Marec 1996

                 TRNAVSKÁ STOVKA

     O Trnavskej stovke som už dvakrát napísal do Krás Slovenska a vyjadril som aj svoj vzťah k nej a tým aj k diaľkoplazectvu ako takému. Na prvý štart ma priviedla zvedavosť - čo to so mnou urobí. Že to urobím, to som vedel - takú kravinu predsa nebudem opakovať, aj keby som mal prísť do Brezovej štvornožky. Ale už tu, pri svojom prvom prechode som tomu prišiel na chuť - veď preto som sa zúčastnil viackrát TS, ale aj iných pochodov, preto som o tom písal, kreslil, propagoval v čase pred 20 rokmi, keď ešte diaľkoplazectvo nebolo ani samozrejmé, ani populárne.

     Čo sa mi na diaľkoplazectve ráta? Že sa koná v prírode. Že človeka privedie do rozličných kútov Slovenska ba i za hranice. Že dôraz je na výkone - človek ním prispieva k vlastnej kondícii, k vlastnému zdraviu cez najprirodzenejší ľudský lokomočný pohyb - chôdzu. Že získava a upevňuje si určité vôľové vlastnosti spojené s častým sebaprekonávaním. Že má spoločenský charakter - človek sa permanentne zoznamuje s novými ľuďmi, stretáva sa so známymi, priateľmi, kráča s nimi, rozpráva sa, pociťuje spolupatričnosť s účastníkmi. Celkovo možno povedať, že diaľkoplazectvo robí človeka lepším - a to je dosť dobrý dôvod, aby ho človek vykonával.

     A čo sa mi ráta na Trnavskej stovke? Nuž to, že vedie Malými Karpatmi, že je to hrebeňovka a že je na nej tá, už povestná "trnavskostovkárska" atmosféra, ktorá nie je nikde inde, na žiadnom inom diaľkoplazeckom podujatí.

I. Boso - P. Minárik 

Apríl 1996

TRNAVSKÁ STOVKA - 22.ročník - 1995

          Spomienky účastníkov najdlhšej trasy - 168 km

Melo Klokner (1932): trasu prešiel za 36 hodín.

     Posielam ti na priloženom lístočku, potvrdenom razítkami, predĺžený pochod Trnavskej stovky do Trenčína. Tretie razítko z Mikulčinho vrchu však v ňom chýba preto,lebo reštaurácia tam bola v nedeľu 4.júna (o 13,30) zatvorená.

     Celá trasa 168 km mi trvala rovných 36 hodín i s prestávkami, čo som odpočíval. Odštartoval som z Bratislavy v sobotu ráno o 6-tej hodine, v Brezovej som bol pol hodiny po polnoci 4.júna v nedeľu a v Trenčíne na žel.stanici o 18.00 hodine. O 18,14 h som mal vlak a večer o 21.00 bol som už v Bratislave. Po trase som odpočíval celkom 3x: na Brezinkách 15 minút, na Dobrej Vode 30 minút a v Brezovej 45 minút, teda celkom hodinu a pol.

     Čistý čas pochodu 168 km mi teda trval len 34 a pol hodiny.

     Na druhú časť pochodu z Brezovej som vyrazil sám o 1,15 h 4.júna a do 18.00 h mi trvala presne 16,45 h Trasu z Brezovej po Kykulu som poznal z pochodov ŠPCH, ale odtiaľ do Trenčína som musel dávať pozor na značku, lebo ten úsek som išiel po 1-krát. Bojoval som sám so sebou, nikde som nezablúdil, ani pľuzgiere nechytil a som prekvapený, že som to zdolal bez následkov a ujmy na zdraví, okrem samozrejme veľkej únavy, ktorá sa už pomaly stratila.

     Celú trasu až do Trenčína som len kráčal, nebežal ako inokedy (to som sa rozhodol na štarte, aby som si príliš neotriasol svaly a viac vydržal), ale veru na konci v Trenčíne som svoje rozhodnutie musel porušiť a utekať mestom na stanicu, keď som zistil, že stanica je na druhom konci mesta a mne ostávalo do odchodu vlaku niečo cez pol hodiny. Ale vydržal som aj beh, keď to už bolo vo vytúženom cieľovom meste pár kilometrov do cieľa a ja som mal nohy a svaly v poriadku.

