Odpovede na otázky alebo spoveď? (Melo Klokner)

...

6. Pamätáš sa na svoju prvú prejdenú stovku? Kto bol ten "dobrák", kto ťa na ňu naviedol?

M.K.: Na svoju prvú stovku - bol to 9.ročník Trnavskej stovky z júna 1982, sa veľmi dobre pamätám. Kráčal som ju s Vladom Stotkom, s ktorým som sa zoznámil týždeň predtým na Stavbárskej 50-ke a spolu sme potom chodievali dlhé a dlhé roky až dodnes. Keby sa ten čas dal vrátiť späť !!! Zanechala vo mne silný dojem a pocit víťazstva samého nad sebou. Všetkých stoviek do konca roku 1999 za 18 rokov som prešiel celkom 43.

....

12. Zúčastnil si sa aj najdlhšieho pochodu na Slovensku, T-100, jej najdlhšej varianty z Bratislavy do Trenčína. Aké si mal dojmy z tejto akcie? Aká bola tvoja taktika na zdolanie 169 km trasy? Kedy to bolo?

M.K.: V júni 1995 na 22.ročníku Trnavskej stovky sa mi podaril až na tretí pokus splniť môj dávny nenaplnený sen: prejsť z Bratislavy až do Trenčína. Týmto husárskym kúskom sa mi konečne podarilo pokoriť aj onú, pre mňa dovtedy začarovanú hranicu najdlhšieho diaľkového pochodu na Slovensku - 168 km, po ktorej som toľko márne túžil, za neuveriteľných 36 hodín. Padol teda aj môj mýtus neprekonateľnosti a mal som z toho obrovskú radosť a nádherné dojmy i keď ma z neho celé telo bolelo, ale prebolelo. Bolo vtedy krásne počasie a dobre sa šľapalo, ale bojoval som sám so sebou, lebo z Brezovej ďalej so mnou sa nikomu nechcelo ísť. Hneď z Bratislavy som si zvolil taktiku len ľahko a pružne kráčať, nenáhliť sa a ani nebežať dolu svahmi ako inokedy, aby sa mi neotriaslo príliš svalstvo. Túto taktiku som dodržal až do Trenčína, kde od stanice Zlatovce som dokázal aj trošku poklusať, aby som stihol vlak domov. O tomto si, Peter, písal v májovom čísle MKD 1996 v článku pod názvom "Spomienky účastníkov najdlhšej trasy - 168 km - Trnavská stovka - 22.ročník - 1995", kde si to každý mohol prečítať.

....

14. Posledná otázka. Čo ti dala príroda, keď si jej za posledných 18 rokov venoval celkom okolo 700 dní a to len na diaľkových pochodoch?.

M.K.: Čo mi dala príroda za tých 18 rokov plus 2, čo som sa učil chodiť? Môžem povedať, že veľmi veľa. Na diaľkových pochodoch som spoznal mnoho ľudí rovnakej krvnej skupiny, dobrých kamarátov, ochotných pomôcť v núdzi, pozitívne maladených. V prírode som strávil viac ako štvrtinu zo svojho života. I keď som začal chodiť do nej trošku neskôr, myslím si, že nikdy nie je neskoro. Snáď keby som vôbec nezačal, už by som tu nebol. Preto hľadím do budúcnosti s optimizmom.

Na záver nejaké perličky. Priznám sa, že turistika je pre mňa ako droga. Neviem sa jej zbaviť a preto musím chodiť. A tiež nerád vynechávam pochody. Stalo sa mi to majmä v prvých rokoch, že ráno som vyšiel z domu ku zastávke mestskej dopravy a spustil sa taký lejak, akoby na celý deň. Vrítil som sa domov, vyzliekol sa a zaľahol. O hodinu, o dve už svietilo slnko. Mohlo ma poraziť, celý deň som bol nervózny a nešťastný z toho, že som nešiel von. Teraz idem i keď prší, celú trasu pod dáždnikom a som spokojný. Nie som rád, keď musím vynechať pochod aj pre vážnu príčinu rodinnú. V roku 1990 som musel vynechať Trnavskú stovku a preto mám za 18 rokov len 17 účastí. Moja žena sa narodila 13.júna a svoje 50-iny sa rozhodla osláviť o týždeň skôr, práve v sobotu - v deň, keď bola Trnavská stovka. Hostia boli už tiež pozvaní. Márne som ju prosil, aby to odložila o týždeň. Bola neoblomná a povedala mi, že to oslávia aj bzo mňa, keď pôjdem na túru. Nuž vtedy som musel ustúpiť ja a prišiel som o jednu stovku. Neviem, či mi to isté nevyparatí aj tento rok, keď bude v júni oslavovať 60-iny. V roku 1985, keď bola obnovená Trnavská stovka so zmenenou trasou cez Častú s cieľom na Jahodníku, na ktorú som sa veľmi tešil a pripravoval, mi v tom týždni v Dolných Orešanoch zomrel ujec (matkin brat) a pohreb mal byť práve v sobotu - v deň pochodu. Rozmýšľal som nad tým ako to urobiť a zúčastniť sa tejto stovky. Navrhoval som manželke, aby na pohreb išla ona a u rodiny ma ospravedlnila, že som nemohol prísť. Ona mi na to povedala, že sama tam nejde, lebo ona nebohému ujcovi nie je rodina, ale ja som. Dopadlo to tak, že na pohrebe od nás nebol nikto. A ja som bol na stovke.

