Otázky:
Ako si sa pripravoval na 26.ročník T-100 ?
Prezraď, aký máš doping pripravený na tento rok ?
Aké máš svoje vlastné skúsenosti z tohoto pocho du: jesť či nejesť, piť či nepiť, spať či nespať a pod.
A čo na druhý deň po stovke, čo na to manželka, milenka a čo tvoje okolie ?
Odpovede:
Celo Radványi /20 účastí, z toho 19 úspešných/
Chodil som. Teraz, v poslednom čase, ako sa to módne hovorí, robil som s Petrom Valachom časť Štefánikovej magistrály z Fačkovského sedla po Kremnické Bane a kúsok Veľkej Fatry, kde som ešte nebol /Drienok/.
Aké mám skúsenosti ohľadom konzumácie na pochode, jednoducho poviem, že neviem. V podstate konzumujem všetko, hlavne v prvej polovičke, potom už jedenie zvlášť nechutí. Niektorí po večernom mastnom guláši a podobných jedlách majú málo papiera, prípadne sa im prevracia žalúdok. Viem, že vlani som pomerne málo jedol, takže sa to na mne prejavilo a ja som nakoniec vzdal.
Aký doping pripravujem? Neviem či je na stovke povolený? V podstate niečo také, ako môj konkurent, Peter Obdržálek. Zo začiatku dosť piva a podobne, potom je už dobrá aj obyčajná voda.
Čo po stovke? Ako už starý somár hádam mal by som sa urýchlene pripravovať na ďalšiu stoku, ale keďže v podstate diaľkové pochody neobľubujem - robím ich, myslím stovky, jeden až tri do roka, nič moc. Zo soboty na nedeľu tuším sa u nás pripravuje smutná akcia - jeden od nás, známy svojím psom Arkom, ktorý nám zožral tatársky biftek, Lacovi Vitekovi ml. dokonca aj sedací úväz a skoro jeden spevníček trampských pesničiek - Mišo Borovan sa lúči so slobodou. Predstavte si, skombinoval si svadbu spolu s narodeninami. Nechcem byť sprostým, ale je to blbec. Ak budem schopný, prípadne nebudem mať pevnú vôľu /je to na Dobrej Vode v tom termíne, ako tade prechádza Trnavská stovka/, tak ich navštívim na našom táborisku.
Jozef Rosina /20 účastí, z toho 17 úspešných/
V priebehu roka som sa ako aktívny športovec venoval svojmu športu, ktorý je veľmi odlišný od diaľkových pochodov. Špeciálnu prípravu začnem asi tri týždne pred samotnou stovkou /cca v druhej polovici mája/. Bude sa skladať z kratších túr na rozchodenie, tak 30 až 40 km. V rámci týchto túr okrem iného si po častiach prejdem celú trasu Trnavskej stovky, najmä úseky, ktoré sa idú v noci, aby som potom zbytočne neblúdil.
Nijaký špeciálny doping nepoužívam. Veľmi dobre na mňa však pôsobí pred pochodom a počas neho spomínať s priateľmi a známymi na predchádzajúce ročníky, ktoré sa nám vydarili. Pretože dôjsť na T-100 do cieľa je otázka najmä psychickej pohody - keď je človek v pohode, aj nohy lepšie fungujú!
Pred pochodom ísť spať v obvyklom čase, aby sa nenarušil bežný rytmus dňa. Ráno vstať, zjesť ľahké raňajky a v prvej fáze pochodu medzi Bratislavou a Pezinskou Babou desiatu. Na Babe sa dobre najesť, aby človek vydržal až po Bukovú, kde obvykle býva dobré občerstvenie. Potom sa najesť až v cieli. Veľmi dôležitý je pitný režim, najmä ak je také horko, ako bolo vlani. Pivu sa nevyhýbať, zato tvrdému alkoholu áno! Počas pochodu nerobiť príliš dlhé prestávky, lebo čím je človek unavenejší, tým dlhšie trvá rozchodenie. Svojím tempom pravidelne šliapať až do cieľa! Nezabúdať ani na ovocie a sladkosti /čokoláda/ kvôli energii a osvieženiu.
