Rozbor veku účastníkov T-100, od 5.po 28.ročník
Od bývalých organizátorov Trnavskej stovky, dnes už skoro úplne "neaktínych" som vždy pri stretnutiach počúval "výčitky", že dnes sa tejto akcie už nezúčastňnujú vôbec mládežníci, ale iba samí starí a starší turisti. Ako to vlastne je s vekom turistov - účastníkov Trnavskej stovky v skutočnosti? Nakoľko sa však zachovali všetky písomné údaje o účastníkoch až po dátum narodenia, nie je ťažké si urobiť prehľadný rozbor veku turistov.
A tak teda otázka: "Naozaj sa nezúčastňujú T-100 mladšie ročníky turistov?"
Keď sa pozrieme na tabuľku, vidíme, že mladí sa zúčastňujú diaľkového pochodu Trnavská stovka skoro rovnakým dielom ako pred 28 rokmi. Počas tejto doby sa návštevnosť mladých stále udržuje na skoro rovnakej výške.
Ale u starších ročníkov nad 55 rokov sa situácia ešte zlepšuje, pribúda čoraz viac účastníkov v tomto veku a dokonca máme tu aj turistu nad 75 rokov, samozrejme, že je to známy turista Janko Parcer, ktorému by kondíciu mohol každý aj o 30 rokov mladší turista len závidieť. Pre zujímavosť v tomto roku /2002/, ak ju prejde, tak bude mať bez jedného mesiaca 79 rokov /nar.13.júla 1923/ a na dlhú dobu sa asi zaradí k najstarším úspešným účastníkom tohoto pochodu. Samozrejme, tak isto ani o najmladších účastníkoch nemôže byť pochýb, trojica synov Fera Mikulku /Martin, František a Andrej/ tiež asi bude nadlho v análoch T-100. Nebolo žiadnym tajomstvom, že Trnavskú stovku začal s nimi chodiť už od "útleho mládí", čo vtedajším, ale aj dnešným doktorom ježilo vlasy. Veru neraz sa aj stalo, že do cieľa došli oveľa skôr ako ich otec, /a proviant niesol on/. Ich spoločný prechod trasou Trnavskej stovky sa začal v roku 1991 v osemnástom ročníku. Vtedy mali otec Ferko 49 rokov a synovia Martin 14 /1977/ Ferko 8 /1983/ a malý Andrej 6 /1985/ rokov!!! Zvládli to spoločnými silami veľmi dobre, ako i po mnoho ročníkov neskôr. Sparťanská výchova sa prejavila u nich prejavila v tom dobrom.
Keď si pozrieme počet účastníkov po jednotlivých päťročniciach, vidíme, že po počiatočnej eufórii v prvých desiatych ročníkoch, kedy sa priemer účasti rátal až do 300, sa situácia stabilizovala a počet sa v posledných desiatich ročníkoch pohybuje okolo čísla 200. Ak porovnáme všetky súčasné akcie podobného typu /všetkých je na Slovensku päť/ tak T-100 suverénne vedie vo všetkých porovnateľných položkách, či už je to počet účastníkov, zahraničná účasť, mladá generácia na pochode alebo úspešní stovkári nad 60 rokov veku.
Zaujímavé je i porovnanie vekovej kategórie nad 50 rokov veku. Tak napríklad v piatom ročníku /1978/ hoci bola celková účasť 262 turistov, celkovo bolo nad 50 rokov päť účastníkov /50-1, 55-1, nad 65-3/. V minulom roku, v 28.ročníku pri celkovej účasti 193 turistov, bolo už celkom nad 50 rokov 35 turistov /50-10, 55-9, 60-8, 65-3, 70-3, 75-1 a do 80 -1/. Z toho je vidieť, že kondícia turistov v tomto veku sa neustále zvyšuje a prenáša sa stále a stále do vyšších vekových kategórií. A rozširuje sa aj rozpätie veku od najmladšieho po najstaršieho účastníka. Peter Minárik
Prišla dlho očakávaná prvá júnová sobota a s ňou Trnavská stovka. Nestor-turistov ju za onoho času označil za sviatok všetkých diaľkoplazov.
Turista-marxista by povedal: "Vítame slávne júnové dni". Na rozdiel od tých slávnych februárových a slávnych májových, tieto prežili.
Pôvodná myšlienka pokorenia 100 km v horskom teréne za 24 hodín stále láka turistov, horolezcov, občas i cykloturistov, ale vždy i niekoľko dobrodruhov. Potešujúce je, že posledné roky sa objavujú i nové, mladé tváre, nezriedka i ženského rodu. Neodrádza ich ani pohľad na krívajúcich, zhrbených a dokaličených veteránov. Chcú na vlastnom tele okúsiť, čo je to mať krvavý pľuzgier od päty k prstom, opuchnuté členky a kolená, či svalovicu, ktorá nedovolí zísť tri dni s postele.
Nuž a toto všetko sa začína v sobotu ráno na známom mieste pod hlavnou železničnou stanicou v Bratislave. Prichádzajú absolventi desiatok stoviek i začiatočníci. Všetci sršia energiou, odhodlaním a nedočkavosťou vykročiť smerom ku Kamzíku a začať odhryzovať z toho 100 kilometrového koláča.
Prvá kontrola na Bielom kríži víta usmiatych účastníkov. Najviac rezonuje otázka: "Koľko sme už prešli?". Z plecniakov začínajú ubúdať prvé chleby, klobásy či tatranky. Odborníci na pitný režim otvárajú prvé fľaše s vitamínovými a jontovými nápojmi.
Po kontrolu číslo 2 "Tri kamenné kopce" je to "malina". V minulom ročníku však bolo určite niekoľko účastníkov sklamaných. Na známom mieste ich namiesto šarmantnej fyzickej kontroly vítal strohý oznam: "Palacinky sa minuli. Možno o rok".
Až po Pezinskú Babu je to prechádzka. Koľko do kopca, toľko z kopca. Klesanie z Konských hláv do sedla môj priateľ - turista z Trnavy zvyčajne komentoval povzdychom: "Do rici, šak jaksi strácame výšku." Ukľudnil ho však prísľub, že za to pivo na Babe musí aj niečo obetovať.
To, že výšku sme skutočne stratili, nás presvedčí ďalší úsek. Stúpanie na Čmelek, Čertov kopac a Skalnatú dá zabrať. Úsmev sa mení na grimasu. Za chvíľu sme na Skalnatej. Tu bývala kedysi veselá kontrola. Ferko Mikulka a jeho drobizg. Snažil sa. Občerstvil, potešil, povzbudil, ošetril, ofúkal ....
Z Čermákovej lúky je to v pohode až po Hubalovú. Tam tí karpatoznalí prelezú bránu a pokračujú po starej červenej v obore. Tí neznalí a poctiví zdolávajú skalnatý terén Taricových skál, aby sa všetci stretli na Skalke. A potom príde pád. Druhý pád do Sološnickej doliny. Tí, čo pri klesaní tvrdia, že radšej idú hore kopcom, si ochvíľu prídu na svoje. Hodinové stúpanie z doliny k pylónu na vrchole Vápennej je pre nich určite lahôdkou. Tí menej zdatní zníženú kapacitu pľúc korigujú predĺženým jazykom. Po hrebeni Vápennej sa vydýchame a ku kontrole na Rosničkovej lúke je to s úsmevom. Milovníci pramenitej vody tu využijú možnosť občerstviť sa z najvyššie položeného prameňa v Malých Karpatoch, ostatní sa ponáhľajú cez Klokoč na Brezinky. Tam už to však nie je, čo bývalo. Jedna chata ľahla popolom celá, z druhej zostalo chátrajúce torzo. Občerstvenie a chladné plzenské sa ozýva iba zo spomienok.