Zdupľovaná Trnavská stovka

Na populárnej T-100 za najťažšie osobne považujem dve veci:

1. Vôbec prísť do cieľa a pritom "nemleť" z posledného.

2. Za ešte ťažšiu úlohu považujem síce prísť do cieľa svieži, ale presedieť či predriemať v cieli /myslím tým staničné pohostinstvo na Brezovej/ do prvého ranného nedeľného dopravného spoja /toto sa vzťahuje len na tých, ktorí dôjdu do cieľa pred alebo krátko po polnoci/.

Pri tomto čakaní celé telo zakrátko ztuhne, objaví sa zimnica, či svalovica a celková únava. Telo sa jednoducho bráni. Po týchto príznakoch spravidla už nechutí človeku ani jesť ani piť a takáto malátnosť potom už človeka sprevádza celú nedeľu. Z tohoto dôvodu som v posledných štyroch ročníkoch /po krátkej prestávke/ pokračoval ďalej v pohybe. Jedenkrát som spätne po tej istej trase došiel do Plaveckého Mikuláša /cez Kršlenicu/. Potom dvakrát spolu s Karolom Tauberom sme pokračovali do Jablonice na železničnú stanicu a v roku 1998 som sa vrátil po žel.zastávku Buková, kde som po 15 minútach čakania nastúpil na prvý ranný vlak do Trnavy. Jedenkrát a to v roku 1991 som absolvoval tento pochod až do Trenčína. Je to veľmi pekná i lákavá "maršruta", len tá cesta späť do Bratislavy v preplnených večerných nedeľných vlakoch /po 168 km trase/ je unavujúca a veľmi nepríjemná.

Zistil som, že už viacerí účastníci sa vracajú z Brezovej v noci na Dobrú Vodu a odtiaľ prvým ranným autobusovým spojom do Trnavy a napr. Vlado Lietavec vraj už viackrát pokračoval z Brezovej späť na Dobrú Vodu a ďalej domov, až do Špačiniec.

V roku 1999 /26.ročník T-100/ som došiel do cieľa v Brezovej o 23,25 h. /Z Bratislavy som vyštartoval v sobotu ráno o 5,50 h./ Predstava, že v pohostinstve preplnenom domácimi hosťami mám prebdieť do rána, bola šokujúca. Z toho dôvodu som sa vybral späť /presne o 24,00 h/ pripomínajúc si východniarsku zásadu "keľo vládzeš, teľo rucíš". Možností ukončenia trasy bolo neúrekom a každým kilometrom som sa vlastne k domovu približoval, čo určite priaznivo ovplyvňovalo moju náladu.

Na Dobrej Vode som bol v nedeľu ráno o 1,50 h a využil som ešte možnosť občerstvenia i doplnenia tekutín /veď najbližšia reálna možnosť už bola až na Pezinskej Babe - a to je solídna vzdialenosť/. Kráčalo sa mi vcelku dobre a každú chvíľu som stretával tých, čo posledné km mali ešte len smerom do cieľa v Brezovej. Posledných troch mohykánov /už bolo vidieť, že zúbožených/ som stretol pri prechode žel.trate v Rakovej doline. Už bolo svetlo /okolo 4,30 h/ a títo už boli zmierení s tým, že do cieľa v stanovenom limite už nemôžu nijako dôjsť a preto plánovali skončiť na Dobrej Vode. Na mňa potom prišla mierna ranná únava, ktorá trvala zhruba po kameňolom v Bukovej. Snažil som sa niečo si zajesť, ale dolu hrdlom to nejak nešlo.

