Júl 2002

Trnavská stovka - taký bol 29.ročník
/posledný ročník s dvojkou na začiatku!/

Fakty, bloody, klebety...

Faktom je,...

• že 29.ročníka sa zúčastnilo 203 turistov a jeden pes ženského rodu,

• že trasu 29.ročníka zabezpečovalo 25 usporiadateľov,

• že do cieľa na Brezovej došlo v časovom rozpätí od 18,20 do 07,30 h 122 turistov z celkového počtu 203,

• že do cieľa prišlo 8 cykloturistov v čase od 12,00 až 15,20 h,

• že najstarší turista, ktorý uvidel Brezovú, bol znovu Janko Parcer z Prievidze /ročník 1923/ a znovu vo výbornom čase, za 21 h,

• že najmladším úspešným stovkárom v cieli bol Ondrej Lietavec, ročník 1985, zo Špačiniec, ktorý spolu so svojím otcom prešiel stovku za 19 hodín,

• že žien bolo na štarte 28 a do ciela prišlo 13,

• že najmladšia stovkárka bola Alžbetka Hulmanová /nar.13.12.1985/, pred už skúsenou stovkárkou Jankou Filovou /29.3.1985/ a Ivankou Krčovou /26.12.1984/,

• že najrýchlejší cykloturista v cieli na Brezovej bol Gabovic Jozef, ktorý prešiel poctivo celú trasu, dokonca ešte aj Taricové skaly a celý hrebeň Vápennej za rovných 12 hodín. To je pravda, ale peši ju ešte nezvládol,

• že najrýchlejší peší turista prešiel trasu do Brezovej za 12,20 h a volal sa Kováčik Ján. V minulom roku patril taktiež medzi najrýchlejších,

• že najdlhšiu trasu do Trenčína /169km/ zvládol najlepšie Juraj Petráš z Trnavy, ktorý prišiel na žel.stanicu do Trenčína v nedeľu večer o 19.30 h. Hoci sa mu išlo vcelku dobre, bolo mu trochu smutno, lebo celú cestu z Brezovej až do Trenčína išiel úplne sám.... Sklamala ho vraj len Lenka Milonová, ktorá mu sľúbila a neprišla,

• že Palo Srnka prišiel do cieľa na Brezovej večer o 22 h, do rána sa mu nechcelo čakať, tak sa vybral peši naspäť na Dobrú Vodu, tam čakal v šenku u Prochádzku na ranný autobus, ale aj ten prespal,

• že po vymeškanom minulom roku, keď bola na dovolenke v ďalekom zahraničí, mala ísť znovu do cieľa na Brezovej Teta Elza, avšak prvé sväté prijímanie jej vnučky tieto plány znovu prekazilo... Možno na jubilený budúci rok,

• že hoci po minulom roku vedúci v hostinci u Prochádzku nám nesľuboval zabezpečiť kontrolu aj tento rok, keď sme ho ale znovu oslovili, bol očividne natešený, že sme nešli ku konkurencii, - že sme vydali tento rok už druhú pohľadnicu s motívom Trnavskej stovky, ktorú účastníci dostali pri prezentácii na štarte. Tentokrát ju nakreslil Ivan Košický. Kto chcel mať nejakú navyše, mohol si ich u organizátorov prikúpiť,

• že medzi stabilnými kontrolami vedie osádka kontroly na Troch Kamenných kopcoch, ktorá je tam pravidelne rok čo rok už 18 rokov. - že sme ponúkli nezamestnaným turistom štart na tomto pochode bez štartovného poplatku, ktorý je vo výške jedného Radegasta, avšak nikto sa však neprihlásil, - že na stovke bol po prvýkrát ozajstný Španiel menom Alejandros Garcia Mizas, podľa všetkého prišiel až na Bukovú. Škoda, že ho neregistrovala tamojšia kontrola,

• že na štarte znovu nechýbal turista z Maďarska, a to priamo z Budapešti - Matesz Tamás. Na Brezovú prišiel ráno a v poriadku,

• že namiesto očakávaného Ferka Mikulku staršieho prišiel jeho syn a aj to na bicykli, ale prešiel celú trasu medzi prvými, za 13 h,

• že po prvýkrát sa zúčastnil pochodu slepý turista Peter z Bratislavy, prešiel to až na Bukovú /67 km/ samozrejme, že s veľkou pomocou kamarátov okolo Miša Jakubca.