     Zhrňujem celkove: bolo to úžasné, nádherné a nezabudnuteľné (nezmokol som, lebo nepršalo) a aj som pokoril oných (pre mňa začarovaných) 168 km z Bratislavy do Trenčína, o ktoré som sa predtým v predchádzajúcich dvoch ročníkoch pokúšal (neúspešne) a do tretice to napokon vyšlo a tým som aj konečne dostihol svojho dobrého kamaráta a turistu Ondra R., ktorý to dokázal ešte pred tromi rokmi a ja som za tým len márne túžil. Ale stalo sa - mýtus padol, moje ďalšie biele miesto je vymazané na mape a môžem zvolať s rímskym cisárom G.I.Caesarom: Vini, vidi, vici! A s optimizmom sa pozerať do budúcnosti a neklesať na duchu! Opravdu mám z toho úprimnú, veľkú radosť, že som prekonal sám seba a mám pocity sa z toho niekomu vyhovoriť a zdôveriť, čo sa týmto už stalo.

Attila Korčok (1941): trasu prešiel za 40 hodín s Jankou Obdržál                      kovou

     Štartujeme po pol šiestej. Janka soptí, že meškáme. Počasie je ale ideálne diaľkárske, takže sa upokojí. Darí sa nám ukrajovať z kilometrov aj z času a pritom sa nehoničkujeme, ideme len normálne svižne. A keď sa nám darí prejsť Záruby za svetla, tak Janka už verí, že sa nám podarí dôjsť v limite do Trenčína. Pravda, museli sme dodržať určité pravidlá, napr. hlavné občerstvovacie prestávky maximálne hodinu. A potom moje nočné driemanie počas chôdze. Keď som chodieval sám, tak som to mal jednoduché, bolo času, tak som sa pacol niekde pod strom a podriemkal si, klusom som to dobehol alebo keď bolo času málo, tak som sa pustil hneď do klusu a spánok zahnal. Ale s Jankou pri jej očiach sa to v noci nedá, takže som musel bojovať a darilo sa. Mám aj recept proti driamotám, rôzne jadierka - neolúpané. Vďaka všetkému sme prišli na Holubyho chatu s trojhodinovým náskokom oproti vlaňajšku. Mikulčin vrch nás zasa sklamal. Ešteže neďaleko bol otvorený bufetík, ale na jedenie v ňom nič. Tak sme zjedli naše hlavné zásoby. Stále tri hodiny k dobru. Šli sme stále červenou, Janka prvý raz a páčilo sa jej, že šla Sokolí kameň za svetla. Do Driemoty prichádzame niečo po deviatej. Červená značka z nej je dosť ošemetná, keby som ju nikdy nešiel, tak neviem. Ale aj tak sa zamotávame vo vysokej neskosenej tráve. Už je tma a značka sa nám stratila a všade tráva a spodok nerovný. Cítime sa ako chytené muchy v pavučine. Trochu som Janku naplašil. Čo sme získali, tak teraz strácame. Nakoniec sme sa vymotali aj značku našli a celkom nakoniec sme aj v limite došli. Keď bola vlani Janka nešťastná z neskorého príchodu, tak tento raz v tom momente bola asi najšťastnejšia diaľkárka.

Milan Patrovič (1951): trasu prešiel za 35 hodín

     Spolu s Lumpim sa nám podarilo tentoraz prejsť aj predĺženú trasu, čo zároveň dokladáme aj pečiatkami na kontrolných kartách. Do cieľa predĺženej trasy na žel.stanici v Trenčíne sa nám podarilo prísť 4.6. asi o 19.10 h.

     Chcel by som Ti zároveň poďakovať za výbornú organizáciu tohoto pochodu, ako aj za odvoz batožiny po Brezinky - čím si mi veľmi pomohol. Svedčí o tom aj dosiahnutý čas (Brezinky - 15.45 h), s čím som veľmi spokojný. Keď som už mal kompletnú batožinu, išiel som už pomalšie (Brezová - 22.25 h). Tam sme si do polnoci odpočinuli (aby sme neprišli na Holubyho chatu v noci) a spolu s nejakým Mirom a Milanom pokračovali ďalej smerom na Holubyho chatu. Keď sa však rozvidnelo, už sme sa vzhľadom na rozdielne rýchlosti rozdelili. Za najťažší úsek pokladám v tomto ročníku rozbahnenú časť lesa medzi Starou Myjavou a vrchom Slobodných, kde snáď okrem účastníkov predĺženej T-1OO už aspoň 1/2 roka nikto nešiel - také to bolo zarastené burinou (hoci sme šli priamo po červenej značke).

     Tento ročník sa Vám podarilo zabezpečiť aj výborné počasie (narozdiel od minulého roka), ani raz sme nezmokli, hoci bolo pod mrakom.