Bol som rozhodnutý, že pôjdem cez Záruby, ale veľká ranná rosa ma od tohoto rozhodnutia odradila. Obec Bukovú som prechádzal okolo 6. hodiny. Tichá nedeľná pohoda - ešte aj psi zrejme podriemkávali, nebolo ich počuť. Za dedinou na mňa pozitívne zapôsobil šum obrovských starých topoľov pri ceste, hmlistý opar na Záruboch a ranné slnečné lúče dopadajúce na Bukovskú priehradu. Obdivoval som pekné ohrnuté družstevné lány /ešte boli družstevné/ zemiakov i vyrovnané riadky kukurice. Išlo sa mi skutočne v pohode až po Mon Repos, kde som začal pociťovat pálenie nôh. Prezul som si ponožky i botasky. Aklimatizácia nôh vo vymenených botaskách trvala až po Vápennú, ale potom už to bolo dobre.

Na Klokoči začal silnieť vietor. Vápennú som prechádzal o 10,00 h a tu som stretol prvých turistov - starší manželský pár prechádzajúci zo Sološnice do Častej. Juhozápadný vietor doslova burácal - obával som sa, že sa zmení aj počasie /v tom prípade som bol rozhodnutý skončiť v Sološnici/. V nižších polohách bol však vietor miernejší, dokonca s pribúdajúcim teplom pôsobil osviežujúco.

Na Čermákovej lúke /13,00 h/ som si doplnil vodu a veľmi skromne zajedol. Od Vápennej až tu som stretol ďalších dvoch živých turistov.

V "bufetíku" na Pezinskej Babe som sa zastavil niečo po 15. hodine, aby som tu odovzdal - výmenou za malé občestvenie - ušetrené cestovné. Asi za poldruha hodiny som odtiaľ mal autobus priamo do Bratislavy, ale zdalo sa mi to pridlho. Na troch Kamenných kopcoch som bol o 16,20 h a na Bielom kríži o 18,30 /tu ma začali otravovať komáre, ako by som bol niekde pri Malom Dunaji/. Predstavu spustiť sa odtiaľ do Rače som vylúčil z jednoduchého dôvodu, určite po dvoch dňoch a jednej noci chôdze už "nevoniam" a predsa nebudem svojím potom otravovať sviatočne vyfintených a navoňavkovaných spolucestujúcich v električke.

O 20,15 som bol na Kamzíku a tu ma začalo dosť bolestivo pichať v pravom boku. V prvom momente ma samozrejme napadlo, že to asi tá zubatá avizuje svoj príchod, aby ma snáď potrestala za tú moju nerozvážnosť. V duchu som si ale pomyslel, že nebolo by to od nej moc férové, aby si ma pozvala 2 týždne pred Tesláckou a necelé 3 mesiace pred Špačinskou stovkou. Toto by som jej nikdy nevedel odpustiť.

Z Kamzíka som sa spustil cez Ahoj k Figaru /bývam medzi Figarom a Inter štadiónom/. Bol to pre mňa najťažší úsek. Dvere bytu som otvoril v nedeľu večer pár minút po 21. hodine. Čiže cesta do Brezovej mi trvala necelých 18 h a späť 21 h.

Manželka zistiac, odkiaľ som došiel a že len sám, prestala so mnou komunikovať a radšej si išla ľahnúť. Po kúpeli už sa mi nechcelo ani jesť, ani piť. Ráno som sa zobudil /ako obvykle/ o pol šiestej. Pichanie z pravého boku prešlo do ľavého. Usúdil som, že keď aj ono tak pendluje, že to asi nebude až tak vážne. Aby som cez deň nestuhol, po raňajkách som sa vybral do záhradky. V záhradke sa mi vtedy sused akurát priznal, že mu pri lekárskej prehliadke bolo doporučené schudnúť najmenej 10 kg. S radosťou som mu navrhol môj recept, že vytýčený cieľ môže ľahko dosiahnuť, ak sa prejde tak zo päťkrát z Bratislavy do Brezovej a späť. Jeho reakciu na môj návrh tu na týchto stránkach ani nemôžem reprodukovať. Únavu som potom pocítil až v utorok, ale v ten deň som v záhradke sám vyklčoval 30 ročnú marhuľu. A potom som už ani sám nevedel, akú časť únavy čomu treba pripísať.