Bloodom je:

• keď každý jeden turista v cieli prvé čo bolo vytiahol mobil. Trefnú poznámku "kidol" jeden nemenovaný postarší diaľkoplaz "Na stovku treba zakázať nosiť mobile a zbrane !!!"

• jediný kto sa s turistom z Maďarska vedel porozprávať, bol Štefan Sládeček a to až v cieli na Brezovej. Predtým sa nestretli. Totiž Štefan bol o tri hodiny rýchlejší.

• Juraj Petráš bol napadnutý tromi dobermanmi na Starej Myjave, ale keď tí videli, aký je zničený, tak ho len pooblizovali... ako by ho aj oni ľutovali..

• nie je pravda, že tajná kontrola už nemohla pečiatkovať, mohla, ale minula sa jej razítková farba.

• počas pochodu niekto rozširoval správu, že na budúci jubilejný rok sa bude čapovať pivo na každej kontrole.

• že na budúci rok sa bude čapovať na Vápennej buď Trnavan s pípou na Trnavana alebo Topvar s pípou na Topvar ...

• je, že Vlado Ch. bol taký unavený, že už nemohol ďalej a zostal na Dobrej Vode u kamaráta na chate. Mohol, ale nechcel!

Klebeta sa hovorí...

• o Imrovi I., že pije len decové borovičky, to už ale nie je pravda, už pije aj poldecové...

• o Ivanovi K., že Trnavská stovka ho zázračne vyliečila, dovtedy sa nemohol skoro ani hýbať, na stovke zrazu oživol a behal na Bukovej ako rybička.

• o tajnej kontrole, že bola taká tajná, že väčšina o nej ani nevedela a že najprv dávala razítka len dievčatám, potom každému a nakoniec už len podpisovala...

• že Juraj Petráš, keď prišiel do cieľa v Trenčíne, si povzdychol, že nič také ešte vo svojom živote nezažil, tá druhá časť 169 km bola veľmi, veľmi tvrdá...

• že keď Milan Sasák uvidel v cieli unavených turistov, tak sa vyjadril, že "tí čo prídu do cieľa až ráno alebo nadránom, mali by dostať za tú námahu nie jeden, ale aspoň dva diplomy", jeden za dennú a druhý za nočnú časť.

• že jeden známy bratislavký tu nemenovaný turista si pochvaľoval, že konečne je cieľ na Brezovej aký má byť. Teplučký, čistučký, skrátka parádny. Tá trieda bola vraj vynikajúca, ale o rok by bolo dobre vybaviť riaditeľňu, tam sú koberce!!!

• že Milan Hanzlúvka z Brezovej na budúci rok bude absolvovať vraj svoju 20. Trnavskú stovku na 30. ročníku!

• že dlhoročný vedúci peletónu stovkárov Celo R. keďže bol po operácii a na celú si netrúfol, prišiel a prešiel si aspoň časť. Ale ako zahlásil v cieli, všade dobre, v cieli spokojnosť. Išlo sa mu vraj dobre a kompletné pokračovanie celej stovky môže byť na rok.

• Ferko M. z Hlohovca sa snažil ísť poctivo ako vedel, avšak ani na Vápennej, kde prišiel o 19.30 h a ani na Bukovej, kde s ostatnými dorazil o 24. h, nikoho nenašiel. Na Bukovej ich vedúci samozrejme napojil a ešte im aj opečiatkoval KK...

• že na superdiaľkoplazecký tanier má zarobené 122 turistov a najviac bude vraj záležať na pochode 2 x 50 a dosť.