     Teraz ešte k ročníku 1993 - kedy sme s Lumpim skončili T-100 na Brezinkách (žel.st.Smolenice). Ako sme budili strážnikov na JRD za Smolenicami, aby nám otvorili bránu, keď sme sa ocitli v areáli, v snahe dostať sa potme priamo na stanicu sa radšej ani nebudem rozpisovať. Ako zaujímavosť uvádzam, že Lumpi(je to vlastne fenka) bola vtedy kotná a presne 3 týždne po T-100 "povila" 5 krásnych mláďat.

     Ešte jedna poznámka: Podľa vyjadrenia môjho kolegu Jozefa Dlugoša - absolvoval 10 ročníkov T-1OO a nie 9, ako je uvedené v análoch po 19.ročníku (mimoridne vydanie Malokarpatského diaľkoplaza).

Zděnka Tvrdá (1956): trasu prešla za 35 hodin

     Vydařila se i co do účasti a také, že jste včas objednali krásné počasí bez děšťů, což se v předchozích ročnících mnohdy nedařilo.

     Byli jsme spokojeni s trasou i dosaženým časem zhruba 35 hodin, což bylo o hodinu lepší než loni. A to jsme nebyli nuceni dobíhat ulicemi Trenčína na stanicu, ale stačilo běžné turistické tempo. Zbyl čas na orazítkování příchodu (překvapilo nás fandovství pracovníků ŽSR, kteří to spíš obdivovali jako slušný sportovní výkon, naopak nesetkali jsme se s tím, že by nám někdo dával najevo, že asi nejsme normální). V pohodě jsme si zakoupili jízdenky, měli čas se občerstvit a pokonverzovat s maďarskými účastníky (lámanou němčinou, neboť maďarsky nevíme). Obdivovali jsme především to, že byli výkonnostně sehraná skupina, perfektně technicky zabezpečená (nebyli nuceni tahat zásoby a oblečení v batohu, jen to nejnutnější, neboť mikrobus popojížděl a čekal je na smluvených stanovištích. Měli to tedy snazší tím, že šli po lehku. Museli však držet za sebou jen malé odstupy, aby mikrobus dlouho nečekal na ty poslední. Působili na nás sympatickým dojmem a kamarádsky nás zdravili. Do cíle v Trenčíně došli nějakou chvíli před námi. A jesli ještě někdo přišel dřív, nevíme.

     Zajímalo by mě, kolik vlastně došlo do cíle v Trenčíně a kolik do Brezovej. Přišli jsme s Jirkou Valou. Vlado Orság sa s námi držel do Brezovej, ale cítil se unavený a i když jsme ho přemlouvali, dál jít nechtěl.

     Trasu jsme šli poctivě přes vrcholy Vápenná a Záruby a v důsledku zpoždění rychlíku jsme přišli na start později a vyrazili až prěd sedmou hodinou ráno z Bratislavy (vloni něco po šesté). Tuto strátu oproti loňsku jsme do Brezovej (i díky dobrému počasí) stáhli a dostali se do časových relací z loňska. Z Bradla do Myjyvy se nás držela ospalost a útlm, který zahnala až snídaně (na lavičce v Myjave) a omytí ve studené vodě potoka. Z Javořiny na Mikulčin vrch bylo tempo dobré díky zdařilé prevenci ospalosti (bavili jsme se, zpívali a udržovali mysl v bdělém stavu). Díky sbíhání z kopců a po zapadnutí do hlubokého bláta, mytí bot v potoku s následním rozmočením chodidel se nám nešlo nejlíp, protože puchýře, namožené svaly a klouby o sobě dávali znát, ale vcelku se nám dařilo držet si tempo a nutná dávka "vitaminu dobré nálady" až do cíle. Říkali jsme si "A za rok snad znova tu v krásných kopcích, u dobrých a přívětivých lidí..."

     Jinak s trasou 168 km jsme byli spokojeni a asi něco na tom bude, že už jsme se ji naučili projít tak, abychom v cíli nepůsobili jako invalidé, ale jako běžné turisty (zvládli jsme ji zatím úspěšně 6x i když zpočátku s horším časem a horší pohodě, o té se tehdy dalo těžko mluvit).

     Díky všem pořadatelům a organizátorským nadšencům tohoto tzv."sviatku diaľkoplazov". Narozdíl od běžných českých stovek se zde nešvindluje a nevozí vlakem či autobusem. My tyhle praktiky taky nesvedeme a neuznávame (ostatně na Trnavské 100-ce nelze tyto způsoby přesunu na trase realizovat) Zajíčka, ale to není hlavním cílem snažení.