Priznám sa, že cestu späť som si "zľahčil" tým, že som nešiel cez Taricové skaly a cez Somára /mnohí to pokladajú za samozrejmosť už pri ceste do Brezovej/. Ostatné úseky tam i späť som poctivo prechádzal tak, ako je trasa určená, Vápennú nevynímajúc.

Pokiaľ išlo o jedlo, sám som bol prekvapený, že za obidva dni a jednu noc som toho zjedol strašne málo. Na druhej strane som sa aspoň cítil ľahko. Ohromne mi dobre padla držková polievka s chlebíkom na Bukovej v reštaurácii. Bola jednoducho vynikajúca. Tekutín som sa snažil popiť pomerne dosť, ale zistil som, že tu treba dávať väčší pozor nielen na kvantitu, ale aj na kvalitu /strata minerálov a z toho usudzujem aj to pichanie v závere trasy/.

Spočiatku som sa nazdával, že tá cesta po tej istej trase bude unavujúca. Ak pri ceste do Brezovej som išiel od juhozápadnej strany, späť to bolo od severovýchodnej, teda aj výhľady úplne iné. Úseky, na ktorých som smerom do Brezovej stúpal na spiatočnej som klesal a opačne. Teda v podstate ako keby to bola iná trasa...

Záverom rád konštatujem, že sa mi vcelku išlo v pohode a že si to nevyžadovalo ani zvlášť výrazné premáhanie sa. Dokonca so spiatočnej cesty som mal lepší psychický zážitok /božský kľud - bez pretekov na motocykloch, resp. na bicykloch/. Najväčší pozitívny vplyv na úspešné absolvovanie malo počasie počas obidvoch dní, psychická pohoda a možno aj to, že som mal na štarte registračné číslo - 13 !!!

P.S.: Vraj túto cestu hore - dole, Bratislava - Brezová - Bratislava, niekto predtým už absolvoval. Ak sa o tom vie niečo bližšie, bolo by dobré aspoň stručne to uviesť na stránkach MKD.

Február 2000, Bratislava Ondrej Rím

Suma - sumárum z Trnavskej stovky

Ročník 27., 3.- 4. jún 2000

27.ročníka T-100 sa v dňoch 3. a 4. júna 2000 celkovo zúčastnilo 205 účastníkov a 21 usporiadateľov. Bolo po prvýkrát od roku 1988 /12.ročník/, kedy počet prekročil hranicu 200. Vtedy počet účastníkov bol 216, podotýkam, že to bol posledný ročník, kedy trasa končila na Jahodníku, kde bola možnosť sa o turistov lepšie postarať ako na stanici v Brezovej.

Celkový počet turistov: 205
    z toho 100 km:          122
    kratšie trasy:                75
    cykloturisti:                     8

Najstarší účastník:                         77 rokov, Parcer Janko, Prievidza
Najmladší účastník:                       12 rokov, Okrúhlica Adam, Šamorín
Najstarší pokoriteľ 100 km:      77 rokov, Parcer Janko, Prievidza
Najmladší pokoriteľ 100 km:    15 rokov, Mikulka Andrej, Trnava
Najmladšia pokoriteľka 100 km: 15 rokov, Filová Janka, Bratislava

Sponzori 27.ročníka:

• SLOVRIA Slovakia a.s., Veterná 18/B /diplomy a kontrolné karty/

• Cukráreň Branislav Vadovič, Okružná 6, Trnava /ovoc.nápoje a prírodná voda

• Dovičič František /kontrolné karty malé/

• Potraviny Blesák /Ivan Blesák - Borovička, víno/

• Výpravkyňa Brezová nad Bradlom - prepožičanie staničnej čakárne na celú noc.

Všetkým našim sponzorom, ktorí sú tu uvedení, organizačný štáb veľmi pekne ďakuje a želá im, aby si tieto dobré zvyky uchovali aj do ďalších rokov, hlavne pre rok 2001.

Klebety, klebietky a iné "zaručené" správy:

• Na štarte sme čakali na Zdenka K., aby nám robil prekladateľa pre turistu z Budapešti. Neprišiel, vraj sa mu pokazilo auto no a tejto úlohy sa nad očakávanie vynikajúco zhostil Štefan S. Hoci prišiel na štart po nočnej a pôvodne chcel ísť len po Zochovu chatu, tak sa s ním zarozprával, že sa zbadal až na Dobrej Vode.