Po asi desiatich príchodoch z T-100, kedy manželka tvrdo v nedeľu dopoludnia vyžadovala odo mňa domáce práce, v posledných rokoch rezignovala. Môžem sa teda dovliecť zo stanice domov, okúpať sa a odobrať do postele. Po pár hodinách dostanem bez výčitiek aj nedeľný obed. Manželka sa tiež raz zúčastnila T-100 a to v roku 1992. Prišla až po Sološnicu, ale tam to vzdala. Odvtedy je odporkyňou všetkých diaľkových pochodov! Aj mňa každoročne odhovára, ale neúspešne. Po absolvovaní stovky ma obdivujú deti, môj 73 ročný otec a kolegovia v robote, ktorí sa každoročne zastrájajú, že o rok pôjdu aj oni. Zatiaľ však chodím sám ...
Karol Šulek - 18 úspešných účastí
Takto ja trénujem: rum a pivo pijem.
Káva, rum a pivo.
Jesť a piť všetko, čo si moje telo zažiada a spať iba za pochodu.
Moja manželka mi hovorí, že moja práca po stovke nestojí za veľa a preto ma posiela k vode /a ryby sú nemé/.
Bahurinský Ľudovít - zatiaľ jeden pokus po Bukovú
Dôkladne, kilometre pribúdajú.
Na druhýkrát to chcem naozaj dokončiť a nie prebufetiť. V batohu demeňovku a hlavne Budišskú.
Jesť a piť uvážlivo, hlavne nespať !!!
V šenku v Mierovej kolónii /Bratislava/ ma už budú čakať so šampanským domáci a bezdomovci, takže buď ho vypijeme po úspešnom ukončení alebo ja osobne dodám 5 fliaš za opätovné neprejdenie
Chrapčiak Vlado - 13 úspešných účastí
Nuž pripravoval som sa na tú našu stovku nasledovne: Boli to hrebeňovky Veľká Fatra na bežkách, Kremnické vrchy na bežkách, májové Západné a Vysoké Tatry /okolie Podbanského/. Do stovky mám v pláne ešte si prejsť časť Krivánskej M. Fatry
Doping mám osvedčený a vyskúšaný - Hašlerky
Pitný režim závisí na počasí. Najdôležitejšie je stále ísť a neostať oddychovať, lebo človek môže stvrdnúť.
Manželka po stovke je najspokojnešia, lebo má odo mňa dva dni pokoj.
Kadlec /Kako/ - zatiaľ jeden pokus po Bukovú
Koncom marca som bol v tréningovom kempe T.O. Stratená stopa na Čiernom potoku. Teraz už len dolaďujem formu v Bierose. Dúfam, že to pomôže úspešne zvládnuť tento pochod roku.
Verím vo víťazstvo. Verím, že konečne zdolám pre mňa už magickú hranicu 100 km. To je môj asi jediný doping. Povolený.
Chleba, rožky a pivo sú moji najväčší nepriatelia na takýchto diaľkových pochodoch. Ani dlhšie prestávky mi nevyhovujú. Týchto chýb sa chcem tento rok vyvarovať.
Čo po stovke? Na túto otázku budem vedieť odpovedať až 7.júna. Zatiaľ som žiadnu stovku nezdolal.
Peter Obdržálek - 18 úspešných pokusov
Ako vždy, zopár pochodov predtým v Malých Karpatoch, väčšinou tak po 35 km. Inak žiadna zvláštna príprava. Až na budovanie tukových zásob na bruchu.
To by sme sa mali opýtať Petra Minárika my všetci, účastníci pochodu a nie aby nám on dával takéto otázky. Naliať mu aj tak nemôžeme, veď šoféruje.
Zásada je jesť, aby si vládal (aj keď sa ti nechce, čo je môj prípad), piť, aby sa ti to zdalo aspoň trošku kratšie (ale nie tri hodiny na Pezinskej Babe, môže to zle dopadnúť), nespať (po spánku si malátny) a usilovať sa vytvoriť si na začiatku časovú rezervu, t.j. po Babu sa veľmi nezastavovať, flákať sa možno až za Vápennou (s výnimkou kontroly pod ňou - ak za to stojí), potom to už nejako dorazíš.