Za Brezinkami čakal stovkárov najťažší úsek. Stúpanie na Ostrý Kameň a Záruby. To už patrí minulosti. Po ceste je to rýchlejšie a v hostinci "U Škrabáka" už rozvoniava držková a iné špeciality.
Úsmevy sa skončia, slnko tma zahalí. Pľuzgierov pribúda. Aspoň nech neprší. Cez Sokolské chaty zbehnúť k železnici a potom okolo horárne Raková na Mihalinovú. Posledné mierne stúpanie. Tí, čo veria v zázračnú energiu, môžu sa napiť s prameňa. Zásluhou pána Michaltza táto voda lieči všetky neduhy. Tí, čo chcú poprosiť o Božiu pomoc, môžu tak urobiť "Pri kríži" - malom pútnickom mieste pri schádzaní na Dobrú Vodu.
Ak Kristuskovi napočítate na ľavej ruke 6 prstov, nemáte halucináciu. Omyl je dielom majstra-kamenára.
Úsek z Dobrej Vody do cieľa si správni stovkári majú vychutnať. Za svitu mesiačika či pri skorom rannom svitaní sa treba dodiaľkoplaziť do Brezovej. Tam už nič nebolí. Snáď iba spomienka na časy, keď sa dalo občerstviť a posedieť v staničnom hostinci. Dnes je tu PUB a možno tam bude striptíz.
P.S.
Tento itineár berte ako turistický, lebo je aj super-, extra-, a superextraturistický. Tam sú časové relácie iné. Kategórie týchto turistov určite chytili posledné sobotňajšie spoje a už dlhé hodiny spia spánkom spravodlivých.
Toto však autor týchto riadkov nikdy nedokázal.
P.P.S.
To, čo sa deje na ceste do Trenčína, poznám iba z počutia a odborných článkov.
Trnava, máj 2002, Ivan Košický
Faktom je,...
že 29.ročníka sa zúčastnilo 203 turistov a jeden pes ženského rodu,
že trasu 29.ročníka zabezpečovalo 25 usporiadateľov,
že do cieľa na Brezovej došlo v časovom rozpätí od 18,20 do 07,30 h 122 turistov z celkového počtu 203,
že do cieľa prišlo 8 cykloturistov v čase od 12,00 až 15,20 h,
že najstarší turista, ktorý uvidel Brezovú, bol znovu Janko Parcer z Prievidze /ročník 1923/ a znovu vo výbornom čase, za 21 h,
že najmladším úspešným stovkárom v cieli bol Ondrej Lietavec, ročník 1985, zo Špačiniec, ktorý spolu so svojím otcom prešiel stovku za 19 hodín,
že žien bolo na štarte 28 a do ciela prišlo 13,
že najmladšia stovkárka bola Alžbetka Hulmanová /nar.13.12.1985/, pred už skúsenou stovkárkou Jankou Filovou /29.3.1985/ a Ivankou Krčovou /26.12.1984/,
že najrýchlejší cykloturista v cieli na Brezovej bol Gabovic Jozef, ktorý prešiel poctivo celú trasu, dokonca ešte aj Taricové skaly a celý hrebeň Vápennej za rovných 12 hodín. To je pravda, ale peši ju ešte nezvládol,
že najrýchlejší peší turista prešiel trasu do Brezovej za 12,20 h a volal sa Kováčik Ján. V minulom roku patril taktiež medzi najrýchlejších,
že najdlhšiu trasu do Trenčína /169km/ zvládol najlepšie Juraj Petráš z Trnavy, ktorý prišiel na žel.stanicu do Trenčína v nedeľu večer o 19.30 h. Hoci sa mu išlo vcelku dobre, bolo mu trochu smutno, lebo celú cestu z Brezovej až do Trenčína išiel úplne sám.... Sklamala ho vraj len Lenka Milonová, ktorá mu sľúbila a neprišla,
že Palo Srnka prišiel do cieľa na Brezovej večer o 22 h, do rána sa mu nechcelo čakať, tak sa vybral peši naspäť na Dobrú Vodu, tam čakal v šenku u Prochádzku na ranný autobus, ale aj ten prespal,
že po vymeškanom minulom roku, keď bola na dovolenke v ďalekom zahraničí, mala ísť znovu do cieľa na Brezovej Teta Elza, avšak prvé sväté prijímanie jej vnučky tieto plány znovu prekazilo... Možno na jubilený budúci rok,
že hoci po minulom roku vedúci v hostinci u Prochádzku nám nesľuboval zabezpečiť kontrolu aj tento rok, keď sme ho ale znovu oslovili, bol očividne natešený, že sme nešli ku konkurencii, - že sme vydali tento rok už druhú pohľadnicu s motívom Trnavskej stovky, ktorú účastníci dostali pri prezentácii na štarte. Tentokrát ju nakreslil Ivan Košický. Kto chcel mať nejakú navyše, mohol si ich u organizátorov prikúpiť,
že medzi stabilnými kontrolami vedie osádka kontroly na Troch Kamenných kopcoch, ktorá je tam pravidelne rok čo rok už 18 rokov. - že sme ponúkli nezamestnaným turistom štart na tomto pochode bez štartovného poplatku, ktorý je vo výške jedného Radegasta, avšak nikto sa však neprihlásil, - že na stovke bol po prvýkrát ozajstný Španiel menom Alejandros Garcia Mizas, podľa všetkého prišiel až na Bukovú. Škoda, že ho neregistrovala tamojšia kontrola,
že na štarte znovu nechýbal turista z Maďarska, a to priamo z Budapešti - Matesz Tamás. Na Brezovú prišiel ráno a v poriadku,
že namiesto očakávaného Ferka Mikulku staršieho prišiel jeho syn a aj to na bicykli, ale prešiel celú trasu medzi prvými, za 13 h,
že po prvýkrát sa zúčastnil pochodu slepý turista Peter z Bratislavy, prešiel to až na Bukovú /67 km/ samozrejme, že s veľkou pomocou kamarátov okolo Miša Jakubca.
Bloodom je:
keď každý jeden turista v cieli prvé čo bolo vytiahol mobil. Trefnú poznámku "kidol" jeden nemenovaný postarší diaľkoplaz "Na stovku treba zakázať nosiť mobile a zbrane !!!"
jediný kto sa s turistom z Maďarska vedel porozprávať, bol Štefan Sládeček a to až v cieli na Brezovej. Predtým sa nestretli. Totiž Štefan bol o tri hodiny rýchlejší.
Juraj Petráš bol napadnutý tromi dobermanmi na Starej Myjave, ale keď tí videli, aký je zničený, tak ho len pooblizovali... ako by ho aj oni ľutovali..
nie je pravda, že tajná kontrola už nemohla pečiatkovať, mohla, ale minula sa jej razítková farba.
počas pochodu niekto rozširoval správu, že na budúci jubilejný rok sa bude čapovať pivo na každej kontrole.