• Náš kamarát Ľudo B. skúšal tento rok prejsť stovku zaujímavým spôsobom, prerušovane ako súlož. Začal v Bratislave, pokračoval až do Pezinku a znovu začal na Dobrej Vode a skončil na Brezovej ako poriadny stovkár. Na Dobrej Vode si dokonca aj riadne pospal.

• Celo R., jeden z vedúcich v absolútnom poradí, sa zase dostal do "zlej" partie, ktorá ho vodila a vodila až skončil kdesi medzi Rakovou a Mihalinovou. Takto prepustil vedúce postavenie pre Petra O. a Jozefa R. Načo sa zase vyhovorí, to ukáže čas. Ale otázka je postavená inak? Prejde ju ešte niekedy?

• Ďalší účastník, ktorý sa chválil, že má už odbehnutých 18 maratónov, spojil sa z Celom a skončil tam, kde on. Z toho vyplýva, že ani 18 maratónov mu nezaručuje, že na T-100 príde vôbec do cieľa. Spomienku na to však bude mať určite dlhšie.

• Buková - kontrola. Miro C. objednal 1 deci borovičky pre toho, kto príde skôr na kontrolu. Jednalo sa o Petra O. alebo Cela R. Pohár bol krásne orosený, keď však dotyční prišli asi za dve hodiny, prvý vo dverách sa zjavil Peter a za ním Celo. Peter O. sa tomu náramne potešil, avšak len dovtedy, pokiaľ neokúsil steplenú bororo. Potom sa rozdelil s Celom po "bratsky".

• Tohto roku sa pochodu nezúčastnili Mirko Vŕ. a Vlado Ja. Išli na "skusy" ku konkurencii na Haličskú stovku. Uvidíme ako pochodili.

• Skoro všetci na kontrolách boli vybavení mobilmi. Spojenie však nefungovalo. Tam, kde sme potrebovali, nebol signál a chodiť na kopec pre signál či spojenie, ako to robil ujo Imro, sa veru nikomu nechcelo. Z toho plynie poučenie, že technika v tých našich malých horách ešte stále ťahá za kratší koniec.

• Angelika V., keď nevidela na štarte Paľa Š., rozchýrila, že vraj sa dnes žení a preto neprišiel na T-100. Dokonca nás navádzala, aby sme mu poslali telegram. Aká je pravda vie len Paľo.

• Prekvapenie pre turistov urobil majiteľ reštaurácie v Bukovej, Tibor Škrabák. Čapoval Topoľčiansku desinu za 8 Sk. A nielen to, taký vynikajúci guláš turisti už dávno nejedli.

• Najväčšie prekvapenie nám pripravili kamaráti z Horolezeckého oddielu. Po skončení kontroly na Vápennej prišli, aby sme im vyplatili cestovné a diety. Prespali dobu a pomýlili si desaťročie. Za éry Buba boli na to zvyknutí. Zabúdajú však, že my to organizujeme už 17 rokov "za modré oči" a pre kamarátov. Preto som ich odkázal na svojho vedúceho Janka T., že on im to všetko uhradí aj s dnešným dátumom.....

• Horolezci /skupina okolo Balvana/ sa chválili tak ako každý rok, že už konečne na budúci rok pôjdu znovu na stovku. Pre nich je to vraj malina. Stavili sa, že nech sa bude čokoľvek robiť, budú stáť na štarte. Stávka platí, výhovorky nie. Preto to takto verejne uvádzame. Netreba sa chváliť len pri pive, ale treba to dokázať aj činmi.

• Buková. Domáci štamgasti popíjali, hrali karty a viedli pivné reči. Jeden pán sa veľmi chválil dlhšiu dobu, čo by on všetko prešiel, ale že už má skoro sedemdesiat rokov. Vtedy zhodou náhod prišiel na kontrolu Janko Parcer a ten mu hovorí, pozri sa, ja mám sedemdesiat sedem a šľapem. Môžeš to ísť skúsiť so mnou aspoň na Dobrú Vodu. Domáci zmĺkol a bol už od neho pokoj.

• Potešujúce v tomto ročníku bolo to, že väčšina účastníkov, ktorí prišli do cieľa, bola narodená v 70. a 80. rokoch. Takže prichádza asi nová vlna stovkárov.