Väčšinou som "mŕtvy" a smradľavý, takže okolie vlastne ani nemám.
Pravidelný účastník Trnavskej stovky
Po Celovi Radványim druhým účástníkom s najpočetnejšími štartami na tomto pochode sa radí Jozef Rosina. Tento trnavský "turista" sa celkovo zúčastnil 20 ročníkov a cieľ videl 17-krát, čo znamená, že prešiel na tomto pochode už 1700 km. Jozef nie je klasický turista a okrem Trnavskej stovky ho nie je vidieť prakticky na žiadnom inom pochode. Preverovali sme si jeho aktivity a zistili sme nasledovné zaujímavé veci.
Jozef Rosina je hrajúci tréner badmingtonistov AŠK Slávia Trnava a člen správnej rady Slovenského zväzu badmingtonu. Bol jedným zo zakladaľov jeho organizovanej podoby na území Trnavy. Je zaujímavé prečo sa badmington napriek tomu, že existuje už 25 rokov na špičkovej úrovni, nedostal do povedomia Trnavskej športovej verejnosti? V tejto súvislosti si musíme však uvedomiť, že od sedemdesiatych rokov kráľuje v povedomí Trnavčanov jednoznačne futbal a hádzaná. Tak potom tzv. "neolympijské" športy išli stranou. Neboli na ne skoro žiadne financie a žili alebo lepšie povedané živorili len vďaka obetavcom.
Badmington je v súťažnom meradle čisto halový šport, vonku nie je možné ho hrať, pretože aj najmenší závan vetra dokáže zmeniť smer letu loptičky, košíka. Košíky sú vyrobené z pravého peria a majú korkovú hlavičku a sú veľmi ľahké. Lietajú veľmi pomaly a na úder je potrebná značná sila. Kurt má rozmer 13,40 x 6,10m.
V roku 1988 sa po prvý raz tento šport prezentoval na olympijských hrách v Soule, ale len ako ukážka nesúťažnou formou. Oficiálna premiéra bola v roku 1992 v Španielskej Barcelone. Nuž vďaka tomu sa tento šport, dúfame, dostane na Slovensku viac do popredia, pretože ako každému olympijskému športu sa venuje zvýšená pozornosť. A na svojich tretích olympijských hrách v roku 2000 budeme mať aj my účastníkov v tomto športe.
Jozef Rosina si preto vyrovnáva na tradičnej T-100 svoj deficit kontaku s prírodou a dokazuje, že aj po 20 rokoch účasti na T-100 ešte stále nepatrí do starého železa a nejaká tá stovka mu nemôže robiť žiaden problém. Prajeme mu, aby nerušene, v poriadku zdolal aj tento ročník a dotiahol sa na turistov, ktorí sú v hodnotení pred ním. Nejakého Obdržálka alebo Radványiho sa nemusí vôbec obávať. Viď vlaňajší ročník.
Peter Minárik
Kedysi dávno, pred dvadsiatimi piatimi rokmi, mi jeden kamarát nadšene rozprával, ako bol na stokilometrovom pochode z Bratislavy do Brezovej. Nasledujúci rok išiel znovu a ja ako osemnásťročný mládenec plný síl som sa vybral s ním. Keď to dokáže on, skúsim to aj ja. Mal som pred stokilometrovým pochodom veľký rešpekt, vôbec som nevedel, o čo ide. Všetky útrapy pochodu som dokázal prekonať a na svoj veľký údiv som prišiel do cieľa.
Pamätám si však, že najviac som trpel kvôli "vlkovi" /zaparená riť, pozn. autora/. Keď sme prišli na stanicu do Brezovej, pýtali sme sa JuDr.Nemeša, vtedajšieho predsedu HO Slávie, kde je najbližšie ZOO, aby sme tam mohli vypustiť svojich vlkov. Odvtedy som už nevynechal ani jeden ročník Trnavskej stovky. Toto podujatie má takú neopakovateľnú atmosféru, ža celý rok sa vždy teším na prvý júnový víkend a počítam mesiace, ktoré dovtedy chýbajú. Na iné diaľkové pochody nechodím, pretože sa aktívne venujem inému športu. Ale Trnavskú stovku vynechať nemôžem!
