan Vrška,

 25.5.1962 - 2007

Po piatich rokoch, Milane, sme zase tu a nezabudli sme na Teba, že máš výročie...

Štyridsaťpäťka, to je, dá sa povedať, akási medzihra v ľudskom živote, teoreticky, koľko máme po mladosti, toľko máme do dôchodku. Takže deme na to "mladíku"...

Za MKD Peter Minárik: - Máš niečo nového po piatich rokoch?

Milan Vrška: - V prvom rade Ti, Peter, ďakujem, že si si na mňa spomenul a myslíš aj na nás "mladších". Po piatich rokoch som starší o päť rokov, takže čisto teoreticky mal by som byť skúsenejší a hlavne múdrejší... ale ja sa ti stále cítim na osemnásť. To asi preto, že sa dosť pohybujem medzi mladými. Je tiež ale aj pravdou, že vlasy mi rednú a belajú...

2.MKD: - Čo v rodine, v práci, v športe, v turistike atď...

Milan Vrška: - Rodinu mám stále tú istú, nerozšírili sme sa, zatiaľ. Veď mám 17-ročnú dcéru, takže ktovie kedy to príde... Zásadná zmena nastala u mňa v práci, nakoľko sa mi po 18-tich rokoch zunovala úradnícka práca a vrhol som sa od roku 2004 na súkromné podnikanie. Realizujem sa teraz v inžinierskej činnosti, samozrejme najmä v oblasti železničných dráh. Veď načo by som chodil ďaleko.

3.MKD: - Priviedol si do "hôr" aj niekoho ďalšieho z rodiny?

Milan Vrška: - Bohužiaľ, z rodiny sa mi k turistike nepodarilo pritiahnuť nikoho. Dokonca, keď sa brat oženil, tak aj ten skončil s turistikou. Teraz chodím s kamarátom Tomášom, ktorého si myslím diaľková turistika celkom "chytila".

4.MKD: - Tvoja diaľková turistika po piatich rokoch?

Milan Vrška: - Diaľková turistika u mňa zostala v nezmenenej podobe od nášho posledného rozhovoru pred piatimi rokmi. Stále ma ti drží. Ako vieš, nechodím okrem výnimiek na organizované pochody, ale sám si vyberám lokality a trasy. Aby som lepšie spoznal Slovensko.

5.MKD: - Ako "doplnok" k diaľkovej turistike si hrával futbal, tzv. okopávanú, aj to pokračuje?

Milan Vrška: - Samozrejme je to súčasť môjho života, futbal hrám stále, ale teraz už viac-menej len rekreačne. Niekedy sa mi však stane, že hrám aj každý deň v týždni. Takto si udržujem kondíciu a štíhlu líniu. Samozrejme, že na tých mladých drakov už veľmi nemám, ale hlavne, že ma to stále baví. A dal som sa aj na funcionárčenie, som predsedom okresnej únie futbalu v Trnave.

6.MKD: - Ja som si myslel, že si v poslednej dobe presedlal na doplnkový šport ako je mariáš, víno, spev a ženy...

Milan Vrška: - Všetko má svoj čas a miesto. Mariáš si zahrám tiež veľmi rád a sem tam sa zabudnem aj na pivku či dobrom vínku. Všetko z mierou...

7.MKD: - Voľakedy sme Ti závideli, že ako "režinkový turista" si mal možnosť za lacné peniaze, či zadarmo, precestovať celú republiku a ešte aj kúsok navyše, asi tak ako Jožko Karovič. Čo sa Ti zaujímavé v posledných rokoch podarilo prejsť, resp. previezť?

Milan Vrška: - Ako som uviedol vyššie, už nerobím na železnici a teda už nemám ani režijné výhody. Ale aj tak som toho stihol za päť rokov dosť pochodiť. Len tak námatkovo: prešiel som Ponitrianskú magistrálu zo Zlatých Moraviec do Handlovej, Krivánsku Malú Fatru. Dvakrát Veľkú Fatru vrátane "vašej Ostrej" a Tlstej, Roháče vrátane Kvačianskej a Prosieckej doliny, Rudnú magistrálu zo Zlatých Moraviec až po Brezno a veľa kratších či dlhších trás po okolí a hlavne po Malých Karpatoch. Čo som menoval, sú všetko nádherné časti Slovenska a kto ich ešte neprešiel a nespoznal, ten nemôže hovoriť o turistike.

8.MKD: - Stále nemáš čas na zahraničnú turistiku? Či si to nechávaš až na dôchodok alebo až budeme v EU a budeme platiť v eurách?

Milan Vrška: - Zahraničnú turistiku zatiaľ nerobím a priznám sa, že ma to ani veľmi neláka. Budem spokojný keď prejdem čím väčší kus Slovenska. Ale ako hovorí Pročko "nikdy nehovor nikdy"... Bohvie čo bude za päť, desať rokov... Potom sa ozvi.

9.MKD: - Ako jeden z tých relatívne mladších patríš v počte účastí na Trnavskej stovke, medzi tzv. elitnú skupinu účastníkov, prezraď, dokedy ešte?

Milan Vrška: - Už som raz na to odpovedal, pred piatimi rokmi. Trnavská stovka je moja srdcová záležitosť. Prvú som prešiel, keď som mal sedemnásť rokov a s malými prestávkami, škola, vojna, choroba, som už prešiel 19 ročníkov. Stále platí to isté: pokiaľ ma nohy ponesú, tak sa jej zúčastním.

10.MKD: - Čo Ti dala a dávajú diaľkové pochody a konkrétne Trnavská stovka?

Milan Vrška: - Diaľkové pochody sú špecifickou časťou turistiky a sú v podstate len pre "vyvolených". Tí, čo ich absolvujú, málokedy prestanú s turistikou. Trnavská stovka má očarujúcu atmosféru, ktorá je vždy iná a každý ročník prináša iné zážitky, iných priateľov, iných spoluchodcov. Preto je vo svojej podstate neopakovateľná a pre "obyčajných" smrteľníkov nepochopiteľná.

11.MKD: - V posledných rokoch sa skoro každého pýtam na jeho stravovanie a dodržiavanie pitného režimu na stovkovom pochode a Teba som doteraz vynechal, takže ako je to s Tebou Milane?

Milan Vrška: - Pri Trnavskej stovke je veľmi dôležité dodržiavanie pitného a stravovacieho režimu. Lenže každý má iné stravovacie a pitné návyky, a preto žiadny správny a stopercentný návod neexistuje... Na Trnavskej stovke sa stravujem nasledovne, prvýkrát sa najem na Bielom Kríži, to je asi tak po dvoch hodinách. Nasleduje Pezinská Baba, a potom väčšinou až na najlepšej občerstvovačke pochodu, v reštaurácii na Bukovej. Pijem priebežne podľa potreby. Nič zvláštne a nič špecifické v mojej strave a v pitive nie je.

12.MKD: - Po takom pochode si veľmi unavený, resp. ako vyzerá Tvoja regenerácia, ako sa dostávaš do "normálneho stavu"?

Milan Vrška: - Po prvej prejdenej stovke v mojom živote som si myslel, že už nikdy nebudem chodiť a samozrejme, že už takú "sprostosť" nikdy neurobím. Regenerácia mi trvala hádam aj týždeň. Neskôr po "tvrdých" tréningoch som v mladšom veku po absolvovaní stovky v podstate už na druhý deň žil normálnym životom a mohol som turistikovať ďalej. Dnes je to horšie, roky sú už cítiť. Ale po dvoch dňoch som už relatívne v pohode. Dôležité je dobre sa predtým vyspať a odpočinúť si. Na stovku treba ísť fyzicky a psychicky v pohode...

13.MKD: - Máš nejakú zaujímavú skúsenosť, resp.príhodu z tých Tvojich absolvovaných stoviek?

Milan Vrška: - Vždy ma vie povzbudiť, keď vidím vyšportovaných o 20 rokov mladších chalanov ako sa na stovke trápia a zapichnú to po trase. A pred štartom to bola pre nich malina. Väčšinou sa jedná o mladých a neskúsených, ktorí na takýto náročný pochod sa dali z hecu...