že na budúci rok sa bude čapovať na Vápennej buď Trnavan s pípou na Trnavana alebo Topvar s pípou na Topvar ...
je, že Vlado Ch. bol taký unavený, že už nemohol ďalej a zostal na Dobrej Vode u kamaráta na chate. Mohol, ale nechcel!
Klebeta sa hovorí...
o Imrovi I., že pije len decové borovičky, to už ale nie je pravda, už pije aj poldecové...
o Ivanovi K., že Trnavská stovka ho zázračne vyliečila, dovtedy sa nemohol skoro ani hýbať, na stovke zrazu oživol a behal na Bukovej ako rybička.
o tajnej kontrole, že bola taká tajná, že väčšina o nej ani nevedela a že najprv dávala razítka len dievčatám, potom každému a nakoniec už len podpisovala...
že Juraj Petráš, keď prišiel do cieľa v Trenčíne, si povzdychol, že nič také ešte vo svojom živote nezažil, tá druhá časť 169 km bola veľmi, veľmi tvrdá...
že keď Milan Sasák uvidel v cieli unavených turistov, tak sa vyjadril, že "tí čo prídu do cieľa až ráno alebo nadránom, mali by dostať za tú námahu nie jeden, ale aspoň dva diplomy", jeden za dennú a druhý za nočnú časť.
že jeden známy bratislavký tu nemenovaný turista si pochvaľoval, že konečne je cieľ na Brezovej aký má byť. Teplučký, čistučký, skrátka parádny. Tá trieda bola vraj vynikajúca, ale o rok by bolo dobre vybaviť riaditeľňu, tam sú koberce!!!
že Milan Hanzlúvka z Brezovej na budúci rok bude absolvovať vraj svoju 20. Trnavskú stovku na 30. ročníku!
že dlhoročný vedúci peletónu stovkárov Celo R. keďže bol po operácii a na celú si netrúfol, prišiel a prešiel si aspoň časť. Ale ako zahlásil v cieli, všade dobre, v cieli spokojnosť. Išlo sa mu vraj dobre a kompletné pokračovanie celej stovky môže byť na rok.
Ferko M. z Hlohovca sa snažil ísť poctivo ako vedel, avšak ani na Vápennej, kde prišiel o 19.30 h a ani na Bukovej, kde s ostatnými dorazil o 24. h, nikoho nenašiel. Na Bukovej ich vedúci samozrejme napojil a ešte im aj opečiatkoval KK...
že na superdiaľkoplazecký tanier má zarobené 122 turistov a najviac bude vraj záležať na pochode 2 x 50 a dosť.
že na druhý deň Jozef Gabovic pred minimálne tromi svedkami turistami sľúbil, že na 30.jubijný ročník zabezpečí vytlačenie diplomov on...
Sponzori 29.ročníka Trnavskej Stovky
Poďakovanie:
Mestský úrad Trnava, za dotáciu na uvedenú akciu.
FEVACAR Trnava - majiteľ František Vaverčák, za pomoc pri vydaní príležitostných pohľadníc z Trnavskej stovky v roku 2001 a 2002
TRIPSOFT Trnava - majiteľ Ing.Ivan Pekarovič - za vytlačenie pohľadníc
Občerstvenie "Takáč a syn" /pivo/
Slovria Slovakia a.s. - tlač diplomov
Potraviny Blesk - prvá pomoc, alkohol tekutý...
Dovičič František - tlač malých kontrolných kariet
Cukráreň Branislav Vadovič, Okružná 6 - minerálna voda
Všetkým sponzorom, ktorí sú tu uvedení a aj tým, ktorí ich zabezpečili, organizačný štáb veľmi pekne ďakuje a želá im, aby si takéto dobré zvyky uchovali aj naďalej, do ďalšieho roku.
jún 2002, Peter Minárik
Na letošní Trnavskou stovku jsem se se svou ženou Angelikou připravoval jako obvykle. Protože oficiální pochody moc nechodíme, dali jsme si jako trénink parkrát trasu našeho pochodu ”Neváhaj a poď”, jehož druhý ročník se uskuteční letos opět poslední sobotu v září (28.9.2002). Jeho trasa je velmi náročná, přestože měří jen 42 km, což nám potvrdili všichni účastníci loňského prvního ročníku, takže pro získání fyzičky je ideální.
Trnavská stovka jako taková se nám oběma velmi líbí jak pro svou trasu, tak pro svou nezapomenutelnou atmosféru. Jediné, co se nám moc nelíbí, je hromadný odjezd z cíle v Brezové pod Bradlom nacpaným autobusem do Bratislavy. Po loňském ročníku, kdy většina stovkářů včetně nás skončila v Dobré Vodě, a po zjištení, že z Dobré Vody jede autobus ráno ve 4.20 h do Trnavy, odkud již není problém dostat se do Bratislavy, jsme na letošní ročník vymysleli trochu jiný plán. Vyrazit hned ráno v 6.00 (jindy jsme chodili na start kolem 7.00 ), dojít co možná brzy do Brezové, otočit to do Dobré Vody a tam nastoupit ve 4.20 do prázdného autobusu do Trnavy. Jenže plán je jedna věc a skutečnost druhá.
Ráno jsme odstartovali s Angelikou podle plánu 5.50 z obvyklého místa pod hlavním nádražím v Bratislavě. Cestou jsme se nikde moc nezdržovali a do cíle v Brezové jsme došli celkem v pohodě 1.30 ráno. (Mimochodem – přesun cíle do budovy školy byl z našeho hlediska velmi dobrý tah.) Asi po štvrthodině odpočinku jsme vyrazili zpět do Dobré Vody na autobus. V Dobré Vodě jsme měli dostatek času a tak jsme navštívili ještě jednou kontrolu, kde sedělo několik posledních účastníků T-100, kteří měli zbytek trasy do Brezové ještě před sebou. Na zastávce autobusu jsme zistili, že nejsme sami, kdo to tak udělal. Bylo nás tam stovkařů asi 10. A tak jsme všichni na autobus, který má odjezd z Dobré Vody ve 4.20 čekali, čekali a čekali. Z místního hostince, hned vedle zastávky se do okolí šířily mohutné decibely rockové hudby, které se před hospodou snažili překřičet svými písněmi již notně alkoholem zmožení svatebčané. Do tohoto něpříjemného, hlučného čekání ještě přispíval i studený vítr. Když už bylo 4.30 a autobus nikde, a místní šofér rozvážející opilé svatebčany domů nám s humorem řekl, že šofér autobusu byl na svatbě a je opilý a nepojede a že by to nebylo poprvé, co ráno vynechá, nahodili jsme s Angelikou ruksaky a se slovy – přece tady nezmrzneme – jsme vyrazili zpět do Bukové. Jestli autobus přece jen přijel, to už nevíme. Ráno bylo nádherné, slunečné, ale velmi chladné. Úžasná viditenost nám umožňovala kochat se nádhernými pohledy na okolní i vzdálenou přírodu, kterou jsme doposud poznali jen ze záře kapesních svítilen. S přibývajícími kilometry se začaly objevovat příznaky únavy a vyčerpání. V 7.50 jsme dost vyčerpaní došli do lomu v Bukové s tím, že se autobusem dovezeme buď do Trstína, nebo na druhou stranu do Plaveckého Petra. Po zjištění, že nejbližší autobus jede až po 13-sté hodine, jsme přemýšleli co dál. Jídlo, pití a půlhodinová pauza nás kupodivu dala zas tak dohromady, že jsme se rozhodli pokračovat dál. V obci Buková jsme v prodejně potravin dokoupili další pohonné hmoty, v restauraci si dali kávu a já ještě pivo a vyrazili směrem Velká Vápená s cílem ukončit pochod v Sološnici. Hned za Bukovou se začala obloha zatahovat, citelně se ochladilo a vítr zesílil.