               "za dobrou pohodou pěšky krásnou přírodou..."

Zoltán Devényi (1944) - Budapešť: trasu prešiel za 36 hodín

     Po prvýkrát sme sa zúčastnili takého pochodu vôboc. Boli sme u Vás z Budapešti siedmi. Dvaja skončili na 91 km, ale ostatní piati sme spoločne prišli až do Trenčína. Celá trasa z nášho pohľadu bola výborne organizovaná a zanachala v nás všetkých veľký zážitok. Už sa znovu chystáme na budúcu túru. Škoda len, že po maďarsky sme sa len len dorozumeli. Tu treba poďakovať pani Marte Minárikovej za celú starostlivosť o nás.

     A ešte jeden nevšedný zážitok sme zažili, že sme išli cez hranice s Českom tam aj naspäť, nemali sme so sebou ani doklady, tie boli v doprovodnom aute a nikto si nás ani nevšimol. Tešíme sa už na rok 1996.

September 1996

TRNAVSKÁ STOVKA 1996

                       Fakty z 23.ročníka

 - na 23.ročníku, ktorý sa konal 1.až 2.júna 1996, sa zúčastnilo    161 turistov,

 - do cieľa 100 km trasy (Brezová pod Bradlom) prišlo v časovom    limite 24 hodín - 105 účastníkov,

 - do cieľa najdlhšej trasy, do Trenčína (168km) prišli tohto roku    len traja. Preto je hodno ich vymenovať: Zdenka Tvrdá, Jiří Va   la, Miloš Rúžička,

 - najstarší účastník: Ján Parcer z Prievidze, ročník 1923, 73    rok. Trasu zvládol za 20 h,

 - najmladší účastník: Andrej Mikulka, ročník 1985, 11 rokov. Tra   su prešiel spolu s otcom a bratom za 23,30 h,

 - zo 161 účastníkov turistov bolo 10 žien,

 - tohto roku sa na pochode nezúčastnil žiaden pes, avšak na štar   te sa hlásilo 6 jazdcov na horských bicykloch. Bola im udelená    výnimka.

 - prví v cieli 100km - Brezová pod Bradlom:

                    Vagač Milan o 20.48 h

                    Vongrej Ivan o 20.48 h

                    Sasák Jaromír o 22.18 h

                    Suchoň Michal o 23.30 h

                    Nižňan Ivan o 23.45 h

                    Tvrdá Zděnka o 23.48 h

                    Vala Jiří o 23.48 h

   Ostatní turisti prišli do cieľa na Brezovú až po polnoci, čiže už nasledujúci deň

 - najpomalší - aj keď ich oficiálne nesledujeme, boli dvaja. Do cieľa prišli ráno o 7.50. Reštauráciu už zatvorili, ale perso   nálu, ktorý bol už na ceste domov sa ich uľútostilo a porciu    gulášu dostali aj tak.

   Boli to: Rosina Jozef z Trnavy, ktorý týmto spôsobom chodí už roky, prišiel a bol navýsosť spokojný, tak ako roky               predtým.

            Polák Peter, taktiež z Trnavy, dá sa povedať, že bol spokojný tiež, lebo to bola jeho prvá úspešná stovka               v živote a vďaka kamarátovi, ktorý ho "potiahol", takže prekonal krízu, ju aj zvládol.

 - celkové dlhodobé sledovanie v počte úspešných T-100 sa v tomto    roku nezmenilo, všetci tí, ktorých sa to týka, boli na trase.

                                                     Peter Minárik

Apríl 1996

DIAĽKOPLAZECKÁ PORADŇA

Ako do Trenčína – aneb příprava na zahraničný dálkový pochod

Letos jsme se opět chystali zdolat trasu z Bratislavy do Trenčína dlouhou 168 km, již potřetí (resp. na pátý pokus). Předchozí pokusy byly různorodé – jak časově, tak i pocitově. V cíli jsme byli většinou rádi, že jsme tam, ale o nějakém vítězství se mluvit nedalo. Už loni jsme si říkali, že by se to mělo zvládnout lépe, pohodlněji a v rozumném čase. (Podotýkám, že na rekordní časy se necítíme kondičně připraveni, a tyto pokusy přenecháme zkušenějším.) Hlavním cílem je, abychom se v cíli cítili jako normální lidé, ne jako invalidé, kteří se z posledních sil nutí do dalších pohybů s odřenými nohami. Loni jsem sice usilovala o lepší výkon, ale moc se nedařilo, a začala jsem pochybovat, jestli na to vůbec mám.