14.MKD: - Stále u Teba pretrváva "odpor" k noseniu ťažkých vibramiek na diaľkových pochodoch?

Milan Vrška: - Áno, rád používam ľahšiu obuv, aj keď už to nie sú klasické tenisky ako voľakedy. Chodím takto dlhé roky a všade a nemal som s tým ešte nikdy problémy. Dokonca aj na zimnú turistiku používam ľahšiu obuv.

15.MKD: - Tvoje obľúbené miesto v Malých Karpatoch alebo niekde inde? Napr. Alžbetkina krčma v Plaveckom Mikuláši alebo Teslácky bufet?

Milan Vrška: - Obľúbeným miestom na Slovensku sú pre mňa celé Malé Karpaty. Aj keď napríklad veľmi poteší krčma v Bukovej počas T- 100, ale aj Tebou zmienené miesta. Vždy je to miesto na určitú regeneráciu síl a porozprávanie sa s kamarátmi.

16.MKD: - Ako sa Ti pozdávajú prvomájové pochody cez "záhorácke boriny a pieskoviská", ktorých si dlhoročný účastník /Kade nás nohy ešte neviedli./?

Milan Vrška: - Je to veľmi špecifický pochod a je náročný pre svoju nekonečnú časť cez spomínané záhorácke boriny a pieskoviská. Štart je vždy na južnej strane Malých Karpát a po ich prejdení čakajú na účastníkov už spomínané piesky. Takáto kombinácia na DP na Slovensku neexistuje. Ešte, že sú tam také dobré zastávky v kontrolných bodoch. A nakoniec je to výborné vyplnenie sviatku práce.

17.MKD: - Čo by si chcel povedať nakoniec kamarátom diaľkoplazom a iným podobne "trafeným"?

Milan Vrška: - Nedajte sa odradiť dielčími neúspechmi a snažte sa dosiahnúť vrchol nielen v turistike, ale aj v ostatných častich života.

18.MKD: - Milan, keby si chytil zlatú rybku, čo by si si prial okrem želania veľa zdravia? Tri čísla?

Milan Vrška: - Nie som rybár, takže zlatú rybku asi nechytím. Ale chcel by som, aby lesy, hory a kopce boli prístupné vždy a všade a pre všetkých. Aby nás bolo stále dosť a teda, aby sme sa mohli ešte dlhé roky spolu stretávať.

Milan, Ďakujem Ti za rozhovor a prajem Ti veľa zdravia a veľa kilometrov na turistických cestách so všetkým čo k tomu patrí...
"S Diaľkoplazmi na večné časy a nikdy inak..."

Apríl 2007, Trnava, Peter Minárik

Júl 2007

Trnavská stovka, 34.ročník, 2. - 3. jún 2007

Prvé naozaj veľké prekvapenie nás ako usporiadateľov čakalo ráno v Bratislave na štarte. Toľko účastníkov tu už nebolo dlhé roky.

Z Bratislavy celkom štartovalo 271 účastníkov, aj keď niektorí, ako napríklad Vlado Javorský s manželkou Zuzkou už na štarte avizovali, že idú iba na kratšiu trasu, po Čermákovu lúku, čo je po Zochovu chatu cca 36 km. Ale chcú byť pri tom, veď o mesiac vraj má šesťdesiatku.

Na štarte sme privítali turistickú partiu z Maďarska, a keby nie Štefana Sládečka, ktorému patrí nemalá vďaka, že ich správne usmernil a robil po ceste tlmočníka, tak neviem. Na štarte vyzerali ako keby išli na výlet na Červený Kameň. Ale zdanie klame, všetci do jedného prišli do Brezovej a jeden z nich, Orcsi Bálint /ročník 1987/, pokračoval až do Trenčína.

Aké bolo naše prekvapenie, keď nakoniec nám nechali ich turistický kalendár a tam bol zoznam najaktívnejších maďarských turistov, kde 13-ti, ktorí boli na štarte T-100, boli aj medzi dvadsiatkou špičkových maďarských turistov. Z nich bolo päť žien.

Všetky ich mená sú v celkovom zozname úspešných pokoriteľov T-100.

Ako pravidelne každý rok aj tento nás k večeru znovu prekvapila búrka a od polnoci aj drobný dážd a hmla.

Najobľúbenejšia kontrola už tradične býva na Bukovej, kde majiteľ a reštauratér v jednej osobe, Tibor Škrabák, povedal o 24 h, že je už rád, že je koniec, taký narobený už dlho nebol...

Medzi tretím a štvrtým v cieli /Rehák, Bažík/ bolo menšie kamarátske dohadovanie, resp. vyčítanie, a to preto, že jeden z nich išiel skratkou a druhý prišiel až na druhý koniec Brezovej, vraj bolo zlé značkovanie, rozdiel v cieli medzi nimi bol 4 minúty... Ale na sto klometrov 4 minúty to nie až také zlé.

Hviezdy na trati

• Bývalý člen "Rýchlej roty" televíznej Superstar - Mario Matula, na tretíkrát prišiel aj do cieľa.

• Najväčšia hviezda, slepý Peter Lecký, inak pravidelný účastník T-100, lenže tentokrát ho sklamal vodič Michal Jakubec, ale nahradil Jozef Rosina, taktiež dlhoročný účastník T-100. Po búrke pod Vápennou ho Jozef doprovodil až na bratislavskú stanicu.

• Podľa posledných informácií poľovníckeho združenia Dobrá Voda, najviac km nachodil, lebo vraj príjemne zakufroval v hmle, Vlado Svrček /1932/. Prešiel si vraj skoro všetky chodníky okolo Brezovej a Dobrej Vody. Avšak aj tak nebol medzi poslednými.

• Medzi poslednými na Brezovej v tomto roku bol Juraj Štefanovič so svojou kamarátkou.

• Miro Cíferský - najskôr chcel ísť na rekord, potom nie, ale nakoniec ho prekonal. Hoci v cieli bol fialový ako "kopirák". Hoci nepije, pomohla mu do normálneho stavu "hruška" do každej nohy... Hneď mal dobrú farbu.

• Najrýchlejší do Trenčína, na našej najdlhšej trati 168 km, bol Vlado Švancár, je ale pravdou, že tréning v Himalájach robí svoje... Takže každý kto chce byť na T-100 rýchly, musí ísť najskôr trénovať do Himalájí. Prví dvaja to potvrdia.

• Sveťo Krno, novinár, publicista, dobyvateľ Kamčatky a okolia, dlhoročný účastník T-100 a chodec v štuplákových kopačkách...

• Cyril Porubanec - jediný účastník, ktorý prešiel všetky turstické chodníky na Slovensku a má o tom aj dokumentáciu.

• Poďakovanie sponzorom: najväčšie poďakovanie ide Jozefovi Rosinovi, ktorý zasponzoroval všetky odznaky tým, ktorí prišli do cieľa.

• Nemenej vďaky patrí Jankovi Trubačovi z Horolezeckého oddielu Skoba z Trnavy, ktorý nielenže zasponzorovali pivo, ale ho aj vyniesli na kontrolu a 120 pív je pekná váha.

• Poďakovanie patrí aj všetkým tým, ktorí pomáhali na kontrolách, Jozefovi Karovičovi, Beate Mačicovej, Jurajovi Petrášovi, Petrovi Viselkovi, Zuzke Dávidekovej, Filipovi Minárikovi a jeho kamarátom.

Výsledky:

Celkovo prišlo do Brezovej 103 účastníkov.

Sedem najrýchlejších... 2007:

1. Miro Cíferský cieľ o 17.15 h celkovo 11.27 h
2. Vlado Švancár 19.11 h 13,13 h
3. Štefan Rehák 20.43 h 14.33 h
4. Matej Bažík 20.47 h 14.37 h
5. Beck Erik 20.50 h 14.40 h
6. Štefan Mihalovič 21.24 h 15.05 h
7. Jaromír Sasák 21.29 h 15.10 h

Prvá žena, aj keď bicyklistka, kamarátka Mira Cíferského:

Danka Dvoráková prešla trasu T-100 za 12,49 h.
Príklady priťahujú a doma duplom...