Další desetiminutovou pauzu jsme si udělali na Mon Repu. Tam jsme se dohodli, že Vápenou už zpátky po hřebenu nepůjdem, ale že ji obejdem. Na Rosničce pod Vápenou jsem už toho měl jak se říká česky – plný kecky, a tak jsem skusil poprvé osvěžující nápoj v prášku – ENERGY DRINK. Mohu všem vřele doporučit. Je to energická bomba. Angelika na tom byla kupodivu o dost líp než já, přestože neměla tolik našlapáno. Potom jsme začali hledat obchvat Vápené. Jelikož nikdy !! Vápenou nevynecháme a vždy chodíme přes hřeben, víme jenom od těch, kteří to dělají naopak, že se dá obejít. Co se dělo potom, tak to se dá jen těžko popsat. Po strastiplném sestupu cestou i necestou jsme se dostali do Sološnické doliny až za 2 hodiny. Kdybychom šli bývali přes hřeben, tak to celé zvládneme maximálne za 1.30 h.
Ani né tak fyzicky, ale hlavně psychicky vyčerpaní jsme se opět rozhodovali, co dál. Já jsem chtěl pochod v Sološnici ukončit, Angelika ne. ”Jdi na vlak nebo autobus a já půjdu dál sama”. S tím jsem absolutně nesouhlasil. Pod křížem jsme si dali další desetminutovku, najedli, napili a znovu vyrazili. Kupodivu se nám šlo velmi dobře. Výstup ze Sološnické doliny na Skalku jsme zvládli absolutně v pohodě a bez problémů. Na Hubalové jsme se s konečnou platností dohodli, že to ukončíme na Zošce, kam jsme také přes Čermačku v 17.15 došli.
Pointa: Autobus, co měl odjet ze Zošky 18.10, tam sice stál, ale ješte v 18.15 se nic nedělo. Někdo z čekající řekl, že tam řidič spí. Kdybych ho býval nešel vzbudit já, tak ostatní by snad jeli až další linkou v 19.35.
Angelika by bývala chtěla dojít až do Bratislavy-Rače. Měla na to a snad i já. Od Somára by sme však museli jít znovu se svítilnama a navíc se začalo dost ochlazovat a vítr sílil.
Poznatky:
Trnavská stovka má svoje kouzlo. Ale když se to v cíli otočí a jde se opačně, to se člověk nepřestává divit, kudy v noci chodí a o jakou krásu přírody přichází.
Dnes už spolu s Angelikou víme, co to všechno obnáší, otočit se v cíli a jít zpátky. Zkusili jsme to na vlastní kůži. Nedošli jsme sice až do Bratislavy, ale jenom na Zošku, což je kolem 150 km. Tím víc si cením Ondry Ríma, který ve svém věku (téměř 70 let) to přešel celé tam a zpět.
Nechci tímto zlehčovat výkony ostatních turistů, kteří projdou jenom stovku, nebo i kratší trasy (35, 50 km). Pro někoho je relativně stovka málo, pro jiného padesátka moc. Cením si každého, kdo pro svou kondici a zdraví něco dělá, ať už je to jakákoli sportovní činnosť.
Honza Vencl, Bratislava
Odkedy pred pár rokmi prešiel Ondro Rím Trnavskú stovku ta a naspäť, tak ma to veľmi lákalo tiež to skúsiť. Stále ma lákala vidina trasy Bratislava – Brezová pod Bradlom – Bratislava. Takže tento rok som sa postavila spolu s Honzom na štart T-100 s cieľom otočiť to naspäť (preto som tam strašila ráno medzi prvými, čo nebýva u mňa zvykom). Samozrejme vopred sme o tom nechceli hovoriť, lebo človek nikdy nevie, čo všetko sa môže prihodiť a nakoniec nemusí dôjsť ani do Brezovej. Postupne, keď sme odkrajovali z trasy Bratislava-Brezová (čo som ja brala ako polovičku plánovaného pochodu), tak stále som v myšlienkach uvažovala o cieli v Bratislave. Bolo to veľmi zaujímavé ísť do Bratislavy, ako do cieľa, a pritom po Brezovú mať ju vlastne za chrbtom a každým krokom sa od neho vzďaľovať. (Pobavili ma aj v noci na jednej kontrole, keď nás povzbudzovali, že do cieľa máme už len toľko a toľko kilometrov a pritom netušili o našom plánovanom cieli.)
V Sološnickej doline sa od nás odpojil náš kamarát Ľuboš H., ktorý išiel do Sološnice, pretože mal problémy s kolenami. Zakrátko hore na vrchole Vápennej nás došiel náš ďalší kamarát Števo S., ktorý sa k nám pridal a tomu jedinému sme prezradili o čo sa chceme pokúsiť a zároveň sme ho volali, aby sa pridal k nám na cestu späť, pretože sme ho pokladali tiež za dosť šialeného na taký pokus. Števo sa však rozhodol, že z Brezovej už po vlastných ďalej nejde, a tak sme vyrazili my dvaja s Honzom späť s tým, že do Dobrej Vody prídeme a tam sa rozhodneme čo ďalej.
Trasu z Brezovej do Dobrej Vody prešli okrem nás aj iní turisti a na kontrole sme stretli našich ďalších kamarátov, z ktorých Janka O. výstižne nazvala vietor vonku – nanukový. Po chvíľke sme sa s nimi rozlúčili a pobrali sa na zastávku autobusu. Ako to dopadlo, o tom písal Honzo, takže to nebudem znovu opisovať a ani celú ďalšiu prejdenú trasu až po Zochovu chatu. Chcela by som skôr opísať moje pocity z absolvovania tohto pochodu. Dvakrát sme to skoro skončili – a to na Dobrej Vode a potom na Bukovej (v lome), ale vždy nejakým zásahom osudu sme pokračovali ďalej. Úsek späť z Brezovej nebol nejaký problematický, samozrejme okrem únavy primeranej počtu prejdených kilometrov a ospalosti ráno (potom cez deň už som nemala problémy so spánkovým deficitom) a potom až pri čakaní autobusu na Zoške a cestou v autobuse do Bratislavy. Samozrejme vždy v určitých intervaloch dochádzali sily a hlásila sa únava (prišla tzv. kríza), vtedy sme si dali pauzu – odpočinuli si, najedli sa a napili a potom sme boli schopní pokračovať ďalej. Za väčšiu “nepríjemnosť” považujem náš pokus traverznúť Vápennú z Rosničkovej lúky, ktorý sa nám moc nevydaril. Dalo mi to zabrať nielen fyzicky ale aj psychicky a časovo sme to robili dlhšie ako keby sme išli po červenej cez Vápennú. Chceli sme si ušetriť sily pre ďalší úsek, ale táto “obchádzka” ma stála viac síl ako keby sme šli po značke. Takto to vyzerá, keď “poctivec” si chce “zľahčiť”. Odpočinok v doline mi však pomohol a tak sme sa potom pustili ďalej. Dohodli sme sa, že pôjdeme po Zošku, čo sa nám aj podarilo. Najviac mi na trase zo Sološnickej doliny vadil studený vietor, ktorý bol dosť nepríjemný.