Jak praví jedno staré české přísloví: „Jen hloupý člověk se nepoučí z vlastních chyb.“

Když jsem přemýšlela nad těmi chybami, došla jsem k závěru, že jich bylo opravdu mnoho a těžko se jim lze zcela vyhnout. Některým se jistě vyhneme, ale zase vzniknou nové. Rozhodla jsem se proto podívat na problém z jiného úhlu – co nám na trase, zvláště v jejím závěru, nejvíce dělalo potíže?

1. Profil trasy nás nutil kvůli časovému limitu jít prvních 30 km bratislavským lesoparkem poměrně rychle, místy i běžet. Dosažený čas vypadal velmi slibně. Kdybychom ale udrželi podobné tempo i na druhý den, kdy už máme za sebou 120–130 km, bylo by to skvělé. To však bylo jen naše přání, ne realistický plán.
   
   

2. Odpočinek jsme plánovali nedostatečně – původně čtvrthodiny pauz se protahovaly na půlhodiny, někdy i hodiny. A vůbec jsme nepočítali s tím, že někde můžeme zabloudit nebo ztratit čas.
   
   

3. Výběr obuvi jsme považovali za vyřešený – to, co funguje na stovkové pochody, by mělo stačit i tady. Během pochodu jsme však zjistili, že to není tak jednoznačné.
   
   

4. Únava a nepříjemnosti, jako ztuhlé svaly, odřená chodidla nebo stržené puchýře, nás značně brzdily. V tu chvíli je vůle udržet tempo výrazně oslabená a místo vítězství přichází rezignace. V cíli se pak cítíme spíš jako invalidé než vítězové.
   
   

Z hlediska technického vybavení kladu na první místo obuv a ponožky. Boty i ponožky musí být co nejpohodlnější a měkké. Do bot doporučuji vložky z latexu pro tlumení nárazů. Boty nesmí být děravé, aby do nich nepadalo smetí. Nejlepší jsou dobře vychozené tenisky nebo maratónky. Ponožky by měly být měkké, froté, bez děr, ideálně změkčené avivážním prostředkem. Jeden pár na nohy a další 2–3 páry na výměnu během dvou dnů. Předem nohy změkčuji mazáním Indulonou nebo jiným krémem.

Na delší pochody (100 km a více) a pro kondici je vhodné běhat kopcovitým terénem, abychom lépe zvládli převýšení.

Na třetí místo dávám nutnost odpočinku a spánku před pochodem. (Bohužel z pracovních důvodů jsem to nemohla dodržet, což se podepsalo na průběhu pochodu – krize přišla, ale čekala jsem horší.)

Nezapomeňte na další důležité vybavení: pláštěnku a svetr do chladného počasí, láhev na vodu (po cestě jsou studánky), baterku, mapu, buzolu a dostatečný proviant. Z běžného jídla mimo sušenky a suchary se osvědčil chleba s domácím sádlem, který se ani v horku nekazí.

Co se týče oblečení, je to velmi individuální – tričko, košile, kalhoty nebo kraťasy volíme podle vlastních preferencí a počasí.

Součástí přípravy je také zakoupení mezinárodní nebo pohraniční jízdenky a nezbytná výměna peněz pro „zahraniční účastníky“.

Až na poslední místo dávám ostatní technické vybavení, jídlo a pití, protože vše musí být v batohu tak, abych to dokázala nést z Brezové do cíle.

Pak už stačí jen vyrazit. S trochou přípravy a vůle to hravě zvládnete. Stačí jen šlapat a po 168 km budete v cíli.

Tak šťastnou cestu – šlapte po svejch!
Zděnka Tvrdá

Silvester 1996

                PRIESKUMNÁ CESTA

                         Po trase T-168

     Po absolvovaní Trnavskej stovky, hlavne jej predĺženej časti až do Trenčína, kedy sme mali dosť času si preštudovať jej miestopisné názvy, dospeli sme k zaujímavým záverom, s ktorými by som Vás teraz chcela oboznámiť:

     V snahe získať aspoň v niečom prvenstvo na tejto trase, nebude zrejme veľmi ľahké. Ba naopak, usúdili sme, že napriek všetkému snaženiu bude výsledok asi taký, ako keby sme chceli vynajsť koleso. Z historických prameňov získaných dešifrovaním nápisu na pivovej tácke z bufetu na Pezinskej Babe, ktorú za onoho času získal krčmár do svojej zbierky, sme sa dozvedeli, že prvenstvo na tejto trase už nezískame, lebo pred nami, ale tiež aj pred organizátormi pochodu a ďalšími (Bajom, Celom, Padom, Minárikom...) významnými osobnosťami slovenského diaľkoplazectva, túto trasu prešiel známy český vynálezca, vedec, objaviteľ a cestovateľ menom Jára De Cimrmann. Nuž a na tejto pivovej tácke boli napísané príčiny, čo ho k tomu viedli:

     Jára D.C. sa odhodlal šíriť slávu českého vinohradníctva z tradičných oblastí otca svojej vlasti, z okolia Mělníka, ďalej na východ. Po začiatočných neúspechoch na strane moravskej, kde sa mu nedarilo na svahoch Javoriny a Deviatych skál, posunul sa nižšie na juh. Tam v okolí Mikulova a Znojma našiel to pravé. Potom sa presunul ešte ďalej na východ, smerom k Uhrám, na svahy jemu doteraz neznámych Malých Karpát. Zalesnené kopce nechával spočiatku nepovšimnuté. Až po čase, keď mal nájsť cez toto horstvo bezpečný priesmyk pre kupcov a obchodníkov, si všimol, že sú orientované na juh a teda vhodné po vyklčovaní lesov na pestovanie vinnej révy. Po čase našiel vhodnú cestu a to od Holíča cez Senicu, Bukovú, cez Trstín do Trnavy a ďalej až do Budína a Pešti. Nuž a na svoju slávu ju nazval "Česká cesta".

     Jej umiestnenie nebolo náhodné. Ešte pred vstupom do priesmyku pod Hrubým Kamencom cestu stráži Korlátsky hrad, ďalej potom pri obci Buková hrad Ostrý kameň a z jej južnej strany slávny hrad Smolenice, ktorý až v tomto storočí bol prebudovaný na luxusné zámocké sídlo.

     Pokračoval na svojej ceste ďalej úzkym potokom Trnávka do nížin, k obci, v ktorej podľa pamätníkov Jára D.C. "bol len ráz". Nuž a táto dedina, ku ktorej patrí aj veľká vodná nádrž, ktorá je viditeľná zo svahov Malých Karpát, sa vraj odvtedy menuje BOLERÁZ. Ďalšie cesty pútnika smerovali do dediny viac na východ, kde varia vynikajúci guláš a kde ho mladí gazdovia volali si vypiť pivo a slivovicu, neskoršie prezývaní a aj nám známi "Špačinskí pekní chlapci". V skratke tiež ŠPCH. Onedlho, po preskúmaní českej cesty a uvedomení si jej predností a aj jej nevýhod, dostal náš génius ďalší nápad. Dospel k názoru, že je nutné preskúmať a objaviť tiež cestu po hrebeňoch karpatských kopcov. A to pre prípad vojenského obsadenia priesmykov a dolín.

     Rozhodol sa vyskúšať hlavne hrebeňovú cestu pašerákov červenej papriky, rubikovej kocky, tarhone, čabajky a langošov, z Budína cez karpatské kopce až na Moravu a Sliezsko. Nuž, keďže ctil zásadu všetko si sám overiť a odskúšať, naložil si potrebné veci do ruksaku, na opasok si pripevnil čutoru s vodou z vodovodu a vydal sa na cestu.

     Po absolvovaní trasy konskou železnicou z Budejovíc do Linca a dostavníkom do Pešti, plavil sa parníkom po Dunaji až do mesta so starobylým hradom, ktoré bolo toho času, hlavne po bitke pri Moháči centrom celého Uhorska, v dnešnej dobe je známe skôr pod ľudovým názvom BLAVA. Vedomý si dôležitosti tohoto mesta s prihliadnutím k tomu, že malokarpatské kopce začínajú tesne za ním, rozhodol sa začať cestu práve tu.

     Vydal sa teda cez svah Kamzíka ďalej hlbokými lesmi až k horskému sedlu Pezinská Baba. Tadiaľ viedla cesta, ktorá spájala vinohradnícke mesto Pezinok so zlatokopeckou obcou Pernek, kade "Išeu Macek do Mauacek". Pri pohľade z vrchola Taricových skál a Skalnatej si uvedomil dôležitosť hustého prirodzeného lesného porastu vysokých kríkov a pŕhľavy, v ktorých budú pútnici dokonale maskovaní, chránení pred bandami lupičov a nepriateľov zo všetkých strán. To isté platilo o svahoch Vápennej a Zárub. Za strategickú úlohu považoval objaviť vhodný rýchlopresun a ešte dôležitejšie rýchlobrzdenie za vlhkého počasia, kedy povrch bielych vápencových skál dosahuje hladkosti kvalitných mydiel AB Kozmetiky Bratislava.