Do Trenčína pokračovali TRAJA:

1.Karol Šulek 1950 - Trnava, Slovensko
2.Vlado Švancár 1955 - Mníchova Lehota, Slovensko
3.Orcsi Bálint 1987 - Eger, Maďarsko

Všetci traja aj do Trenčína prišli: Šulek o 20 h, Orcsi o 20,15 h a Švancár o 17,30 h

5 najstarších a 5+1 najmladších úspešných účastníkov:

Najstarší:

1. Rím Ondrej, Bratislava, 1930
2. Hanuš Jaroslav, Nitra, 1932
3. Svrček Vladimír, Bratislava, 1932
4. Porubanec Cyril, Bratislava, 1937
5. Farkašovský Ladislav, Bratislava, 1937

Najmladší:

1. Augustín Juraj, Zlaté Moravce, 1990, neregistr.
2. Augustín Ján, Zlaté Moravce, 1989, neregistr.
3. Tehlárová Zuzka, Most pri Bratislave, 1988, VITAL BA
4. Cermák Peter, Pezinok, 1987, neregistr.
5. Zemko Marcel, Trnava, 1987, HK SKOBA
6. Orsi Bálint, Eger, 1987, G.Altalános

Slovo kroniky Trnavskej Stovky:

Miro Cíferský: - Predstavoval som si, že tohotoročnú stovku zmáknem pod 11 h - a spravil som ju za 11 h 27 minút. Takže slabota. Aj napriek času môžem povedať, že to bola makačka, siahol som si na svoje rezervy. Ďakujem kamošovi Matejovi za podporu na bicykli.

Vlado Švancár: - Zasa jeden krásny deň. Znovu som sa rozhodol pokračovať až do Trenčína, a preto som to nejako nehnal. Všetkým prajem spokojnosť v cieli.

Vlado Nosian: - No? Proste sa mi to páčilo. Všetko, aj ten masochizmus...

Štefan Rehák: - Nabudúce si to s Mirom Cíferským rozdáme...

Kučavík, Lahký a spol: - Skupina vekom starých fotrov, so stále mladíckymi nápadmi, sa rozhodla preveriť si svoje telesné schránky, aby sme si zajtra opäť mohli preveriť a spočítať kosti a kostičky. S radosťou sa o rok dostavíme znovu...

Sasák, Mihalovič: - Keď to nejde, tak to nejde. Ale dnes to išlo, a bolo OK !!!

Miro Lietavec: - Stovka bola tento rok vynikajúca - znovu sa blýska na lepšie časy s účasťou mladej generácie - Super - treba nás "starcov" vytlačiť výkonnostne a nahradiť aj v organizovaní akcií.

Jožo a Maroš Fančovičoví - Naháč: - Dnes sme zažili niečo nevšedné, došli sme do cieľa Trnavskej stovky a v celkom dobrom čase. Všetko vyšlo perfektne, dokonca aj počasie. Samozrejme, že nabudúce to skúsime znovu...

Majo Trúsik: - Musím pochváliť vynikajúce značenie trasy aj kilometrovými /pardon metrovými/ vzdialenosťami na kontrolnej karte !Lepšie ako moje GPS !

Trnava, 10.6.2007, Peter Minárik

Postrehy Jozefa Karoviča - kontrola na prvom bode - Biely Kríž:

Na prvej kontrole, na Bielom Kríži som bol už po niekoľko ročníkov. Aj tentokrát som tam bol od 7.15 do 12.00 h.

V priebehu pôsobenia na kontrolnom stanovišti prišlo niekoľko krát súčasne naraz viacej skupín turistov. Preto sa mohlo stať, že niektoré čísla na súpise majú uvedené dva rozdielne časy kontroly, prípadne iné čísla nemajú zaznamenaný žiadny čas.

Prví účastníci prišli na kontrolu už o 7,43 peši a cyklo o 7,35 h.

Jeden z prvých pešiakov mi na kontrolu priniesol 2 ks čerstvo nájdených hríbov, vraj to boli dubák a kozák, hríby nepoznám a preto som ich odmietol.

Bufetár zo Včelína na Bielom Kríži si jednu hubu vzal, a potom veľmi naliehal na mňa, aby som svoje stanovisko presťahoval bližšie k bufetu, ale u mňa neuspel, nedal som sa "podplatiť". Ale aj tak nakoniec veľa turistov k tomu bufetu zamierilo...

Niektorí náhodní turisti, či to boli peší alebo cyklo, boli veľmi zvedaví čože sa to tu deje a vypytovali sa na trasu podujatia. Takže som Trnavskej stovke urobil reklamu.

Maďarskí účastníci podujatia boli spokojní aj s mojimi osobnými turistickými pečiatkami a využili sáčok, kde som mal asi 25 pečiatok a pečiatkovali si do svojich vanderbuchov i na oficiálnu kontrolnú kartu na obidve strany.

Tesne pred ukončením doby kontroly prišla dvojica /on a ona/ a chceli po mne účastnícky list, ktorý som nemal, ale poskytol som im reklamnú pohľadnicu o zraze historických vozidiel, ktoré sa akurát konalo na bratislavskom Východnom nádraží, hoci som už mal poslednú a razítko kontroly.

Kontrolné razítko, ktoré som používal, má asi 20 rokov, ktoré bolo pôvodne používané v rámci pochodu "Malokarpatská 40-ka", ktorý svojho času organizovala OT TJ Dopravoprojekt Bratislava.

V čase môjho pôsobenia na kontrole bolo slnečné, čiastočne veterné počasie, ale vhodné na pešiu turistiku.

Podľa mojich záznamov kontrolou na Bielom Kríži prešlo 266 turistov.

Jeden cykloturista oznamil, že končí, pre pád a následné zranenie.

Bratislava, 3.6.2007, Jozef Karovič

August 2007

Peter Minárik jubiluje

Vážený Peter Minárik,

naše babky a dedovia na úvod každého listu vždy napísali rovnaké zdvorilostné slová /podobne ako diplomati, keď idú oznámiť sokom vypovedanie vojny/. Každý list musel obsahovať napríklad aj takéto alebo podobné frázy: "Predom mého listu prímite moj srdečný pozdrav, pozdravujem aj dzi, tetku P. a strýčka K., pozdravujte aj krstnú a celú rodzinu. Srdečne zdravím, ale už méne celú dzedzinu, okrem té, s kerú sa hnevám".

Nuž preto aj ja na úvod dávam zdvorilostnú, málo rozvitú, možno, že frázu.

Vážený Peter, k Tvojmu okrúhlemu jubileu prajem veľa zdravia a pohody. Chcel som Ti popriať aj všetko najlepšie, ale potom som si uvedomil svoj omyl a svoj slovenský pôvod. Veď čo keby sa to naozaj všetko splnilo, tak potom čo by z toho najlepšieho zostalo nám.

1.Ivan Nižnan: - Hovorí sa, že dovtedy chodí džbán na vodu, dokedy sa nerozbije. Už dlhé roky v časopise Malokarpatský Diaľkoplaz (MKD) spovedáš a kladieš otázky pri takýchto príležitostiach kolegom turistom. Už si sa toho dožil aj Ty. Aký je to pocit byť "okrúhlym"?

Peter Minárik: - Za prvé ťažký, za druhé si človek uvedomuje, že to s ním už ide z kopca. A za tretie, nám naša vláda umožnila byť o dva roky mladším. Veď do dôchodku ideme až 62 rokoch. Čo viac si môžeme želať, takže znovu do dôchodku ďaleko...