Vnútorne ma trochu mrzí, že sme nešli až do Bratislavy, pretože si myslím, že by som to bola prešla. Čiže rekord Ondreja R. sme nevyrovnali. Naša prejdená trasa je Bratislava – Brezová p.Bradlom - Zochova chata. Môj cieľ prísť do Bratislavy po vlastných sa teda neuskutočnil. Či je to, čo sme prešli, málo alebo veľa, nechám na posúdenie iných, v každom prípade nesplnený cieľ bude pre mňa výzvou do budúcnosti. Kedy a či ešte budem mať chuť znovu na takéto “šialenstvo”, to je ťažko teraz povedať. Vyskúšala som si na vlastnej koži T-100 a jej 2/3 naspäť, takže týmto sa opäť skláňam pred výkonom Ondreja Ríma a srdečne ho zdravím, ako aj Zděnku Tvrdú a jej kolegu, ktorí to každým rokom prejdú ďalej z Brezovej až na Moravu. Samozrejme aj prejdenie trasy Bratislava – Brezová p.B., ktorú absolvovuje väčšina účastníkov je výkon, ktorý sa “normálnemu” človeku zdá buď obdivuhodný alebo si pritom klope na čelo.
Ešte mi nedá nespomenúť, že taktiež obdivujem i výkony prvých účastníkov – bežcov v cieli, ktorí boli uvedení na “tabuli cti” v triede školy – čas 12 h, 13 h a pod., to je takisto supervýkon, ku ktorému im gratuľujem.
A čo dodať na záver ? – odporučila by som to vyskúšať všetkým tým, ktorí toho v Brezovej ešte nemajú dosť, že nech idú ďalej, to je jedno ktorým smerom – stojí to za to.
A úplne na záver chceme spolu s Honzom poďakovať organizátorom T-100 – Petrovi Minárikovi a všetkým ostatným, ktorí sa podieľajú na jej konaní a umožňujú nám jej absolvovanie a prežitie jej krásnej atmosféry. Bolo to super, vďaka !
Angelika Venclová
Máme ju za sebou. Neopakovateľná atmosféra. A pocity? Na štarte sa na ňu teším, na Čermákovej lúke ešte fajn a pohoda /tu som po dlhej dobe stretol Vlada Nehybu/, zo Sološnickej doliny sa trápim na Vápennú, po Vápennej na Rosničkovej lúke si hovorím, že už moja posledná, na Bukovej už nikdy viac a v cieli, keď si trochu oddýchnem si hovorím, že možno prídem aj o rok.
O tenisovom turnaji vo Wimbledone /jeden zo štyroch turnajov Grand Slam/ sa medzi fajnšmekrami hovorí, že sú to neoficiálne majstrovstvá sveta v tenise jednotlivcov na tráve. Všetci tam idú /tí slabší sa musia dostať cez kvalifikáciu/ a chcú sa dostať do hlavnej súťaže, poraziť najlepších. Cieľom všetkých je ju vyhrať. Vyhrá len jeden. Zoberiem si túto paralelu a prirovnám k turnaju Grand Slam našu Trnavskú stovku, či nie sú to neoficiálne majstrovstvá Slovenska jednotlivcov v diaľkovej turistike /TIR turistike/? Všetci turisti na ňu idú, nerobí sa žiadna kvalifikácia, ale väčšina chce dôjsť až do cieľa. A aj dôjde. Jeden skôr, iný neskôr. Veď limit je 24 hodín. Vyhrávajú všetci. Teraz pozor aby nedošlo k omylu, bude to môj subjektívny názor. Určite sa nemienim dotknúť usporiadateľov ostatných diaľkových pochodov /a tobôž nie v dnešnej dobe, keď zanikajú !!!/, ktorým patrí tiež môj obdiv s akým zanietením, koľkokrát bez finančných prostriedkov ich organizujú, to po prvé a po druhé riaditeľa podujatia Trnavskej stovky postaviť na piedestál.
Určite nebudete namietať, že Trnavská 100-ka má už za sebou 29 ročníkov a patrí medzi “naj” pochody u nás, každoročne má vysokú účasť turistov, jej organizovanie a zabezpečenie po trase nie je jednoduché, lebo má inde štart a inde cieľ, je náročná, lebo ide hrebeňom Malých Karpát s dostatočným prevýšením. Ďalej má neopakovateľnú atmosféru na štarte, na kontrolách i v cieli, stretnete tam veľa priateľov diaľkoplazov, kamarátov, ktorých ste celý rok nevideli /chodia len na tento DP/. Spoznáte nové tváre, ktoré si chcú dokázať, že na to majú. Je populárna aj v blízkom zahraničí, lebo stretnete na nej aj cudzinca, no a v cieli Vás čaká stále tá istá tvár, bez ktorej by Trnavská stovka nebola, Peter Minárik.
Chcem však povedať len toľko, že nie vždy všetko klapalo, klape. Raz nevyjde to, raz ono. Chybičky krásy sa vždy nájdu /ako vo všetkom/, napr.: cieľ je vždy v Brezovej pod Bradlom a raz aj na Dobrej Vode. Niekedy chýba kontrola a stáva sa to na Sokolských chatách /tohto roku nie po prvé a nevidím to len ja/, ale nekritizujem to, keď som sám niečo také nikdy neorganizoval.
V úvode popísané stavy som prežíval aj tento rok. Cieľ - trieda v škole, na jej zameranie si už nespomeniem, viem len toľko, že to bolo učilište blízko železničnej stanice v Brezovej pod Bradlom. Konečne teplo a nefalšovaná stolička ! A potom ma zaujala tá tabuľa. Kto už zabudol alebo už dlhšie nebol v triede, taká klasická posúvacia tabuľa, na jednej polovici bolo napísané meno, priezvisko a čas pešieho turistu a na druhej polovici meno, priezvisko a čas cyklistu. Mená a priezviská si už nepamätám, až na jednu výnimku, pešieho turistu na štvrtom mieste /Miro gratulujem, si dobrý/. Budem trochu polemizovať o čase. Ak ten čas bol časom príchodu do cieľa, ktorý u prvého na jednej strane tabuli a tiež aj na druhej bol okolo 12,00 h, tak to nie je možné. Určite ide o omyl. Ak ten čas bol písaný ako celkový absolvovaný čas na trase, kde rozdiel medzi peším turistom a cyklistom na prvom mieste bol minimálny, tak sa mi to nezdá tiež. Alebo som to videl zle a ide o omyl z mojej strany? Z tej tabule to ale vyplývalo. Na neoficiálnych majstrovstvách, keď sa už časové údaje, či body prezentujú, nech sú napísané zrozumiteľne a sú pravdivé. Alebo nech aspoň nepôsobia zavádzajúco.
Čo ešte dodať. Počasie cez deň vyhovujúce, v noci zima. Aspoň mne. Námahu som ľahšie znášal, lebo som mal dobrých spoločníkov na trase. Tak len ich mená, veď všetci ich inak poznáte. Janka, Attila, Peter a Paľo, a ja im ďakujem.