• Po prvýkrát od roku 1988 prekročil počet účastníkov číslo 200. A po tretíkrát sa nám stalo, že na štarte chýbali kontrolné karty. Naša chyba, že nevieme odhadnúť približný počet účastníkov. Je to všetko zapríčinené "nedostatkom peňazí". Vytlačenie diplomov a KK stojí asi 4 Sk/ks. Pán vedúci, nech sa Vám to už neopakuje!!!

• Na štart prišiel aj jeden starší turista, zhlboka si vydýchol a hovorí: "Nezúčastnil som sa už asi 13.ročníkov, nemohol som. No ale dnes už ma nikto nemohol zastaviť. Neviete si predstaviť, ako mi to chýbalo?!"

• Viacerí turisti sa pýtali, čo sa deje s organizátormi? Nemáte kontrolu na Taricových skalách, Skalnatej, Sokolských chatách a dokonca sme Beátu vymenili za rodinu Mikulkovcov. Na Dobrej Vode Cigáňa a Stratenú stopu za uja Imra. Sľúbili sme, že na budúci rok zabezpečíme kontroly tak, ako boli plánované alebo zmeníme kontrolnú kartu.

• Spokojná bola aj teta Elza v cieli. Mali sme prenajatú staničnú čakáreň a tým jej patrila celá stanica /vlaky celú noc nechodia/. Vedúca stanice dostala za to bonbonieru a peknú vázu. Tak isto boli odmenení aj prví traja v cieli, dostali peknú keramiku.

• Vlado Š. z Trenčína by najradšej išiel aspoň dve hodiny pred ostatnými, aby bol čím skôr doma. Mamičke sľúbil, že príde už na "večeru". A veruže aj bol v Brezovej už o 20.hod.

• Dobrá Voda. Jeden z prvých turistov, ktorí prišli na Dobrú Vodu, si chcel odpočinúť. Zaspal na stoličke a za chvíľu sa z nej zosypal. Všetci sa zľakli, čo sa stalo. Vysvetlenie bolo jednoduché. Zaspal a snívalo sa mu, že sa prehadzuje v teplej posteli. Od tej bol však ešte veľmi ďaleko.

• "Bývalý" stovkár Rudo P. z Popradu prišiel na stovku po dlhšej dobe. Na tom by však nebolo nič divné, keby nedoviedol ďaľších kamarátov a hlavne jednu kamarátku. Všetka česť, zvládla to až do Brezovej.

Peter Minárik

Trnavská inflačná 2000

Dne III. VI. l.p. MM stanulo naše mezinárodní moravsko - maďarské družstvo na vrcholu Velkého Lopeníku, aby si na zhruba 140 km trnavskej inflačnej, po dosti dlouhém, strmém a hlavně hustě zarostlém stoupání spojeném s prodíráním se houštinami na pohraničním úseku trošku vydechli, rozhlédli se a hlavně nezapomněli se zapsat do pamětní vrcholové knihy. Počasí nádherné, teplé, slunečné, dobrá nálada a ze mně najednou jako by spadla únava, která mě po ránu, hlavně cestou na Javořinu vytrvale provázela. Cítim se najednou lehce, pohodově, prostě fajn. Mám chuť poskakovat, dělat přemety a ani se mi nechce zdát, že už mám takový kus cesty za sebou. Jakási eufórie z blížícího se cíle nebo co... Nechápu tu náhlou proměnu kondice a kde se bere ta energie a stále ještě tá radost z pohybu...

A to když si vzpomenu, tak se mi sem původně ani moc nechtělo. Měla jsem pocit, jako by se všechny nepříznivé okolnosti spikly proti nám. Kamarád Jirka mě však přemlouval ať jedu, protože, kdoví co bude za rok a tak je nutné využít stávajících, sice ne dobrých, ale zatím ještě přijatelných okolností a podmínek. Navíc mi to původně kolidovalo s plánovanými rodinnými oslavami, které se mi však diplomatickou cestou podařilo přesunout na další víkend. Ani Jirka to neměl jednoduché. V tom týdnu před pochodem bude až do pátku odpoledne služebně na Šumavě. O nějakém odpočinku před pochodem se mluvit nedá.

Cesta od nás do Bratislavy už je taky čím dál složitější. Jediný noční rychlík Panonia nemá od severu Moravy žádný přípoj. Plánované přečkání doby čekání vleže s možností zdřímnutí na lavičce venku na 1. nástupišti fungovalo jen chvilku, než mě obcházejíci hlídka nádražní policie vykázala z těchto prostor do čekárny. Snažila jsem se je ukecat, ukazovala jim platný cestovný lístek, ale marně, byli neoblomní.