2.Ivan N.: - Tvoje turistické iniciatívy majú veľmi široký záber. Nie je to len šlapanie po turistických chodníčkoch, ale i organizátorské aktivity /poznámka - označenie funkcionárske by bola pre teba urážka/. Pri okrúhlych výročiach býva zvykom poobhliadnuť sa späť a tak trochu si zhodnotiť to, čo som urobil a to, čo som ešte nestihol urobiť. A tak začnem z kraja. Trnavská stovka /T-100/. Určite Tvoja srdcová záležitosť. Diaľkový stokilometrový pochod s najväčším ohlasom, nielen na Slovensku, pochod s dlhoročnou tradíciou, organizovaný v prekrásnom Malokarpatskom prostredí je už niekoľko rokov, či desaťročí, spojený s Tvojím menom. Mladší turisti už ani nevedia, ako tento pochod vôbec vznikol. Ja viem, že pri prvom ročníku bola skupinka trnavských horolezcov, ktorí si chceli vylepšiť kondíciu dajakým náročným diaľkovým pochodom. Potom nasledovalo ešte niekoľko ročníkov a... Organizovania trnavského pochodu sa na jeden rok museli chopiť turisti z bratislavského Štartu. A už pri nasledujúcom ročníku, prakticky už pochovaného pochodu, sa objavilo Tvoje meno. História T-100, tak ako história ľudstva, sa časovo delí na T-100, x rokov pred Minárikom a y rokov z éry Minárika. Ako to teda bolo?

Peter M.: - Trnavská stovka. Z histórie tých 34 ročníkov by sa dala naozaj napísať kniha, a to celkom zaujímavá. Nechám si to na dôchodok. Tak len stručne. Trnavskú stovku začali robiť Trnavskí horolezci. Mali výhodu, že si to mohli zdôvodniť. Inak vedenie ČSTV boli rozhodne proti takýmto akciám. Je ale zaujímavé, pokiaľ v Čechách sa ich organizavalo možno viac ako dvadsať, tak na Slovensku ledva šesť, aj to s komplikáciami. Takže horolezci to skúsili najprv s nultým ročníkom, a aby to mali zložitejšie, tak to bolo na jeseň. Na štarte ich bolo zo päť plus štyria trnavskí trampi. Výsledok, dažd, zima a do cieľa neprišiel nikto. Ale myšlienka bola zasiata. Na rok bol prvý ročník a po desiatich ročníkoch toho mali organizátori dosť. Skončili. Keď mal byť jedenásty ročník, organizátori si mysleli, že keď to nedajú do kalendára, tým to skončí. Ale v prvú júnovú sobotu na stanici sa zišiel dav stovkychtivých turistov. A tak organizátorov zastúpili chlapci z bratislavského Štartu. Je ale pravdou, že každý išiel svojou cestou a väčšina tých najodolnejších sa stretla v Trnave na stanici. No a po tomto "fiasku" nám to ich šéf Bubo Nemeš ponúkol. Zhodou okolností sme v tej dobe chceli organizovať svoju stovku s podobnou trasou. Pracovne sme ju nazvali BA - ČA. Trasa mala byť po Dobrú Vodu totožná s T-100 a odtiaľ po zelenej cez Výtoky, Pustú Ves, Prašník, Veľký Plešivec do Čachtíc. To totiž korešponduje s hrebeňom Malých Karpát. Bolo by to o "niečo" viac ako 100 km. Toho sme sa napokon vzdali. Dve také akcie by sme neutiahli. A pokračovali pod hlavičkou TJ ŠTART Tatrachema ďalej. Nuž a tých 23 rokov to "naháňam" ja.

3.Ivan N.: - T-100 je dlhodobo najpopulárnejší pochod nielen v Malých Karpatoch /aj keď naše Teslácke sú tiež kvalitné a dobre obsadené/. Účasť s počtom nad dvesto turistov nie je žiadna výnimka. Poznám ľudí a je ich dosť, z Trnavy a okolia, o ktorých sa v žiadnom prípade nedá povedať, že sú to turisti, ale napriek tomu majú aspoň jednu účasť na Trnavskej stovke a niektorí z nich ju dokonca aj absolvovali celú až do Brezovej, a ako sa tým vedia chváliť... Povedz ako to robíš, nechodíš pred T-100 po Trnave a neagituješ ich?

Peter M.: - Pravdou je, že po 90. roku sa počet účastníkov ustálil na počte 150 až 200, a to podľa počasia. V tomto roku ich len z Bratislavy štartovalo 271. Pekné to číslo. A mňa teší, že sa jej zúčastnila celá maďarská turistická špička. Z Čiech tento rok nebol nikto. No a s tým agitovaním je to tak. V mladých v okolí Trnavy je už dávno zafixovaná taká idea, že každý si tú trnavskú stovku musí skúsiť. Ak ju skúsi raz a neprejde ju, tak aby nebol na posmech, na rok si ju zopakuje... To isté platí aj pre tých "starších". Propagáciu okrem nášho turistického kalendára nerobíme, nie sú možnosti, peniaze ani čas...

4.Ivan N.: - Napriek tomu, že T-100 je taká aká je, prečo ju poprední funcionári KST /tu by mali byť štyri uvodzovky/ ignorujú. Na jedno z najvýznamnejších turistických podujatí diaľkovej turistiky na Slovensku sa nepríde pozrieť ani jeden funkcionár /jej absolvovanie už vopred vylučujeme/. Prečo v Slovenskom kalendári nie je ani zmienka o T-100, pričom pochodov z Horného konca na Dolný koniec dediny je tam celý kopec. Kalendár sa nerobí pre ješitných funcionárov KST, ale preto, aby poskytli potrebné informácie pre turistov, a tí chodia nielen na pochody z horného na dolný, ale i na jedno z najnavštevovanejších turistických podujatí na Slovensku, akým bezpochyby T-100 je. Turistika nie sú len zimné a letné turistické zrazy, jednorazové masové akcie, na ktoré sme boli a nielen v turistike za oného režimu zvyknutí. Ale môžem nakoniec povedať, že to je pre Teba aj dobré. Tie informácie, ktoré sú v Slovenskom kalendári, ktorý vydalo KST, sú akcie uvedené bez trasy a väčšinou aj bez miesta a času štartu, len s kontaktom na organizátora, tieto informácie majú hodnotu iba pre úradníka a sviatočného turistu, a nie pre aktívneho turistu. Ak si mám telefonicky zháňať základné údaje o pochode, potom nepotrebujem kalendár. Vieš si predstaviť, že by Ti volal len každý druhý z tej dvojstovky účastníkov a pýtal si informácie o pochode? To by mali telefónni operátori radosti...

Peter M.: - Turistický kalendár, to je ďalšia téma na dlhé rozprávanie. Znovu sa vrátim k tým maďarským účastníkom T-100. Jeden z nich mi nakoniec podaroval ich turistický kalendár. My môžeme len gúľať očami. Všetko, čo bežný turista potrebuje, všetky informácie o pochodoch, a to nielen domácich, vlakové, autobusové spojenia, výkonnostné triedy turistov, stav, zoznam a poradie výkonnostných turistov a mnoho iných údajov, to všetko tam je, a na kriedovom papieri.

Vráťme sa ale domov. Poprvýkrát som sa dostal k slovenskému turistickému kalendáru niekedy koncom 70. rokov. Informácie veľmi slabé. Zaujímavé je, že to praktikujú dodnes. To ma evokovalo k tomu, že som zozbieral všetky pochody v Malých Karpatoch a okolí a vydal som ich s finančnou pomocou Tatrachemy. Prvý takýto kalendár vyšiel niekedy v polovici 80-tych rokov. Však som robil ved. MTZ. Takto to bolo asi do polovie 90. rokov. Neskoršie to išlo cez sponzorov, akí sa zohnali. No a posledné roky vďaka Vladovi Chrapčiakovi, ktorému sa darí zohnať sponzorov, kalendár pokračuje ďalej. Keď to spočítam, tak takýchto kalendárov vydávaných na kolene, bolo už viac ako 25. Samozrejme, že sa do toho zapojila v posledné roky kopa ľudí. Azda najdôležitejší je Paľo Šoula, bez toho by to nemalo "tvar" ani tvár.