     Uvažoval tiež o postavení lanovky, kedy by spojil vrcholy Skalnatej, Taricových skál, Vápennej, Klokoča, Veterlína a Zárub. Tento historický projekt podobne ako už známy návrh samopohonu pri doprave baníkov do šácht nebol vtedajším c.k. stavebným úradom povolený. Dôvod, aby sa niektorý z uvedených vrcholov nestal miestom stretnutia nadmerného počtu pútnikov.

     Ďalej uvažoval o vydláždení cesty zo Sološníckej doliny až po vrchol Vápennej, čo malo byť omnoho lepšie ako vtedajšie cesty zarúbané. Avšak k rozsiahlejším investíciam v priestoroch Bratislavského hradu a v Univerzite Istropolitana sa mu nepodarilo získat dostatok financii ani od vplyvných mecenášov. V českých oblastiach požiadal o pomoc grófa Harracha. Ten mu ale oznámil, že finančné zdroje vyčerpal investíciami v Krakonošovom panstve, kde už podobné chodníky nechal urobiť.

     (Sološnický potok - po český "járek" je na pamiatku našeho slávneho cestovateľa.)

     Strategický význam svahu Klokoča ocenil zápisom na svitok pergamenu, ktorý uložil na vrchole. Vietor ho však zanedlho potom odniesol až za svahy Veterlína. Neskorší turisti a trampi tu zriadili pamätnú vrcholovú knihu, aby sa podobným historickým škodám predišlo.

     Pri Bukovej navštívil krčmára na chate Brezinky a ten ho pohostil haluškami a cmarom. Takto posilnený sa vydal na kontrolu hradu Ostrý kameň, ako strážil českú cestu.

     Ako slávny pútnik a prorok, keď uvidel z vrcholu Zárub v diaľke šíre roviny a na svahoch krásny Smolenický zámok a vedľa neho vodnú nádrž Boleráz, sa veštecky zasnil a povedal: "Ja tomuto kraju vľúdnemu a úrodnému od svahov vinohradníckych až po šíre polia dávam do budúcnosti možnosť ísť ďalej tiež v pokroku civilizácie a vo vedeckotechnickej revolúcii, keď po dobách pary, rumpálov a vodných kolies, bude nahradená tiež preslávenejšími monstruóznymi stavbami, ktoré tento kraj iste preslávia omnoho ďalej, než za humná mesta Trnavy..."

     Tieto slová boli vyryté na storočný bukový kmeň, ktorý bol položený naprieč cesty a ktorý miestni drevorubači odviezli do Častej-Píly a porezali na fošne. Preto sa ani nedochoval do dnešnej doby. My sa však domnievame, že Jára D.C. v zasnení videl siluety budúcej atómky v Jaslovských Bohuniciach alebo o niečo menej výrazné siluety chemickej továrne Chemolak v Smoleniciach.

     V obci Buková pozdravil strážnych u cesty a pokračoval rychlo ďalej, lebo ho netrpezlivo očakávali bratia v chatovej osade Sokolské, ktorí sa na jeho počesť dôstojne zoradili pred chatami v typickom sokolskom kroji a podľa hesla "v zdravom tele, zdravý vzduch" predviedli niekoľko ukážkových zostáv prostných a pohostili brata štedro, ale skromne, pramenitou čistou vodou a chlebom so soľou...

     Cestami cez Mihalinovú si pochvaľoval kvalitné maskovanie tunajších ciest a cestičiek, aby nepriateľ neprešiel a lupiči, tí tam určite zablúdia...

     V Dobrej Vode ho prívetivý krčmár okrem "Trnavského piva" po prvý krát ošmekol o dva grajciare. Za to sa ale dozvedel, že tu pramení vynikajúca pramenitá voda. Po čase na jeho návrh podľa obchodného ducha začali túto vodu plniť do špeciálnych fliaš a predávať ju pod svetovým názvom "Good Water" do zahraničia až za hrebeň Javoriny a ešte ďalej. Nuž a túto vodu náš genius popíjal až do Brezovej, lebo vraj sa od nej rozum nekalí.