A přitom nedostatek spánku je vždy to, co nám nejvíc trasu trnavskej inflačnej stovky znepříjemňuje. Rychlík přijel včas a my se brzy uvelebujeme v prázdném kupé s přáním natáhnout se a aspoň chvíli si pospat. Na povídání zážitků budeme mít celých 168 km a dva dny. Tato vcelku pohoda, přerušovaná jen celními a colnými kontrolami nám vydržela až do Bratislavy. Na stanici se posilňujeme před cestou.

Trasu 168 km na Trnavské stovce jsme šli již 10 krát a tak víme, co nás na ní čeká. Není snadná, ale je krásná, s přívětivou atmosférou okolní přírody a místních turistů... Únava z cest a "otrávená" nálada z nás jakoby rázem spadla. Vítají nás kamarádi - turisté, berou nás tu již jako stálé účastníky a k tomu vycházející sluníčko slibuje krásný den.

Hned od štartu cesta stoupá a pak vede většinou po zpevněných cestách a lesních silničkách. Držíme si volné pohodové tempo až na sedlo Pezinská Baba /25km/, kde si v místním bufetu dáváme první občerstvění. Dál už se jde více lesním terénem, pěšinami místy zarostlými. Cesta sutí Taricových skal je náročná na opatrnost sestupu a pomalá. U studánky na Čermákovej lúke si kromě razítka doplňujeme též chladnou pramenitou vodu a mícháme iontové nápoje, neboť sluníčko připaluje.

V Sološnické doline si dáváme oběd ze zásob v batohu a pak už nás zahřívá nejen sluníčko, ale hlavně stoupání do strmého svahu Vápennej. Rozhled shora je však nádherný. Při sestupu dolů zarostlým kamenitým hřebenem jdeme opatrně, neboť místy jsou prudké srázy a skály. Studánka Rosnička má vody po letošním suchém jaru poskrovnu, téměř se nedá nabrat. Nezbývá nám než doplnit zásoby vody až u hájovny Mon Repos. Na vrcholu Klokoč letos chybí pamětní kniha, do niž jsme se ještě loni zapisovali. Chata Brezinky v niž jsme mívali dřívě kontrolu s občerstvením je ve zcela dezolátním stavu, dalo by se říct, že se už rozpadá....

Pokračujeme do obce Buková a po občerstvění pokračujeme přes Sokolské chaty k sedlu Mihalinová, které je letos kupodivu dobře turisticky přeznačené a tak se stmíváním docházíme do Dobré Vody ke kontrole. Vytahujeme baterky, následuje cesta nočním lesem, kolem Dobrovockého hradu dál do Brezovej na žel.stanici, kde je cíl stovky a pro nás přestupní stanice na další trasu. Cesta do Brezovej je už pomalá, noc tmavá, les hustý, cest hodně a my musíme stále svítit, abych nesešli z té správné. Před půlnocí jsme v cíli na stanici. Chystáme se najíst, chvilečku se natáhnout, sbalit všechny věci do batohu a vydat se dál. Ale ouha ... nejsou tu dosud naše zavazadla, ale pořadatelé nás ujišťují, že je Minárik doveze, kedy, to nevědí. Nějaký ten odpočinek je nutný, najíst se taky musíme, ale pak bude nutno jít dál. Čas je neúprosný...

Konečně přiváží Minárik naše věci a tak balíme batohy a vyrážíme. Tady nám kamarádi ze Slovenska předali svého maďarského přítele z Budapešti, ať jde s námi, protože oni tu končí a dál nejdou. Zprvu jsme odmítali, protože maďarsky neumíme a on česky ani slovensky taky ne, ale nakonec jsme si našli styl dorozumívání a domluvili jsme se nemčinou. Tak tedy dobrá... můžeme vyrazit, jdeme do jasné tmavé noci.