Ešte jedna spomienka na turistický kalendár. Keď som bol pred rokmi vo vedení okresnej KST v Trnave, navrhol som, aby sme "náš" kalendár vydávali pod vlastným menom KST. Bol som odmietnutý, že nie sú peniaze. Tak som navrhol, že to občertvenie, ktoré je na každej schôdzi /chlebíčky, káva, minerálka/, nech si hradíme sami a tie peniaze dáme na kalendár. Samozrejme že som nepochodil. Takže nie že nie sú peniaze, ale ochota. Darmo som im vysvetľoval, že kalendár turistických akcií všetkým hovorí o aktivite a činnosti turistov, ale hlavne vedenia. Myslím si, že kalendár, aký robíme my, na Slovensku druhý nie je. Ak sa mýlim a doložíte podobný miestny, okresný kalendár, máte u mňa fľašu slivovice...

5.Ivan N.: - Ďalšia Tvoja významná dlhoročná aktivita je redaktorstvo, vydavateľstvo, distribútorstvo a iné veci okolo mesačníka Malokarpatský Diaľkoplaz (MKD). Koľko rokov a ako to spoločne s malým kolektívom spolupracovníkov robíte? Novinárskych škriatkov bolo za tú dobu určite viac, boli niektoré aj pozoruhodnejšie? Rozpomenieš si na dajakého škriatka?

Peter M.: - MKD je vydávaný tento rok už šestnástu sezónu. Všetky ročníky mám pekne zviazané, ako doklad čo, kto, kedy, a s kým. Keď si nalistujete niektoré veci s pred 10 rokov, budete prekvapení ako sa veci menia. Ak si pozriete ešte zopár rokov dozadu, vtedy ako autor kraľoval Rudo Pado. Najkrajšie obdobie však podľa mňa bolo, keď prispieval Ivanko Šický. Na škriatkov si nepamätám, na tých máme Paľa Šoulu. Tí nemajú proti nemu šancu...

K tej prvej časti otázky, aký kolektív sa podieľa na MKD. Začnem od začiatku. V jeden zimný deň na konci pochodu sedela u Troch Zajacov menšia skupinka turistov. Podľa abecedy to boli Bodó, Minárik, Obdržálek, Pado, Šoula a neviem či nie aj Bahuro. Postupne z rôznych dôvodov vycúvali Bodó, Obdržálek, Pado. A tak zháňanie, písanie, kompletovanie materiálov je na nás dvoch - ja a Paľo. (Poznámka Paľa Šoulu: V prvých niekoľkých ročníkoch MKD som to nerobil ja, ale práve spomínaný Obdržálek. Ja to robím niekedy od druhého ročníka vydávania. Ale na distribúcii sa podieľa viac ľudí, musím okrem Petra Minárika spomenúť najmä Obdržálka a Bahura.)

6.Ivan N.: - Za tie roky vydávania časopisu som sa nestretol s ani jednou "vybielenou" stranou. Chceš povedať, že cenzúra neexistuje? Kým je teda MKD sponzorovaný a aké záujmy písmom presadzuje? Pokiaľ viem, MKD nedostáva od KST ani korunu dotácie, tak predpokladám, že to oni nebudú /a to je dobre/.

Peter M.: - Jedna otázka lepšia ako druhá. Začnem s tým sponzorovaním. Za 16 rokov nás nezasponzoroval nikto. Všetko sa to robí dobrovoľne a na vlastné náklady. Len tí, ktorým posielam MKD, si zaplatia poštovné a 5 sk za kus MKD. Na bežné výdavky, kopírovanie a pod. si vypomáham financiami, ktoré zostanú zo štartovného T-100. Cenzúra v MKD neexistuje, vlastne je, tým posledným je Paľo, ktorý ak sa mu niečo nepáči, tak to môže upraviť. Ale nestáva sa to často. Ale stalo sa to. Napríklad prvá strana v čísle 7 z roku 2000. Paľovi sa prvá strana zdala nevhodná a tak ju vymenil. Takže MKD 7/2000 malo dve varianty, Trnavskú a Bratislavskú.

Nakoniec ešte jedna myšlienka k tejto otázke. Pôvodne sme chceli tento časopis robiť len dovtedy, kým sa vraj KST skonsoliduje a zasype nás údajmi a informáciami o DP a podobne, a že potom toho necháme. No a vidíš, tento rok už je 16-tym, ktorý každý mesiac čo mesiac dodávame diaľkoplazom nové informácie.

7.Ivan N.: - Kto robí jazykového redaktora? Ak si uvedomíme, že je to "amatérsky" časopis, potom je to na celkom slušnej úrovni. Jazykový zákon je už prežitok. Dnes sú na výslní rôzni FRIKULINI. Kto je to? Jazykoví žartovníci, tak nazvali jedincov, ktorí nadmieru sú: "FREE, COOL a IN" a ktorí sa bez aspoň jedného "zahraničného" vo vete nevedia zaobísť. Za pár rokov už nebude napríklad popis trasy vyzerať takto: Od štartu na Ahoji, cez somársku lúku, popri Snežienke na Kolibu na kontrolu na Partizánsku lúku". Naši potomkovia, ak budú ešte chodiť na túry, už budú písať: "Kontrola bude pri Millennium Tower III, v prípade dažďa v Polus City Center, potom cez Lakeside Park a Forum Bussinnes Center na Westend Square. Nuž čo sa čudovať, veď už veľmi dávno majú v Hornej Strede "Tratoriu" a v neďalekých Brunovciach "PUB", pričom jedno aj druhé boli odjakživa iba krčmou. Nechceš v tomto smere "vylepšiť" MKD???

Peter M.: - Na Paľa Šoulu ako jazykového redaktora jednoducho nemáme. Podľa mňa by sa tejto úlohy zhostil v hocijakej redakcii, od Ohníčka po Plus sedem dní. Keď si si všimol, tie frikulínové výrazy sa snaží brzdiť, eliminovať. Do kedy? Boh vie... No a tie názvy aspoň tých tradičných šenkov si ponechávame /U troch zajacov, U troch sopľov, U Oravca, U Aničky a podobne/.

8.Ivan N.: - Veľmi často hovoríme, že naši funkcionári ani nevedia čo sa na turistických chodníčkoch deje, nie to aby niečo preto urobili. Nebolo by možné zasielať im MKD /na poštovné sa im poskladáme/, aby mali reálne informácie o dianí v turistike a možno aj preto, aby vedeli, čo si o ich práci myslíme?

Peter M.: - Táto téma ma už ani moc neirituje. Veď pokiaľ sa pamätám, sú tam vo vedúcich funkciách tí istí a tí samí ľudia už roky. Čo by ste chceli od nich, aby sa zmenilo. Pamätáš sa? V Bratislave ste mali v mestskej KST netradičného turistu J.J. Vtedy sa tam aspoň niečo dialo, potom nastúpili "vyslúžilí" turisti, ktorí sa rýchlo prispôsobili a išlo to ako predtým. Ľudia s tým myslením a ochotou nemôžu nič zmeniť. Turistickí funcionári zabúdajú, že všetko sa vyvíja, aj turistika. Povedz mi len jednu novú vec, ktorú za 17 rokov vymysleli... Bingo! Máš druhú fľašu...

9.Ivan N.: - Bol si na začiatku toho, keď sme pripravovali nadstavbové VOPT. Po veľkej "ústretovosti" funkcionárov KST, ktorí to mali vlastne robiť sami a po zverejnení historicky najhlúpejšieho dokumentu, a to nielen na Slovensku, za ktorý by sa musel červenať aj žiačik základnej školy, tzv. "Klasifikačného poriadku", ktorý ešte odolával ďalších päť rokov po objavení tejto hlúposti, si sa na boj proti veterným mlynom /niektorým funkcionárom/ vzdal. Prečo???