Zažil som rôzne stovky. Ročník 11-ty, keď horolezci zo Slávie prestali pochod organizovať a Bratislavčan Juraj Hromkovič podujatie pre hŕstku skalných zachraňoval. Kontroly sme si robili vtedy sami a cieľ bol na stanici v Trnave. Niekoľko ďalších ročníkov, keď T-100 začali organizovať turisti z Tatrachemy a končilo sa na podnikovej chate na Jahodníku. A posledné ročníky, kedy sa stovka obnovila vo svojej pôvodnej podobe, čo sme ocenili najmä my skalní. Zažil som stovky, kedy boli ukrutné horúčavy, naposledy v roku 1998, ale i také, keď ma prietrž mračien doslova spláchla Peknou cestou až do Krasňan /1992/ a bolo po pochode. Zažil som ročníky, keď na štarte boli stovky ľudí a mnohí z nich aj prišli do cieľa /1975, 1976/, ale i také, keď kvôli zlému počasiu do cieľa dorazili len tí najodolnejší. Všetky však boli nesmierne krásne a rád na ne spomínam. Keď sa obzriem dozadu, nechce sa mi veriť, že som T-100 pokoril už 17.krát, pri dvadsiatich účastiach. Je to prekvapujúce a sám sa čudujem, čo ma každý rok núti postaviť sa na štart. Je to zrejme túžba dokázať si, že hoci roky nezadržateľne pribúdajú, človek ešte dokáže sám sebe, že nepatrí do starého železa. A je to tak trochu aj tým, že dnešný spôsob života pri televízore a pri počítačoch ma nikdy nebavil. Zato cestovanie, športovanie áno. Dnes už málokto je ochotný dobrovoľne siahnuť si až na dno svojich síl, aby prekonal sám seba a nie je na to ani veľa príležitostí.
Veď dnešok prináša poväčšine iba návody ako si spríjemniť a spohodlniť život. Trnavská stovka naopak dáva príležitosť každému záujemcovi, aby si prekontroloval každoročne svoje fyzické sily, ale najmä psychickú odolnosť a vytrvalosť. Dnes ľudia chcú mať všetko ihneď. Odnaučili sa trpezlivo dopracovávať sa ku každodenným radostiam. Kto si prešlape stovku, vytrénuje si trpezlivosť natoľko, že akékoľvek ťažkosti každodenného života /napríklad chodenie a vybavovanie po úradoch/ mu pripadajú úplne smiešne a ľahké. A verte mi, takýto tréning trpezlivosti by som odporúčal každému aspoň raz do roka. Že sa pri tom potrénujú aj iné vlastnosti organizmu, je vítané. A preto som sa stal stovkárom!
V rôznych spoločnostiach ľudí som častokrát rozprával o Trnavskej stovke ako jej nadšený propagátor. Ohlasy prítomných boli rôzne - od klepkania si prstom po čele až po živý záujem. Pritiahol som k T-100 niekoľkých svojich priateľov i brata. Myslím, že som im tým neuškodil.
Čo povedať na záver? Dal som si cieľ prejsť T-100 dvadsaťkrát, ak bude zdravie slúžiť. Som rád, že sa tam okrem vyššie uvedených zážitkov stretnem s ľudmi, ktorí robia tiež stovku stovkou. Za všetkých spomeniem svojho dlhoročného spolupútnika Petra Poláka, Svetozára Krnu z Bratislavy, organizátorov pod vedením Petra Minárika, horolezcov zo Slávie Trnava na čele s Jankom Trubačom, niekdajším rekordérom stovky a mnoho ďalších. Všetkým želám pevné zdravie a ešte veľa pekných kilometrov v Malých Karpatoch a inde na turistických chodníkoch a skalách.
Ján Rosina
Trnavská stovka
5. až 6. juna 1999
Diaľkového turistického pochodu v dňoch 5. a 6. júna 1999 sa zúčastnilo celkovo 175 turistov a 29 usporiadateľov.