• že na druhý deň Jozef Gabovic pred minimálne tromi svedkami turistami sľúbil, že na 30.jubijný ročník zabezpečí vytlačenie diplomov on...

Sponzori 29.ročníka Trnavskej Stovky

Poďakovanie:

• Mestský úrad Trnava, za dotáciu na uvedenú akciu.

• FEVACAR Trnava - majiteľ František Vaverčák, za pomoc pri vydaní príležitostných pohľadníc z Trnavskej stovky v roku 2001 a 2002

• TRIPSOFT Trnava - majiteľ Ing.Ivan Pekarovič - za vytlačenie pohľadníc

• Občerstvenie "Takáč a syn" /pivo/

• Slovria Slovakia a.s. - tlač diplomov

• Potraviny Blesk - prvá pomoc, alkohol tekutý...

• Dovičič František - tlač malých kontrolných kariet

• Cukráreň Branislav Vadovič, Okružná 6 - minerálna voda

Všetkým sponzorom, ktorí sú tu uvedení a aj tým, ktorí ich zabezpečili, organizačný štáb veľmi pekne ďakuje a želá im, aby si takéto dobré zvyky uchovali aj naďalej, do ďalšieho roku.

jún 2002, Peter Minárik

Ozveny Trnavskej stovky
Trnavská stovka – došli jsme jen po Zošku.

Na letošní Trnavskou stovku jsem se se svou ženou Angelikou připravoval jako obvykle. Protože oficiální pochody moc nechodíme, dali jsme si jako trénink parkrát trasu našeho pochodu ”Neváhaj a poď”, jehož druhý ročník se uskuteční letos opět poslední sobotu v září (28.9.2002). Jeho trasa je velmi náročná, přestože měří jen 42 km, což nám potvrdili všichni účastníci loňského prvního ročníku, takže pro získání fyzičky je ideální.

Trnavská stovka jako taková se nám oběma velmi líbí jak pro svou trasu, tak pro svou nezapomenutelnou atmosféru. Jediné, co se nám moc nelíbí, je hromadný odjezd z cíle v Brezové pod Bradlom nacpaným autobusem do Bratislavy. Po loňském ročníku, kdy většina stovkářů včetně nás skončila v Dobré Vodě, a po zjištení, že z Dobré Vody jede autobus ráno ve 4.20 h do Trnavy, odkud již není problém dostat se do Bratislavy, jsme na letošní ročník vymysleli trochu jiný plán. Vyrazit hned ráno v 6.00 (jindy jsme chodili na start kolem 7.00 ), dojít co možná brzy do Brezové, otočit to do Dobré Vody a tam nastoupit ve 4.20 do prázdného autobusu do Trnavy. Jenže plán je jedna věc a skutečnost druhá.