Vlado Javorský
Zdravím všetkých turistov stovkárov, ale hlavne organizátorov T-100. Dodatočne sa im chcem všetkým ospravedlniť za neúčasť na tomto ročníku Trnavskej stovky. Celý rok som sa na ňu tak tešil. Asi pred tromi mesiacmi som sa dozvedel, že dňa 1.6.2002 bude mať môj jediný syn birmovku. Bolo mi do plaču. Do poslednej chvíle som dúfal, že sa niečo zmení a na stovku budem môcť ísť. Nestalo sa tak.
1.júna 2002 sa zišla celá naša rodina - nemohol som si dovoliť vykašlať sa na syna a odísť.
Srdce mi však pukalo a v duchu som bol s Vami. Celý deň som pozeral na hodinky a hovoril som si: "Teraz by som bol na Pezinskej Babe!" "Už som mohol byť na Vápennej!" a tak ďalej.
Veľmi by som chcel ísť na budúci 30. ročník. Radšej sa však neteším dopredu, aby to nedopadlo ako tento rok.
Chodím už oveľa viacej na túry ako v minulosti - absolvoval som ako predprípravu na stovku aj Častovskú 50-ku, kde som stretol aj Peter Obdržálka a ostatných turistov.
Srdečne zdraví Jožo Rosina, Trnava 3.6.2002
--,,--
Milí organizátori Trnavskej stovky a hlavne Peter M.
Z Hlohovca Vás pozdravuje 2/3 absolvent tohotoročnej T-100. Ak by som bol politik, zhodnotil by som sa na skoro výbornú /lebo oni všetci sa asi takto hodnotia/.
Ako turista musím povedať, že to nebolo bohviečo. Ale už je to tam a hlavne že sme zdraví.
V prvom rade Ti chcem poďakovať a pochváliť Ťa za dobre pripravenú akciu, vynikajúce počasie /ktoré si predpokladám na príslušných miestach v sídle arcibiskupa vybavil/ a dobrú srdečnú atmosféru.
V druhom rade sa chcem ospravedlniť a nasypať si popol na hlavu, že napriek všetkému, čo si Ty spolu s pánom Bohom pre akciu urobil a napriek dobrým parťákom, s ktorými som od Čermáka šľapal, som to na Bukovej zapichol.
V treťom rade by som rád rozobral hlavné príčiny môjho športového neúspechu alebo dá sa povedať 2/3 úspechu:
- už z minulých rokov z rôznych individuálnych aj organizovaných akcií viem, že mám nohy a telo "naštelované" na cca 50 - 60 km a ani v tomto roku som nijako zvlášť netrénoval, aby som túto métu prekročil.
- takže vlastne od začiatku som išiel s tým, že skúsim čo to dá a potom uvidím, že po Čermáka prídem bez problémov, do Bukovej sa zatnem a možno sa prekonám aj ďalej, no neprekonal som sa...!!! - medzi príčinami neúspechu podľa mňa je aj to, že som neskoro vyštartoval /zistil som, že 7.20 je pre mňa už neskoro/, lebo som podľahol svojmu priateľovi Petrovi Miljikovičovi, ktorý chcel ísť len po Čermáka a presvedčil ma, že osobák z Leopoldova 5.38 stačí, ale nestačil. /Jemu, keďže išiel len na Čermáka, áno./
- zvolili sme si od začiatku pomerne pohodlné tempo a utešovali sa, že ideme dobre, keď nás však nikto nepredbiehal /a kto nás aj mal predbiehať, keď sme išli poslední/, uvedomil som si to až na Čermáku, keď Mišo z Dubovej udal také tempo, že ja som za ním ledva stačil,
- keď nastala tma, stratil som radosť a pôžitok z turistiky, ktoré mám vo dne a za pekného počasia /asi som si mal dať nejaký doping, ale čo keď tí mládenci, čo som s nimi šiel nepili a ja som ich mládežníkov nechcel kaziť/.
- neovládam ešte všetky skratky a traverzy, ktoré sa /ako som neskôr zistil/ starými machrami hodne využívajú,
- tak som už kdesi medzi Monreposom a Brezinkami začal špekulovať, že na Bukovej skončím. Keď povedal nevidiaci Peťo z Bratislavy, že on na Bukovej končí, začal som sa utešovať, že predsa tam niekto musí s ním zostať /a tým vyvoleným musím byť ja/,
- keď som na Bukovej objavil Pavlínku Balážovú, čakajúcu na odvoz rodičmi autom do Hlohovca, bol môj osud spečatený,
- utešoval som sa, že som aspoň pomohol Peťovi na vlak na stanicu do Trnavy /lebo nás obidvoch Pavlínkini rodičia vzali autom - mňa do HC a Petra do TT na stanicu/ a urobil som nejaký dobrý skutok.
- povedal som si, že nebudem predsa kaziť zábavu a zacláňať Petrovi Obdržálkovi a nechal som ho pokračovať v spoločnosti 4 mladých šuhajov smerom na Dobrú Vodu /ale to už neviem, či som urobil dobrý skutok/,
- takže citujúc Jarka Nohavicu by som povedal:
...kdybych co chtěl dělat, všechno málo platné,
mohlo to být horší, nebylo to špatné.
V štvrtom rade Ti posielam kontrolnú kartu ako hmotný dôkaz, že som došiel aspoň do tej Bukovej, s pevnou vierou, že mi udelíš aj nejaký 2/3-ový diplom. Utešujem sa, že aj Vy, stáli diaľkoplazci, sa často na našej akcii na štarte hotujete, že prejdete až do Piešťan /35 km a nakoniec skončíte na Havrane/.
V piatom rade chcem vysloviť nádej a presvedčenie, že moje dni na T-100 ešte neskončili a raz na tú Brezovú aj prídem.
Pozdravujem Vás z Hlohovca, želám pevné zdravie a pekné dni.
3.6.2002, František Miklovič
--,,--
Dobry deň,
už je to niekoľko rokov, čo som bol aktívnym diaľkoplazom a s kamarátom Edom sme patrili medzi najmladších diaľkoplazov, ktorí sa zúčcastňovali pochodov v Malých Karpatoch. Bolo to veľmi pekné obdobie a som vďačný za každý pochod, ktorý som absolvoval, za všetky tie výhľady, zážitky, kufrovania a za spoznanie mnohých vynikajúcich ľudí, často zarytých diaľkoplazov, ktorí uprednostnili pochod pred svadbou vlastnej dcéry (Melo; ak to je pravda), či trocha extravagantného učiteľa ruštiny a tanca (?) Kimiana, ktorý nosil vždy takú smiešnu tašku a bol schopný sa prezuť či prezliecť do "civilu" v každej dedine, aby vyzeral "slušne" pre domácich obyvateľov (zato kondíciu mal extrémnu, a keď sa na človeka zavesil, tak zbaviť sa ho bolo veľmi ťažké), Mikulkovci, vtedy ešte s malými deťmi, ktorých som obdivoval, ako také malé deti vydržia taký dlhý pochod, ...
Odvtedy uplynulo zopár rokov, dnes už nemám 15-18, ale 28, ľudia sa určite pomenili (aj keď vidím niektoré známe mená ako p.Obdržálek či p.Junas, ktorých týmto pozdravujem, ak ste s nimi občas v kontakte).
Časopis Malokarpatský Diaľkoplaz mi je dobre známy, vídaval som ho v jeho začiatkoch, preto som sa potešil, keď som náhodou našiel jeho elektronickú podobu na internete.