Peter M.: - Už som spomenul v predchádzajúcej otázke, že nič múdre nevymysleli. A toto to maximálne potvrdzuje. Je to dôkaz, že vedeniu KST chýba spätná väzba. Niečo vymyslia a nemajú to s kým odkonzultovať, jednoducho neberú na vedomie súčasnú realitu. Alebo podmienky plnenia VOPT robí človek alebo ľudia, ktorí ani nevedia, čo to vlastne je diaľková turistika. Mňa by veľmi zaujímala iná otázka, čo hovorí o aktivite a činnosti vedenie KST. Aký stav členskej základne bol v roku 1990, 2000 a teraz 2007. Teda tí, ktorí si platili a platia členské. Nebudú tam už len vedúci?

10.Ivan N.: - Mal si alebo máš prsty aj pri tradičnom výstupe trnavských turistov na Ostrú. Výstup, okrem iného známy stratou vrcholovej knihy, ale aj iných zaujímavostí a vtipných a pekných záznamov vo vrcholovej knihe. Ako to bolo a ako to je?

Peter M.: - Výstup na Ostrú sa zrodil niekedy koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia. Samozrejme, že hlavnú myšlienku dodal martinský rodák, súčasný trnavčan a môj sused, Peter Bada. A do tretice bol Ferko Královič, tak isto veľký milovník Veľkej Fatry. Prvé ročníky boli skoro súkromné, len my so synmi a mojou ženou. Neskoršie už to bolo pod hlavičkou TJ ŠTART Tatrachema a ubytovanie na chate Lysec. V posledných rokoch sme ubytovaní v trochu "zastrčenom" kúte Veľkej Fatry - v bývalom rekreačnom stredisku Havranovo, u Vlada Deváteho /aj tento rok/. Odtiaľ sa dá ísť v nedeľu ešte aj na Borišov alebo Lysec. Je to stále udalosť, keď sa na vrchole stretnete s turistami z rôznych kútov Slovenska.

Pokiaľ sa týka druhej časti otázky, zmiznutie vrcholovej knihy. Nevieme si to dodnes rozumne vysvetliť. Vrcholovú schránku a knihu zobral zamestnanec mestského úradu v Martine, tuším sa volal Mucha, zo zdôvodnením, že schránka je mimo turistickú značku. To berieme. Ale ako si máme "rozumne" vysvetliť, že po dvoch rokoch urobili na vrchol značku a vyhliadku a kopec obohnali schodami a reťazami? To najdôležitejšie, vrcholovú knihu vrátili na svoje povôdné miesto.

11.Ivan N.: - Ďalšia Tvoja veľmi pracná, ale aj veľmi záslužná aktivita je, keď si pred mnohými rokmi hrkotal s "meracím kolieskom" po našich turistických chodníkoch a meral vzdialenosti od jednej križovatky značiek po druhú. Z tých nameraných vzdialeností prakticky dodnes žijeme. Pamätáš sa ešte na podrobnosti tohoto Tvojho činu?

Peter M.: - Samozrejme. A dokonca všetky namerané údaje mám v origináloch odložené. Aby sme to mohli uskutočniť, museli sme si zohnať meracie zariadenie, namontovať kolečká a rúčku, a išlo sa. Vypomáhali mi chalani, mladý Bada, Královič aj Peter Minárik. A to hlavne tam, kde sa nedalo vrátiť do jedného miesta. Napríklad som ich vyviezol na jedno miesto a na konci ich čakal. Ale približne 90% som nabehal sám plus rôzne vratky a niekedy si po tej istej trase išiel aj trikrát. Podobné starosti mal určite aj Cyro, keď chcel prejsť všetky turistické značky na Slovensku.

12.Ivan N.: - Vianočný pochod, veľmi obľúbený, hodne navštevovaný a známy pochod zas nie je v turistickom kalendári. Tohoto roku nebude? Alebo budú zas dva?

Peter M.: - Bude, určite bude. Do kalendára som ho nedal vedome, ale na stránkach MKD asi v novembri sa dozviete jeho trasu. Ak chceš vedieť termín, tak to bude v sobotu na Adelu. O druhom Vianočnom pochode neviem nič.

13.Ivan N.: - To som spomenul iba tie Tvoje aktivity, na ktoré som sa rozpamätal. Napriek tomu je to na jedného turistu viac než dosť. Vieš si predstaviť, ako by to v našej turistike vyzeralo, keby tí, ktorí to majú robiť, urobili len zlomok z toho, čo si urobil Ty???

Peter M.: - Zabudol si na značkárstvo. Podľa mňa je to veľmi záslužná činnosť, hlavne pre tých nových turistov. Kým si zvyknú. Veď chodíš po Slovensku a vidíš ako to je poznačkované, čím ďalej na východ, tým by ich bolo treba viac školiť. Ak vynecháme Vysoké Tatry, v ktorých turistické značenia sú inak financované, tak mi ukáž jedno jediné pohorie, ktoré znesie porovnanie s Malými Karpatmi či Považským Inovcom. Keď sme boli na značkárskom školení, spolu s Imrom Indriškom sme im ponúkli, že im pomôžeme niektoré problematické úseky označkovať. Bez odozvy...

14.Ivan N.: - Už dosť bolo pracovných otázok. Chcelo by to teraz niečo pikantné, bulvárne, veď to ani nemusí byť pravda, ale nech ľudia nad tým rozmýšľajú. Veď naše celebrity vystupujú všade. Pritom sa ledva v škole naučili čítať zo šlabikáru... Tak niečo vytas.

Peter M.: - Na rok pôjdem peši do Grécka, a to po turistických značkách. Štart v Trnave - cieľ je na Olympe. Kto sa pridá, nech sa u mňa prihlási, ale musíme najprv zohnať turistické mapy. A hľadám aj nejakých sponzorov. Akcii som dal pracovný názov: "Tam peši - naspäť vlakom..."

Keď prešiel voľakedy mladík Krno Karpatský oblúk, prečo by som ja neprešiel z Trnavy na Olymp? Ná šak sme volajaký dálkoplazy.

15.Ivan N.: - Z predchádzajúcich otázok by sa dalo usudzovať, že Ty si bol len organizátor turistických podujatí. To nie je predsa pravda. Ty si v prvom rade toho už dosť nachodil, veľmi dobre poznáš všetky chodníčky, značky, doliny, kopce a zaujímavé miesta v Malých Karpatoch. Neuvažuješ o tom, že by si tieto svoje skúsenosti a poznatky pretlmočil aj pre tých mladších vydaním príručky "Skratky a obchvaty v Malých Karpatoch"?

Peter M.: - To určite nie. Každý si musí svoje skratky prejsť a nájsť sám. Zásadné pravidlo: ak chceš skratkovať, musíš tú trasu najprv poznať... A o to by som tých nádejných skratkárov obral.

Bratislava, 12.júl 2007, Ivan Nižnan

Spomienka účastníka z Maďarska
Po prvýkrát na Trnavskej stovke

Po prvýkrát som sa dopočul o Trnavskej stovke v roku 2003 od Andreja Topercera, ktorý ju prešiel rok predtým. Spomínal, že to bola taká náročná akcia, a tak sa unavil, že ho na hraniciach museli skladať z vlaku. Potom ešte niečo od Grobovcov.

Tento rok kamarát navrhol, že by sme to mali ísť skúsiť, čo to s nami vlastne urobí. O túre sme toho vedeli veľmi málo, tých dostupných informácií jednoducho u nás nebolo. Jediné, čo sme vedeli, isté bolo, že trasa stokilometrovej trasy je veľmi dobre značená, avšak ďalej je nutné si na niektorých bodoch vyžiadať pečiatku ako potvrdenie o prejdení kontrolného bodu, potom kontrolnú kartu zaslať organizátorovi. Bližšie informácie o 168 km trase sme nemali a ani sme nevedeli či sa bude poriadať. Organizátori neudali ani emailovú adresu. Groba mi dal mapu trasy, ktorá sa mi potom veľmi hodila. Na štyroch mapách som mal tak celú trasu, s výnimkou krátkej českej časti. Cesta Trnavskej stovky zväčša vedie vrcholom Malých Karpát, ku koncu je asi 30 km v Čechách, a tu som mal možnosť výberu, buď český Uherský Brod alebo slovenský Trenčín. Samozrejme, som si vybral Trenčín, lebo odtiaľ je lepšie vlakové spojenie do Bratislavy. Našu skupinu tvorili Zotek, Animano, Pucút a ja /mená sú preložené a neručím za správnosť výslovnosti, redakcia/.