Ráno jsme odstartovali s Angelikou podle plánu 5.50 z obvyklého místa pod hlavním nádražím v Bratislavě. Cestou jsme se nikde moc nezdržovali a do cíle v Brezové jsme došli celkem v pohodě 1.30 ráno. (Mimochodem – přesun cíle do budovy školy byl z našeho hlediska velmi dobrý tah.) Asi po štvrthodině odpočinku jsme vyrazili zpět do Dobré Vody na autobus. V Dobré Vodě jsme měli dostatek času a tak jsme navštívili ještě jednou kontrolu, kde sedělo několik posledních účastníků T-100, kteří měli zbytek trasy do Brezové ještě před sebou. Na zastávce autobusu jsme zistili, že nejsme sami, kdo to tak udělal. Bylo nás tam stovkařů asi 10. A tak jsme všichni na autobus, který má odjezd z Dobré Vody ve 4.20 čekali, čekali a čekali. Z místního hostince, hned vedle zastávky se do okolí šířily mohutné decibely rockové hudby, které se před hospodou snažili překřičet svými písněmi již notně alkoholem zmožení svatebčané. Do tohoto něpříjemného, hlučného čekání ještě přispíval i studený vítr. Když už bylo 4.30 a autobus nikde, a místní šofér rozvážející opilé svatebčany domů nám s humorem řekl, že šofér autobusu byl na svatbě a je opilý a nepojede a že by to nebylo poprvé, co ráno vynechá, nahodili jsme s Angelikou ruksaky a se slovy – přece tady nezmrzneme – jsme vyrazili zpět do Bukové. Jestli autobus přece jen přijel, to už nevíme. Ráno bylo nádherné, slunečné, ale velmi chladné. Úžasná viditenost nám umožňovala kochat se nádhernými pohledy na okolní i vzdálenou přírodu, kterou jsme doposud poznali jen ze záře kapesních svítilen. S přibývajícími kilometry se začaly objevovat příznaky únavy a vyčerpání. V 7.50 jsme dost vyčerpaní došli do lomu v Bukové s tím, že se autobusem dovezeme buď do Trstína, nebo na druhou stranu do Plaveckého Petra. Po zjištění, že nejbližší autobus jede až po 13-sté hodine, jsme přemýšleli co dál. Jídlo, pití a půlhodinová pauza nás kupodivu dala zas tak dohromady, že jsme se rozhodli pokračovat dál. V obci Buková jsme v prodejně potravin dokoupili další pohonné hmoty, v restauraci si dali kávu a já ještě pivo a vyrazili směrem Velká Vápená s cílem ukončit pochod v Sološnici. Hned za Bukovou se začala obloha zatahovat, citelně se ochladilo a vítr zesílil.

Další desetiminutovou pauzu jsme si udělali na Mon Repu. Tam jsme se dohodli, že Vápenou už zpátky po hřebenu nepůjdem, ale že ji obejdem. Na Rosničce pod Vápenou jsem už toho měl jak se říká česky – plný kecky, a tak jsem skusil poprvé osvěžující nápoj v prášku – ENERGY DRINK. Mohu všem vřele doporučit. Je to energická bomba. Angelika na tom byla kupodivu o dost líp než já, přestože neměla tolik našlapáno. Potom jsme začali hledat obchvat Vápené. Jelikož nikdy !! Vápenou nevynecháme a vždy chodíme přes hřeben, víme jenom od těch, kteří to dělají naopak, že se dá obejít. Co se dělo potom, tak to se dá jen těžko popsat. Po strastiplném sestupu cestou i necestou jsme se dostali do Sološnické doliny až za 2 hodiny. Kdybychom šli bývali přes hřeben, tak to celé zvládneme maximálne za 1.30 h.

Ani né tak fyzicky, ale hlavně psychicky vyčerpaní jsme se opět rozhodovali, co dál. Já jsem chtěl pochod v Sološnici ukončit, Angelika ne. ”Jdi na vlak nebo autobus a já půjdu dál sama”. S tím jsem absolutně nesouhlasil. Pod křížem jsme si dali další desetminutovku, najedli, napili a znovu vyrazili. Kupodivu se nám šlo velmi dobře. Výstup ze Sološnické doliny na Skalku jsme zvládli absolutně v pohodě a bez problémů. Na Hubalové jsme se s konečnou platností dohodli, že to ukončíme na Zošce, kam jsme také přes Čermačku v 17.15 došli.

Pointa: Autobus, co měl odjet ze Zošky 18.10, tam sice stál, ale ješte v 18.15 se nic nedělo. Někdo z čekající řekl, že tam řidič spí. Kdybych ho býval nešel vzbudit já, tak ostatní by snad jeli až další linkou v 19.35.

Angelika by bývala chtěla dojít až do Bratislavy-Rače. Měla na to a snad i já. Od Somára by sme však museli jít znovu se svítilnama a navíc se začalo dost ochlazovat a vítr sílil.

Poznatky:

Trnavská stovka má svoje kouzlo. Ale když se to v cíli otočí a jde se opačně, to se člověk nepřestává divit, kudy v noci chodí a o jakou krásu přírody přichází.