Chcel by som Vám zaželať veľa pekných zážitkov v MK, veľa síl do ďalšieho vydávania tohto ojedinelého časopisu, je to super, keď niekto stále udržiava tradíciu a posúva to všetko ďalej.
S pozdravom,
Ivan Baričič, Bratislava-Dúbravka
Hore i dole zdar!!!
Volám SOS!
Mám veľmi zlú skúsenosť s Vaším kamarátom Jozefom Junasom z Bratislavy. V októbri 2001 sa ukázal naraz u mňa v Trnave a odniesol si asi 60 kresieb na festival "Vanderfest" - a odvtedy som ho nevidel a nepoznám ani jeho adresu. Získal som číslo na mobil, na ktorom je len veľké ticho. Tie kresby má 3/4 roka a ja ich teraz súrne potrebujem a neviem, kde ho mám nakopať do zadku! Nemôžete mi pomôcť zohnať jeho adresu??? Veľmi pekne ďakujem.
Trnava, 30.5.2002, Ivan Bajo
A zase na Trnavské 168, a proč vlastně ???
"No to jsem teda zvědavý, co tam letos tomu Minárikovi do Malokarpatského dialkoplaza napíšeš. Už jsi vystřídala kromě osobních zážitků i řadu fiktivních náhradníků, které jsi na trasu inflačnej stovky za sebe poslala ať už objevitele Járu Da Cimrmana, líného Honzu či posledně dokonce Kartaginského vojevůdce Hanibala s celou armádou slonů. A kdo to bude letos? Co ty na to ?..."
"Víš že ti ani nevím... Momentálně mě vůbec nic nové nenapadá. Už mi to jaksi nemyslí. Nechám si zážitky přejít hlavou a pár dní uležet... no a pak se uvidí... něco vymyslím... to nech na mně" "A ty teď začni spíš přemýšlet, jak najdeme na Pláňavách tu neznačenou cestu do Bylnice."
Jsme na trase Trnavské Inflačné stovky /prodloužené trasy na 170 km/. Čerešenkovou jsme prošli a cesta na Javorník se ukrutně táhne a naše tempo klesá vlivem narůstající únavy. Je potřeba předejít ospalosti a tak si zpívame: "Neváhej jít, ať šílencem jsi cest...", " Veď mě dál, cestá má..." a cesta nám líp ubíhá. Z Javorníka na Pláňavy je to už kousek a pod strmými svahy vidíme shora Bylnici, cíl naší trasy.
Jenže ta značená cesta je strašlivě zarostlá a tak hledáme nějakou neznačenou alternativní trasu. Myšlení jsme si zachovali a tak podle mapy Vizovické vrchy 1:50000 nacházíme onu lesní cestu, která odbočuje ze silničky vedoucí do Štítné nad Vláří /tam už nechceme/. Fajn cesta tu je, jenže po chvíli docházíme k velké nesečené louce, která není na mapě a po další cestě či pěšine ani stopy. Jít jen tak naslepo nejde, navíc čas je neúprosnej. Nezbýva, než se vrátit na značku. Ta se ztrácí v zarostlých pastviskách a dost obtížně hledáme její vyústění do lesa. Tam už to jde a po chvíli klesání scházíme k řece Vláře a podél ní jdeme vedení modrou značkou k mostu. Ta cesta značená na mapě /bez turistických značek/ tu je a schází jako široká polní cesta přímo k mostu. Někde se napojovat musí. To bychom ale museli mít víc času a raději hledat průchod na Pláňavy zdola. Takto už jsme rádi, že se blížíme k nádraží. Děláme cílový snímek, dávame si razítka na stanici a čekáme na poslední vlak na Moravu, tedy brněnský rychlík. Já takto s více přestupy do půlnoci budu doma.
Jsme rádi, že jsme trasu zvládli. Až sem do Bylnice je to delší než klasika do Trenčína, něco přes 170 km. Usedáme do vlaku a v hlavě si promítáme nejhezčí místa a zážitky z trasy. Ty nám zůstávají v paměti a pro ty tu asi pravidelně jezdíme. Beru je po pořádku od startu...
-Krásné sobotní ráno, počasí jako vymalované. Po zdlouhavém nočním cestování jsme byli přivítání zdejší přátelskou atmosférou. Zdravíme se, vítame a už se nemůžeme dočkat až vyrazíme. Po prezentaci jdeme, stoupáme do kopců bratislavského lesoparku a potkáváme skupinky turistů. Atmosféra je báječná, nálada dobrá, co víc si na cestu můžeme přát.
-Palacinková kontrola letos bez palacinek. Ochotná paní prý odcestovala do Itálie a obsazení kontroly je jiné...
-Pezinská Baba - nejlehčí část trasy T-100 je za námi, dáváme si občerstvení v místním bufetu. Čekají nás náročnější úseky.
-Čermákova lúka - výborná pramenitá voda z lesní studánky přímo vybízí k občerstvení a doplnění zásob pití. Je tu kontrola /se sovětskou vlajkou/ a vládne tu dobrá nálada. /prý na věčné časy.../
-Taricové skaly - nádherné výhledy, nahoře se fotíme. Postup je však pomalý, vápencová suť je nepřehledně zarostlá kopřivami a křovinami. Zpomalilo nás to, ale s tím jsme počítali a krásná krajina za to stojí...
-Sološnická dolina - Sbíháme dolů a opíra se do nás polední sluníčko. Pak už ve stínu lesa občerstvění pod svahem, něco jako oběd. Tradičně každoročně se tu posilňujeme před výstupem.
-Stoupání na Vápennou dá každému zabrat. Táhne nás /ale strmě/ vidina vrcholu s krásným rozhledem. Už se blížime, poslední metry. Nohy už cítí únavu, trochu jsme se zadýchali a jsme tu. Rozhlížíme se po krajině. Dál už nutno koukat pod nohy. Postup po hřbetu kopce je pomalý, neznatelná zarostlá pěšinka mezi skalami a pod námi hluboké srázy. Ještě klesání kamenitou sutí lesem a jsme dole. Stačí přejít louku a je tu studánka.
-U studánky Rosnička, ve stínu stromů je kontrola. Pramenité vody je oproti loňsku dost pro všechny, pramen teče... Navíc tu pro pochodníky čepují i pivo. Prostě znovu pohoda, přátelská atmosféra. Čas však běží a žene nás dál na trasu. Cestou se nezapomeneme zapsat do vrcholové knihy na vrcholku Klokoč. Spolu s osamělým turistou si tu vychutnávame ještě onu afmosféru klidu a pohody, zdánlivě daleko od civilizace. Lesními cestami obcházíme Veterlín a kolem polorozpadlé chaty na Brezinkách jdeme táhlými silničkami dál až do obce Buková.
- Buková - Na návsi v místní hospodě je kontrola, podávají zde jídlo i pití. Je tu možnost odpočinout si a posilnit se na další úsek cesty. Už cítim únavu a občerstvení je nutné. Ještě že mám něco sebou, kamarát ostatní včetne svých baterek nechal si odvést do Brezovej.
Ještě za slunečního svitu kráčíme k Sokolským chatám a k sedlu Mihalinová se snahou přejít co nejvíce za světla. Je to rychlejší, bezpečnější a hlavně bez nároků na svícení. Ještě, že já jsem si baterku brala s sebou. Zatím to jde, sedlem Mihalinová procházíme za světla, jehož zbytky nám vydrží až ke kontrole v Dobré Vode.