Cez internet som vyhľadal ubytovanie. Najlacnejší hotel Star stál 2000 forintov na osobu a noc, hotel rezervoval Zotek.

Zraz skupiny bol v piatok poobede v Gyori pri Tescu. Pred Rajkou sme prešli na vedľajšiu cestu, aby sme si nemuseli kúpiť diaľničnú známku. "Hotel" - stará robotnícka ubytovňa, tu nám trvalo asi pol hodinu, kým si odpísali naše údaje, iný problém tu nebol. O desiatej večer bola večierka, ale veľa som toho nenaspal.

Ráno už pred šiestou sme boli na štarte, ktorý bol na terase jedného bufetu na hlavnej železničnej stanici. Najprv dorazili tí, ktorí predávali odznaky a o niečo neskôr, ale pred šiestou, aj hlavní organizátori. Odznak predávali 5x drahšie ako bolo štartovné T-100. A ten istý odznak sme dostali aj po prejdení trasy, v Brezovej /čo sme sa dozvedeli až neskôr/.

Na štarte sa stretlo veľa domácich i cudzích turistov. Medzi nimi sme stretli Buba /Vándor Csillag - Putujúca hviezda/. Krátko po šiestej sa nám podarilo vyraziť. Od štartu viedla zelená značka na vrchol a potom dokonca trasy sme išli po červenej značke.

Prvá polovica trasy nebola veľmi zaujímavá, vlnili sme sa po vrchole Malých Karpát, výhliadkové miesta veľmi neboli, ale zrána aj tak bola hmla. Na prvej kontrole, Biely Kríž, kontrolór vytiahol za tašku obrázkových pečiatok. Dosť dlho sme sa nimi zaoberali a začali sme sa obávať o Buba, že tu stratí veľa času a potom to nestihne. Potom prišli nové kopce a tu a tam sme prešli okolo zaujímavých močarísk. Dohodli sme sa, že keď prídeme do cieľa, si urobíme spoločnú fotku. Prvý vyšší vrch bol 650 metrov vysoký SOMÁR, odtiaľto sme dovideli až na bratislavský Kamzík. Zaujímavá bola druhá kontrola, kde rozdávali aj zákusky.

V sedle BABA sme križovali hlavnú cestu a odtiaľto mala trasa väčšie vlnenie. Na vrchole 709 m Čmelka sme sa občersvili, na mnou zvolenom mieste. Bol tu nádherný výhľad, stála tu typická budova "Raketasilo". Tu už na mnohých miestach prichádzali veľmi prudké stúpania, tu a tam sme sa predbiehali so slovenskými turistami. Na trávnatom vrchole mnohí oddychovali a odtiaľ bola veľmi pekná panoráma na blízke okolie Malých Karpát. Potom sme pokračovali ďalej na Čermákovu lúku. Urobili sme si malú obchádzku k blízkemu jazierku, ktoré malo rozprávkový charakter. Potom bola cesta veľmi príjemná, hoci viedla po vrchole až po Taricové skaly /bralá/. Tu je nádherný výhľad na skalnatý vrchol Vysokej. Medzi skalami sme pomaly zostupovali, tu aj Zotek postupoval pomalšie ako zvykol. Potom prišlo veľmi nepríjemné zostupovanie až po Szeleskút /Sološnická dolina/. Bolo zlé už pomyslenie, že koľko budeme zostupovať, toľko potom musíme vystúpať. Vrchol Vápennej totiž nebol veľmi ďaleko, len asi 500 metrov nad nami!!! Ale našťastie cesta hore bola celkom pohodová a hore bol doteraz najkrajší výhľad. Tu nás dohonili Borcsokovci. Trochu sme si oddýchli, odfotili sa a zapísali sa do vrcholovej knihy. Kontrola bola namiesto na vrchole o kus ďalej, na výbornom mieste. A tu bolo prekvapenie, aspoň pre nás, rozdávali tu pivo, chladené v prameni. Niekedy sa naša skupina roztiahla, ale tu sme sa opäť stretli a už nás putovalo sedem. Pred ďalším vrcholom to bola oddychová časť trasy. Tu nás predbiehali slovenskí turisti, ktorí šlapali vo veľmi rezkom tempe. Začali sme výstup na Záruby, spočiatku to bolo veľmi prudké, až po zrúcaninu hradu Ostrý Kameň. Trochu sme si ho obzreli a pokračovali ďalej v stúpaní. Opäť sme mali nádherný výhľad. Postupne sa každý dostal ku krížu, ktorý bol na vrchole 767 m. Toto bolo najvyššie miesto na 100 km trase. Boli sme hladní, preto sme sa tu najedli, ale počasie sa ochladilo a preto sme sa pustili ďalej. A neboli sme na tom dobre ani s časom. Dolu, kde už neboli skaly, sme sa snažili ísť rýchlejšie. Kontrola mala byť v reštaurácii v Biksárde /Buková/. Bolo nám však podozrivé, že červená značka ide len krajom dediny, a my sme na vrchole nestretli ani jedného turistu. Vraj sme na vrchol nemali vôbec ísť, ale neviem odkiaľ sme sa to mali dozvedieť? Ale je pravdou, že to bol najkrajší úsek trasy. K najbližšiemu bodu sme postupovali dobre, ale ani tu sme kontrolu nenašli. Bolo to pre nás trochu deprimujúce, že sme nenašli dve po sebe nasledujúce kontroly. Neskôr sme sa dozvedeli, že obe pečiatky dávali v reštaurácii v Bukovej. Nasledoval pohodlnejší úsek, nie veľmi prudké stúpanie, turistické značky ako vždy boli vynikajúce. Na trase sa objavili hlavové lampy šlapajúcich turistov. Človek mal hneď lepší pocit, keď stretol v noci aj iných spolušlapajúcich. V jednej doline nám silu k pokračovaniu dodal "preletiaci" zvuk BBBZZZZ. Začalo popŕchať. Celý deň nám počasie vydržalo, nezmokli sme. Na Dobrej Vode sme zbytočne stratili čas pri prameni, bol vyschnutý a Andráš Borcsok po dlhej "úvahe" prišiel na to, že voda síce vyviera, ale plávajú v nej červy, preto sa z nej radšej piť nebude. Na oplátku však otvorili kohútik na nebesiach, a tak sa vytiahli pončá a pršiplášte. Kontrolu sme našli v reštaurácii na Dobrej vode, tam aj mala byť. Tu sa lámal "chlieb", väčšina sa tu rozhodla, že nepôjde len 100 km trasu. Snažili sa ma prehovoriť, aby som išiel aj ja len 100, ale nepodarilo sa, zostal som neoblomný. Nebolo mi nič, dokonca ani spať sa mi nechcelo. U nás v Maďarsku je najdlhšia výkonnostná túra 100 km a už dávno som si chcel skúsiť dlhšiu trasu a u nás sa nič také neorganizuje. Teraz je tu príležitosť a nechcel som ďalší rok čakať. Nepáčilo sa mi len to, že som na tom zle s časom. Tak som sa rozhodol pokračovať ďalej, hoci v teplúčku reštaurácie bolo dobre. Jeden slovenský turista povedal, že v Brezovej nie je k dispozícii jedlo, ale Grobovci a Bubo spomínali niečo o polievke a dúfali sme, že bude... Do cieľa 100 km pochodu sme chceli ísť všetci spolu, avšak Pucút - sa veľmi unavila a s ostatnými dievčatami zostali trochu pozadu. My spolu zo Zotekom sme chceli byť čo najskôr v cieli, nakoľko pršalo stále, ticho a súvisle... Kráčali sme po veľmi pohodlnej mierne sa zvyšujúcej ceste, ani blato nebolo. Nepočúval som slovenského turistu, ktorý nám radil, že v Brezovej pri benzínke treba ísť doľava, a tak sme pokračovali do mesta, asi po kilometri sme prišli do krčmy, kde nám povedali, že cieľ je v škole. Takže sme si urobili asi dvojkilometrovú obchádzku. Zatiaľ ostatní moji kamaráti došli do cieľa. V škole bola nejaká diskotéka, trochu sme blúdili až sme našli cieľ. Podľa kontrolnej karty sme mali prejsť 91.5 km, a to sme urobili za 19 hodín. Som zvedavý koľko sme v skutočnosti mohli prejsť. Podľa mapy som aj ja narátal toľko kilometrov, ale podľa času sa to zdá oveľa viac. Nabudúci rok musíme poprosiť kamaráta Buba, aby to odmeral meracím kolesom.