Na Bradlo to vcelku jde, pak Jandovou dolinou. Na Poliance před Myjavou se o kamaráda pokouší ospalost a já se snažím povídáním a spěvem udržet bdělost a dobrou náladu. Zatím problémy s nedostatkem spánku nepociťuji. Je to dobré. A tak ubíhá cesta do Myjavy... To už je časné nedělní ráno. Snídame na lavičce autobusového nádraží, zatím ve ztichlém, ještě ospalém měste. Ještě hledáme možnost doplnit zásoby vody. Už je úplné ráno a vycházející sluníčko dáva tušit krásný teplý den. Cesta na Velkou Javořinu se ukrutně táhne a přesto, že je ráno, pokouší se o mě, střídavě ospalost kombinovaná s celkovou únavou, která stoupá úměrně s nadmořskou výškou a strmostí svahů, které překonáváme. I když noční úseky jsem zvládala bez potíží, tady si prožívám svou a ne a ne se jí zbavit. Pomáhají kamarádi a tak se snažím, aby naše tempo neklesalo, ovšem kdybych v té chvíli měla odpovědět na otázku, jak se cítím, tak nahoře na loukách pod vrcholem Javořiny bych prohlásila "asi jako dobře vyždímaný hadr"... Ale přesto jsem optimista a věřím, že vše se k lepšímu obrátí a že po odpočinku a občerstvění u Holubyho chaty to půjde zas normálně. Konečne jsme tu. Natahuji se na chvilku do trávy a "sbírám síly". Vypadám jak lazar, ale jen na chvíli, pak už se zvedám a jdeme do chaty, razítko, voda a tak. Občerstvujeme a já se snažím čo nejvíc najíst, napít a posilnit se energitem a jde se dál.

Sestup do Květné je strmý, ale fyzicky nenáročný a nahoru na Lopeník už to jde zas v pohodě. Jako bych chytla "druhý dech", síly se vrátili a vše jde jak by mělo.

Jsme nahoře na Velkém Lopeníku. Tady se mě zmocňuje jakási vrcholová eufórie, najhorší stoupání máme za sebou, k Mikulčině vrchu už to není dlouhé stoupání a pak cíl už je na dosah, vlastně už jen formalita, nejakých 30 km, co to pro nás je... ?

U chaty na Mikulčině vrchu si dáváme razítko a naše cesty se dvojí. Šlo se nám s maďarským kamarádem fajn, byl příjemný, kamarádský, dělili jsme se o části proviantu a jeho kondice byla obdivuhodná. Ještě mu vysvětlujeme podle mapy cestu do Trenčína, poslední společné občerstvění, poslední ahoj či Aufwidersehen a jdeme směrem na Nový Dvůr k moravské straně a on směrem na Machnáč.

Dál už jdeme setrvačností a naše rozhodování, zda se nám podaří dojít až přes Čerešenkovú do Býlnice, či zda se spokojíme s cílem v Slavičíně, necháváme až na rázcestí. Rozhodne za nás čas a momentální kondice. Už je vedro a naši vůli k rychlejšímu postupu nahlodávají i otlačené nohy a celková únava a časy se natahují. Varianta Bylnice /cca 175 km/ se z časových důvodů stává nereálnou. Chybí nám motivace nějak se honit - jednoduše řečeno, už se nám nechce. V Šanově zamíříme na tradiční občerstvění v místní hospůdce. Víta nás jak loni, hodná paní u výčepu "Vítam Vás jako loni", pamatovala si nás. To nás potěšilo, cítíme se jako doma. Teď už jen přes kopec do Slavičína. V tom vedru, upocení, zaprášení, hned po získání staničního razítka - tedy pro nás cílového, využíváme aspoň umyvadlo na staniční toaletě. Boty tu cestu vydržely v pohodě, nohy však od ní mají daleko. Po předběžné likvidaci puchýřů a nadopování se Plusz - aktívem očekáváme další náročnou etapu po těch 168 km a to cestu domů vlakem, oklikou se 4 přestupy, neboť dřívě výhodné spojení přes Vsetín bylo zrušeno. Objíždění Jižní Moravy zpět na sever je na čas a peníze nároční. Zaspat někde jen na chviličku a nevystoupit včas by pro nás znamenalo nocovat někde na stanici. Proto si střídavě čtu Malokarpatský dialkoplaz a píšu.

Nakonec i tato nejobávanější etapa dopadla dobře a před půlnocí dojíždím domů. Je to v suchu, stačí se umýt a nachystat na ráno. Brzy zase vstávám do práce.

V pondělí už vystačím s elixíry ve formě kávy a během týdne se únava a ospalost strácí. Zůstávají jen zážitky s konstatováním, bylo to fajn, a pokud to půjde, tak zase o rok. Zase nás bude tato trasa lákat i odrazovat zároveň a stále doufáme, že jí nepřekazí nějaké nepříznivé okolnosti.

Takže, Zdrávi došli - Zděnka Tvrdá, jún 2000