Dnes už spolu s Angelikou víme, co to všechno obnáší, otočit se v cíli a jít zpátky. Zkusili jsme to na vlastní kůži. Nedošli jsme sice až do Bratislavy, ale jenom na Zošku, což je kolem 150 km. Tím víc si cením Ondry Ríma, který ve svém věku (téměř 70 let) to přešel celé tam a zpět.

Nechci tímto zlehčovat výkony ostatních turistů, kteří projdou jenom stovku, nebo i kratší trasy (35, 50 km). Pro někoho je relativně stovka málo, pro jiného padesátka moc. Cením si každého, kdo pro svou kondici a zdraví něco dělá, ať už je to jakákoli sportovní činnosť.

Honza Vencl, Bratislava

Ako to vidím ja – T-100

Odkedy pred pár rokmi prešiel Ondro Rím Trnavskú stovku ta a naspäť, tak ma to veľmi lákalo tiež to skúsiť. Stále ma lákala vidina trasy Bratislava – Brezová pod Bradlom – Bratislava. Takže tento rok som sa postavila spolu s Honzom na štart T-100 s cieľom otočiť to naspäť (preto som tam strašila ráno medzi prvými, čo nebýva u mňa zvykom). Samozrejme vopred sme o tom nechceli hovoriť, lebo človek nikdy nevie, čo všetko sa môže prihodiť a nakoniec nemusí dôjsť ani do Brezovej. Postupne, keď sme odkrajovali z trasy Bratislava-Brezová (čo som ja brala ako polovičku plánovaného pochodu), tak stále som v myšlienkach uvažovala o cieli v Bratislave. Bolo to veľmi zaujímavé ísť do Bratislavy, ako do cieľa, a pritom po Brezovú mať ju vlastne za chrbtom a každým krokom sa od neho vzďaľovať. (Pobavili ma aj v noci na jednej kontrole, keď nás povzbudzovali, že do cieľa máme už len toľko a toľko kilometrov a pritom netušili o našom plánovanom cieli.)

V Sološnickej doline sa od nás odpojil náš kamarát Ľuboš H., ktorý išiel do Sološnice, pretože mal problémy s kolenami. Zakrátko hore na vrchole Vápennej nás došiel náš ďalší kamarát Števo S., ktorý sa k nám pridal a tomu jedinému sme prezradili o čo sa chceme pokúsiť a zároveň sme ho volali, aby sa pridal k nám na cestu späť, pretože sme ho pokladali tiež za dosť šialeného na taký pokus. Števo sa však rozhodol, že z Brezovej už po vlastných ďalej nejde, a tak sme vyrazili my dvaja s Honzom späť s tým, že do Dobrej Vody prídeme a tam sa rozhodneme čo ďalej.

Trasu z Brezovej do Dobrej Vody prešli okrem nás aj iní turisti a na kontrole sme stretli našich ďalších kamarátov, z ktorých Janka O. výstižne nazvala vietor vonku – nanukový. Po chvíľke sme sa s nimi rozlúčili a pobrali sa na zastávku autobusu. Ako to dopadlo, o tom písal Honzo, takže to nebudem znovu opisovať a ani celú ďalšiu prejdenú trasu až po Zochovu chatu. Chcela by som skôr opísať moje pocity z absolvovania tohto pochodu. Dvakrát sme to skoro skončili – a to na Dobrej Vode a potom na Bukovej (v lome), ale vždy nejakým zásahom osudu sme pokračovali ďalej. Úsek späť z Brezovej nebol nejaký problematický, samozrejme okrem únavy primeranej počtu prejdených kilometrov a ospalosti ráno (potom cez deň už som nemala problémy so spánkovým deficitom) a potom až pri čakaní autobusu na Zoške a cestou v autobuse do Bratislavy. Samozrejme vždy v určitých intervaloch dochádzali sily a hlásila sa únava (prišla tzv. kríza), vtedy sme si dali pauzu – odpočinuli si, najedli sa a napili a potom sme boli schopní pokračovať ďalej. Za väčšiu “nepríjemnosť” považujem náš pokus traverznúť Vápennú z Rosničkovej lúky, ktorý sa nám moc nevydaril. Dalo mi to zabrať nielen fyzicky ale aj psychicky a časovo sme to robili dlhšie ako keby sme išli po červenej cez Vápennú. Chceli sme si ušetriť sily pre ďalší úsek, ale táto “obchádzka” ma stála viac síl ako keby sme šli po značke. Takto to vyzerá, keď “poctivec” si chce “zľahčiť”. Odpočinok v doline mi však pomohol a tak sme sa potom pustili ďalej. Dohodli sme sa, že pôjdeme po Zošku, čo sa nám aj podarilo. Najviac mi na trase zo Sološnickej doliny vadil studený vietor, ktorý bol dosť nepríjemný.