Do cieľa na Brezovú pod Bradlom - prišlo 125 turistov.
Dobrá Voda - skončili 2 turisti.
Buková - 18 turisti odtiaľto nepokračovali
Najkratšiu 37 km trasu na Zochovu chatu si naplánovalo 30 turistov
Nočnú časť z Bukovej na Brezovú absolvovali 6 turisti, ktorí sa tam tento rok aj dostali.
Najstarší účastník - 76 rokov, najmladší - 14 rokov.
Rozbor účastníkov tohoto ročníka
Najstarší úspešní účastníci 1999 /26 r./ :
1. Parcer Ján Prievidza 13.7.1923 21,00 h
2. Babor Karol Bratislava 26.3.1928 19,00 h
3. Kyselica Ján Trnava 22.6.1928 24,00 h
4. Rím Ondrej Bratislava 24.3.1930 19,00 h
5. Vido Viliam Bratislava 30.5.1931 24,00 h
6. Klokner Melo Bratislava 7.8.1932 21,00 h
Najmladší úspešní účastníci:
1. Mikulka Andrej Trnava 18.8.1985 24,00 h
2. Gogala Roman Solčany 28.6.1983 15,00 h
3. Mikulka František ml. Trnava 20.8.1983 24,00 h
3. Jánov Ondrej Bratislava 24.4.1982 22,00 h
4. Sekera Vlado Bratislava 22.8.1982 21,00 h
5. Martinovič Roman Trnava 11.3.1981 24,00 h
6. Rajnák Mário Trnava 24.7.1981 24,00 h
Prví v cieli 100km - Brezová pod Bradlom: /Štart 6.00 h/
1. Lietavec Miroslav Špačince 15.11.1960 18,00 h
2. Mrlina Ján Trenčín 10. 2.1951 18,35 h
3. Švancár Vlado Trenčín 6.10.1955 18,35 h
4. Toperczer András Budapešť 29. 3.1976 18.35 h
5. Srnka Pavol Trnava 23.12.1944 20,25 h
6. Ondruš Jaro Solčany 30.11.1980 20,55 h
Najvzdialenejší účastníci:
1. Toperczer András Budapešť Abrand utca 4/a 1029
2. Budinská Miluše Bardejov Nábrežná č. 9
3. Lacko Milan Dolný Kubín
4. Lumtzer Kvetoslav Poprad Francisciho 13
5. Soboňa Milan Prešov Sibírska 18
6. Vala Jiří Brno Zemědelská 10
7. Holub Jozef Ostrava Krakovská 5
8. Mikešová Ludmila Bruntál Třída obrancov mieru
Ženy v cieli - Brezová:
1. Budínská Miluše Bardejov 8. 3.1957 0,55 h
2. Lendacká Andrea Bratislava --- 5,45 h
3. Obdržálková Jana Bratislava 3.12.1949 4,50 h
4. Tvrdá Zděnka Drahotouše 10. 6.1956 2,30 h
5. Venclová Angelika Bratislava 10 .2.1960 4,20 h
6. Vyšvaderová Adriana Bratislava 10.11.1978 1,45 h
Najmladšie účastníčky:
1. Filová Janka Bratislava 29.03.1985
2. Vyšvaderová Adriana Bratislava 10.11.1978
3. Prochádzková Katarína Bratislava 4. 2.1977
4. Hánová Monika Bratislava 21.12.1974
Peter Minárik
"Že vy jste tady byli už před rokem?" víta nás paní ze soukromé hospůdky v Šanově, malé věsničce v podhůří Bílých Karpat, těsně pod hraničním česko-slovenským hřeběnem hor a hlubokých lesů, když si na oficiální kontrolní kartu s typickými obrázky od Ivana Baju přejeme zdejší razítko a kupujeme si k pití tradiční limonádu. Je letní vedro a my se v červnovém nedělním odpoledni blížíme ke konci naší 10. úspěšné účasti na trase 168 km trnavskej inflačnej stovky. Tedy s cílem jako loni na moravské straně ve Slavičíne, i když jsme původně uvažovali o jejím prodloužení na zhruba 175 km s cílem v Bylnici a tajně jsme doufali, že letos by to mohlo konečně vyjít. Předpokladali jsme tedy přejítí celého hřeběne přes vrchol Čerešenkovú až do údolí řeky Vláry...