     Z Brezovej pokračoval na Bradlo. Tunajšie cesty, ktoré boli rovnako tiež kvalitne maskované, zapríčinili, že tento úsek mu dokonale zamazal jeho kvalitné, pohodlné a pevné boty a on chcel v meste pod kopcom vyzerať ako človek počestný a sporiadaný. Vytiahol z ruksaku jeden zo svojich obľúbených zázračných prostriedkov na čistenie všetkého možného (gazdinky ho používajú dodnes na čistenie hrncov a keramiky) nazývaný A V A. Využil chvíľku odpočinku, nasypal tento prostriedok na kus handry, pretrel s ním boty a zvolal "MYJ AVA", ja sa zatiaľ posilním. A tak aj urobil. Zatiaľ, čo on jedol chlieb so slaninou, zázračný prostriedok nechal pôsobiť. Potom ich len pretrel a boty boli ako nové, čisté a vyleštené. Zápis o tejto udalosti sa zachoval na útržku "Národných listov", ktoré si náš cestovateľ bral ako viacúčelové. Poslúžili ako prestieranie pri jedle i pri technických prestávkach v teréne. Z toho je možné usúdiť, že bol aj veľmi praktický človek...

     Len si už za tie roky nikdo nemôže spomenúť, pre ktorý účel bol ten popísaný zbytok "LISTOV" nakoniec použitý. Jedno je však isté. Miestni ľudia tento navrhovaný názov prijali za svoj a názov Myjava je na Slovensku celkom bežný a zažitý pre toto mesto pod Bielymi Karpatami.

     Tak ako pokračoval cestou moravsko-slovenského pomedzia, vzdal na vrchu Veľkej Javoriny hold českému cestovateľovi Emilovi Holubovi a slovenskému botanikovi Ľ.Holubymu prípitkom u chatára na Holubyho chate.

     Ďalej smeroval zarastenými cestami-necestami k Mikulčinmu vrchu, kde si dal posledný prípitok, lebo vedel, že do Trenčína už je neďaleko a tam sa končí jeho putovanie. Ostatne, ako hovorí aj text slovenskej ľudovej piesne "neďaleko od Trenčína", ktorý síce neupresňuje, v ktorej osade či obci býva tá milá Katarína, ale pátranie po nej by sme mohli začať už od osady Vyškovec až po Drietomu. Z hrebeňa Kykule je už v diaľke vidieť Trenčiansky hrad, ktorý je zdanlivo na dosah. Treba už len zdolať strategicky obtiažne schodnú cestu zo Sokolieho kameňa a cez lúky do Trenčína, cieľa jeho cesty.

     Veštecky pozrel na siluetu Trenčianskeho hradu, ktorý stojí na vysokej skale nad Váhom a snažil sa v starej latinčine vzletne popísať svoje pocity víťaza a dobyvateľa. Vivat ...LAUGARICIO. A tento názov zostal potom na večnú pamäť vyrytý do skaly Trenčianskeho hradu. Poetický názov Laugarício tu zostal až dodnes.

     Po stopách tohoto génia sa každoročne v prvú júnovú sobotu vydávajú zdatní a odvážní turisti vedení skupinou ochotných a prívetivých ľudí z bližšieho i vzdialenejšieho okolia, aby cestou v jeho šľapajách vzdali hold tomuto priekopníkovi ďalekých ciest

                       Česť jeho pamiatke!

     A tak turisti vedení usporiadateľmi z Trnavy sa pokúšajú pravidelne jedenkrát za rok zdolať túto trasu zhruba o dĺžke 100 míľ (presne 104,4 míľ, keď počítame klasickú míľu, t.j. 1609 m), ktorá sa svojou dĺžkou líši od klasických stoviek, ktoré sú počítané v kilometroch, odvodených podľa jednotiek sústavy SI.

     Jej dĺžka a profil láka turistov a extrémistov, ktorí skúšajú niečo nové, pestrejšie a náročnejšie a odraďujú tak čiarkových filatelistov v oblasti klasických stoviek.

                                                     Zděnka Tvrdá

Použitá literatúra:

  - Zobrané spisy Cimrmanové, diel I.až XIII.

  - J.D.C. - Cesta do Uher

  - J.D.C  - Miestopis obcí v okolí Malých Karpát

  - Zborníky agentúr BTD (Bolo To Dávno)

  - Postrehy a klebety z doterajších ročníkov T-168

Odporní recenzenti:

  - J.V. - agentúra pre výzkum krízového chovania turistov na ná    ročnejších trasách a v priebehu strategického kufrovania     v miestach so zníženou kvalitou terénu.

  - Z.V. - turisti zaoberajúci sa chôdzou po horách a snahou     o poznanie doteraz nepoznaného

  - J.J. - domáci odborník zaoberajúci sa kamuflážou turistických     pochodov a hlavný malokarpatský informátor a dezinformátor.     Zároveň zázračný turista, ktorý sa vie zúčastniť na troch     pochodoch súčasne.

Späť na zoznam MKD 1992-2000