Vnútorne ma trochu mrzí, že sme nešli až do Bratislavy, pretože si myslím, že by som to bola prešla. Čiže rekord Ondreja R. sme nevyrovnali. Naša prejdená trasa je Bratislava – Brezová p.Bradlom - Zochova chata. Môj cieľ prísť do Bratislavy po vlastných sa teda neuskutočnil. Či je to, čo sme prešli, málo alebo veľa, nechám na posúdenie iných, v každom prípade nesplnený cieľ bude pre mňa výzvou do budúcnosti. Kedy a či ešte budem mať chuť znovu na takéto “šialenstvo”, to je ťažko teraz povedať. Vyskúšala som si na vlastnej koži T-100 a jej 2/3 naspäť, takže týmto sa opäť skláňam pred výkonom Ondreja Ríma a srdečne ho zdravím, ako aj Zděnku Tvrdú a jej kolegu, ktorí to každým rokom prejdú ďalej z Brezovej až na Moravu. Samozrejme aj prejdenie trasy Bratislava – Brezová p.B., ktorú absolvovuje väčšina účastníkov je výkon, ktorý sa “normálnemu” človeku zdá buď obdivuhodný alebo si pritom klope na čelo.

Ešte mi nedá nespomenúť, že taktiež obdivujem i výkony prvých účastníkov – bežcov v cieli, ktorí boli uvedení na “tabuli cti” v triede školy – čas 12 h, 13 h a pod., to je takisto supervýkon, ku ktorému im gratuľujem.

A čo dodať na záver ? – odporučila by som to vyskúšať všetkým tým, ktorí toho v Brezovej ešte nemajú dosť, že nech idú ďalej, to je jedno ktorým smerom – stojí to za to.

A úplne na záver chceme spolu s Honzom poďakovať organizátorom T-100 – Petrovi Minárikovi a všetkým ostatným, ktorí sa podieľajú na jej konaní a umožňujú nám jej absolvovanie a prežitie jej krásnej atmosféry. Bolo to super, vďaka !

Angelika Venclová

Obzretie sa za Trnavskou stovkou /úvaha/.

Máme ju za sebou. Neopakovateľná atmosféra. A pocity? Na štarte sa na ňu teším, na Čermákovej lúke ešte fajn a pohoda /tu som po dlhej dobe stretol Vlada Nehybu/, zo Sološnickej doliny sa trápim na Vápennú, po Vápennej na Rosničkovej lúke si hovorím, že už moja posledná, na Bukovej už nikdy viac a v cieli, keď si trochu oddýchnem si hovorím, že možno prídem aj o rok.