-Hostinec "U Procházků" - u kontroly vládne dobrá nálada, hraje se tu na kytaru a zpívá. Láka nás to chvílí posedět, odpočinout, ale čas je jako vždy neúprosný a cesta ještě dlouhá. Jdeme dál do Brezovej
-Po průchodu dobrovodským cintorínem a hradem se setmělo a je doslova tma jako "v pytli". Bateria je tu nutností, svítíme si pod nohy a zároveň hledáme značky. Cesta se táhne.
-Konečně civilizace pod námi. Scházíme s prudkého kopce zpevněnou lesní cestou. Brezová pod Bradlem je tu. Odbíjí půlnoc, cíl Trnavské stovky je letos přesunut z obvyklé místní staniční hospody do místní školy. Bezva nápad. Je tu klid a více místa pro turisty. Dá se tu chvíli i lehnout na zem /v hospode nebylo kam/. Pro nás je to hlavní přestupní stanice na dlouhé trase. Je nutno si odpočinout, najíst se a hlavně tu nic nezapomenout. A neměli bychom se tu zdržet déle než hodinu. Čas je naším pánem a popohání nás jít dál. Před námi je část noci a celý nedělní den až do večera a za tuto dobu musíme stihnout projít přes kopce Bílych Karpat až do Bylnice, tedy ještě něco přes 80 km. Věříme si, že to stihneme a že do Bylnice dorazíme v podvečer "ještě dnes". Opravdu, už je dnes. Blíží se 1 hodina po půlnocí a my se chystáme k odchodu. Přebíráme diplom, balíme věci, teď už si vše potřebné musíme odnést sami. Jdeme tedy...
-Cesta do Myjavy se táhne. Vyzpěvujeme si a bez větších problémů ji zvládáme. Před pátou ráno na lavičce dosud ztichlého autobusového nádraží v Myjavě snídame, dopíjíme vodu s rozpuštěnými vitamíny a další vodu doplňujeme u pumpy v obci po cestě na Javorinu.
-Zatahuje se, sluníčko zalezlo za mraky a vrchol Javoriny se do nich také zahalil. Cesta se neskutečně táhne. Přidává se únava a ospalost, která se mně věrně drží až k vrcholu i když se s ní během cesty snažím /zatím neúspešně/ bojovat.
-Vrchol Javoriny je zahalen hustou mlhou, vysílače ani chata nejsou vidět. Odpočinek nahoře se nekoná. Klepeme se zimou. Přijíždějícího chataře jsme jen poprosili o razítko a jdeme dál. V téhle mlze nezůstáváme na hřebeni. Klesáme dolů do Květné. Je kolem osmé ráno.
Máme ze sebou něco víc přes 120 km. Zbývá tedy ujít zhruba klasickou padesátku a na to máme skoro celý den, tedy přibližně 11 hodin, abychom stihli večerní vlak. Takže by to mělo být v pohodě. To vše by byla pravda, nemít právě v nohách oněch 120 km.
-Dole v Květné už mlha není, ale vrchol Lopeníku je do ní stále zahalen a vypadá to na déšť. Jdeme tedy zelenou značkou kolem pramenů "Březovské kyselky" a po doplnění zásob pitiva procházíme přes vesnice Březová a Lopeník a polní cestou k Mikulčině vrchu. Začíná pršet, cesty jsou rozmoklé, po chvíli déšť ustává, aby za chvíli začal nový. Zatím však neleje a tak nám stačí bundy. Po podlézání ohrad na pastviskách je naše oblečení i batohy řádně zmazané od bláta. Dráty jsou nabité proudem a patlavé bláto pod nimi a naše postupy přes ně připomínají postupy vojáků nováčků - plížením vpred.
-Chata Mikulčin vrch je zavřená. Razítko si opatřujeme až dál cestou v motorestu Rasová. Teď už zbývá jen asi 35 km silničkami a lesními cestami pohraničním hřebenem. Tady jde o setrvačnost, nepoddat se únavě, ospalosti a dalším nepříznivým vlivům, udržat si tempo a myšlení...
-Obcházíme vrch Lokov a shlížíme na svahy nad kopaničářskou obcí Žitková. Poté se cesta vnoří do hlubokého lesa a vede až k rozcestí. "Na koncích" odtud lze sejít do Šanova a Slavičína na vlak, pokud by už bylo málo času. Je kolem 3.hodiny po poledni a tak bychom to do Bylnice mohli stihnout včas.
-Táhneme se hřebenem nahoru a dolů - Čerešenková, Javorník, Pláňavy. Odbočku modré značky do Súče ani nemáme v mapě. Nakonec se do Bylnice dostáváme klasicky, po zarostlé modré značce přes Pláňavy. Jsme tu včas a stačilo nám to, dnes už bychom dál nešli. Ani za nic.
Až za rok, na tu jubilejní trnavskou stovku bychom chtěli určitě přijet zas.
Sedíme ve vlaku z Bylnice a tak trochu filozofujeme a spřádáme úvahy o smyslu takéto akce /v této chvíli jsou trochu podporované i únavou, otlačenými nohami a dalšími nepříznivými pocity/. Tak tedy:
-Úvaha první: - co z toho vlastně máme, jezdit až sem a šlapat pěšky tak dlouhou cestu.
Ekonomicky je to ztráta času i peněz. Cestovné si hradíme sami, ošlapeme a ničíme si boty a oblečení, unavujeme se, nevyspíme se pořádne dvě noci a na rozdíl od fotbalistů, kteří za zápas berou velký peníze, my nedostaneme nic, akorát diplom a za ten si nic nekoupíme. A to ještě si naděláme puchýře na nohou, máme ztuhlé svaly a přitom žádná práce po nás není vidět. Prostě totální nesmysl a bláznovina - měřeno penězi...
-Úvaha druhá: - Copak se všechno v životě člověka musí nebo má měřit penězi? Copak neexistují také jiné hodnoty a měřítka? Určite áno. Copak lze přátelství, kamarádství, sounáležitost lidí, dobrou pohodu a pocit, že něco dokážu měřit penězi? Navíc mi k tomu většinou nezištně pomohli kamarádi, pořadatelé a mnohdy i neznámí lidé.
-Úvaha třetí: - Trnavská stovka svou hojnou účastí a fantastickou atmosférou je právě dokladem a duchu přátelství sounáležitostí /Niet tu normálnych ľudí, iba samí diaľkoplazi.../ Je to i o pocitech překonávání jakési pro každého jinak velké pomyslné bariery vzdáleností a tras a také bariery v každém v nás. Jde mnohdy o překonání sebe samého. Překonáváme délky tras nad hranicí "normálního uvažování" normálneho člověka. /Otázka co ještě je pro koho normální, neboť každý si tu svou hranici posunul někam jinam, tí zkušenější pokud možno co nejdále/.
Úvaha čtvrtá /tedy poslední/: - V neposlední řade je to snaha o poznání nových přírodních zákoutí a zajímavostí. Tedy poznání dosud nepoznaného, poznání nových cest jinými cestami. Vždycky je co objevovat. Je to určitý druh posedlosti, který nás žene změnit papučovou kulturu za "botaskovou" a pohodlné křeslo za batoh a vyrazit z tepla domova za poznáním i do nepohody. Kdo nepoznal kouzlo těchto zážitků - nepochopí...
Červen 2002, Zděnka Tvrdá