Časově bychom to však dost těžko stíhali, vzhledem k omezenému spojení s nutností stihnout poslední večerní vlak. Počasí jako malované, slunečné. Je síce horko, ale líp než loni, kdy bylo přímo tropické...
První den trasy nám vycházel časově a celkově podle našich předpokladů. Vrcholky Taricových skal a Vápenné jsme zdolávali vcelku dobře bez problémů. Ani projítí v noci přes Dobrou Vodu po červené značce dál do Brezovej nám nečinil problémy...
Říkali jsme si: "Jdeme to už po desáté, máme se zdejší trasou a jejími nástrahami už nějaké ty skúsenosti... takže by to mělo jít v pohodě... Avšak nic se nemá brát na lehkou váhu... i my jsme postupně udělali spoustu chyb a leccos podcenili uchlácholeni předchozími úspěchy. Prostě v mnohém jsme se začali chovat jako zelenáči. První den trasy nám šel vcelku podle předpokladů, co se týka času. A únava?... ta se začala projevovat až v Brezovej. Začalo to po chvílce zdřímnutí, kdy jsme si zapoměli dát potvrdit razítko do turistického záznamníka a došlo nám to až někde na Bradle. Další problémy se odvíjely tím, že my i pořadatelé jsme byli nuceni šetřit na čem se dá... Naše až "moc dobře" vyšlapaná děravá a různě polepená obuv neodpovídala nárokům trasy, což jsme první den tolik nepocítili, ale cesta je tu dlouhá... a tak po rozmáčení chodidel rosou z vysoké trávy nad Jandovou dolinou se na botách i nohou projevili dost citelně a pak už se nám nešlo nejlíp. Podcenili jsme i nutnost dostatečných zásob proviantu a nutnosti pořádně se najíst před další částí trasy. Nepočítali jsme s tím, že nebude /jako dříve/ občerstvění na Brezinkách /Bukovej/ a v Brezovej pod Bradlom. Nevadilo nám to - zatím. Měli jsme zásoby vlastní, jenže-ty měly být na další den. Takže jsme si vlastně zkonzumovali téměř veškeré zásoby na nedělní část trasy.
Navíc jsme neodhadli terén, když jsme vzhledem zarostlým loukám na Javořine zkusili přejít na Mikulčin vrch místo červenou hřeběnovou značkou po zelené přes Květnou a vrchol Lopeníku. Do Květné to ještě šlo - lesem dolů, ale dál cesta na Lopeník vypadala, jako by sem lidská noha pár let nevkročila. Turisticky značená stezka se ztrácela ve stále houstnůcí džungli v prudkém stoupání - to chtělo minimálně mačetu - a my jsme se tím snažili prodrat. Bylo to pomalé, namáhavé, neefektívní... Shodli jsme se v názoru, že lépe střežený pohraniční úsek ani nemusí být ...
Uf, konečně jsme se prodrali nahoru. Tam už byli i turisté a slušná cesta. Chodí se sem zřejmě z opačné strany. Shltli jsme poslední "železnou zásobu" - malý balíček sucharů a hrst ředkviček. Ještě bychom si něco dali, ale už nic nemáme... Holt, kde nic není, ani čert nebere... V Květné nebylo doplnení zásob možné - obchody ani cukrárna nebyly v neděli ráno otevřené, hospody taky ne... Je nám jasné, že teď musíme najít na Mikulčině vrchu nebo v okolí nějakou otevřenou hospodu, jinak jdeme dál o hladu a cesta je před námi ještě dlouhá, mohlo by nám hrozit i vyčerpání a pokud ne, tak naše tempo by strmě klesalo s přibývajícími kilometry...