O tenisovom turnaji vo Wimbledone /jeden zo štyroch  turnajov Grand Slam/ sa medzi fajnšmekrami hovorí, že sú to neoficiálne majstrovstvá sveta v tenise jednotlivcov na tráve. Všetci tam idú /tí slabší sa musia dostať cez kvalifikáciu/ a chcú sa dostať do hlavnej súťaže, poraziť najlepších. Cieľom všetkých je ju vyhrať. Vyhrá len jeden. Zoberiem si túto paralelu a prirovnám k turnaju Grand Slam našu Trnavskú stovku, či nie sú to neoficiálne majstrovstvá Slovenska jednotlivcov v diaľkovej turistike /TIR turistike/? Všetci turisti na ňu idú, nerobí sa žiadna kvalifikácia, ale väčšina chce dôjsť až do cieľa. A aj dôjde. Jeden skôr, iný neskôr. Veď limit je 24 hodín. Vyhrávajú všetci. Teraz pozor aby nedošlo k omylu, bude to môj subjektívny názor. Určite sa nemienim dotknúť usporiadateľov ostatných diaľkových pochodov /a tobôž nie v dnešnej dobe, keď zanikajú !!!/, ktorým patrí tiež môj obdiv s akým zanietením, koľkokrát bez finančných prostriedkov ich organizujú, to po prvé a po druhé riaditeľa podujatia Trnavskej stovky postaviť na piedestál.

Určite nebudete namietať, že Trnavská 100-ka má už za sebou 29 ročníkov a patrí medzi “naj” pochody u nás, každoročne má vysokú účasť turistov, jej organizovanie a zabezpečenie po trase nie je jednoduché, lebo má inde štart a inde cieľ, je náročná, lebo ide hrebeňom Malých Karpát s dostatočným prevýšením. Ďalej má neopakovateľnú atmosféru na štarte, na kontrolách i v cieli, stretnete tam veľa priateľov diaľkoplazov, kamarátov, ktorých ste celý rok nevideli /chodia len na tento DP/. Spoznáte nové tváre, ktoré si chcú dokázať, že na to majú. Je populárna aj v blízkom zahraničí, lebo stretnete na nej aj cudzinca, no a v cieli Vás čaká stále tá istá tvár, bez ktorej by Trnavská stovka nebola, Peter Minárik.

Chcem však povedať len toľko, že nie vždy všetko klapalo, klape. Raz nevyjde to, raz ono. Chybičky krásy sa vždy nájdu /ako vo všetkom/, napr.: cieľ je vždy v Brezovej pod Bradlom a raz aj na Dobrej Vode. Niekedy chýba kontrola a stáva sa to na Sokolských chatách /tohto roku nie po prvé a nevidím to len ja/, ale nekritizujem to, keď som sám niečo také nikdy neorganizoval.

V úvode popísané stavy som prežíval aj tento rok. Cieľ - trieda v škole, na jej zameranie si už nespomeniem, viem len toľko, že to bolo učilište blízko železničnej stanice v Brezovej pod Bradlom. Konečne teplo a nefalšovaná stolička ! A potom ma zaujala tá tabuľa. Kto už zabudol alebo už dlhšie nebol v triede, taká klasická posúvacia tabuľa, na jednej polovici bolo napísané meno, priezvisko a čas pešieho turistu a na druhej polovici meno, priezvisko a čas cyklistu. Mená a priezviská si už nepamätám, až na jednu výnimku, pešieho turistu na štvrtom mieste /Miro gratulujem, si dobrý/. Budem trochu polemizovať o čase. Ak ten čas bol časom príchodu do cieľa, ktorý u prvého na jednej strane tabuli a tiež aj na druhej bol okolo 12,00 h, tak to nie je možné. Určite ide o omyl. Ak ten čas bol písaný ako celkový absolvovaný čas na trase, kde rozdiel medzi peším turistom a cyklistom na prvom mieste bol minimálny, tak sa mi to nezdá tiež. Alebo som to videl zle a ide o omyl z mojej strany? Z tej tabule to ale vyplývalo. Na neoficiálnych majstrovstvách, keď sa už časové údaje, či body prezentujú, nech sú napísané zrozumiteľne a sú pravdivé. Alebo nech aspoň nepôsobia zavádzajúco.

Čo ešte dodať. Počasie cez deň vyhovujúce, v noci zima. Aspoň mne. Námahu som ľahšie znášal, lebo som mal dobrých spoločníkov na trase. Tak len ich mená, veď všetci ich inak poznáte. Janka, Attila, Peter a Paľo, a ja im ďakujem.

Vlado Javorský