V cieli sme stáli v malej fronte na diplom a odznak, ktorý sme si kúpili už na štarte. Diplom bol vo veľkosti A4 s veľmi vtipnou kresbou. Na diplome bol emblém známy z KINIZSI, takže oni ho pravdepodobne prebrali od Trnavčanov, lebo Trnavská stovka má už 34. ročník.

V cieli už viacerí spali, jedlo nebolo, tak som odľahčil batoh. Ostatní turisti ma núkali jedlom, pitím, ale jedla som mal dosť, tak som prijal len vodu. Umyl som sa, rozlúčil sa so skupinou a pokračoval ďalej... Sám... Nikto sa nedal nahovoriť...

V noci, niečo pred druhou som vykročil, už pršalo znovu. Ako rátam, tak rátam, do cieľa mi chýba ešte 77 km. Za hodinu som vyliezol na Bradlo, bol som úplne premočený, hore od dažďa, dolu od trávy, ktorá bola vysoká po pás. Turistické značky boli aj tu výborné, s orientáciou nebol žiadny problém. Svitalo. Dojdúc na asfaltku pred Myjavou ma chytila strašná ospalosť. Na kraji mesta som našiel benzínku, kde som si dal kávu, a bola taká silná, že ma únava na celý deň prešla. Na tomto úseku bola veľa asfaltky. Pomaly som v hmle došiel k Bielym Karpatom. Stále drobno, ale husto pršalo. Cesta stúpala, dobehol som turistov v červených čiapkach. Po určitej dobe som vystúpil na širokú trávnatú 970 m n.m. vysokú Veľkú Javorinu. Aj keď pršalo, viditeľnosť bola dobrá. V Holubyho chate som si dal dlhšiu prestávku, kúpil som si čaj a kapustnicu. Dúfal som, že tu dobehnem toho turistu, čo vyšiel z Brezovej o desať minút predo mnou. Ale nestretol som ho.

Prekročil som českú hranicu. Našiel som vrcholovú knihu, ale kvapkala z nej voda, tak som sa ani do nej nepodpísal. Z Čiech som toho mnoho nevidel, zo začiatku len to, že na turistických značeniach, tabuľkách, sú namiesto času udávané kilometre.

Mobilom ma duševne podporil kamarát Animano. To, že som išiel sám, malo jedinú výhodu, že som sa nemusel k nikomu prispôsobovať.

Začalo svietiť slnko, v lese, ale neviem kde to bolo, som našiel schránku s vrcholovou knihou "pošta turistu". Podľa mňa na veľmi zlom mieste. Pokračoval som pomaly ďalej, na asfaltovej "stúpačke" pred Mikulčinym vrchom ma znovu zachytil dážď, ale ten som prečkal v autobusovej zastávke. Kontrolný bod na vrchole som si predstavoval inak, myslel som si, že tu bude jedna chata ako na Veľkej Javorine, ale tu ich bolo viacej a rôzne, ale najviac hostince. Jeden bol pri ceste, ale tam som nešiel, lebo podľa mapy som mal ísť ešte ďalej. Potom som až s veľkou okľukou natrafil na nejaký dom. Po maďarsky som sa už ani nepokúšal hovoriť. Veď aj na Slovensku som ledva našiel po maďarsky hovoriacich ľudí. Skúsil som po anglicky a keď zbadali môj turistický záznamník /Túrajelentés/, hneď na mňa spustili po maďarsky. Potešil som sa, že si mám s kým pohovoriť. Zdala sa im zvláštna moja kontrolná karta, z trasy T-100. Ako prezerali, tak si ju prezerali, a hneď mi aj navrhovali rôzne skratky trasy. Peniaze za čaj neprijali, tak som sa poďakoval a pokračoval ďalej. Znovu začalo liať, schoval som sa na terase jedného domu, čakal som asi pol hodinu a keď neprestávalo, pohol som sa ďalej. O chvíľu som bol úplne premočený. Ešte šťastie, že som mal v batohu rezervné veci zabalené v igelite. Vystúpil som na vrchol, pokračoval som ďalej po hranice. Nevedel som na ktorú stranu sa mám dať, nakoľko značky boli z obidvoch strán. Aj s colníkmi som sa stretol, ale nepýtali odo mňa ani občiansky. Posledných 22 km som si rozdelil do 5 hodinových úsekov, aby som ešte pred odchodom posledného vlaku mal trochu času na stanici. Tento plán sa mi podarilo dodržať, dokonca som si urobil aj malú "zachádzku", aj keď to znie čudne, k jednej skale. Neobanoval som, čakal ma krásny výhľad a pekná vrcholová kniha, kde som sa aj zapísal. Potom už len pomalý zostup až do dediny Drietoma. Samozrejme, že na rozmočenom chodníčku sa mi podarilo potknúť, spadnúť, a hneď som bol špinavý. V dedine nemali obecnú studňu, tak som išiel ďalej špinavý. Za dedinou ma čakali nádherné výhľady na Trenčín a za ním na 1000 metrov vysoké Strážovské a Považské pohorie. V apríli to bolo presne naopak, zo Strážovských vrchov som sa pozeral na Malé a Biele Karpaty. Pri konci som dostal "pekný" darček. V malom lesíku som natrafil na minerálny prameň, kde som sa umyl a do civilizácie som prišiel v poriadku. Obdivoval som miesto, kde sa červená značka delí na tri strany. Už len podchod a som na stanici. Tu som zvečnil poslednú turistickú tabuľu. Môžem povedať, že som bol značne unavený, čakal som, že to bude omnoho ľahšie. Pravdepodobne dážď ma obral o značnú časť energie a dobre neurobil ani mojim nohám, mal som zopár pľuzgierikov. Na stanici som si kúpil lístok domov. Je zaujímavé, že na Slovensku vo "vidieckom veľkomeste" bolo možné aj v nedeľu večer kúpiť si medzinárodný lístok bez problémov. Pred stanicou som sa zosypal na lavičku, vybavil niekoľko telefonátov, ale hlavne som sa vyzul. O chvíľu prišiel dlhý vlak. Našiel som si prázdne kupé, ale predtým som radšej vyhľadal sprievodcu, či som vôbec v správnom vozni, lebo takýto vlak by u nás bol minimálne IC. Zaspal som a zobudil sa až pred Bratislavou. Bolo krátko pred 23 h, dúfal som, že na noc stanicu nezatvoria. Pokladník vravel, zatvoria. Išiel som na WC. Chcel som platiť, ale mi povedali, že je to zadarmo. Bolo čistejšie ako v Budapešti na Keleti za 100 forintov. Máme sa čo učiť. V čakárni som si sadol na nepoužívaný držiak na kvety, lebo nič iné nebolo voľné. Tu som strávil 5 hodín. Spať sa veľmi nedalo a musel som si strážiť aj batožinu.

Ráno o 4.h som vyhľadal bufet, najedol sa, dal si čaj a o chvíľu mi išiel vlak. Z vlaku som si ešte obzrel Bratislavu a o 7.00 som bol v Gyori.

Jún 2007, Bálint Orsi, Eger, Maďarsko

Späť na zoznam MKD 2001-2010