Měli jsme štěstí. Na Novém Dvoře jsme dostali za přijatelnou cenu polévku, pečivo i sušenky na cestu. Cítíme se líp a jde se dál.. Šance přejíti Čerešenkovú do Býlnice se však v téhle chvíli už stáva velkým otazníkem ... Otlačené nohy a únava se podepisovaly na tempu, jež bylo nižší, než bychom si přáli. A k tomu úvaha, jaká bude asi průchodnost cest, když se tam příliš nechodí. Pokud to bude cesta džunglí jako na Lopeníku, dojdeme pozdě s vyhlídkou nocování na nádraží v Bylnici. Ještě chvíli váháme. Láká nás ta šance, ale časově je to tak na hraně... ale... nakonec... únava se přiklání na misku váh rozumu a říka... copak vám to už nestačilo?
Jsme v sedle a definitívně se rozhodujeme pro únikový stihnutelný cíl Slavičín, tak jako loni. Docházíme tam v čase zhruba 36 hodin, což není najlepší, ale ještě to ujde. Už to není zcela v pohodě, ale hlavně včas a dáváme si poslední razítko na stanici a dáváme se trošku do pořádku ve snaze vypadat aspoň zdánlivě jako normální lidi... Upřimně řečeno, měli jsme toho už dost a byli jsme rádi, že jsme v cíli. A Čerešenková zůstala lákadlem pro některé příští trasy. Tedy do videnia, na budúce.
Jenom jsme pak v cíli i s odstupem času sebakriticky zhodnotili své chyby a prohlásili, že ten druhý den už jsme museli mít řádné "okno", což se nám doufám tak hned nepodarí.
Ale stejně - na Trnavskou Inflačnou Stovku nedáme dopustit a její přátelská atmosféra se stále drží díky nadšení lidí - nejen Petra Minárika, ale i lidí na kontrolách i té paní, co s velkou vervou smaží palačinky pro všechny pochodníky, aby je pak s přívětivým úsměvem rozdávala na lesním rozcestí i těch, co připravují diplomy, propagaci atd... Je to opravdový svátek diaľkoplazov. Prostě jako za dob rozmachu dálkových pochodů. Nešvidluje se tu a nezkracuje /ani není kudy a nic tu nejezdí/, jen snad odvážlivci na horských kolech a těm jsme na strmých úsecích, na nichž měli závody po trase zčásti shodné s naší, drželi palce. Upřímně řečeno, neměli bychom odvahu jet tudy dolu... My jsme těch jubilejných 10 tras 168 km zvládli i když jsme měli představu, že letos to půjde líp... Takže nám zůstává výzva zkusit to někdy příště, pokud se tradice /a v to pevně doufáme/ udrží.
Zděnka Tvrdá
1. Počasie bolo znovu skoro ideálne a preto Sveťo mal svoj tradičný spacák zo sebou.
2. Že Trnavská stovka je taká populárna, nás presvedčil neznámy pán, ktorý prišiel na štart, kúpil si dve štartovné, kontrolné karty a to č.23 a č.45 a išiel domov. Pochodu sa vôbec nezúčastnil, vraj to má na pamiatku do svojho archívu.
3. "Klasici" Obdržálek a Radvány sa pochodu zúčastnili. Peter po záväzku z minulého roku, že na stovke nepije, až v cieli, prišiel do Brezovej s úsmevom na tvári až ráno, ale spokojný, že Celo sa znovu stratil. Nuž a k oslave patrí boro-boro.
4. Bývalý horolezec a terajší tekutý sponzor T-100, Ivan B. asi o dvanástej telefonoval, že treba ihneď zrušiť pochod, lebo vraj rádio hlásilo, že lietadlá z výcvikového priestoru Kuchyňa stratili alebo zhodili tri veľké bomby v okolí Veľkej Vápennej. Okamžite treba zrušiť stovku, lebo celú oblasť obsadila armáda a hľadajú ich. Našťastie dotyčný pán počúval nesprávnu stanicu, bol to planý poplach.
5. Celo Radványi znovu mal problémy na trase. Nedošiel a naposledy bol videný na Sokolských chatách. To už je druhýkrát po sebe. Že by nastal ústup z vedúcej pozície stovkárov? Nevieme čo sa stalo, veď v ankete pred stovkou prehlásil citujem: "Vlani som veľmi málo jedol, viacej pil a preto som vzdal, tento rok to bude naopak a preto ju stopro dokončím...!"
6. Ďalší, zatiaľ ešte len adept na absolvovanú T-100, /dva neúspešné pokusy/ Kako z T.O. Stratená stopa, bol podľa jeho vyjadrenia v tréningovom tábore T.O. na Čiernom potoku. Po skončení dolaďoval formu v Bierose. Ani to však nepomohlo, tentokrát nevydržala jeho psychika. Na začiatku sa "hnal" dosť dobre s bežcami, že ani nečakal na svojho trampského partnera, Babula, ale na Čermákovej lúke sa zlomil a hneď aj skončil. Darmo mu kontrola dohovárala, že nech si dá boro-boro, chvíľu si odpočinie a bude dobre. Bol skôr doma ako Babulo na Bukovej.
7. Bahuro po skúsenostiach z minulého roku nedal na žiadne rady od kamarátov, išiel podľa svojej nálady a aj došiel v relatívne v spokojnom stave až do cieľa. Existuje aj foto z vlaku, ktorý ich odváža z Brazovej, kde spolu s Petrom O. od radosti, že je koniec a oni to majú za sebou, oblizujú okná vo vlaku.
8. Imro I. nemal dosť dobrej vôle. Lebo tak mu bolo dobre na Bukovej, že tam aj skončil. A to ho stálo ocenenie Malokarpatský super diaľkoplaz 1999. Ostatné dve stovky totiž urobil až do cieľa, chýbalo mu už len asi 25 km na Brezovú.
9. Najkvalitnejší výkon z 26.ročníka T-100 bez akýchkoľvek debát podal Ondrej Rím. Ondrejovi, ktorý prišiel do Brezovej asi o polnoci, bolo dlho čakať na ranné spojenie do Bratislavy. Preto sa rozhodol, že pôjde naspäť, aspoň do Dobrej Vody na autobus. Keď tam prišiel, akurát zatvárali hostinec. Čakať sa mu znovu nechcelo a tak sa pobral ďalej. Keď prišiel na žel.stanicu na Bukovú, tam zistil, že od včerajška, kedy sa menil cestovný poriadok, tam nestoja vlaky. Pobral sa preto znovu ďalej. Postupne sa tak prebral, že pokračoval až do Bratislavy, kde prišiel večer o 21 h. Podľa jeho vyjadrenia v celkom pojazdnom stave. Bez problémov. Prešiel tak 200 km asi za 39 hodín.
10. Cyklisti, ktorí boli na trase, viac menej mimo poradia, mali dosť problémov. Jeden zlomil prednú vidlicu a musel skončiť, druhý dostal defekt, mali aj jeden pád s odretými lakťami a nosom. Prví cyklisti prišli do cieľa až o jednu hodinu neskoršie ako prví turisti.
11. Všetci traja turisti, ktorí atakujú najviac účastí, Obdržálek, Rosina, Šulek prišli do cieľa. Chýbal, ako sme už uviedli, len Celo.
12. Tento rok znovu nesklamal pán Škrabák, majiteľ reštaurácie na Bukovej. Turisti tu mali maximálnu pohodu, občerstvenie podľa chuti a za ľudové ceny. Aj touto cestou mu verejne ďakujeme. Nech mu to dlho vydrží, aspoň pre ďaľšie štyri roky.
13. Trampská kontrola na Dobrej Vode si tiež viedla veľmi dobre. Nielen, že sa vzorne starala o príchodzích turistov dobrou náladou, ale aj zabezpečovala masérske služby postihnutým, preto minimálne štyria turisti, ktorí sa tu chceli vzdať, pokračovali ďalej. Tak "Cigáň", len tak ďalej, možno sa raz dočkáš, že tam príde aj Kako.
14. Najpočetnejšia rodina v cieli stovky - rodina Mikulková. Otec Ferko a traja synovia. Po toľkých úspešných ročníkoch prišli do cieľa spoločne a samozrejme bez problémov. Pokiaľ máme informácie z iných podobných akcií na Slovensku, tak Mikulkovci sú asi jediní, ktorí v takom hojnom počte sa zúčastňujú stoviek.
Peter Minárik